znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 85/02-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. septembra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda   Báránya   prerokoval   prijatú   sťažnosť   F.   B.,   bytom   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. O. B., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 56/2000 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 56/2000 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02   p o r u š i l   právo F. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 56/2000 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 84/02   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. F. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc korún slovenských), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Sťažnosti   F.   B.   vo   zvyšnej   časti   týkajúcej   sa   primeraného   finančného zadosťučinenia   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III.   ÚS   85/02-10   z 11.   júna 2002 prijal podľa   §   25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. B., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. B., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní o jeho dovolaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   56/2000   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999 vo veci prechodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   vyjadrili   k opodstatnenosti   prijatej sťažnosti   obaja   účastníci   konania:   najvyšší   súd,   zastúpený   predsedom občianskoprávneho   kolégia,   listom   z 15.   júla   2002   č.   Sekr   22/02-7   a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 26. augusta 2002.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

Predmetom   sťažnosti   bolo   tvrdenie   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 56/2000 „sa po prvýkrát začal vecou zaoberať po 14 mesiacoch a to dňa 26. 04. 2001, kedy vykonal jednoduchý procesný úkon - vrátil   vec   na   Okresný   súd   v Prešove   na   zistenie   správneho   označenia   účastníkov konania“, porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ podal 21. marca 2001 sťažnosť na nečinnosť a prieťahy najvyššieho súdu v predmetnej veci. Podanie sťažnosti však neviedlo k náprave.

K návrhu   na   začatie   konania   (sťažnosti)   sa   najvyšší   súd   vyjadril   už   vyššie citovaným   listom:   „máme   za   to,   že   čas   konania   pred   Najvyšším   súdom   SR   bol primeraný, vzhľadom na počet vecí, ktoré musí cez rok (mesiac) vybaviť každý senát občianskoprávneho kolégia“.

Sťažovateľ   v stanovisku   z 26.   augusta   2002   k vyššie   uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu vyslovil názor, že „14 mesačná doba po ktorej bol NS urobený prvý (jednoduchý)   procesnoprávny   úkon   nemožno   v žiadnom   prípade   považovať   za primeraný čas konania pred NS“.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu a vlastným šetrením ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci.

Okresnému   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „okresný   súd“)   bolo   6.   marca   2000 doručené   dovolanie   žalovanej   strany   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999 v spore žalobcu F. B. proti žalovaným P. T. a spol.   o určenie   prechodu   vlastníckeho   práva,   ktorým   rozhodol   o odvolaní   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 239/91 z 28. mája 1997 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 20. mája 1998.

Súdny spis okresného súdu sp. zn. 8 C 239/91 bol najvyššiemu súdu doručený 6.   júna   2000.   Najvyšší   súd   zásielkou   sp.   zn.   5   Cdo   56/2000   z 26.   apríla   2001 (doručenou 15. mája 2001) vrátil okresnému súdu jeho súdny spis sp. zn. 8 C 239/91 bez   rozhodnutia   „vzhľadom   na   tvrdenie   žalovanej   v 1.   rade   v jej   dovolaní, o nesprávnom   označení   (znenie   priezvísk)   žalovaných   v 1.   až 3.   rade“   na   zistenie presného označenia žalovaných.

Podľa zistenia ústavného súdu bol súdny spis sp. zn. 8 C 239/01 expedovaný z okresného súdu 2. júla 2002 a opätovne vrátený (doručený) najvyššiemu súdu 8. júla 2002,   kde   mu   bola   pridelená   nová   sp.   zn.   5   Cdo   84/02.   Najvyšší   súd   považuje (v evidencii vykazuje) vec vedenú pod sp. zn. 5 Cdo 56/00 zaslaním súdneho spisu okresnému súdu za vybavenú (skončenú).

III.

Podľa čl. 127   ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ak ústavný súd vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody, a ak porušenie týchto práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto   práva   alebo   slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   svojím rozhodnutím,   ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   navrhoval,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   „základné   právo sťažovateľa F. B. na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   5   Cdo   56/00   bolo   porušené. Prikazuje   sa,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5   Cdo   56/00   konal.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,- Sk“.

Najvyšší   súd,   ako   je   to   už   vyššie   uvedené,   tvrdil,   že   „čas   konania   pred Najvyšším súdom SR bol primeraný, vzhľadom na počet vecí, ktoré musí cez rok (mesiac) vybaviť každý senát občianskoprávneho kolégia“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom dovolania žalovanej strany v spore o určenie prechodu vlastníckeho práva   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   C   239/91   bol   výrok   rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 151/99-347 z 20. decembra 1999, „ktorým potvrdil rozsudok a doplňací rozsudok   vo výroku   o určení prechodu   vlastníckeho práva na žalobcu“. Dovolanie žalovaná strana odôvodnila nedostatkami (vadami) napadnutého rozsudku a konania mu prechádzajúcemu, ktoré podľa tvrdenia dovolávajúcej sa strany naplnili zákonom ustanovené podmienky (dôvody) na podanie dovolania. Jedným z dôvodov [uvedených pod písm. d)] dovolania je to, že „súdy sa nepresvedčivo vysporiadali s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu“.

