znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 84/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Advokátska   kancelária,   Záhorácka   11/A,   Malacky,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 124/2013 zo 14. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014 doručená sťažnosť M. Š., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 124/2013 zo 14. novembra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 5 T 195/2009 z 9.   novembra 2010 bol podľa   § 172   ods.   2 Trestného   zákona   odsúdený   na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   10   rokov a podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom jeho obhajca dôvodil predovšetkým nezákonnosťou dôkazov získaných odpočúvaním   a záznamom   telefonickej   prevádzky.   Krajský   súd   však   jeho   odvolanie zamietol.

Dňa   25.   februára   2013   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   podal na okresnom   súde   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v jeho   prospech.   V návrhu argumentoval   tým,   že   príkaz   Okresného   súdu   Bratislava   I   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačnej   prevádzky   č.   k.   OS   BA   I-V-353-1/2009-1Nt-353/2009   nebol   vydaný v súlade s Trestným poriadkom. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 274/05-73 zo 14. júna 2006.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   rozhodol okresný   súd   uznesením   č.   k.   1   Tt   9/2013-40   z 23.   mája   2013   tak,   že   ho   zamietol s odôvodnením,   že   sťažovateľ   neuviedol   skutočnosti,   ktoré   by   podmieňovali   povoliť obnovu konania.

Proti   rozhodnutiu   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   podal sťažovateľ odvolanie do zápisnice, pričom toto odvolanie neskôr doplnil aj jeho obhajca. Poukázal   na   nezákonnosť   dôkazov   získaných   na   základe   odpočúvania   a záznamu telekomunikačnej   prevádzky   a argumentoval   už   označeným   nálezom   ústavného   súdu. V sťažnosti   dodal,   že   aj   keď   sa   jeho   obhajca   pri   nazretí   do   spisu   oboznámil   s týmto príkazom už 8. decembra 2009, nemohol si vyhotoviť jeho kópiu, keďže nedošlo k jeho odtajneniu.   Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že   bol   odsúdený   len   na   základe   výpovede spoluobžalovanej, ktorá sa vyjadrila k prepisom hovorov.

O sťažnosti   rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením sp. zn. 2 Tos 124/2013 zo 14. novembra 2013 tak, že ju zamietol. Krajský súd sa podľa vyjadrenia sťažovateľa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a dodal, že vychádzal aj zo stanoviska príslušného prokurátora o tom, že po náleze ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej   republiky   prijal   viaceré   rozhodnutia,   podľa   ktorých   príkaz   na   odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky nemusí byť odôvodnený skutkovými okolnosťami, ale stačí, ak v ňom príslušný súd poukáže na dôkazy v spise a na návrh prokurátora.

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   odvolal   aj   na   rozhodnutie Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   30   Cdo   64/2004,   ktoré   sa   týka   posúdenia zákonnosti dôkazov.

Podľa názoru sťažovateľa namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho „základného   práva   na   súdnu   ochranu   v spojení   s právom   na   súkromie,   v danom prípade   pri   uchovávaní   tajomstva   správ   podávaných   telefonicky“.   Sťažovateľ   je   toho názoru, že štát môže zasiahnuť do jeho práva na súkromie, ale len na základe zákona, čo znamená, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky musí byť riadne odôvodnený. To sa podľa jeho názoru v danej veci nestalo, keďže tento príkaz sa odvolával na návrh prokurátora.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 2 Tos 124/2013 zo 14. novembra 2013 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   aby   zrušil   príkaz Okresného súdu   Bratislava   I   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky sp. zn. OS   BA   I-V-353-1/2009-1Nt-353/2009   zo   16.   júla   2009   a aby   krajskému   súdu prikázal nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   124/2013 zo 14. novembra 2013, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

O sťažovateľovom návrhu na povolenie obnovy konania proti rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   5   T   195/2009   z 9.   novembra   2010   rozhodol   okresný   súd   uznesením č. k. 1 Nt 9/2013-40   z 23.   mája   2013   tak,   že   ho   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   124/2013 zo 14. novembra 2013 zamietol.

Krajský   súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia   poukázal na podstatu   napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, predstavil argumenty sťažovateľa, vyjadrenie prokurátora a citujúc príslušné ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku (obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine   alebo   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od   uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu) k veci dodal: „Inštitút obnovy konania je striktne viazaný na preukázanie nových skôr neznámych dôkazov,   čo   sa   v posudzovanej   veci   nepodarilo   dosiahnuť.   Súd   rozhodujúci   o sťažnosti poukazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia, ktoré si v celom rozsahu osvojuje.“

Okrem toho krajský súd uviedol, že skutočnosť, o ktorú sťažovateľ opiera dôvodnosť povolenia   obnovy   konania,   a teda   nezákonnosť   dôkazu   vykonaného   odpočúvaním a záznamom   telekomunikačnej   prevádzky   (neodôvodnený   príkaz),   nie   je   skutočnosťou, ktorú predpokladá § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Vzhľadom na to, že krajský súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia odvolal na závery   súdu   prvého   stupňa,   v okolnostiach   tohto   prípadu   považoval   ústavný   súd za potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu č. k. 1 Nt 9/2012-40 z 23. mája 2013:

