znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 85/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   11   ods.   1   a   čl. 36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd,   práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   ako aj porušenie   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Dunajská Streda sp. zn. 12 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   o d m i e t a ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   11   ods.   1   a čl. 36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010 vo výroku, ktorým ho okresný súd zaviazal na náhradu trov konania povinnej v sume 96,87 €.

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že okresný súd napadnutým rozhodnutím potvrdil prvostupňové rozhodnutie sp. zn. 12 Er/520/2008 z 24. mája 2010, ktorým   okresný   súd   v prvom   výroku   zaviazal   sťažovateľku   na náhradu   trov   exekúcie súdnemu   exekútorovi   v   sume   46,11   €   a v druhom   výroku   zaviazal   sťažovateľku   (ako oprávnenú) na náhradu trov konania povinnej v sume 96,87 € podľa § 230 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok) a v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) poukazujúc na to, že v okolnostiach danej veci bolo konanie proti povinnej zastavené.

Sťažovateľka   považuje   uznesenie   okresného   súdu „za   arbitrárne   a za   prejav svojvôle“, pričom tvrdí, že „v odôvodnení svojho rozhodnutia sa okresný súd nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením“, čím porušil jej označené práva podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti argumentuje, že „Proces rozhodovania o trovách exekúcie podľa Exekučného poriadku vykazuje zásadné odchýlky od procesu rozhodovania o   trovách   konania   podľa   OSP,   resp.   rozhodovanie   podľa   tretej   časti   tretej   hlavy   OSP o trovách exekučného konania zásadne neprichádza do úvahy, nakoľko Exekučný poriadok upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom vo svojich ustanoveniach. Vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustanovenie § 251 ods. 4 OSP, ktoré ustanovuje, že na   exekučné   konanie   podľa   osobitného   predpisu   (Exekučný   poriadok)   sa   použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Exekučný poriadok, ako osobitný predpis k OSP, upravuje trovy exekučného konania vo svojej šiestej a siedmej časti. Podľa stanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.   Oprávnený   a   exekútor   majú   nárok   na   náhradu   trov   potrebných   na   účelné vymáhanie   nároku   a   podľa   § 203   ods. 1   Exekučného   poriadku,   ak   dôjde   k zastaveniu exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov exekúcie. Na základe vyššie uvedených ustanovení a skutočností nemá priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní oporu v ustanoveniach právneho poriadku.“.

V spojitosti s uvedeným sa sťažovateľka odvoláva aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   konkrétne   na   jeho   rozsudok sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005, v ktorom je okrem iného vyslovený názor, že „Exekučný poriadok... vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie   vznikli   povinnému   (podľa   § 200   ods. 1   druhej   vety   Exekučného   poriadku a contrario),   a teda   ani   s možnosťou   uloženia   povinnosti   na   náhradu   takýchto   trov ktorémukoľvek z ostatných účastníkov exekučného konania (ktorými sú podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený a súdny exekútor).“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   rozhodol   v danej   veci   aj   v rozpore s rozhodnutiami   všeobecných   súdov   (Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici sp. zn. 12 CoE/65/2008   z 21.   augusta   2008   a Krajského   súdu   v Trenčíne sp. zn. 17 VoE/162/2009 z 21. decembra 2009), ktorými tieto v odvolacom konaní „rozhodli o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia povinného okresným súdom tak, že predmetný výrok rozhodnutia okresného súdu zrušili“.   V tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok Beian vs. Rumunsko číslo 30658/2005 zo 6. decembra 2007).

Sťažovateľka   v závere   napokon   zhrňuje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   okresného súdu   a tvrdí,   že   toto   rozhodnutie   nie   je   riadne   odôvodnené   a tiež   nie   je „v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12Er/520/2008-61 zo dňa 07. 12. 2010 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ľudských   právach,   a   zároveň   k   porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.

2. Druhý výrok Uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 12Er/520/2008- 61 zo dňa 07. 12. 2010 zaväzujúci Sťažovateľa uhradiť právnemu zástupcovi povinného trovy právneho zastúpenia sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.).

