znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 85/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej   JUDr.   J.   P., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 31 K/62/2011-47 z 9. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. P., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   31 K/62/2011-47 z 9. novembra 2011 o návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„... Sťažovateľ, D., s. r. o., podal osobne dňa 27. 10. 2011 návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, Mestský bytový podnik, obecný podnik Č. Č...

Dňa 22. 11. 2011 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 09. 11. 2011, sp. zn. 31 K/62/2011, v ktorom súd rozhodol tak, že návrh odmietol. V odôvodnení predmetného uznesenia súd uviedol, že po preskúmaní návrhu zistil, že sťažovateľ k návrhu nepripojil listiny, ktoré preukazujú, že v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii bol dlžník písomne vyzvaný na zaplatenie. Zároveň súd uviedol, že sťažovateľom predložené listinné dôkazy a to kópie Upovedomení o začatí exekúcie, nepovažuje za dôkazy, ktoré by zároveň preukázali tú skutočnosť, že došlo k ich doručeniu.   Keďže   sťažovateľ   nepredložil   iné   listinné   dôkazy,   ktoré   by   preukázali skutočnosť,   že dlžník   bol   veriteľmi   označenými v návrhu na vyhlásenie   konkurzu,   ktorí disponujú pohľadávkami voči dlžníkovi, písomne vyzvaný na ich zaplatenie, návrh odmietol. Súčasťou   vyššie   uvádzaného   uznesenia   je   aj   poučenie   súdu   o   neprípustnosti odvolania.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   uznesením   č.   k.   31   K/62/2011-47 z 9. novembra 2011 porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   právo na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   tým,   že   nevyhlásil konkurz na majetok Mestský bytový podnik, obecný podnik Č., Č., aj napriek tomu, že boli splnené všetky podmienky na jeho vyhlásenie. Sťažovateľka považuje uznesenie okresného súdu za arbitrárne a podľa jej názoru okresný súd predmetné uznesenie aj nedostatočne odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru - uznesením Okresného súdu Košice I, sp. zn. 31 K/62/2011, zo dňa 09. 11. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi,   D.,   s.   r.   o.,   finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „ZKR“) veriteľ   je   oprávnený   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   ak   môže   odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

Podľa   §   12   ods.   2   ZKR   v   znení   platnom   do   31.   decembra   2011   návrh   veriteľa na vyhlásenie   konkurzu   musí   obsahovať   aj   skutočnosti,   z   ktorých   veriteľovi   vyplýva oprávnenie podať návrh a ktoré odôvodňujú platobnú neschopnosť dlžníka; k návrhu je veriteľ povinný pripojiť listiny, ktoré preukazujú pohľadávku, ktorá mu zakladá oprávnenie podať návrh, a ktoré odôvodňujú platobnú neschopnosť dlžníka. Pohľadávka veriteľa, ktorý podáva   návrh,   sa   považuje   za   preukázanú,   ak   je   uznaná   dlžníkom   na   listine   s   úradne osvedčeným podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. Návrh je veriteľ povinný podať v dvoch rovnopisoch spolu s prílohami.

Podľa   §   14   ods.   2   ZKR   v   znení   platnom   do   31.   decembra   2011   súd   nevyzýva navrhovateľa na opravu ani doplnenie neúplného alebo nesprávneho návrhu na vyhlásenie konkurzu. Súd návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu pred začatím konkurzného konania dlžníkovi   nedoručuje   ani   dlžníka   nevyzýva,   aby   sa   k   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu vyjadril.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie okresného súdu č. k. 31 K/62/2011-47 z 9. novembra 2011 za ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľky uznesenie okresného súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že okresný súd odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu proti dlžníkovi Mestský bytový podnik, obecný podnik Č., z dôvodu, že neboli k návrhu pripojené všetky listiny potrebné na vyhlásenie   konkurzu,   pričom   podľa   názoru   sťažovateľky   všetky   listiny,   ktoré   sa   mali doložiť k návrhu, sťažovateľka pripojila k návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   31   K/62/2011-47 z 9. novembra   2011   a   zistil,   že   námietky   sťažovateľky   nie   sú   opodstatnené.   V   danom prípade okresný súd rozhodujúc o návrhu na vyhlásenie konkurzu vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu.

Okresný   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   31   K/62/2011-47 z 9. novembra 2011 okrem iného uviedol:

„... Po preskúmaní návrhu súd zistil, že navrhovateľ k návrhu nepripojil listiny, ktoré preukazujú, že v zmysle ust. § 11 ods. 3 ZKR bol dlžník vyššie uvedenými veriteľmi ktorí disponujú pohľadávkami voči dlžníkovi písomne vyzvaný na ich zaplatenie. Navrhovateľom predložené listinné dôkazy a to kópie upovedomení o začatí exekúcie, súd nepovažuje za dôkazy,   ktoré   preukazujú   zároveň   skutočnosť,   že   došlo   k   ich   doručeniu.   Navrhovateľ nepredložil   iné   listinné   dôkazy,   ktoré   by   preukázali   skutočnosť,   že   dlžník   bol   veriteľmi označenými v návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorí disponujú pohľadávkami voči dlžníkovi písomne vyzvaný na ich zaplatenie...“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Okresný súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo odmietol návrh na vyhlásenie konkurzu, pričom jeho závery možno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné.   Ústavný   súd konštatuje, že odmietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že podľa § 11 ods. 3 ZKR sťažovateľkou neboli doložené listinné dôkazy, ktoré by preukázali skutočnosť, že dlžník bol veriteľmi označenými v návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorí majú pohľadávky voči dlžníkovi, písomne vyzvaný na ich zaplatenie, neporušuje základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III.   ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012