znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 84/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M., so sídlom P., zastúpeného advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 149/2007 zo 17. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci   Ústavného súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2008 doručená   sťažnosť   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 149/2007 zo 17. decembra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania vedeného Krajským   súdom   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   20 Cb 2/2004,   ktorý rozsudkom z 26. apríla 2007 rozhodol tak, že ho zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom.

V odvolacom   konaní   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodnutím   sp.   zn. 6 Obo 149/2007   zo   17.   decembra   2007   odvolanie   sťažovateľa   podané   20.   júna   2007 odmietol s odôvodnením, že „bolo podané oneskorene, po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote“. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 29. januára 2008.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd svojím rozhodnutím „neoprávnene odňal právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v intenciách článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky...“, a tiež tvrdí, že najvyšší súd postupoval „v rozpore   s pravidlami   doručovania   rozhodnutí   súdu,   do   vlastných   rúk, zakotvených v ustanovení § 47 ods. (2) O. s. p...“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   najvyšší   súd   odmietnutím odvolania „odňal sťažovateľovi právo domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v intenciách ustanovenia článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, v odvolacom súdnom konaní...“. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 149/2007 zo 17. decembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ďalej   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o odložení   vykonateľnosti   rozhodnutia najvyššieho súdu a domáha sa úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou, iba ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ v sťažnosti v podstate namieta, že najvyšší súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že odmietol   jeho   odvolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   oneskorene   podané, pričom nepostupoval   v súlade   s procesným   kódexom   -   Občianskym   súdnym   poriadkom, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd však zistil, že proti namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ   okrem   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   aj   dovolanie. Najvyšší súd rozhodol   o   dovolaní   sťažovateľa   uznesením   sp. zn.   1 Obdo V 22/2008 zo 16. decembra 2008 tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vyplýva, že zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) sp. zn. 6 Obo 149/2007 zo 17. decembra 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa konanie o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade poskytol ochranu označenému základnému právu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý napravil nezákonnosť v postupe a rozhodnutí najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol   pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009