znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 85/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť V. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným súdom Košice II v konaní sp. zn. 17 C 419/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 419/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 17 C 419/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   S.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   40   000   Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   nahradiť   V.   S.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. D. S. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti V. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2005   doručená   sťažnosť   V.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 17 C 419/97.

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 85/05-9 zo 16. marca 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 13. mája 2005, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 19. mája 2005 oznámila, že sťažovateľ netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ   sa   návrhom   z   20.   mája   1997   doručeným   okresnému   súdu   domáhal náhrady škody z dôvodu pracovného úrazu od odporcu – D. p., a. s., K. Okresný súd po „... asi   4   nariadených   pojednávaniach   v rokoch   1997   až   2000  ...“ rozhodol   vo   veci rozsudkom z 23. februára 2000, ktorým návrh sťažovateľa zamietol, pričom rozsudok mu bol doručený „... s viac ako 2 mesačným prieťahom“.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku odvolanie a Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   uznesením z 23. januára 2001 predmetný rozsudok okresného súdu zrušil, pričom vec zároveň vrátil na ďalšie prerokovanie okresnému súdu. Okresný súd následne v uvedenej veci 2 roky nekonal a rozsudkom rozhodol až 15. marca 2004. Odporca podal   proti   tomuto   rozsudku   odvolanie,   krajský   súd   tento   rozsudok   zrušil   pre nepreskúmateľnosť a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Sťažovateľ podal 21. januára 2005 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.   Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   z 26.   januára   2005   uznal   sťažnosť   na prieťahy za dôvodnú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   okresného   súdu   sp.   zn. 17 C 419/97   a   prikázal   okresnému   súdu   konať v uvedenej   veci   bez prieťahov.   Zároveň sťažovateľ   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou zo 6. mája 2005 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 23. mája 2005 uviedol prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a vyjadril sa, že vzhľadom na chronológiu úkonov, ktoré boli v danej veci vykonané, «... je nutné pripustiť, že v určitých časových obdobiach   predmetné   konanie   nevykazovalo   známky   úplnej   bezprieťahovosti,   nie   však v takom rozsahu, ako to uvádza sťažovateľ. Nie je opodstatnené ani jeho tvrdenie o dlhom časovom   odstupe   medzi   pojednávaniami   a úplne   zarážajúce   je   tvrdenie   o   „údajnom“ predĺžení lehôt na vypracovanie rozsudkov».

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zároveň uviedol, že sťažovateľom požadované primerané finančné zadosťučinenie považuje vzhľadom na predmet sporu za neprimerane vysoké, a poukázal na skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci už dvakrát meritórne rozhodol a navyše po podaní sťažnosti štátnej správe súdu k ďalším prieťahom v konaní nedochádza, preto nebolo potrebné domáhať sa nápravy v konaní pred ústavným súdom, ak účelom sťažnosti sťažovateľa bolo len dosiahnutie priebežnosti konania v jeho právnej veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska predsedu okresného súdu a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   419/97   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 5. júna 1997 návrh na úhradu náhrady škody z dôvodu   nevyplatenia   odškodného   následkom   pracovného   úrazu   voči   odporcovi s prílohami.   Okresný   súd   vydal   18.   júna 1997   pokyn   na   doručenie   návrhu   sťažovateľa odporcovi, aby sa k nemu v stanovenej lehote vyjadril. Odporca doručil okresnému súdu 1. augusta 1997 vyjadrenie k návrhu sťažovateľa.

Okresný   súd   vydal   19.   augusta   1997   pokyn   na   doručenie   vyjadrenia   odporcu sťažovateľovi. Okresný súd nariadil 21. januára 1999 termín pojednávania na 8. február 1999   a vyzval   sťažovateľa   a   odporcu,   aby   predložili   písomnosti   týkajúce   sa   predmetu konania.   Pojednávanie   8.   februára   1999   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   predsedníčky senátu uznesením odročené na 24. marec 1999.

Na pojednávaní 24. marca 1999 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania s tým, že sťažovateľovi a odporcovi   bola   uložená   povinnosť   predložiť   okresnému   súdu   písomnosti   týkajúce   sa predmetu konania v požadovanej lehote.

