znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 85/03-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2003 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   bytom   V.   V.,   zastúpeného   komerčnou   právničkou JUDr.   A.   P.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Bardejove   v   konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 300/99, 11 C 2512/97 a Cb 394/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   v Bardejove   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   Cb   394/97   a sp.   zn.   11   C   2512/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 300/99   p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Okresnému súdu v Bardejove p r i k a z u j e, aby v konaniach sp. zn. Cb 394/97 a sp. zn. 11 C 2512/97 (po odpadnutí zákonnej prekážky prerušenia konania) konal bez zbytočných prieťahov.

4. J. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 Sk (slovom   tridsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   v Bardejove p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. M.   n e v y h o v u j e.

6. Okresný súd v Bardejove   je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia komerčnej   právničke   JUDr.   A.   P.,   B.,   vo   výške   8   800   Sk   (slovom   osemtisícosemsto slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2003 doručená sťažnosť J. M., bytom V. V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. A. P., B., ktorou namieta porušenie svojich práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom v Bardejove (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 300/99, 11 C 2512/97 a Cb 394/97. Ústavný   súd   26.   marca   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. III. ÚS 85/03-7.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 26. mája 2003. Po opísaní úkonov súdu vo všetkých troch konaniach, a to sp. zn. 7 C 300/99, Cb 394/97 a 11 C 2512/97, uviedol, že aj keď v určitých   štádiách   označených   konaní došlo   k prieťahom   zo strany   súdu   a ani v jednej z nich   nebolo   meritórne   rozhodnuté,   nedošlo   tým   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a ani práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Poukázal   na   tú skutočnosť, že v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu nie každý prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   uvádzaných   práv,   pretože   pre   posúdenie týchto otázok má okrem iného význam aj správanie sťažovateľa, dĺžka a dôvod prieťahov i skutková a právna zložitosť prípadu. V okolnostiach všetkých troch konaní zdôraznil, že ide o prípady skutkovo i právne zložité s priamym vplyvom na dĺžku konania. Ich zložitosť spočíva predovšetkým v nejasných právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania tvoriacich základ nárokov   sťažovateľa   a z toho   plynúcej   náročnosti   zistiť   skutkový   stav   veci,   čím vznikla potreba rozsiahleho dokazovania. Za nie bezvýznamné považoval, že žalobca (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ), vo všetkých troch prípadoch podal žaloby bez skutkových i právnych záverov a najmä označenia dôkazov pre svoje tvrdenia. Dôkazom toho je aj fakt, že žalobca svoje žaloby v priebehu konania opakovane menil uplatňovaním nových nárokov. Keďže aj v ďalšom priebehu konania obaja účastníci jednotlivé dôkazy na svoje tvrdenia označovali postupne, bolo nevyhnutné pojednávania odročovať za účelom vykonania novo označovaných dôkazov. V tom treba vidieť dôvod, pre ktorý predovšetkým dĺžka   konania   vo   všetkých   troch   veciach   bola   ovplyvnená   aj   správaním   samotného sťažovateľa. Za nečinnosť nemožno považovať tiež skutočnosť, že okresný súd bol nútený viackrát pojednávanie odročiť bez prejednania veci pre neprítomnosť žalovaného a svedkov, lebo   na   zabezpečenie   ich   účasti   využil   jemu   prípustné   zákonné   opatrenia   (doručovanie prostredníctvom polície, ukladanie poriadkovej pokuty).

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisov   okresného   súdu   sp.   zn.   Cb   394/97,   11   C   2512/97   a   7   C   300/99   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

V právnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Cb   394/97   sa   sťažovateľ v konaní vystupujúci ako žalobca žalobou podanou 19. novembra 1997 voči žalovanému TRIMAX,   s.   r.   o.,   Bardejov   domáha   zaplatenia   peňažného   dlhu   vo   výške   28   700   Sk s príslušenstvom z dôvodu neuhradenej kúpnej ceny za dodávku reziva.

Postup okresného súdu v predmetnom konaní v období od podania žaloby až do 30. augusta 2000, v priebehu ktorého okresný súd vo veci   vydal   platobný   rozkaz (27. novembra 1997),   pojednával (30. marca 1998, 16. apríla 1998, 29. marca 1999, 13. júla 1999, 1. októbra 1999, 21. júna 2000, 11. júla 2000), vykonával dokazovanie vo veci   vypočutím   účastníkov   a nimi   navrhovaných   svedkov,   taktiež   si   vyžiadaval z obchodného a živnostenského registra príslušné listiny, plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci). Dlhšie časové obdobia (v trvaní 14 mesiacov) medzi pojednávaniami boli spôsobené žiadosťami sťažovateľa o nekonanie vo veci za účelom vyporiadania vzájomných nárokov dohodou medzi účastníkmi.

