znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 84/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti D. R., bytom Švajčiarsko, toho času vo väzbe, zastúpenej advokátkou JUDr. E. V., Česká republika, pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29. septembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   3   Ntv   41/2005 z 29. septembra 2005, ktorým rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby D. R. bez toho, aby ju vypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby,   p o r u š i l   jej právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Ntv   41/2005 z 29. septembra   2005   v časti   týkajúcej   sa   D.   R.   z r u š u j e   a Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   p r i k a z u j e,   aby   D.   R.   prepustil   neodkladne   z väzby na slobodu.

3.   D.   R.   p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   5   302   Sk   (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún),   ktoré   j   e   p o v i n n ý   zaplatiť   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   v stanovenej   výške   jej   právnej   zástupkyni   JUDr.   E.   V., Česká republika, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti D. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením sp. zn. III. ÚS 84/06 z 8. marca 2006 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. R. (ďalej len „sťažovateľka“) z 25. novembra 2005 pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl. 5   ods.   1   písm.   c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Ntv 41/2005 z 29. septembra 2005.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29. septembra 2005 rešpektoval právo sťažovateľky podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, keď ju osobne nevypočul k dôvodom a okolnostiam ďalšieho predĺženia lehoty trvania jej väzby do 30. júna 2006.

Sťažovateľka uviedla, že uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Tpr 10/03 z 12. januára 2003 bola vzatá do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Tpr 59/03 z 27. júna 2003 rozšíril väzobné dôvody sťažovateľky podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľka   uviedla,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Ntv   I-22/2004 z 22. decembra 2004 bola lehota trvania jej väzby predĺžená do 7. júla 2005 a uznesením sp. zn.   1   Ntv   22/2005   zo   6.   júla   2005   najvyšší   súd   lehotu   trvania   jej   väzby   predĺžil do 7. októbra 2005.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Ntv   41/2005 z 29. septembra   2005   lehotu   trvania   jej   väzby   predĺžil   do   30.   júna   2006,   pričom v odôvodnení poukázal na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 3 To 114/2005 z 29. septembra 2005. V tomto uznesení najvyšší súd konštatoval väzobné dôvody sťažovateľky podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľka uviedla, že útekovú väzbu [§ 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] a väzbu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku najvyšší súd odôvodnil tým, že je cudzou štátnou príslušníčkou s trvalým pobytom mimo územia Slovenskej republiky, čo spolu so sankciou za spáchané trestné činy odôvodňuje obavu,   že ujde,   aby   sa   tak   vyhla   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu.   Pri   odôvodňovaní opodstatnenosti kolúznej väzby [§ 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] najvyšší súd uviedol, že dôvod takejto väzby aj naďalej trvá. Najvyšší súd v uznesení konštatoval aj to, že   daná   trestná   vec   je   rozsiahla,   právne   komplikovaná   a   náročná   na   dokazovanie, čo odôvodňuje skutočnosť, že vec nebolo možné v stanovenej lehote ukončiť. Sťažovateľka ďalej namietala, že najvyšší súd neakceptoval jej „námietky“ voči návrhu predsedu senátu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) na predĺženie lehoty trvania jej väzby, pričom   konštatoval,   že   rozhodovanie   o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľkinej   väzby je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Sťažovateľka sa domnieva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29.   septembra 2005 došlo   k porušeniu   označených   základných   práv.   V tejto   súvislosti poukázala   na   skutočnosť,   že   opodstatnenosť   útekovej   väzby   najvyšší   súd   založil na predpoklade, že vzhľadom na to, že je cudzou štátnou príslušníčkou s trvalým pobytom mimo   územia   Slovenskej   republiky,   je   daná   dôvodná   obava   jej   úteku   v snahe   vyhnúť sa trestnému   stíhaniu   alebo   trestu.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   namietala   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru   a poukázala   na   to,   že   dôvody   väzby   nesmú   byť   založené   na   abstraktných predpokladoch, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti. Taktiež uviedla, že väzba nemôže   slúžiť   ako   zaisťovací   inštitút   na   zabezpečenie   prítomnosti   obvineného na procesných   úkonoch   trestného   konania.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   v jej   prípade zanikol aj dôvod kolúznej väzby, pretože podľa nej boli vo veci vypočutí všetci svedkovia, aj tí zo Španielska, a preto podľa nej už neexistuje obava z ovplyvňovania svedkov.

