znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 85/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., H,. zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   9   Co 172/2007 z 29. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2008 doručená   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 172/2007 z 29. januára 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľka   sa   žalobou   zo   dňa   06. 09. 2005   domáhala   od   T.   (ďalej   len   „T.“) zaplatenia   sumy   80.000,-   Sk   titulom   bezdôvodného   obohatenia,   ku ktorému   došlo   na základe neplatnej „Zmluvy o financovaní štúdia“.

Okresný súd v Trnave rozsudkom zo dňa 08. 09. 2005, č. k. 16 C 124/2004-60 návrh sťažovateľky zamietol.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré Krajský súd v Trnave (ďalej len „KS TT“) rozsudkom zo dňa 14. 03. 2006, č. k. 9 Co 286/2005-110 zamietol a prvostupňový rozsudok potvrdil, pripustil však voči nemu dovolanie o otázke legálnosti vyberania príspevkov na štúdium verejnými vysokými školami.

Proti rozsudku KS TT podala sťažovateľka dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd rozsudkom zo dňa 20. 07. 2007, sp. zn. 1 Cdo 179/2006 rozsudok KS TT zrušil z dôvodu, že KS TT v odôvodnení svojho rozsudku nedostatočne vyriešil právnu otázku, pre ktorú bolo pripustené dovolanie.

Následne KS TT opätovne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 29. 01. 2008, č. k. 9 Cdo   172/2007-157,   pričom   prvostupňový   rozsudok   opätovne   potvrdil   a   opätovne aj pripustil dovolanie. Uvedený rozsudok bol sťažovateľke doručený dňa 01. 04. 2008. Sťažovateľka proti rozsudku KS TT zo dňa 29. 01. 2008 opätovne podala dovolanie, o ktorom doposiaľ nebolo rozhodnuté.

Sťažovateľka si je vedomá subsidiarity právomoci Ústavného súdu SR (ďalej len „ÚS SR“), v danom prípade jej však dovolanie nedáva plnú možnosť domôcť sa ochrany svojho práva na súdnu ochranu v plnom rozsahu.

Dovolacie dôvody sú taxatívne uvedené v ust. § 241 ods. 2 OSP, nepokrývajú však všetky aspekty práva na súdnu ochranu ako ich definuje judikatúra ÚS SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Sťažovateľka okrem nesprávneho právneho posúdenia, čo môže namietať   a   aj   namieta   v   dovolacom   konaní,   chce   namietať   aj   zjavnú   neodôvodnenosť a arbitrárnosť rozsudku KS TT, ktorá má rovnako za následok porušenie práva na súdnu ochranu,   čo   však   sťažovateľka   nemôže   namietať   v   dovolacom   konaní.   Zjavnú neodôvodnenosť a arbitrárnosť skutkových záverov však sťažovateľka v dovolacom konaní namietať nemôže...

„Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi a návrhmi   na   vykonanie dôkazov strán   s výhradou, že majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko   z   29.   apríla   1993).“   (II.   ÚS 410/06)...

Darovacia zmluva uzatvorená medzi sťažovateľkou a T. teda zjavne trpela vadou slobody vôle, v dôsledku čoho je podľa ust. § 37 ods. 1 OZ absolútne neplatná. KS TT vôľu sťažovateľky   posúdil   ako   slobodnú,   pričom   jeho   záver   je   nielenže   nesprávny,   ale aj evidentne   nelogický   a   vnútorne   rozporný,   čo   má   za   následok   porušenie   práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

Rozsudok   KS   TT   trpí   rovnakou   vadou   aj   v   právnom   posúdení,   túto   vadu   však sťažovateľka namieta v podanom dovolaní.»

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29. 01. 2008, č. k 9 Co 172/2007-157 porušil základné práva M. Š. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 29. 01. 2008, č. k. 9 Co 172/2007-157 sa zrušuje.

3. Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť náhradu trov konania M. Š. na účet jej právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu účastníka konania   vyplývajúceho   z čl.   46   ods.   1   ústavy   (i   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru). Napokon zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám   poskytujú predovšetkým všeobecné   súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu   v konaní   o sťažnosti   poskytuje iba vtedy,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania   chránených   zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody   upravených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon. Ústavný súd však zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za porušenie základného   práva.   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, so zameraním na skutočnosti, či toto rozhodnutie je logické a riadne odôvodnené, či dáva odpoveď   na   podstatný   obsah   prednesov,   či   jasne   vyhodnotí   preskúmavané   skutočnosti, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úkonmi sa pri hodnotení dôkazov riadil, a zistil, že rozsudok krajského súdu spĺňa tieto predpoklady. Z jeho záverov okrem iného vyplýva:

«Súd   prvého   stupňa   rozsudkom   napadnutým   odvolaním   zamietol   návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala na odporcovi zaplatenia sumy 80. 000,- Sk spolu s 5 % úrokom z omeškania od 15. 2. 2005 do zaplatenia z dôvodu, že bola prijatá na externé magisterské štúdium v odbore... v školskom roku 2001/2002...

