znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 85/2010-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. C., O., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť V. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. V. C. náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2009 doručená sťažnosť V. C., O. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami sťažovateľa a ustanoveného právneho zástupcu doručenými ústavnému súdu 9. februára 2010 a 9. apríla 2010,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2004.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   je   účastníkom   trestného   konania   vedeného na okresnom   súde   na   základe   obžaloby   podanej   12.   mája   2004,   a   to   v   postavení poškodeného.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bolo   vo veci   prvé   pojednávanie   nariadené po uplynutí takmer 36 mesiacov od podania obžaloby. Sťažovateľ poukázal aj na odročenie viacerých   termínov   pojednávania   a   vyjadril   sa,   že   mu   okresný   súd   svojím   postupom spôsobil „4,5-ročné trauma, trápenie a napätie“.

Podľa názoru sťažovateľa došlo v predmetnom konaní postupom okresného súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   14   937,26   €,   ako   aj   náhradu   trov „za poradenské a právne služby“ v sume 392,49 € a trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

V   podaní   zo   7.   februára   2010   doručenom   ústavnému   súdu   9.   februára   2010 sťažovateľ v súvislosti s odôvodnením požadovaného rozsahu finančného zadosťučinenia uviedol: „... právna neistota v ktorej sa dlhodobo nachádzam mi spôsobila   a spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu.“

Sťažovateľ v uvedenom podaní (doručenom ústavnému súdu 9. februára 2010) teda tvrdil, že sa stále nachádza v stave právnej neistoty, ústavný súd však následne zistil, že vec sťažovateľa   bola   na   okresnom   súde   skončená   vydaním   rozsudku   sp.   zn.   2   T   49/2004 z 12. februára   2009,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   17.   marca   2009.   Na   základe odvolania   obžalovaného   bol   prvostupňový   rozsudok   zrušený   a   zmenený   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To/33/2009 z 12. augusta 2009, ktorým   bolo   konanie   v   uvedený   deň   právoplatne   skončené.   Predmetný   druhostupňový rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručovaný,   zásielka   sa   však   30.   septembra   2009   vrátila okresnému súdu s oznámením, že adresát zásielku v odbernej lehote neprevzal, rozsudok nebol   dosiaľ   sťažovateľovi   doručený,   bol   však   doručený   7.   septembra   2009 splnomocnencovi sťažovateľa, ktorý ho v uvedenom trestnom konaní zastupoval.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

1. Z už uvedených skutočností vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo   namietané konanie   právoplatne   skončené.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol v namietanom trestnom konaní rozsudkom 12. augusta 2009, ktorý v zmysle ustanovenia § 139 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v   znení   neskorších   predpisov   nadobudol   v   uvedený   deň   právoplatnosť.   Sťažnosť   bola ústavnému súdu odoslaná 24. novembra 2009 a doručená 27. novembra 2009.

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   porušenie   ešte   trvalo   (napr. rozhodnutie III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).

Ústavný   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   uviedol,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená,   ak   stav   právnej   neistoty   už   netrvá.   V   posudzovanom   prípade   bol odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   momentom   právoplatného   skončenia napadnutého   súdneho   konania,   t.j.12.   augusta   2009.   Za   tohto   stavu   nie   je   možné konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa   zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. V priebehu konania ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 85/2010-15 z 18. februára 2010   ustanovil   sťažovateľovi   na   základe   jeho   žiadosti   za   právneho   zástupcu   v   konaní pred ústavným súdom   advokáta   JUDr.   P.   N.,   ktorý   s   ustanovením   súhlasil   a na základe výzvy ústavného súdu doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 9. apríla 2010. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   zároveň   požiadal   o „náhradu   trov   za   poradenské a právne služby podľa priložených dokladov“ v sume 392,49 €.

Ústavný súd prerokoval návrh sťažovateľa na priznanie trov konania na neverejnom zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnený. Trovy konania vzniknuté účastníkovi konania v konaní pred ústavným súdom upravuje osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho. V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi jeho trovy.

Z aplikácie ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

V ustanoveniach § 142 až § 151 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“)   sú   vyjadrené   základné   princípy   postupu súdov v rozhodovaní o náhrade trov konania, a to princíp úspešnosti v konaní a princíp náhrady účelne vynaložených trov konania, ako aj to, že ak sú tu iné dôvody, nemusí súd trovy   konania   priznať   vôbec.   Tieto   princípy   primerane   platia   aj   v   prípade   konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd posúdil v prvom rade návrh sťažovateľa vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia advokátom ustanoveným v konaní pred ústavným súdom   a zistil, že podanie ustanoveného   advokáta,   ktorým   doplnil   sťažnosť,   neobsahovalo   žiadne   nové   relevantné skutočnosti oproti pôvodnej sťažnosti sťažovateľa, predovšetkým v ňom neboli uvedené skutočnosti   týkajúce   sa   právoplatného   skončenia   veci   sťažovateľa   a   v   podstate   týmto podaním právny zástupca doplnil sťažnosť len po formálnej stránke sformulovaním návrhov sťažovateľa do podoby petitu sťažnosti. Sťažovateľ zároveň nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný.

Vychádzajúc   z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   a   Občianskeho súdneho poriadku, ako aj z uvedeného skutkového stavu veci ústavný súd nepovažoval za odôvodnené   a   účelné   priznať   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   advokátom ustanoveným v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   tiež   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   týkajúceho   sa „náhrady   trov za poradenské a právne služby podľa priložených dokladov“ vyčíslené v petite sťažnosti sumou   392,49   €.   Z   obsahu   samotnej   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   (dokladov,   na   ktoré sťažovateľ   poukázal)   vyplýva,   že   išlo   o   sumu   357   €,   ktorá   predstavovala   odmenu za zastupovanie   sťažovateľa   v   samotnom   trestnom   konaní   sp.   zn.   2   T   49/2004   jeho splnomocnencom – advokátom, a sumu 55 € za bližšie nešpecifikované „právne služby“ advokáta poskytnuté sťažovateľovi, ktorú uhradil 4. februára 2010. Už na prvý pohľad je zjavné, že v tejto časti je návrh sťažovateľa neopodstatnený, pretože v tomto prípade nešlo o trovy   vzniknuté sťažovateľovi v súvislosti s konaním pred ústavným súdom a ústavný súd, preto ani v tejto časti návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2010