Od 30. augusta 2000 až do 1. augusta 2002 bol okresný súd v uvedenej veci nečinný.Listom z 1. augusta 2002 si okresný súd vyžiadal od Krajského súdu v Košiciach informáciu, či na majetok žalovaného bol vyhlásený konkurz. O tom, že konkurz na majetok žalovaného nebol do tohto obdobia vyhlásený, bol okresný súd informovaný 15. augusta 2002.

Od   15.   augusta   2002   do   25.   februára   2003   okresný   súd   ďalej   v uvedenej   veci nekonal.

Až 25. februára 2003 okresný súd vytýčil pojednávanie na 9. apríl 2003, ktoré bolo odročené   pre   neúčasť   žalovaného   (nebolo   mu   vykázané   doručenie)   na   23.   apríl   2003. Z dôvodu   práceneschopnosti   právneho   zástupcu   žalovaného   aj   toto   pojednávanie   bolo odročené na deň 27. mája 2003. Za neospravedlnenej neprítomnosti obidvoch účastníkov okresný súd na pojednávaní 27. mája 2003 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobcovi priznal jeho nárok. Na základe žiadosti vo veci konajúceho sudcu zo 16. júna 2003 mu povolil predseda súdu predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku vyhláseného 27. mája 2003 do 31. júla 2003 z dôvodu čerpania dovolenky na zotavenie.  

V právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 2512/97 sa sťažovateľ v konaní vystupujúci ako žalobca žalobou podanou 19. novembra 1997 voči žalovanému TRIMAX,   s.   r.   o.,   Bardejov   domáha   zaplatenia   peňažného dlhu   vo   výške   171   000   Sk s príslušenstvom z dôvodu neuhradeného nájomného za užívanie kovového sústruhu. Dňa 14. júna 2000 sťažovateľ rozšíril žalobu o ďalšie neuhradené faktúry, čím sa výška jeho pohľadávky zvýšila na 366 000 Sk.

Do   1.   februára   2001   sa   vo   veci   konalo   plynule.   V tomto   období   okresný   súd zabezpečoval a posudzoval listinné dôkazy, sedem krát vo veci pojednával, zabezpečoval doručovanie listových zásielok žalovanému pod hrozbou uloženia pokuty a prostredníctvom príslušníkov Policajného zboru. Listom z 1. februára 2001 žalovaný upozornil okresný súd, že v tom istom predmete konania prebieha súdne pojednávanie pod sp. zn. 7 C 300/99, a preto navrhol spojiť tieto dve konania tak, aby konanie vedené pod sp. zn. 11 C 2512/97 pokračovalo ďalej a konanie vedené pod sp. zn. 7 C 300/99 bolo zastavené.

Od 1. februára 2001 do 17. apríla 2002 okresný súd v uvedenej veci nekonal.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ doručil 25. marca 2002 okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal zaviazať žalovaného k zákazu nakladať s hnuteľnými vecami v ňom uvedenými až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej v predmetnom konaní, okresný súd 17. apríla 2002 vyžiadal aktuálny výpis z obchodného registra   žalovaného,   na   základe   ktorého   zistil, že valné zhromaždenie žalovaného 20. decembra 2001 rozhodlo o zrušení spoločnosti s likvidáciou ku dňu 31. decembru 2001. Dňa 24. apríla 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch za účelom oslobodenia od súdnych poplatkov, 13. mája 2002 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   a nakoniec   10.   júna   2002   vydal   uznesenie,   ktorým   návrh   na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 6. júla 2002.

Dňa 16. septembra 2002 vydal okresný súd uznesenie, ktorým prerušil konanie sp. zn. 11 C 2512/97 až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 300/99.   Okresný   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že v   konaní sp. zn. 11 C 2512/97 sa sťažovateľ domáha zaplatenia nájomného za užívanie kovového sústruhu na základe zmluvy o jeho dočasnom užívaní žalovaným, pričom pod sp. zn. 7   C   300/99   sa   na   tom   istom   súde   vedie   konanie   o vydanie   tohto   kovového   sústruhu žalovaným.   Keďže   vyriešenie   otázky   vlastníckeho   práva   k sústruhu   v rámci   konania vedeného pod sp. zn. 7 C 300/99 bude   mať význam   aj   pre   rozhodovanie vo veci zaplatenia nájomného v konaní sp. zn. 11 C 2512/97, okresný súd toto konanie prerušil. Uznesenie o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 8. októbra 2002.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 7 C 300/99 ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil nasledovné skutočnosti.