Proti   tomuto   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v   zákonom   určenej   lehote   podala odvolanie navrhovateľka. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrneniu a návrhu v plnom rozsahu vyhovieť: a zaviazať, odporcu zaplatiť, jej 80.000,- Sk spolu s úrokom z omeškania a náhradou trov konania...

Krajský súd Trnava ako súd odvolací o odvolaní navrhovateľky rozhodol rozsudkom zo dňa 14. 3. 2006, č. k. 9 Co/286/2005-110 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom   pripustil   proti   rozsudku   dovolanie,   ktoré   navrhovateľka   aj   podala.   Najvyšší súd Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   rozsudkom   zo   dňa   20.   7.   2007,   č.   k. 1 Cdo 179/2006-133 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu,   že   spôsob   vyriešenia   otázky,   pre   ktorú   bolo   dovolanie   pripustené, je nepreskúmateľný.

Odvolací súd preto po vrátení veci túto opätovne prejednal v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. postupom podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a po oboznámení sa s obsahom celého   spisového   materiálu   dospel   k záveru,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne správny.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že rozhodnutím zo dňa 28. 06. 2001 bola navrhovateľka   prijatá   na   externé   magisterské   štúdium   na  ...,   na   študijný   odbor  ...,   v školskom roku 2001/2002 s tým, že podkladom pre rozhodnutie o jej prijatí boli výsledky, ktoré dosiahla v prijímacom konaní. Zároveň jej bolo oznámené, že informácie o zápise budú zaslané dodatočne. Listom zo dňa 04. 07. 2001 odporca navrhovateľke oznámil, že bola prijatá na externé magisterské štúdium, ktoré je zmluvne zabezpečené s finančnou účasťou   študenta,   pričom   účelom   príslušnej   zmluvy   je   finančne   zabezpečiť;   vytvorenie materiálno-technických, personálnych a organizačných možností a podmienok pre konanie externého magisterského štúdia.... V liste je ďalej je uvedené, že vo veci uzavretia zmluvy o financovaní   externého   štúdia   v   celkovej   sume   200.000,-   Sk   odporca   predpokladá, že záujem navrhovateľky bude vychádzať z princípu dobromyseľnosti. Uvedenú sumu má možnosti uhradiť jednorazovo, v plnej výške, alebo v ročných splátkach vždy ku dňu zápisu do príslušného ročníka štúdia. Úhradu finančného príspevku treba vykonať najneskôr ku dňu zápisu, do prvého ročníka, ktorý sa koná dňa 05. 09. 2001. Právnym úkonom, ktorý bude fakulta kvalifikovať; ako právne relevantnú ponuku uchádzača na uzavretie príslušnej zmluvy podľa O. z. je deň pripísania jednorazovej úhrady finančného príspevku, alebo ročnej splátky na účet fakulty zriadeného pre tento účel. Ďalej je v liste uvedené, že pri zápise   dňa   05.   09.   2001   je   potrebné   preukázať   reálne   vykonania   tejto   úhrady   s   tým, že podpis   zmluvy   sa   uskutoční   na   prvom   sústredení   externého   magisterského   štúdia v školskom roku 2001/2002. Dňa 05. 09. 2001 bola medzi účastníkmi konania uzavretá darovacia   zmluva   podľa   Občianskeho   zákonníka,   ktorej   predmetom   podľa   čl.   3   bod   1 je sponzorský dar v celkovej sume 200.000,- Sk, ktorý obdarovaný použije na materiálno- technický a personálny rozvoj fakulty, osobitne na rozvoj externého magisterského štúdia. V článku 4 bod 1 je uvedené, že právne relevantnou ponukou darcu na uzavretie zmluvy je pripísanie prvej ročnej splátky sponzorského daru na účet obdarovaného. V článku 5 bod 1 je uvedené, že v školskom roku, v ktorom darca zanechal štúdium alebo bol zo štúdia vylúčený,   nemá   právny   nárok   na   vrátenie   splátky   sponzorského   daru   pripadajúcej na príslušný   rok.   V   článku   8   zmluvné   strany   vyhlásili,   že   túto   zmluvu   uzavreli dobromyseľne,   s   cieľom   úplne   splniť   všetky   dohodnuté   podmienky   a   náležitosti. Navrhovateľka   dňa   03. 09. 2001   a   28.   08. 2002   uhradila   odporcovi   po   40.000,-   Sk. Prípisom   zo   dňa   16.   06.   2003   odporca   ukončil   štúdium   navrhovateľky   vylúčením   v II. ročníku magisterského externého štúdia v akademickom roku 2002/2003 dňom 11. 06. 2003 s tým, že dňom vylúčenia zo štúdia prestáva byt; študentom... a zanikajú jej všetky práva a povinnosti študenta vysokej školy a nemôže vykonávať, skúšky. K vylúčeniu došlo vzhľadom na skutočnosť, že nesplnila študijné podmienky pre zápis do vyššieho ročníka. Predmetom   konania   je   určenie   povinnosti   odporcovi   zaplatiť   navrhovateľke 80.000,- Sk s 8 % úrokom z omeškania od 15. 02. 2005 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného   obohatenia   z   dôvodu   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   ktorá   bola   uzavretá navrhovateľkou pod nátlakom a je v rozpore so zákonom.