Právna   úprava   dovolania   je   vykonaná   v tretej   hlave   štvrtej   časti   §   236   až 243d   Občianskeho   súdneho   poriadku   (zákon   č.   99/1963   Zb.   v znení   neskorších predpisov).

Podľa   ustanovenia   §   243c   Občianskeho   súdneho   poriadku   „pre   konanie   na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní na súde prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia“.1

Právne   posúdenie   dôvodov   na   nutnosť   zisťovania   nedostatku   dovolaním napadnutého   rozsudku   týkajúceho   sa   nesprávneho   písomného   označenia   priezvísk účastníkov konania na strane žalovaných a nariadenie odstránenia tohto nedostatku (v prípade dôvodnosti) súdom, ktorý ho spôsobil, nie je úkonom právne a ani fakticky náročným, na vykonanie ktorého   by bola potrebná doba   presahujúca 11   mesiacov (od napadnutia veci na najvyšší súd dňa 6. júna 2000 do doručenia súdneho spisu okresnému súdu dňa 15. mája 2001).

2.   Urgovanie   vybavenia   veci   sťažovateľom,   ktorý   nevykonal   smerom k najvyššiemu súdu iný právny úkon, nemožno hodnotiť ako právny úkon podieľajúci sa na plynutí (alebo majúci nejaký vplyv) vyššie uvedenej vyše 11-mesačnej lehoty. Pri posudzovaní tohto ďalšieho základného kritéria majúceho vplyv na porušenie alebo neporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   (resp.   vplyv)   medzi   konaním   sťažovateľa a dĺžkou vybavovania jeho dovolania najvyšším súdom.

1 § 92 - pripustenie pristúpenia ďalšieho účastníka; vystúpenie navrhovateľa alebo odporcu z konania§ 95 - pripustenie, resp. nepripustenie zmeny návrhu na začatie konania

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom najvyššieho súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd konštatuje, že konanie o dovolaní sťažovateľa od jeho podania trvá bez rozhodnutia vo veci už vyše dvoch rokov, a to bez rozhodnutia. Vzhľadom na petit sťažnosti   je posudzovaný   však   len   postup   najvyššieho   súdu   v časovom   období   od doručenia dovolania najvyššiemu súdu do vrátenia súdneho spisu okresnému súdu, t. j. obdobie   od   6.   júna   2000   do   15.   mája   2001   a od   7.   júla   2002,   hoci   v širších súvislostiach bolo potrebné primerane prihliadnuť aj na vplyv tejto lehoty na celkové predĺženie času právnej neistoty sťažovateľa súvisiaceho s ohrozením (spochybením) účinkov (právnych následkov) právoplatnosti rozhodnutia v jeho majetkovom spore, riešenie ktorého začalo konaním súdov v roku 1991 (na čo poukazoval aj sťažovateľ v bode IV svojej sťažnosti, t. j. „viac ako 10-ročného trvania súdneho konania“).

Obranu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce   zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   ak   sa   za   tým   účelom   prijali   včas a adekvátne opatrenia. Najvyšší súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc   z   dôvodov   vyššie   uvedených   v bode   2   (hodnotenie   kritéria zložitosti   veci),   z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho procesného   postupu)   v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno hodnotiť postup (organizáciu práce) najvyššieho súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 243a, § 1, § 2, § 3, § 6, § 10a ods. 1, § 100 ods. 1), ktoré sú nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup (nečinnosť) najvyššieho súdu, ktorý mal za následok zdĺhavosť   namietaného   konania,   nevykazoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázať   najvyššiemu   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods.   5   citovaného ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia, orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu   porušil,   je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil „z dôvodu viac ako 10-ročného trvania   súdneho   konania,   ako   aj   v dôsledku   pretrvávajúcich   neodôvodnených prieťahov   v predmetnej   veci   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   resp.   jeho nečinnosti... priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 100.000,- Sk“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 10 000 Sk pre sťažovateľa. Táto suma zohľadňuje jednak dĺžku prieťahov a jednak okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ na zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (predĺženie stavu právnej neistoty trvajúcej už vyše 10 rokov).

Skutočnosť, že najvyšší súd vykazuje vec sp. zn. 5 Cdo 56/2000 za ukončenú vrátením   súdneho   spisu   okresnému   súdu   na   odstránenie   nedostatkov   v označení účastníkov   konania,   je   z hľadiska   posudzovania   predmetnej   veci,   t.   j.   porušovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, právne irelevantnou. Účelom citovaného základného práva je totiž, ako to už bolo vyššie uvedené, odstránenie stavu právnej neistoty, resp. vytvorenie stavu právnej istoty, ktorá sa dosiahne až právoplatným rozhodnutím súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2002