Po doručení žaloby sťažovateľa o vydanie sústruhu okresnému súdu 20. apríla 1999 okresný súd až do   23. apríla 2002 plynule vykonával úkony nevyhnutné pre rozhodnutie o žalobe   sťažovateľa.   Tieto   spočívali   vo   vyzvaní   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku, na predloženie potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch za účelom   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   v priznaní   sťažovateľovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov (uznesením z 30. júna 2000), vo vyzvaní sťažovateľa na úpravu petitu svojho návrhu z dôvodu jeho nedostatočnej špecifikácie, v pojednávaní vo veci (7. júna 2000, 9. augusta 2000, 27. septembra 2000, 21. marca 2001, 17. mája 2001, 21. júna 2001, 17. augusta 2001, 11. októbra 2001, 19. februára 2002, 23. apríla 2002), v preskúmaní súvisiaceho   súdneho   spisu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   2512/97,   vo   vyzvaní žalovaného, aby sa vyjadril k rozšíreniu návrhu sťažovateľa z 2. júna 2000, v zabezpečovaní listinných dôkazov do spisu (živnostenský list a daňové priznanie sťažovateľa za rok 1999, výpis   z obchodného   registra   žalovaného),   v   predvolávaní žalovaného na vypočutie   a na pojednávanie a v doručovaní predvolaní cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru v Raslaviciach, v uložení poriadkovej pokuty žalovanému vo výške 2 000 Sk z dôvodu nepreberania   zásielok,   predvolaní   a   neospravedlnenej   neprítomnosti   na   pojednávaniach (uznesením   z 2.   októbra   2000),   v pripustení   do   konania   na   strane   žalobcu   ďalšieho účastníka,   manželky   sťažovateľa,   v   uložení   poriadkovej   pokuty   svedkovi   J.   Š.   vo výške 2 000 Sk z dôvodu neospravedlnenej neúčasti na pojednávaní, na ktorom mal byť vypočutý   (uznesením   z 13.   septembra   2001),   v nariadení   predvedenia   svedka   J.   Š.   na pojednávanie   okresného   súdu   11.   októbra   2001   (uznesením   z 13.   septembra   2001),   vo vyzvaní   žalovaného   na   zloženie   zálohy   vo   výške   12   000   Sk   na   znalecké   dokazovanie grafológom.

Dňa 19. apríla 2002 žalovaný oznámil okresnému súdu, že vstúpil do likvidácie, taktiež vzniesol námietku zaujatosti voči vybavujúcej sudkyni.

Listom   z 29.   apríla   2002   okresný   súd   zaslal   spisový   materiál   Krajskému   súdu v Prešove s námietkou zaujatosti vznesenej žalovaným proti vybavujúcej sudkyni. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4 Nc 40/02 z 31. mája 2002 rozhodol, že sudkyňa, voči ktorej bola vznesená námietka zaujatosti, nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn 7 C 300/99. Predmetné uznesenie bolo doručené okresnému súdu 7. augusta 2002.

Dňa 13. septembra 2002 okresný súd vydal vo veci návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia z 25. marca 2002 uznesenie, ktorým zakázal žalovanému prevádzať vlastníctvo,   prenajímať,   založiť   alebo   inak   zaťažiť   sústruh   SV-18   RA,   výrobné   číslo 018100800254   a jeho   príslušenstvo   do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej. Vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol. Voči predmetnému uzneseniu podal žalovaný 4.   novembra   2002   odvolanie.   Okresný   súd   zaslal   26.   novembra   2002   spis   za   účelom rozhodnutia o odvolaní Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zatiaľ vo veci odvolania v konaní sp. zn. 7 C 300/99 nerozhodol.  