Podľa   §   37   ods.   1   O.   z.   právny   úkon   sa   musí   urobiť,   slobodne,   vážne,   určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa   §   39 O.   z.   neplatný   je právny   úkon,   ktorý   svojim   obsahom   alebo   účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Právny úkon nie je urobený slobodne, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame, fyzické donútenie, alebo bezprávna vyhrážka. Bezprávna vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. Právny úkon nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojim prejavom   vôle vyvolať,   právne následky,   ktoré by   inak   v dôsledku jeho   prejavu nastali. Takto urobený právny úkon je zásadne neplatný. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 a 3 nemožno   ustáliť,   čo   sa   ním   chcelo   vyjadriť.   Právny   úkon   je   neurčitý,   keď   síce   je zrozumiteľne   vyjadrený,   avšak   jeho   obsah   je   nejasný   a   existujúce   vecné   nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení nemožno odstrániť ani prostredníctvom interpretačného pravidla.   Obchádzanie   zákona   obsahom   alebo   účelom   urobeného   právneho   úkonu spravidla   znamená,   že   právny   úkon   neodporuje   síce   výslovnému   zneniu   zákonného ustanovenia,   avšak   svojimi   dôsledkami   sleduje   ten   cieľ,   aby   zákon   dodržaný   nebol.   O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť, právneho úkonu ide tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Ide o prípady, keď účastník koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Platnosť, či neplatnosť, právneho úkonu sa posudzuje s ohľadom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Plnenie z neplatného právneho úkonu je bezdôvodným obohatením (§ 451 O. z.), ktoré sa musí vydať, pričom každý z účastníkov neplatnej zmluvy je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   v   danej   veci   vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na zistenie skutkového stavu, vec posúdil správne aj po právnej   stránke,   z   ktorých   dôvodov   sa   stotožnil   so   záverom   súdu   prvého   stupňa   o nedôvodnosti návrhu.

Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by navrhovateľka zmluvu uzavretú dňa 05. 09. 2001 nazvanú darovacia zmluva uzavrela pod nátlakom, neslobodné, čím by sa naplnila neplatnosť: právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 O. z. Naopak, z dokazovania vyplynulo,   že   zmluva   bola   uzavretá   na   princípe   dobrovoľnosti,   navrhovateľka   prijala ponuku odporcu, pred uzavretím zmluvy bola plne oboznámená s podmienkami štúdia, ktoré akceptovala a svojim podpisom na zmluve preukázala slobodnú vôľu, pričom aj plnenie, ktorého   vrátenia   sa   domáha,   poskytla   na   základe   slobodného   rozhodnutia.   Žiadnym hodnoverným   dôkazom   nepreukázala,   že   by   ju   niekto   k   uzavretiu   zmluvy   nútil   takým spôsobom a intenzitou, že by v jeho dôsledku sa stal právny úkon neplatným, pričom list zo dňa   4.   7.   2001   nemožno   považovať:   za   list   obsahujúci   bezprávnu   vyhrážku,   ale   list informatívny. Tým, že zmluvu podpísala, zaviazala sa na jej základe plniť.

Predmetom zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je sponzorský dar v celkovej sume 200.000,-   Sk,   ktorý   obdarovaný   použije   na   materiálno-technický   a   personálny   rozvoj fakulty, osobitne na rozvoj externého magisterského štúdia.

