znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 84/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 216/2010 z 13. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. N., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 216/2010 z 13. septembra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 5 C/1/2008 z 15. júna 2009 zaviazal sťažovateľa ako žalovaného v konaní o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcom nárokovanú sumu, keď usúdil, že sťažovateľ užíval svoj spoluvlastnícky podiel   k   nehnuteľnosti   nad   rozsah   svojho   podielu   bez   súhlasu   žalobcu   a   bez   náhrady a bránil žalobcovi v užívaní jeho spoluvlastníckeho podielu. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ   odvolal.   Poukazoval   predovšetkým   na   nedostatočne   vykonané   dokazovanie, nepreukázanie tvrdených skutočností a nemožnosť preukázať právne významné skutočnosti, keď okresný súd nevypočul sťažovateľom navrhovaných svedkov. Sťažovateľ tiež namietal výšku priznaných úrokov z omeškania, ako aj obdobie, za ktoré boli priznané. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) napriek námietkam sťažovateľa potvrdil rozsudok súdu   prvého   stupňa. Keďže   podľa   sťažovateľa   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj odvolacieho súdu vykazovali vysoký stupeň svojvôle a arbitrárnosti, boli nepreskúmateľné a neobsahovali   riadne   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie,   napadol   sťažovateľ   rozsudok odvolacieho   súdu   dovolaním.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   uznesením   sp.   zn. 6 Cdo 216/2010   z   13.   septembra   2011   dovolanie   sťažovateľa   odmietol,   keď   usúdil,   že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ tvrdí, že týmto rozhodnutím najvyšší súd porušil jeho základné práva.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   dovolací   súd   odmietol   jeho dovolanie   napriek   skutočnostiam,   že „rozsudok   odvolacieho   súdu,   ako   aj   rozsudok prvostupňového súdu, sú postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p., ako aj inými vadami, ktoré spôsobujú, že tieto rozhodnutia sú nesprávne“. Iné vady spočívajú v tom „že súdy nesprávne právne posúdili danú právnu vec, keď zaviazali žalovaného k povinnosti zaplatiť   žalobcovi   žalovanú   sumu   vzniknutú   titulom   bezdôvodného   obohatenia,   hoci k tomuto na strane žalovaného nedošlo. V konaní nebolo preukázané, že žalovaný užíva spoločnú   nehnuteľnosť   nad   rozsah   svojho   spoluvlastníckeho   podielu.   Skutkové   zistenia oboch súdov nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Aj napriek hore uvedeným skutočnostiam Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13. septembra 2011 dovolanie žalovaného odmietol. Najvyšší   súd   tu   vyslovil   právny   názor,   že   o   tom,   ktoré   z   navrhnutých   dôkazov   budú vykonané,   rozhoduje   súd.   Ďalej,   že   odvolací   súd   preto   svojím   postupom   nevylúčil žalovaného z realizácie procesného práva, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva. Ďalšími   námietkami   žalovaného   sa   Najvyšší   súd   vôbec   nezaoberal   (napr.   úroky z omeškania.

Z hore uvedeným názorom dovolacieho súdu nemožno súhlasiť, lebo išlo o kľúčový dôkaz. Ak ho súd odmietol vykonať, tak v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. to musel zdôvodniť. V opačnom prípade ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.“

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   medzi   účastníkmi   sa   vedie   viacero sporov   s   rovnakým   predmetom   konania,   avšak   vo   vzťahu   k   inému   obdobiu.   V   iných prípadoch ten istý odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa „V právnom a demokratickom štáte je predsa nemožné, aj keď v inom konaní, ale s tým istým predmetom konania, aby súd dospel k inému právnemu názoru za rovnakej dôkaznej situácie.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. J. N., M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 216/2010 zo dňa 13. septembra 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 Cdo 216/2010 zo dňa 13. septembra 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   Ing.   J.   N.,   M.,   trovy právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto Nálezu (1/6 výpočtového základu, t. j. 123,50 € + 20 % DPH (24,70 €) = 148,20 € + režijný paušál 7,41 €, dva úkony právnej služby = 311,22 €).“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   je   nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd porušil označené práva sťažovateľa tým, že napriek zjavným vadám rozhodnutia odvolacieho aj prvostupňového súdu odmietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania takto: „... S prihliadnutím na obsah dovolania, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či konanie pred súdmi nižších stupňov nebolo postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany   jeho   práv   a   oprávnených   záujmov.   O   vadu,   ktorá   je   z   hľadiska   §   237 písm. f/ O. s. p.   významná,   ide   najmä   vtedy,   ak   súd   v   konaní   postupoval   v   rozpore   so zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne závažnými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom nie je takouto vadou postihnuté.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že súdy mu odňali možnosť pred súdom konať tým, že nevykonali ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   vecí,   najmä   výsluch   svedkov,   znalecký posudok,   správy   a   vyjadrenia   orgánov   a   právnických   osôb,   listiny,   ohliadka   a   výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov   (ale   aj   tých,   ktoré   navrhnuté   neboli)   budú   vykonané   rozhoduje   však   súd.   Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj využil   (nebolo   mu   odňaté).   Rozhodnutie   o   tom,   či   navrhnutý   dôkaz   bude   vykonaný, ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.