Vzhľadom   na neukončené dlhoročné súdne   spory   spôsobujúce   sťažovateľovi   ako osobe   v dôchodkovom   veku   psychickú   ujmu,   vyvolávajúce   právnu   neistotu   a obavy,   že výkon   práva   nebude   možné   realizovať   pre   zánik   spoločnosti   (žalovaného),   sťažovateľ listom z 24. júla 2002 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v uvedených konaniach.   Túto   urgenciu   kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny   prostriedok,   ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2 ústavy zohľadňuje ústavný súd   právnu a faktickú zložitosť veci, správanie účastníkov konania a postup samotného súdu v   jeho konaní a rozhodovaní vo veci samej (napr. II. ÚS 813/00).

Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosti   veci“,   žiadnu   z preskúmavaných   vecí   nemožno podľa názoru ústavného súdu samostatne hodnotiť ako zložitú vec len vzhľadom na jej skutkovú a právnu povahu. Toto zistenie však samo osebe ešte nevylučuje, aby ústavný súd aj takéto prípady vzhľadom na zložitosť konania nemohol považovať za zložité veci. Súdne konanie sa totiž aj v jednoduchej veci môže stať zložitým, ak   budú paralelne prebiehať konania vo veciach, medzi ktorými je vzájomná súvislosť (I. ÚS 21/00).

V danom prípade sa všetky tri skúmané veci (7 C 300/99, 11 C   2512/97 a Cb 394/97) týkajú rovnakých účastníkov a sú vedené na tom istom okresnom súde. Ak vzhľadom na súbežný priebeh týchto troch súdnych konaní ústavný súd na jednej strane uznáva, že medzi uvedenými vecami je istá súvislosť, ktorá mohla spraviť obtiažnejšou úlohu okresného súdu tieto veci prerokovať bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť o nich v primeranej lehote, na druhej strane musí konštatovať, že ťažkosti, ktoré z tejto súvislosti medzi súbežne existujúcimi vecami v prípade sťažovateľa vznikli, nie sú postačujúce na to, aby samy osebe ospravedlnili prieťahy v konaní, ktoré sťažovateľ predmetnou sťažnosťou namietal.

Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   v preskúmavaných veciach,   ústavný súd pripúšťa,   že   sťažovateľom   opakovane dopĺňané žaloby v priebehu konania uplatňovaním nových nárokov, postupné označovanie dôkazov pre svoje tvrdenia, požiadanie súdu o nekonanie z dôvodu mimosúdnej dohody účastníkov mohli vplývať na ich   priebeh   a dĺžku.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v skorších rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom konaní spôsobuje síce   predĺženie priebehu konania, nemožno ho   však   kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie (postup) samotného súdu v jednotlivých veciach.

Vec sp. zn Cb 394/97

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa začalo   19.   novembra   1997   a   vo   veci   bol   vyhlásený   rozsudok   okresným   súdom   na pojednávaní   27.   mája   2003,   ktorý   na   základe   predĺženia   lehoty   mal   byť   písomne vyhotovený do 31. júla 2003, do času podania sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu trvalo 5 rokov a 4 mesiace. Podľa názoru ústavného súdu takáto zdĺhavosť konania môže byť z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru akceptovaná len vo výnimočných prípadoch.

Obdobie   od 30. augusta 2000 do 1. augusta 2002   a   od 15. augusta 2002 do 25.   februára   2003,   keď   bol   okresný   súd   v uvedenej   veci   úplne   nečinný,   podľa   názoru ústavného súdu treba považovať za zbytočný prieťah spolu v trvaní 29 mesiacov, ktorým došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný   prieťah   v   konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Vec sp. zn. 11 C 2512/97

Ústavný súd konštatuje, že zo strany okresného súdu bolo konanie v predmetnej veci uznesením zo 16. septembra 2002 prerušené. Na dôvody prerušenia, resp. spojenia vecí z dôvodu, že v tom istom predmete konania prebieha súdne pojednávanie pod sp. zn. 7 C 300/99, upozornil okresný súd žalovaný listom ešte z 1. februára 2001. Okresný súd následne od 1. februára 2001 až do 17. apríla 2002 nevykonával žiadne úkony vo veci, avšak konanie dovtedy neprerušil. Za tohto stavu ústavný súd obdobie od 1. februára 2001 do   17.   apríla   2002   (13   mesiacov)   nemôže   uznať   za   procesný   postup   zodpovedajúci požiadavke v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. požiadavke prerokovať vec bez zbytočných prieťahov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   proti   prerušeniu   konania   sp.   zn.   11   C   2512/97 uznesením zo 16. septembra 2002 až do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 300/99 z dôvodu, že v konaní sp. zn. 7 C 300/99 ide o vyriešenie otázky vlastníckeho práva k sústruhu, čo bude mať význam aj pre rozhodovanie vo veci zaplatenia nájomného v konaní sp. zn. 11 C 2512/97, nemožno mať žiadne pripomienky. Ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku),   počas   ktorého   sa   nevykonávajú   pojednávania   a neplynú   lehoty   podľa   tohto zákona (§ 111 ods. 1), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá bude daná v inom konaní.  