Sťažovateľka   namietala aj porušenie práva   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   pretože podľa nej najvyšší súd neposúdil všetky okolnosti prípadu vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby   zárukou   alebo   sľubom.   Aj   keď   nahradenie   väzby   zárukou   alebo   sľubom neprichádzalo   v zmysle   zákonnej   úpravy   v sťažovateľkinom   prípade   do   úvahy, sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   mal   danú   možnosť   zvážiť.   Porušenie označeného   práva   videla   sťažovateľka   aj   v tom,   že   podľa   jej   názoru   nebola   súdená v primeranej   lehote,   a teda   mala   byť   prepustená   z väzby   na   slobodu,   pretože   ďalšie predĺženie lehoty trvania jej väzby nebolo účelné.

Sťažovateľka   uviedla,   že   v priebehu   konania   viackrát   žiadala,   aby   bola   osobne vypočutá   k dôvodom   svojej   väzby,   ale   najvyšší   súd   túto   jej   požiadavku   neakceptoval. V rozhodnutí sp. zn. 1 Ntv 22/2005 zo 6. júla 2005 najvyšší súd konštatoval, že v danej veci rozhoduje na neverejnom zasadnutí a že procesným stranám umožnil písomne sa vyjadriť k dôvodom a okolnostiam predĺženia väzby. Sťažovateľka však argumentovala judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   ESĽP“),   napr.   rozhodnutím   Schiesser v. Švajčiarsko z r. 1996, podľa ktorého ak je osoba vo väzbe, musí byť vypočutá k dôvodom svojej   väzby,   čo   dáva   záruku   spravodlivého   procesu.   Sťažovateľka   je   toho   názoru, že písomné   vyjadrenie   k návrhu   predsedu   senátu   na predĺženie   lehoty   trvania   jej   väzby nezodpovedá požiadavkám zakotveným v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že na základe rozhodnutia najvyššieho súdu zo 6. júla 2005 jej bola lehota trvania väzby predĺžená do 7. októbra 2005. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   o tom,   že   lehota   trvania jej väzby sa predlžuje do 30. júna 2006, bolo jej právnej zástupkyni doručené až 31. októbra 2005. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka domnieva, že v období od 7. októbra 2005 do 31. októbra 2005 bola vo väzbe bez toho, aby bola informovaná o tom, či sa lehota trvania jej väzby predlžuje.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29. septembra   2005,   namietané   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu z 9. marca 2006 týkajúcu sa vyčíslenia trov právneho zastúpenia reagovala právna zástupkyňa sťažovateľky listom z 23. marca 2006 doručeným ústavnému súdu 27. marca 2006. V ňom žiadala priznať úhradu trov právneho zastúpenia vo výške 7 414 Kč.

Listom   z 11.   apríla   2006   doručeným   ústavnému   súdu   18.   apríla   2006   právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala priznať jej úhradu trov konania zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške 1 408,66 Kč.

K sťažnosti sťažovateľky sa vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu listom   č.   k.   KP   8/06-7   z 8.   februára   2006.   Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení konštatoval, že „dôvody väzby obvinenej, ako aj dôvody, pre ktoré bola lehota trvania jej väzby   predĺžená   do   30.   júna   2006   vyplývajú   z doterajších   rozhodnutí   súdov   o väzbe (vo vzťahu k rozšíreniu dôvodov väzby o dôvod uvedený v § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. účinného do 1. januára 2006 upriamujeme pozornosť na stranu 3 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Nitre z 18.   júla 2005,   sp.   zn.   6 T 4/05)“. Predseda   najvyššieho súdu sa zároveň   odvolal   na   odôvodnenie   namietaného   uznesenia   sp.   zn.   3   Ntv   41/2005 z 29. septembra 2005.

