znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 84/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   N.   B.,   B.,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou Advokátska kancelária M., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 (v časti týkajúcej sa náhrady trov konania v konaní o mimoriadnom dovolaní) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. N. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. N. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl. 20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   na ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 (v časti týkajúcej sa náhrady trov konania v konaní o mimoriadnom dovolaní).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 5 C 164/2007-289 z 27. apríla 2009 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka (ako navrhovateľka) v konaní o ochranu osobnosti domáhala proti odporkyni náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16 596,96 €, a zároveň sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume 3 485,85 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/202/2009 z 19. novembra 2009 rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil   a sťažovateľku   zaviazal   zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 387,70 €. Proti rozsudku odvolacieho súdu   v časti   výroku   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   na   podnet   sťažovateľky   podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením sp. zn. 3 M Cdo 17/2010 z 23. mája 2012 rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd zároveň uviedol, že „v novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane § 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.)“.

Následne   krajský   súd   uznesením   č.   k.   3   Co/273/2012-370   z 28.   augusta   2012 rozhodol, že sťažovateľka je povinná zaplatiť odporkyni trovy odvolacieho konania v sume 115,59 € a že odporkyni sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.

Sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť smeruje len proti výroku uznesenia krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012, ktorým rozhodol, že: „Odporkyni sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania.“ Podľa jej názoru krajský súd rozhodol na podklade   záverov, ktoré   sú   arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň   nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva. Táto časť rozhodnutia krajského súdu predstavuje zjavný exces od stabilizovanej judikatúry   najvyššieho   súdu   aj   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 192/09,   III.   ÚS   273/08, II. ÚS 64/2012).   Napadnutou   časťou   uznesenia   krajský   súd   rozhodol   o náhrade   trov dovolacieho konania tak, „že sťažovateľke ako úspešnej dovolateľke nepriznal náhradu trov dovolacieho   konania...“. Ďalej   sťažovateľka   uviedla,   že „Vo   všeobecnosti   sa   je   možné stotožniť   s názorom   všeobecného   súdu,   že   ak   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní   dôjde k zrušeniu odvolacieho rozhodnutia dovolacím súdom, tak odvolací súd rozhodne o trovách konaniach v zásade na základe zásady úspechu (§ 243d ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. a § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Aj napriek skutočnosti, že všeobecný   súd   v napadnutom   uznesení   použil   správnu   právnu   normu,   tak   ju   nesprávne aplikoval, a prijal zjavne arbitrárny záver. Všeobecný súd totiž abstrahoval od toho, že mimoriadne   dovolanie   (podané   na   podnet   sťažovateľky)   bolo   podané   len   v   časti   trov odvolacieho konania, a v tejto časti bola sťažovateľka v celom rozsahu úspešná. Inými slovami   povedané,   mimoriadnym   dovolaním   nebolo   dotknuté   meritórne   rozhodnutie odvolacieho   súdu,   ale   len   rozhodnutie   o náhrade   trov   odvolacieho   konania,   a   preto predmetom ďalšieho konania už boli len trovy odvolacieho konania, a nie celé meritum veci... A preto mal odvolací súd práve s ohľadom na § 142 ods. 1 O. s. p. priznať trovy konania sťažovateľke, a nie protistrane... V materiálnom právnom štáte nemožno pripustiť také výklady, ktoré obmedzujú účastníka v efektívnom prístupe k súdu. Máme preto za to, že takýmto   postupom   všeobecný   súd   porušil   aj   právo   sťažovateľky   na   prístup   k súdu   ako i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.“.

V súvislosti s porušením práva sťažovateľky na prístup k súdu došlo aj k porušeniu jej   práva   vlastniť   majetok   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku,   pretože „dôsledkom napadnutej   časti   uznesenia   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   sťažovateľka   utrpela majetkovú ujmu tým, že jej nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia“.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že uznesením krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 v časti, v ktorej rozhodol, že „Odporkyni sa nepriznáva náhrada trov dovolacieho konania“, boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby uznesenie krajského súdu v napadnutej časti   zrušil   a vec   mu vrátil   na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 v namietanej časti

Keďže sťažovateľka vo svojej sťažnosti podrobne citovala konkrétnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu týkajúcu sa náhrady trov konania pred všeobecnými súdmi, ústavný súd   nepovažoval   za   potrebné   duplicitne   opakovať,   z akých   princípov   pri   rozhodovaní o porušovaní označených práv vychádza, pretože tieto sú sťažovateľke známe.

Ústavný súd však pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   prislúcha   zásadne   týmto   súdom,   a   preto   tieto   rozhodnutia   preskúmava   iba vo výnimočných   prípadoch.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (IV. ÚS 248/08).

Ústavný súd konštatuje, že zásady rozhodovania o trovách (súdneho) konania vrátane výnimiek sa neposudzujú za každé štádium konania osobitne. To znamená, že ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa (§ 142 ods. 1 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“) platia i pre odvolacie konanie (§ 224 ods. 1 OSP) a dovolacie konanie (§ 243b ods. 5 a § 243d ods. 1 OSP).

Rovnako   je   tomu   aj   v prípade   rozhodovania   najvyššieho   súdu   o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Podľa   §   243i   ods.   2   OSP   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní   platia   primerane ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až § 243d), ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 148a OSP generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania.

Podľa § 148a ods. 2 OSP povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 17/2010 z 23. mája 2012 (pozri I. časť odôvodnenia tohto rozhodnutia) mal krajský súd v danom prípade rozhodnúť „o trovách   konania   o mimoriadnom   dovolaní   (viď   primerane   §   243d   ods.   1   O.   s.   p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.)“.

Krajský súd uznesením č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012 rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, čo takto odôvodnil:

„Súdu prvého stupňa bolo prostredníctvom právneho zástupcu navrhovateľky dňa 15. 06. 2012 doručené vyúčtovanie trov dovolacieho konania...

V súvislosti s uplatnenou náhradou trov dovolacieho konania odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd prizná náhradu trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech proti účastníkovi konania, ktorý úspech vo veci nemal. Pri rozhodovaní o náhrade trov v konaní vyššie uvedených účastníkov odvolací súd vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok. Kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je pritom miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu, ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Odporca má plný úspech vo veci, ak bola žaloba v celom rozsahu   zamietnutá.   Z   konania   vo   veci   samej   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   návrh navrhovateľky   v   plnom   rozsahu   zamietol,   pričom   predmetný   zamietajúci   výrok   nebol zrušený   ani   vyššie   uvedený   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorým   rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že úspešným   účastníkom,   ktorý   má   nárok   aj   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania   je odporkyňa.

O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 a 142 ods. 1 O. s. p. Odporkyňa si vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora, doručenému Najvyššiemu súdu SR dňa 09. 12. 2010, náhradu trov dovolacieho konania neuplatnila, preto jej súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo plne realizované základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, pretože krajský   súd   rozhodol   v zmysle   pokynu   najvyššieho   súdu   rešpektujúc   pritom   zásady rozhodovania   o trovách   konania.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti sťažnosti   nezistil   existenciu   okolností   nasvedčujúcich   tomu,   že   by   napadnutú   časť rozhodnutia   krajského   súdu   bolo   možné   považovať   za svojvoľnú   alebo   zjavne neodôvodnenú, resp. za takú, ktorá by popierala zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a teda z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 3 Co/273/2012-370 z 28. augusta 2012

Keďže v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia princípov spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (obdobne napr. III. ÚS 27/08), ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených   v sťažnosti.   Ústavný   súd vzal do úvahy aj predmet sporu, ktorý bol vyčíslený v návrhu sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013