Vec sp. zn. 7 C 300/99

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/00, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

V tomto   kontexte   sa   napriek   viac   než   štyri   roky   trvajúcemu   súdnemu   konaniu vedenému na okresnom súde obdobia medzi jednotlivými jeho úkonmi nejavia ústavnému súdu ako zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v priebehu konania obaja účastníci   jednotlivé   dôkazy   na   svoje   tvrdenia   označovali   postupne,   bolo   nevyhnutné pojednávania odročovať za účelom vykonania novo označovaných dôkazov. Za nečinnosť nemožno považovať ani skutočnosť, že súd bol nútený viackrát pojednávanie odročiť bez prejednania veci pre neprítomnosť žalovaného a svedkov, lebo na zabezpečenie ich účasti využil jemu prípustné zákonné opatrenia (doručovanie prostredníctvom polície, ukladanie poriadkovej pokuty).

Podľa názoru ústavného súdu obdobie od 3. decembra 2002 až doteraz, keď je vec (odvolanie   voči   predbežnému   opatreniu)   predmetom   odvolacieho   konania   na   Krajskom súde   v Prešove,   vzhľadom   na   čas,   ktorý   uplynul   od   posledného   úkonu   súdu,   nemožno považovať   za   namietané   porušenie   označeného   ústavného   práva   sťažovateľa.   V   tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že aj keď konanie vo veci sťažovateľa v súčasnosti prebieha na Krajskom súde v Prešove, sťažovateľ sa svojím návrhom vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru obmedzil len na   postup   okresného   súdu   v predmetnej   veci.   Keďže   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom   na   začatie   konania (okrem   prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na konanie návrh len v uvedenom rozsahu a v tomto rozsahu aj vec ďalej skúmal a rozhodol v nej.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaniach vedených pod sp. zn. Cb 394/97 a sp. zn. 11 C 2512/97 konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 1 000 000 Sk. Poukázal na to,   že   je osobou   v dôchodkovom   veku   a tieto neukončené súdne   spory   ho znervózňujú a spôsobujú   mu   psychickú   traumu. Dlhý   čas konaní,   ktorý   je neadekvátny povahe a zložitosti sporu, ho udržiava v stave neistoty a možnej hrozby, že výkon práva nebude možné zrealizovať pre zánik spoločnosti žalovaného, resp. jeho „vytunelovanie“. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 21. mája 2003 pre upresnenie zdôvodnenia výšky navrhovaného finančného zadosťučinenia v tejto súvislosti uviedla, že táto pozostáva z približnej sumy, ktorú žiadal sťažovateľ v pôvodných žalobách, pretože ich vymožiteľnosť je už v tejto dobe pre dôvody uvedené v sťažnosti nulová.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označených súdnych konaniach konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci ústavného súdu. V dôsledku toho bolo potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi vznikla predovšetkým v pocitoch neistoty a krivdy. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v obidvoch prípadoch, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu   (vyššie   uvedené   správanie   sťažovateľa   prispievajúce k predlžovaniu   konania),   ako   aj   neporušenie   označeného   práva   v   konaní sp. zn. 7 C 300/99 možno sumu 35 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Výška zadosťučinenia požadovaná sťažovateľom je neprimeraná nielen preto, že svojou podstatou nie je náhradou škody, ale aj z hľadiska zásad spravodlivosti a záujmov ochrany ústavnosti, a preto vo zvyšnej časti ústavný súd návrh na finančné zadosťučinenie zamietol.

V.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   11.   septembra   2003   právna   zástupkyňa sťažovateľa   doručila   24.   septembra   2003   ústavnému   súdu   vyčíslenie   trov   právneho zastúpenia vo výške 51 540 Sk, a to za tri právne úkony á 14 650 Sk, jeden úkon právnej pomoci 7 330 Sk a 2-krát režijný paušál po 128 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č.   163/2002 Z.   z.,   t. j. spolu   8 540   Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní   náhrady výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dva-krát 128   Sk.   Vo zvyšnej   časti   požadovaným   trovám   právneho   zastúpenia   ústavný   súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2003