znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 84/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   335/2010 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   335/2010 zo 16. decembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vedľajšou účastníčkou občianskoprávneho konania na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 54/2006 o neúčinnosť právneho úkonu (neplatnosti darovacej zmluvy) a odporkyňou v druhom rade o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý je predmetom iného konania pod sp. zn. 12 C 197/2004.

Vzhľadom   na   to,   že   obe   veci   úzko   súviseli,   odporcovia   (sťažovateľka)   navrhli prerušiť   konanie,   pričom   okresný   súd   im   uznesením   vyhovel   a prerušil   konanie o neúčinnosť   darovacej   zmluvy   vedené   pod   sp.   zn.   18   C/54/2006   svojím   uznesením z 1. októbra 2010 až do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. 12 C/197/2004.

Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   však   podali   navrhovatelia   odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn.7 Co 335/2010 zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu z 1. októbra 2010 sp. zn. 18 C/54/2006   zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne a ústavne neudržateľné, pretože „uskutočnený výklad hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov (§ 42a OZ v spojení s čl. 109 O. s. p.) vykazuje značný stupeň arbitrárnosti“.

Ďalej   sťažovateľka   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v závere uvádza, že ochrana jej práv je „nateraz v značnej miere znemožnená, keďže súdne konanie bude, na základe intencií odvolacieho súdu pokračovať, čo bude mať za následok nielen neúmerné navýšenie trov konania, ale bude   zmarená   možnosť   dokazovania,   keďže   pred   súdom   nie   je   možné   preukázať,   že pohľadávka   neexistuje.   V   právnom   a   demokratickom   zriadený   je   takýto   stav   ústavne neudržateľný a súdne konanie nemožno označiť za spravodlivé a hospodárne.“.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1, a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod spis. zn. 7Co/335/2010 zo dňa 16. decembra 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline spis. zn. 7Co/335/2010 zo dňa 16. decembra 2010 súd zrušuje a vec vracia na nové konania a rozhodnutie.

3.   Súd   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1000   €,   ktoré   je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   bola   žiadosť   sťažovateľky   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010 sp. zn. 7 Co/335/2010 tým, že zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 18 C/54/2006 z 1. októbra 2010 o prerušení konania a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   uznesenie   krajského   súdu   je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Ústavný súd posúdil sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu a zistil, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Z podstaty   veci   vyplýva,   že „okresný   súd   prerušil   konanie   až   do   právoplatného rozhodnutia   vo   veci   sp.   zn.   12C/197/2004“ na   tom   skutkovom,   že   do   dedičstva   bola prihlásená   pohľadávka,   ktorý   sa   týka   predmetnej   veci.   Ide   o   pohľadávku   v   sume 303 281,20 Sk s prísl., „ktorá vznikla - za života darkyne právnej predchodkyne odporkyne v rade 2) a od ktorej sa odvíja tento spor. Súd bol toho názoru, že v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe sa daná pohľadávka ešte nestala vymáhateľnou a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je daný dôvod na prerušenie konania.“.Proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote podali odvolanie navrhovatelia. Uviedli, že podľa ich názoru okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, následkom čoho bolo toto konanie prerušené nezákonne.

Krajský súd následne uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP, ktoré «upravuje   fakultatívnu   možnosť   súdu   prerušiť   konanie...   V   danom   prípade   došlo k prerušeniu konania, vychádzajúc z dôvodov uvedených prvostupňovým súdom, z dôvodu hospodárnosti konania, kedy podľa názoru okresného súdu sa v konaní prebiehajúcom pred tým istým súdom pod sp. zn. 12C/197/2004 rieši otázka, ktorá má zásadný význam aj pre rozhodnutie   súdu   v   tomto   konaní.   Krajský   súd   sa   v   danom   prípade   nestotožnil s argumentáciou okresného súdu a odvolanie navrhovateľov považoval za dôvodné. Mal za to,   že je na   mieste pokračovať   a vykonávať   úkony smerujúce k rozhodnutiu   veci.   Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu navrhovatelia sa svojim návrhom domáhajú dvoch nárokoch,   a to určenia neplatnosti darovacej zmluvy eventuálne vyslovenia neúčinnosti tejto zmluvy podľa ust. § 42a Občianskeho zákonníka. Krajský súd konštatoval, že procesný postup prvostupňového súdu v otázke prerušenia konania nie je správny. Okresný súd sa dôsledne nevysporiadal s otázkou, aký význam môže mať skončenie konania vedeného pod sp. zn. 12C/197/2004 pre prejednávanú vec. Závery prvostupňového súdu vychádzajúce z argumentácie odporcu o dôvodoch na prerušenie konania nie sú podľa názoru krajského súdu, správne. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (R 44/2001) zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá pohľadávka, ktorú je možné úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j. jedná sa o pohľadávku, ktorá už dospela (je zročná), ktorá čo   do   svojej   povahy   nie   je   pohľadávkou   naturálnou   a   ktorá   však   ani   nevznikla,   či   už splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Na základe uvedeného vymáhateľnú   pohľadávku   možno   teda   charakterizovať   ako   pohľadávku   žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Okresnému súdu teda nič nebráni konať a posúdiť   dôvody   pre   určenie   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu,   alternatívne rozhodnúť o neúčinnosti právneho úkonu s odkazom na citované rozhodnutie NS SR. Z   uvedených   dôvodov   nie   je   dôvodné   konanie   prerušiť   a   pokračovať   v   konaní   až   po skončení veci vedenej pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 12C/197/2004...».

Vychádzajúc z rekapitulovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé dôvody,   na   základe   ktorých   odvolací   súd   dospel   k záveru   o nesplnení   podmienky   na prerušenie   konania,   pričom   tieto   dôvody   nemožno   považovať   za   odporujúce   pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smere za neodôvodnené.

V súvislosti s prerušením konania je potrebné tiež dodať, že ide o uznesenie vydané v súlade s § 109 ods. 1 OSP, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu a nie je ani nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   c)   OSP]   týkajúci   sa   prerušenia   konania   je akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania, a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva   na   spravodlivý   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Sťažovateľke   krajský   súd   napokon   neodoprel   spravodlivosť,   ibaže   jej   návrhu   na pokračovanie   konania   v danom   prípade   nevyhovel,   teda   konanie   neprerušil.   Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená právo na úspech v konaní pred   všeobecným   súdom   a nemožno   ho   ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Otázka   posúdenia   prípustnosti   prerušenia   konania   je   navyše   otázkou   zákonnosti   a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, I. ÚS 91/06).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   nezistil,   že   by   postup   krajského   súdu v okolnostiach danej veci, ani jeho uznesenie sp. zn. 7 Co 335/2010 zo 16. decembra 2010 signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky (hoci sťažovateľka   má   na   to   iný   názor),   a preto   rozhodol   pri predbežnom   prerokovaní   podľa § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   že   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011