znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 84/07-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   A.   S.,   B.,   pre   namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 S 73/02 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   J.   K.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 S 73/02   p o r u š e n é   b o l o.

2.   J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. K. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. A. S., B.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   146/08-12 zo 17. apríla   2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 S 73/02.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva, že: «Sťažovateľ   dňa   7.   decembra   2001   podal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   Sociálnej poisťovne – ústredie č. 5709106810 z 27. novembra 2001 o odňatí invalidného dôchodku. O odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   S 73/02-31   z 9.   septembra   2003. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 So 251/03 z 20. februára 2004 zrušil rozsudok   krajského   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Vo   veci   bolo   vykonávané znalecké dokazovanie, a to od roku 2004 do 11. apríla 2006, keď bol znalecký posudok doručený   sťažovateľovi.   Do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   konanie na krajskom   súde   skončené   napriek   tomu,   že   uplynulo   5   rokov   od   odvolania   proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne – ústredie.»

Sťažovateľ   uviedol,   že konanie vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   17 S 73/02, prebiehalo od roku 2002 a právoplatne skončené bolo 25. apríla 2008. Vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu ho nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Ani správanie sťažovateľa   v tomto   konaní   nemožno   hodnotiť   ako   správanie   sťažujúce   postup   súdu. Podľa názoru   sťažovateľa   došlo   k prieťahom   v konaní   v období   od   19.   októbra   2004 do 7. novembra   2006.   Okrem   toho   poukázal   na   neprimeranú   dĺžku   súdneho   konania. Sťažovateľ vidí v postupe krajského súdu porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia voči krajskému súdu v sume 100 000 Sk odôvodnil tým, že   z dôvodu dlhotrvajúceho súdneho konania sa nachádzal v stave právnej neistoty.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3313/2007 zo 17. októbra 2008 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, ktorá pripojila aj vyjadrenie zákonnej sudkyne:

„Súdny   spis sp.   zn.   17 S 73/2002 bol   zákonnej   sudkyni   pridelený v marci 2003 na základe dodatku k rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave, platného na kalendárny rok 2003 po JUDr. O. K., nakoľko vo veci bolo potrebné vykonať doplnenie dokazovania a pripraviť   spis   na   pojednávanie.   Navyše   sa   vyskytli   problémy   s   ustanovením   znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia interná medicína, ktorý by vypracoval znalecký posudok, potrebný na to, aby mohol súd vo veci rozhodnúť. Preto bolo vo veci meritórne rozhodnuté na pojednávaní dňa 30. 01. 2007. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25. 04. 2008. Vzhľadom   na   stále   vysoký   počet   došlých   návrhov   v   dôchodkovej   agende   5   Sd (v roku 2004 - 376 vecí a v roku 2005 - 537 vecí), poukázala zákonná sudkyňa na to, že spisy boli postupne riešené, pričom v danej veci sa konalo priebežne.“

Predsedníčka   krajského   súdu   v podaní   zo 14.   mája   2007   a   právna   zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 21. mája 2007 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   krajského   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri vyhodnotení konania vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 17 S 73/02 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania je odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne – ústredie (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   z 27.   novembra   2001   o odňatí   invalidného   dôchodku, ktoré tvorí   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   a vec   z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie sťažovateľa   v preskúmavanej veci,   ústavný súd   nezistil takú závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu. Sťažovateľ   bol   v konaní   aktívny   a súčinnostný.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa ako účastníka   súdneho   konania   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   neprispel k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   krajského   súdu.   Ústavný   sa   zaoberal   postupom krajského   súdu   v posudzovanej   veci   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných (označených)   období,   ale   aj   z hľadiska   celkového   priebehu   posudzovaného   súdneho konania.

Z rozboru   veci   vyplýva,   že   26.   apríla   2002   začalo   konanie   na   krajskom   súde. Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   17   S 73/02-31   z 9.   septembra   2003   bolo   rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdené. Dňa 12. novembra 2003 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku   krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 3 So 251/03-51 z 20. februára 2004 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 17 S 73/02-113 z 30. januára 2007 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Dňa 27. apríla 2007   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   v časti   trov   konania. Najvyšší súd uznesením č. k. 7So/99/2007-129 z 27. marca 2008 rozsudok krajského súdu potvrdil.   Rozsudok   krajského   súdu   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   nadobudol právoplatnosť 25. apríla 2008.

Ústavný   súd   zistil,   že   v tomto   konaní   došlo   k nečinnosti   krajského   súdu, a to od 19. októbra 2004, keď sa konalo pojednávanie, do 21. februára 2005, keď krajský súd   vydal   uznesenie   o ustanovení   znalca   (nečinnosť   4   mesiace),   a   od   24.   júna   2005, keď ustanovený   znalec   MUDr.   J.   D.   oznámil   krajskému   súdu,   že   znaleckú   činnosť už nevykonáva, do 7. novembra 2005, keď krajský súd ustanovil za znalca MUDr. D. L. (nečinnosť 4 mesiace). Celková nečinnosť krajského súdu je v trvaní 8 mesiacov.

Z predloženého spisu vyplýva, že najvyšší súd opakovane vo veci zrušoval rozsudok krajského   súdu,   konanie   na   oboch   stupňoch   súdov   trvalo   spolu   od   22.   februára   2002 do 25. apríla 2008, keď rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť. Je ústavne neakceptovateľné, aby konanie v stanovenej veci trvalo 6 rokov.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu krajského súdu, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na skutočnosť, že celková dĺžka konania   (6   rokov)   nemôže   byť   považovaná   za zodpovedajúcu   požiadavke   konania bez zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Uvedené   okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a že postupom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom   na   to,   že   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   17   S 73/02 bolo právoplatne skončené 25. apríla 2008, ústavný súd neuložil krajskému súdu povinnosť konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk voči krajskému súdu, pričom poukázal najmä na doterajšiu dĺžku konania pred krajským súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby   fyzická   osoba 6 rokov   (z   toho   na   krajskom   súde   5   rokov   a 1   mesiac)   čakala   na   výsledok   konania o preskúmaní   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne.   U sťažovateľa   oprávnene   takýto   postup krajského súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa,   z   princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv sťažovateľa, ako aj z konkrétnych okolností tohto prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné   zadosťučinenie   v   sume   40   000   Sk,   ktoré   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľovi, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením jeho základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom advokátkou. Právna zástupkyňa sťažovateľa si v sťažnosti uplatnila trovy konania v sume 10 130 Sk, ktoré bližšie špecifikovala.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 6 296 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu za jeden úkon po 178 Sk podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2008