Okresný súd vydal 30. marca 1999 pokyn na doručenie urgencie odporcovi, aby obratom predložil písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Odporca doručil okresnému súdu požadované písomnosti 13. apríla 1999. Okresný súd nariadil 6. mája 1999 termín pojednávania na 16. jún 1999. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 27. mája 1999 návrhy na vykonanie   ďalšieho   dokazovania   v posudzovanej   veci   –   výsluch   svedkov.   Okresný   súd vydal   1.   júna   1999   pokyn   na   predvolanie   svedkov   navrhnutých   sťažovateľom   na pojednávanie stanovené na 16. jún 1999.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   zo   16.   júna   1999   sa   pojednávanie neuskutočnilo „...   z dôvodu   prehliadky   budovy   –   podozrenie   na   bombu“. Okresný   súd nariadil   16.   júna   1999   termín   pojednávania   na   18.   október   1999.   Na   pojednávaní 18. októbra   1999   vypovedali   predvolaní   svedkovia   a pojednávanie   bolo   uznesením odročené na neurčito.

Okresný súd vydal 9. novembra 1999 pokyn na doručenie urgencie odporcovi, aby obratom predložil písomnosti týkajúce sa predmetu konania. Odporca doručil okresnému súdu požadované písomnosti 10. novembra 1999. Okresný súd nariadil 20. januára 2000 termín pojednávania na 23. február 2000. Na pojednávaní 23. februára 2000 bolo vykonané ďalšie   dokazovanie   a bol   vyhlásený   rozsudok   č.   k.   17   C   419/97-79,   ktorým   bol   návrh sťažovateľa zamietnutý.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 21.   marca   2000   bola   predĺžená   lehota   na písomné vypracovanie uvedeného rozsudku do 30. apríla 2000. Okresný súd vydal 18. mája 2000   pokyn   na doručenie   rozsudku   účastníkom   konania. Sťažovateľ   doručil   okresnému súdu 2. júna 2000 odvolanie proti predmetnému rozsudku. Okresný súd vydal 8. júna 2000 pokyn na doručenie odvolania sťažovateľa odporcovi, aby sa k nemu vyjadril v stanovenej lehote.

Odporca doručil okresnému súdu 21. júna 2000 vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa. Okresný   súd   vydal   8.   septembra   2000   pokyn   na   predloženie   posudzovaného   spisu krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa. Spis bol krajskému súdu doručený 27. septembra 2000. Krajský súd nariadil 12. januára 2001 termín pojednávania na 23. január 2001.

Na pojednávaní 23.   januára 2001 krajský   súd   uznesením   č.   k.   16 Co 375/00-97 v časti predmetný rozsudok okresného súdu zrušil a posudzovanú vec v rozsahu zrušenia vrátil   prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   vrátený   okresnému   súdu 27. februára 2001.   Okresný súd vydal 5. marca 2001 pokyn na doručenie predmetného uznesenia krajského súdu účastníkom konania.

Okresný súd nariadil 11. novembra 2003 termín pojednávania na 26. január 2004 a vyzval   odporcu,   aby predložil   v určenej   lehote súdu   písomnosti   týkajúce sa   predmetu posudzovaného   konania.   Odporca   doručil   okresnému   súdu   požadované   písomnosti 12. januára 2004.

Na pojednávaní 26. januára 2004 bolo vykonané dokazovanie týkajúce sa predmetu konania   a okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   petitu   sťažovateľa   a pojednávanie uznesením   odročil   na   11.   február   2004.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu zo 6. februára   2004   bolo   pojednávanie   stanovené   na   11.   február   2004   z dôvodu   účasti zákonnej sudkyne na seminári sudcov odročené na 15. marec 2004.

Na pojednávaní 15. marca 2004 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 17 C 419/97-124, v ktorom odporcovi uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi určenú finančnú sumu s príslušenstvom.   Predseda   okresného   súdu   rozhodnutím   zo   14.   apríla   2004   súhlasil s predĺžením lehoty na písomné vypracovanie uvedeného rozsudku do 31. mája 2004, a to z dôvodu počtu rozhodnutých vecí a právnej náročnosti. Okresný súd vydal 27. mája 2004 pokyn   na   odpísanie   predmetného   rozsudku   a predloženie   na   kontrolu   jeho   správnosti zákonnej   sudkyni.   Okresný   súd   vydal   22.   júna   2004   pokyn   na   doručenie   predmetného rozsudku účastníkom konania.

Odporca doručil okresnému súdu 14. júla 2004 odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 419/97-124 z 15. marca 2004. Okresný súd vyzval 16. júla 2004 odporcu na úhradu   súdneho   poplatku   za   podanie   odvolania   v určenej   lehote   a zároveň   vyzval sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k odvolaniu   odporcu   v stanovenej   lehote.   Odporca   doručil okresnému súdu úhradu súdneho poplatku 28. júla 2004.