„Skutočnosťou ani dôkazom skôr neznámymi v zmysle § 394 ods. 1, 4 a 5 Trestného poriadku   nie   je   to,   čo   uvádza   obhajca   v návrhu,   teda   že   s predmetným   príkazom na odpočúvania   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky   vydaným   Okresným   súdom Bratislava I dňa 16. 7. 2009 bolo obhajcovi umožnené nazrieť až dňa 28. 1. 2012, keďže zo spisu vyplýva, že uvedené sa nezakladá na faktoch vyplývajúcich zo spisového materiálu. Zo   záznamu   o preštudovaní   spisu   po   skončení   vyšetrovania   zo   dňa   8.   12.   2009 a z vyhlásenia   o mlčanlivosti   podpísaného   obhajcom   dňa   8.   12.   2009...   jednoznačne vyplýva,   že   obhajcovi   JUDr.   Schmidlovi   bol   predložený...   aj   predmetný   príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, takže bol s ním oboznámený už dňa 8.   12.   2009.“ Okresný   súd   ďalej   dôvodil,   že   obhajca   mal   od   tohto   okamihu   možnosť namietať   nezákonnosť   tohto   príkazu,   ako   aj   dôkazov   na   základe   neho   získaných,   čo napokon aj urobil, a s námietkami tohto druhu sa vo veci samej vysporiadal aj krajský súd. Okresný súd teda zhrnul, že skutočnosť, ktorou sťažovateľ odôvodňoval povolenie obnovy konania, nebola skutočnosťou ani dôkazom súdu skôr neznámou.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti   (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 12/05, III. ÚS 92/2012).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Z uvedeného však nevyplýva záruka, že všeobecný súd rozhodne v súlade s názorom procesnej strany či účastníka konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v konaní   o sťažovateľovom   návrhu na povolenie   obnovy   konania   rozhodol   v súlade   s právnou   úpravou,   a teda   Trestným poriadkom,   pričom   skutočnosti,   ktorými   odôvodnil   svoj   právny   názor   odvolávajúc   sa na závery   súdu   prvého   stupňa,   predstavujú   správne   pochopenie   zmyslu   a účelu   právnej normy.

Sťažovateľ   súčasne   namietal,   že   krajský   súd   v dôvodoch   svojho   rozhodnutia   sa odvolal na argumentáciu obsiahnutú v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný   súd   uvádza,   že   spôsob   takejto   formulácie   odôvodnenia   z hľadiska   jeho preskúmateľnosti   považuje   za   prípustný,   a to   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   obsah prvostupňového rozhodnutia a jeho argumenty o dôvodoch neopodstatňujúcich povolenie obnovy konania poznal.

K uvedenému   ústavný   súd   dodáva,   že   pri   hodnotení   uznesenia   krajského   súdu vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012),   pretože   prvostupňové   a   druhostupňové   konanie   z   hľadiska   predmetu konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Ako už ústavný súd uviedol, krajský súd sa v namietanom rozhodnutí v dostatočnej miere zaoberal otázkou, či v sťažovateľovej veci sú splnené podmienky podľa § 394 ods. 1 Trestného   poriadku,   na   základe   ktorých   by   povolenie   obnovy   konania   prichádzalo do úvahy. Krajský súd poukazujúc na prvostupňové rozhodnutie skonštatoval, že takouto podmienkou nemôže byť získanie dôkazov (podľa sťažovateľa nezákonných) na základe príkazu   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky,   s ktorým   sa   obhajca sťažovateľa   oboznámil   8.   decembra   2009,   teda   ešte   pre   právoplatnosťou   rozhodnutia vo veci samej. Tento názor krajského súdu celkom logicky zodpovedá dikcii § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd zastáva názor, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení jeho základného   práva   na   tajomstvo   dopravovaných   správ   podľa   čl.   22   ods.   1   a 2   ústavy uznesením krajského súdu, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, na základe ktorých by sa dalo aspoň uvažovať o možnom porušení tohto základného práva v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.

Navyše, o porušení tohto základného práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (krajského) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09, III. ÚS 51/2011), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a namietaným uznesením krajského súdu, sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľa   o porušení   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   uznesením   krajského   súdu   vydaným v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, ústavný súd ju vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

Kritériom   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je materiálna povaha predmetu konania, ktorá v trestných veciach zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia o vine a treste (k tomu pozri III. ÚS 360/2013).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.

Keďže v namietanej veci, a teda v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, tento článok dohovoru nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto časti nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 227/2013).

Ústavný   súd   zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv uznesením   krajského   súdu,   ale   v petite   sťažnosti   okrem   toho   žiadal,   aby   ústavný   súd rozhodol   aj   o zrušení   príkazu   Okresného   súdu   Bratislava   I   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačnej prevádzky sp. zn. OS BA I-V-353-1/2009-1Nt-353/2009 zo 16. júla 2009, ktorý   bol   vyhotovený   v konaní,   o obnovenie   ktorého   sťažovateľ   v návrhu   na povolenie obnovy konania žiadal.

Zrušenie rozhodnutia je v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy (a § 56 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) spojené s vyslovením porušenia konkrétneho práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ namieta. Sťažovateľ však v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv aj označeným príkazom, ale bez tejto výslovnej požiadavky ho žiadal len zrušiť.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal, a keďže sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa aj ďalšími jeho požiadavkami, ktoré v petite uviedol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014