V posudzovanej veci nejde ani o prípad, kedy by odvolací súd (súd prvého stupňa) nevykonal žiaden účastníkmi navrhnutý dôkaz.

Pokiaľ žalovaný namietal, že okresný súd nevykonanie ním navrhnutých dôkazov v dôvodoch rozsudku ani nezdôvodnil treba uviesť, že odvolací súd, reagujúc práve prečo nepovažoval za potrebné dôkaz výsluchom svedkov vykonať a teda prečo postup okresného súdu považoval za správny. Žalovaný preto postupom okresného súdu nebol ukrátený na svojich procesných právach.

Napokon   dovolací   súd   poznamenáva,   že   pri   nároku   na   náhradu   uplatnenú podielovým   spoluvlastníkom   za   to,   že   neužíva   spoločnú   vec   v   rozsahu   svojho spoluvlastníckeho podielu, zásadne nie sú rozhodujúce dôvody, pre ktoré je spoluvlastník vylúčený z užívania spoločnej veci, ale to, že spoluvlastník vec užíva nad rozsah svojho spoluvlastníckeho   podielu   a   za   toto   užívanie   náhradu   vo   forme   peňažného   plnenia z užívania   vylúčenému   spoluvlastníkovi   neposkytuje   (to   neplatí,   ak   sa   spoluvlastníci dohodli, že náhrada sa neposkytuje).

Dovolací   súd   nezistil   ani   existenciu   žiadneho   ďalšieho   dôvodu   obsiahnutého v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Námietky žalovaného, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., ktoré však sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Keďže v posudzovanej veci prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.   s.   p.   a v dovolacom konaní   neboli   zistené ani   dôvody prípustnosti   dovolania uvedené   v   ustanovení   §   237   O.   s.   p.,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.“

Po   oboznámení sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   dospel ústavný súd k záveru, že potom,   ako najvyšší   súd   konštatoval   neprípustnosť   dovolania podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) interpretoval v ďalšej časti odôvodnenia   rozhodnutia   zákonom   definované   podmienky   prípustnosti   dovolania   podľa ustanovení § 237 OSP a posúdil podľa nich prípustnosť dovolania sťažovateľa. Osobitne sa pritom zaoberal otázkou, či postupom súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom,   ktorá   zakladá   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Prípustnosť dovolania   totiž   sťažovateľ   založil   na   tvrdení,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom,   čo   odôvodňoval   najmä   nevyhovením   jeho   návrhu   na   vykonanie   dokazovania výsluchom ním navrhnutých svedkov. Najvyšší súd posúdil túto otázku v súlade s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom konania nezakladá prípustnosť dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavný súd v zhode   s touto   ustálenou judikatúrou   uvádza, že ak súd nevykoná niektorý z navrhovaných dôkazov, táto okolnosť sama osebe nevedie k záveru o procesnej vade   konania   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku. V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   bolo   vykonané   rozsiahle   dokazovanie   vrátane ohliadky nehnuteľnosti a znaleckého dokazovania a odôvodnenie odvolacieho súdu týkajúce sa nevykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd postupoval v súlade s relevantnými ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú ústavne akceptovateľné. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa sú v tomto smere neopodstatnené.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že základné právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   teda   aj   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nemôže všeobecný   súd   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní   (m.   m.   II.   ÚS   182/2010, III. ÚS 25/2011).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   postup   najvyššieho   súdu v sťažovateľovom   prípade   v   súlade   s   procesno-právnou   úpravou   (v   danom   prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Pokiaľ   ide   o   argumenty   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho, je potrebné konštatovať, že pre posúdenie ústavnej konformnosti napadnutého uznesenia   dovolacieho   súdu   (a   otázku   prípustnosti   dovolania)   tieto   nemali   podstatný význam.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní   prichádza   do   úvahy   aj   ústavný   prieskum   rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o dovolaní (m. m. II. ÚS   324/2010,   III.   ÚS   192/2010).   Vzhľadom   na uvedené   preto   ústavný   súd v tomto konaní neposudzoval zlučiteľnosť interpretácie relevantného hmotného práva realizovaného krajským súdom so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S   prihliadnutím   na   absenciu   priamej   súvislosti   medzi   označenými   základnými právami alebo slobodami na jednej strane a namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 216/2010 z 13. septembra 2011 na strane druhej považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu bola ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012