Podľa § 6 ods. 2 z. č. 172/90 Zb. o vysokých školách, vysoké školy, fakulty a iné pracoviská vysokej školy môžu na svoju činnosť: získavať: finančné prostriedky aj z iných zdrojov, najmä z podnikateľskej činnosti od iných subjektov z domácich a zahraničných darov a z dedičstva.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade plnenie navrhovateľky nemožno považovať za školné, pretože ani v liste ani v zmluve tak nie je označené a z jeho označenia účelu   „na   materiálno-technický   a   personálny   rozvoj   štúdia,   osobitne   externého magisterského   štúdia“   nevyplýva,   že   by   sa   jednalo   o   školné   a   v   zmysle   citovaného ustanovenia § 6 ods. 2 zákona o vysokých školách mohli fakulty na svoju činnosť získať financie   aj   z   darov.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sporná   zmluva   nie   je   ani   v   rozpore   so zákonom.

Pokiaľ sa týka odporcom namietaného premlčania, odvolací súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľky na vydanie sumy 80.000,- Sk titulom bezdôvodného obohatenia je v časti 40.000,- Sk premlčaný. V zmysle ustanovenia § 107 ods. 1 O. z., právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úrok obohatil. Návrh na začatie konania bol podaný dňa 26. 08. 2004, pričom prvú splátku v sume 40.000,- Sk navrhovateľka uhradila   dňa 03.   09.   2001,   z čoho vyplýva,   že návrh navrhovateľky bol podaný po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty.

Vzhľadom   k   všetkým   uvedeným   skutočnostiam   preto   odvolací   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. V   priebehu   odvolacieho   konania   navrhovateľka   navrhla   v   prípade   potvrdenia rozsudku   súdu   prvého   stupňa   pripustiť   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   dovolanie o otázke, či je v súlade so zákonom (legálne) vyberanie príspevkov na úhradu nákladov na štúdium, alebo obdobných plnení od študentov verejnou vysokou školou, teda či podľa výkladu obsahu darovacej zmluvy dar (predmet zmluvy) poskytnutý študentom v súvislosti so štúdiom nie je školným. Odvolací súd v súlade s ust. § 238 ods. 3 písm. a) O. s. p. pripustil v danej veci dovolanie o uvedenej otázke. Odvolací súd si dovolaciu otázku vyriešil tým spôsobom, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi nie je v rozpore so zákonom, keď z dokazovania vyplynulo, že úhrada sponzorského daru bola v súlade s cit. ust. § 6 ods. 2 zákona o vysokých školách, nejednalo sa o školné. Navyše zmluva bola uzavretá zo strany navrhovateľky dobrovoľne, dobrovoľne bolo poskytnuté aj plnenie v súlade so zmluvou, pričom   na   fakulte   študovali   aj   študenti,   ktorí   sponzorský   dar   nezaplatili.   Uvedená problematika sa týka väčšieho počtu študentov, ktorí uzavreli darovacie zmluvy v prospech fakulty   a   zo   znenia   zmluvy   jednoznačne   nevyplýva,   že   v   predmete   zmluvy   sa   nejedná o školné   a   z toho   dôvodu   považoval   odvolací   súd   toto   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu, ktoré z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov môže mať všeobecný dopad na prípady podobnej povahy.»

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   len   svojvoľný   výklad   zákonov a nerešpektovanie procesných   pravidiel   a procesných   záruk   spravodlivého   procesu   môže mať za následok aj porušenie základného práva a slobody sťažovateľa.

Rozhodnutie   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   znaky   nemalo, odvolací súd postupoval podľa ustanovenia § 211 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a ústavný súd v jeho postupe nezistil nerešpektovanie procesných pravidiel, čo by malo za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky (napr. III. ÚS 302/07).

Ústavný súd už v mnohých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že ak všeobecné súdy neakceptujú návrh sťažovateľky a rozhodnú odlišne od jeho návrhu a priania, takýto postup neznamená automaticky porušenie základných práv a slobôd sťažovateľky. Inak povedané, porušenie   základných   práv   a slobôd   nemožno   automaticky   spájať   s neúspechom sťažovateľky v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu v postupe a rozhodnutí krajského súdu nebola zistená arbitrárnosť ani zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s poskytnutím súdnej ochrany a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   navyše   v sťažnosti   neuviedla   konkrétne   dôvody   arbitrárnosti rozhodnutia   krajského   súdu,   hoci   ich   vo   všeobecnosti   namietala.   Z podstaty   celého   jej podania vyplýva iba jej nespokojnosť s právnym rozborom a právnymi závermi rozsudku krajského   súdu   a   s tým,   že   sa   všeobecný   súd   nedostatočne   zaoberal   jej   návrhmi a nedostatočne   hodnotil   právny   a skutkový   stav   veci,   v dôsledku   čoho   bol   jeho   záver urobený v rozhodnutí: „nielenže nesprávny, ale aj evidentne nelogický a vnútorne rozporný, čo má za následok porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu.“

Z horeuvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   nemal   inú   možnosť,   ako sťažnosť sťažovateľky   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne   III. ÚS 344/06, III. ÚS 302/07).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009