Okresný súd na základe predkladacej správy z 30. júla 2004 zaslal predmetný spis na rozhodnutie   o odvolaní   krajskému   súdu,   ktorému   bol   spis   doručený   3.   augusta   2004. Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   5.   augusta   2004   vyjadrenie   k odvolaniu   podanému odporcom   a okresný   súd   prípisom   z uvedeného   dňa   doručil   vyjadrenie   sťažovateľa krajskému súdu.

Krajský súd nariadil 1. decembra 2004 termín pojednávania na 13. december 2004. Pojednávanie 13. decembra 2004 krajský súd po vypočutí účastníkov konania odročil na 15. december   2004.   Na   pojednávaní   15.   decembra   2004   krajský   súd   uznesením   č.   k. 15 Co 240/04-151   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie prvostupňovému súdu. Spis bol okresnému súdu doručený 19. januára 2005.

Okresný súd vydal 19. januára 2005 pokyn na doručenie predmetného uznesenia krajského   súdu   účastníkom   konania.   Sťažovateľ   doručil   predsedovi   okresného   súdu 21. januára   2005   sťažnosť   na   prieťahy   v   posudzovanom   konaní.   Okresný   súd   nariadil 8. apríla 2005 termín pojednávania na 6. jún 2005 a vydal pokyn na doručenie rozsudkov okresného   súdu   č.   k.   17   C   419/97-79   z   23.   februára   2000   a   č.   k.   17   C   419/97-124 z 15. marca 2004, ako aj uznesení krajského súdu č. k. 16 Co 375/00-97 z 23. januára 2001 a č.   k.   15 Co 240/04-151 z 15. decembra   2004 S. p.,   pobočke   K. (ďalej len „S. p.“), s výzvou   na vyjadrenie, či súhlasí so vstupom do   posudzovaného konania ako vedľajší účastník na strane odporcu.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 419/97-157 z 11. apríla 2005 vyzval odporcu, aby sa v určenej lehote vyjadril ku skutočnostiam týkajúcim sa predmetu konania, a prípisom z uvedeného dňa vyzval S. p., aby sa v požadovanej lehote vyjadrila, či súhlasí so vstupom do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu. S. p. doručila okresnému súdu 4. mája 2005   vyjadrenie   k predmetu   posudzovaného   konania.   Uvedeným   záznamom   (č.   l.   159) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd vzal do úvahy právny   a   skutkový   stav   veci. Predmetom   konania   je   návrh   na   určenie   náhrady   škody z dôvodu pracovného úrazu. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide o spor, ktorý patrí do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Skutkovú stránku predmetnej veci možno zaradiť k štandardným v rámci agendy patriacej   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecného   súdnictva   aj   napriek   protichodným stanoviskám účastníkov konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný   súd   navyše   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   hodnotil   predmetné konanie z hľadiska zbytočných prieťahov, posudzoval len obdobia nečinnosti okresného súdu, keď neboli v určitých obdobiach vykonané žiadne úkony.

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 19. augusta 1997 do 21. januára 1999 (17 mesiacov) a od 5. marca 2001 do 11. novembra 2003 (32 mesiacov) ako postup, v ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   pretože   v uvedenom   období   okresný   súd nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu v posudzovanej veci.

Ústavný   súd   posúdil   uvedené   obdobia   ako   časové   úseky,   v ktorých   došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou krajského súdu v celkovej dĺžke 49 mesiacov.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 23. mája 2005 uviedol   prehľad   úkonov   vykonaných   v predmetnej   veci   a vyjadril   sa,   že   vzhľadom   na chronológiu úkonov, ktoré boli v danej veci vykonané, «... je nutné pripustiť, že v určitých časových obdobiach predmetné konanie nevykazovalo známky úplnej bezprieťahovosti, nie však v takom rozsahu, ako to uvádza sťažovateľ. Nie je opodstatnené ani jeho tvrdenie o dlhom   časovom   odstupe   medzi   pojednávaniami   a úplne   zarážajúce   je   tvrdenie o „údajnom“ predĺžení lehôt na vypracovanie rozsudkov».

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku zároveň uviedol, že sťažovateľom požadované primerané finančné zadosťučinenie považuje vzhľadom na predmet sporu za neprimerane vysoké a poukázal na skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci už dvakrát meritórne rozhodol a navyše po podaní sťažnosti štátnej správe súdu k ďalším prieťahom v konaní nedochádza, preto nebolo potrebné domáhať sa nápravy v konaní pred ústavným súdom, ak účelom sťažnosti sťažovateľa bolo len dosiahnutie priebežnosti konania v jeho právnej veci.

Právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že v uvedených obdobiach bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 40 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti   posudzovanej   veci,   a   preto   žiadosť   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti odmietol.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005