Podľa § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   je   teda   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   tiež   posúdiť,   či   táto   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   považuje,   tak   ako   pri   obdobných   sťažnostiach   smerujúcich   proti rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   za   potrebné   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   právne   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

1.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, k čomu malo podľa nej dôjsť tým, že jej okresný súd uložil ako oprávnenej uznesením sp. zn. 2 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010 (po zastavení exekúcie v dôsledku vyhovenia námietkam povinného) v druhom výroku povinnosť zaplatiť náhradu konania právnemu zástupcovi povinnej.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa názoru sťažovateľky je rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 12 Er/520/2008 zo 7. decembra 2010   arbitrárne, pretože priznanie náhrady trov konania povinného nemá oporu   v Exekučnom   poriadku,   je   nedostatočne   odôvodnené   a nereflektuje   ani   na   jej argumentáciu uvedenú v jej odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Okresný   súd v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najskôr   citoval   dôvody prvostupňového rozhodnutia sp. zn. 12 Er/529/2008 z 10. marca 2009, ktorým rozhodol o námietkach povinnej proti exekúcii a trovám exekúcie (vyhovel im), a rozhodnutia sp. zn. 12   Er/529/2008   z 24.   mája   2009,   ktorým   exekúciu   napokon   zastavil   s poukazom   na §   50   ods.   5   Exekučného   poriadku   a ktorým   sťažovateľku   v prvom   výroku   zaviazal   na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi v sume 109,16 € a v druhom výroku zaviazal sťažovateľku (ako oprávnenú) na náhradu trov konania povinnej v sume 98,27 €.

Proti   druhému   uzneseniu   z 24.   mája 2009   podala   sťažovateľka   odvolanie,   keďže nesúhlasila s vyčíslením trov súdneho exekútora (k prvému výroku), a tiež namietala proti druhému výroku, že Exekučný poriadok nepriznáva náhradu trov vzniknutých v exekučnom konaní povinnému, pričom poukázala na už citovaný právny názor najvyššieho súdu.

V ďalšej časti odôvodnenia na s. 2, 3 a 4 okresný súd postupne citoval relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 374 ods. 4, 202 ods. 2 a § 146 ods. 2, § 251 ods. 4), Exekučného poriadku (§ 200 ods. 1 až 3, § 196, § 197 ods. 1,   a § 201 ods. 3) a vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov  .v znení neskorších   predpisov   (§   14   ods.   1   a   §   22   ods.   1,   §   25   a 26),   pričom   konštatoval,   že «K náhrade trov vzniknutých v tomto exekučnom konaní povinnej je potrebné uviesť, že návrh   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   bol   preukázaný   ako   nedôvodný,   návrh   bez bližšieho   zdôvodnenia   vzal   späť,   pričom   povinnej,   ktorá   sa   dôvodne   voči   nedôvodnej exekúcii bránila, vznikli účelne vynaložené trovy. Je samozrejmé a logické, že povinnej nevzniklo právo na náhradu „trov exekúcie" v zmysle § 200 Ex. por., preto ich nemôže ani súdny exekútor vymôcť v rámci tohto konania postupom podľa § 201 ods. 3 Ex. por., trovy súvisiace s týmto konaním jej však preukázateľne vznikli a keďže, po procesnej stránke je v danom konaní úspešným účastníkom, má v zmysle citovaných ustanovení (§ 251 ods. 4 a § 146 ods. 2 O. s. p.) právo voči oprávnenému na ich náhradu, nakoľko tieto trovy by jej neboli vznikli, keby oprávnený postupoval s väčšou opatrnosťou a nepodával by bezdôvodný návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Exekučný   poriadok   vôbec   neupravuje   nároky   povinného v prípade bezdôvodnej, neoprávnenej exekúcie, preto v tomto prípade bolo potrebné použiť ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   zákon   s   takouto   možnosťou (nedôvodných   podaní)   počíta.   Napriek   právnemu   názoru   vyslovenému   najvyšším   súdom v jeho rozhodnutí (na ktoré poukazoval v odvolaní oprávnený), súd má za to, že je v súlade so zásadou spravodlivosti, aby bola v prípade nezákonnej exekúcie priznaná povinnému subjektu náhrada trov potrebných a účelne vynaložených na jeho obranu. Súd tak priznal povinnej k náhrade na trovách konania vzniknutých na poplatkovej povinnosti (za konanie o námietkach - 66 eur -Položka 13 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov) a na trovách právneho zastúpenia, a to za dva účelné a súdu preukázané úkony právnej služby podľa § 14 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. (prevzatie a príprava veci, podanie námietok - v roku 2008) po 275 Sk a paušálne výdavky 2x 190 Sk, spolu 930 Sk, čo po prepočte konverzným kurzom predstavuje sumu 30,87 eur.».

K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich   účelu   a zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie opomínať,   že   prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m.   IV. ÚS 1/07,   IV. ÚS 75/08,   I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž   v konkrétnych súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej   úpravy   a v konečnom   dôsledku   môžu   v súdnych   konaniach   spôsobiť   porušenie práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia   z   uvedených   hľadísk   a   dospel   k   záveru,   že okresný   súd   na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal   sa   so   všetkými okolnosťami, ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   v   danom   prípade   boli   splnené   podmienky   na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia povinnej.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľky, že zákonodarca v Exekučnom poriadku   nerieši   explicitne   možnosť   náhrady   trov   exekučného   konania   vzniknutých povinnému. V okolnostiach daného prípadu bolo však v konaní pred súdom prvého stupňa preukázané, že platobný výmer, na základe ktorého podala sťažovateľka ako oprávnená návrh na vykonanie exekúcie, nebol riadne doručený povinnej do vlastných rúk (prípadne osobe splnomocnenej na prijímanie zásielok), a preto nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť a ani sa stať riadnym exekučným titulom.

Na   základe   týchto   skutočností   je   bez   akýchkoľvek   pochybností   zrejmé,   že k zastaveniu exekúcie došlo v dôsledku procesného zavinenia sťažovateľky ako oprávnenej, ktorá podala návrh na vykonanie exekúcie (potom ho však vzala späť) napriek tomu, že nebol   splnený   základný   materiálny   predpoklad   exekúcie,   ktorým   je   právoplatné a vykonateľné   rozhodnutie.   Sťažovateľka   mala   k dispozícii   poznatky,   z ktorých   sa   dal takýto výsledok konania predvídať, a preto mohla pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom. Za takéhoto stavu by bolo v rozpore s princípmi elementárnych požiadaviek spravodlivosti (§ 1 OSP), keby mal byť trovami právneho zastúpenia zaťažený povinný, ktorý nenesie žiadne procesné zavinenie na tom, že okresný súd musel exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť.

Tým, že zákonodarca nevyriešil explicitne náhradu trov povinného, ponechal túto otázku v osobitných prípadoch (ako to je aj v danej veci) súdnej interpretácii. Podľa názoru ústavného   súdu   platná   právna   úprava   nevylučuje   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu aj výklad   pripúšťajúci aplikáciu   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pretože   táto   prichádza do úvahy vtedy, ak Exekučný poriadok nemá osobitnú úpravu (Exekučný poriadok, ako už bolo spomenuté, aj keď upravuje náhradu trov exekučného konania osobitným spôsobom, nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného). Primeraná aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata časť OSP), pričom okresným súdom v napadnutom rozhodnutí uvádzané ustanovenia (§ 202 ods. 2 a § 146 ods. 2) sú súčasťou týchto častí všeobecného právneho predpisu upravujúceho občianske súdne konanie.

Pokiaľ   ide   o odvolávanie   sa   sťažovateľky   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 M Cdo 12/2004 z 30. júna 2005 s tým, že vo veci iných účastníkov konania najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a pritom v jej veci rozhodli súdy odlišne,   ústavný   súd   považuje   poukazovanie   na   označené   rozhodnutie   za   nie   celkom náležité,   pretože   ním   nebol   riešený   prípad   s úplne   rovnakým   skutkovým   a   procesným základom.

V spojitosti   s tým   ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   zásadne   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je   predovšetkým   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (I. ÚS 199/07,   I. ÚS 235/07).   Úlohou   ústavného   súdu   je   posúdiť   napadnuté rozhodnutia len z pohľadu ich ústavnej udržateľnosti.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem. Jeho rozhodnutie je primerane a zrozumiteľne odôvodnené a nemožno ho považovať za extrémne vybočenie zo štandardov spravodlivého procesu. Na dôvažok nemožno v prerokúvanej veci pominúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť   smeruje   proti   výroku   napadnutého   rozhodnutia,   ktorým   okresný   súd   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   vo   výroku   o uložení   povinnosti   sťažovateľke zaplatiť právnemu zástupcovi povinnej náhradu trov konania v sume 96,87 €. Túto sumu možno   označiť   za   celkom   bagateľnú   a   aj   táto   skutočnosť   prispela   k podpore   záveru ústavného súdu o neodôvodnenosti jej sťažnosti.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už opakovane vyslovil, že aj keď sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže to viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľovho   základného   práva   už aj z toho   dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a zrozumiteľnú a dostačujúcu odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, III. ÚS 386/09), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti   (obdobne   ako   to   bolo   vo   veci   sťažovateľky   vedenej   pod sp. zn. IV. ÚS 325/2010).

2.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietala   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy priznali náhradu trov právneho zastúpenia povinnej v Exekučnom poriadku v rozpore s platným právnym poriadkom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má právo   vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   obsah   čl.   20   ods.   1   ústavy   je obdobný   obsahu čl.   1 dodatkového protokolu a podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je dôvod na odlišné posudzovanie ich aplikovateľnosti (m. m. I. ÚS 150/09).

Predovšetkým   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy (čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6   ods. 1   dohovoru.   O prípadnom   porušení   týchto   základných   práv   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   12 Er/520/2008 zo 7. decembra   2010.   Ak   rozhodnutím   okresného   súdu   v označenom   konaní   nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako ani čl. 6 ods. 1 dohovoru), potom už neprichádza do   úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy   a práva podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, a preto podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí a priznanie úhrady trov konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011