Listom   č.   k.   KP   8/06-15   z 28.   marca   2006   najvyšší   súd   prostredníctvom   svojho predsedu oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prejednaní danej veci.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   listom   z 23.   marca   2006   vyjadrila   súhlas s upustením   od   ústneho   prejednania   danej   veci,   pokiaľ   sa   konanie   bude   výlučne   týkať porušenia základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo dohovorom.

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo veci samej   v   zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Ústavný   súd v súvislosti   s námietkami sťažovateľky   týkajúcimi   sa   skutočnosti, že pri   predĺžení   lehoty   trvania   jej   väzby   ju   najvyšší   súd   nevypočul   k dôvodom a okolnostiam väzby, ako aj s prihliadnutím na to, že ústavný súd je v súlade s ustanovením § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   judikatúry   ESĽP,   z ktorej   vychádza   aj   judikatúra   ústavného   súdu, je v citovanom ustanovení obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 198/05). Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej   slobody,   spočívajúceho   v možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí   a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že určité procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom   tieto   nemusia   byť   bez   výhrad   rovnaké   ako   tie,   ktoré   vyplývajú   z čl.   6   ods.1 dohovoru   a ktoré   zabezpečujú   podmienky   spravodlivého   súdneho   procesu.   Možno   však konštatovať,   že   pri   rozhodovaní o zákonnosti   väzby sa   na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou zo spomínaných záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe.

ESĽP   v rozsudku   vo   veci   Sanchez   –   Reisse   v.   Švajčiarsko   z 21.   októbra   1986 vyslovil   názor,   že   možnosť   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody „osobne   sa   vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu. Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide o osobu, ktorej osobná sloboda bola obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ESĽP sa prikláňa k nutnosti   a nevyhnutnosti   výsluchu   dotknutej   osoby   pred   súdom,   ako   aj   k zásade kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci   Nikolov   v.   Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). ESĽP vychádza za daných okolností z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou   spravodlivého   procesu   a zároveň   aj   zárukou   eliminácie   možného   porušenia základných práv a slobôd.

Z obsahu   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ntv   41/2005   ústavný   súd   zistil, že 14. septembra 2005 predseda senátu krajského súdu doručil najvyššiemu súdu „Žiadosť o predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených D. R. a...“ s návrhom, aby lehota trvania väzby   bola   sťažovateľke   predĺžená   do   7.   októbra   2006.   K návrhu   predsedu   senátu sa sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrila listom z 19. septembra 2005   doručeným   najvyššiemu   súdu   26.   septembra   2005.   Následne   29. septembra   2005 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí o návrhu predsedu senátu krajského súdu rozhodol tak, že lehotu trvania sťažovateľkinej väzby predĺžil do 30. júna 2006. Namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29. septembra 2005 bolo sťažovateľke doručené 14. októbra 2005.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29. septembra 2005 porušil právo sťažovateľky garantované čl. 5 ods. 4 dohovoru. Aj keď najvyšší súd sťažovateľke zaslal na vyjadrenie návrh predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby a sťažovateľka sa k tomuto návrhu aj vyjadrila, uvedený postup najvyššieho súdu nie je dostatočný na to, aby ho bolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na nevyhnutnosť prítomnosti dotknutej osoby (v danom prípade sťažovateľky) a jej výsluchu v rámci konania, ktorým sa rozhoduje o predĺžení lehoty trvania jej väzby.

Väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a predstavuje   výrazný   zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri   takomto   zásahu   musí   byť   právo   dotknutej   osoby „osobne   sa   vyjadriť“,   teda   byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe. Aj keď najvyšší súd úplne neignoroval právo sťažovateľky vzniesť argumenty proti návrhu predsedu senátu, ústavný   súd   s prihliadnutím   na   judikatúru   ESĽP   jej   písomné   vyjadrenie   bez   osobného výsluchu považuje za isté zmiernenie vzniknutých pochybení, nemôže ho však akceptovať ako   postup   konformný   s čl.   5   ods.   4   dohovoru,   a to   aj   s ohľadom   na   skutočnosť, že sťažovateľka o svoje vypočutie výslovne žiadala. Najvyšší súd bol jediným súdom, ktorý mohol realizovať požiadavku sťažovateľky a zaistiť jej výsluch. Preto vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv,   pričom zároveň žiadala, aby ústavný súd namietané uznesenie v časti týkajúcej sa sťažovateľky zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v bode 1 výroku nálezu konštatoval, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ntv   41/2005   z 29.   septembra   2005,   ako   aj   postupom   bezprostredne   predchádzajúcim vyhláseniu uznesenia porušil právo sťažovateľky podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Najvyšší súd rozhodol o ďalšom predĺžení lehoty trvania sťažovateľkinej väzby bez toho, aby ju vypočul k okolnostiam   a dôvodom   väzby.   Z uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   najvyšší   súd postupoval spôsobom ústavne neakceptovateľným, čo malo za následok porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľky   zrušil   a najvyššiemu   súdu prikázal, aby D. R. prepustil neodkladne z väzby na slobodu (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka   žiadala zrušiť rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3   Ntv 41/2005 z 29. septembra 2005 a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky a napadnuté rozhodnutie   zrušil,   nemohol   vec vrátiť najvyššiemu   súdu   na   nové   rozhodnutie.   Pretože zrušené   rozhodnutie   je   jediným   ústavným   titulom   na   držanie   sťažovateľky   vo   väzbe, jedinou formou postupu ústavného súdu je nariadiť prepustenie sťažovateľky z väzby.

3. Keďže ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 41/2005 z 29.   septembra   2005   bolo   porušené   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru (bod 1 výroku   nálezu),   pričom   zároveň   napadnuté   uznesenie   v časti   týkajúcej   sa sťažovateľky zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), bolo   bez   právneho   významu   skúmať,   či   došlo   k   porušeniu   ďalších   sťažovateľkou označených základných práv a slobôd. Vyslovené porušovanie práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru považuje ústavný súd za podstatné a ústavne významné, týmto považuje aj za vyriešenú   námietku   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o porušenie   jej   základných   práv   a slobôd. Ústavný problém vo forme porušenia základných práv a slobôd zaručených čl. 5 ods. 4 dohovoru je ústavným súdom vyriešený, a preto sa javí ako nadbytočné skúmať ostatné námietky sťažovateľky smerujúce k ďalším právam zaručeným ústavou. Preto ústavný súd vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

4. Právna zástupkyňa sťažovateľky na výzvu ústavného súdu, aby vyčíslila trovy právneho zastúpenia, reagovala listom z 23. marca 2006, v ktorom vyčíslila trovy právneho zastúpenia v sume 7 414 Kč (príprava a prevzatie zastúpenia 3 600 Kč, podanie ústavnej sťažnosti 3 600 Kč, náhrada hotových výdavkov 150 Kč a medzinárodné poštovné 64 Kč). Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   pri   vyčíslení   trov   právneho   zastúpenia   vychádzala z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 177/1996 Zb. o odmenách advokátov a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa) v znení neskorších zmien a doplnkov, ktorá je účinná v Českej republike.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky vykonala úkony právnej služby v priebehu roka 2005, ústavný súd vychádzal z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky, podľa   ktorého   za   prvý   polrok   2004   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Podľa   takto   určených   kritérií   je   výška   odmeny   za   úkony   prevzatie   a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 2 501 Sk a za podanie sťažnosti ústavnému súdu taktiež 2 501 Sk, spolu 5 002 Sk.

Podľa § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky okrem nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov   účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych služieb za oba úkony právnej služby v celkovej výške 300 Sk (150 Sk + 150 Sk).

Aj   keď   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   z 25.   novembra   2005   výslovne   nežiadala priznať náhradu trov konania, v liste z 23. marca 2006 jej právna zástupkyňa túto situáciu konvalidovala a trovy   právneho zastúpenia vyčíslila v sume 7 414 Kč. Túto skutočnosť ústavný   súd   akceptoval   a právnej   zástupkyni   priznal   trovy   právneho   zastúpenia, ale nie v požadovanej výške, ale v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z., teda v celkovej výške   5 302   Sk.   S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde ústavný   súd   uložil   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľky   z titulu poskytnutia právnych služieb jej právnej zástupkyni vo výške 5 302 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Pokiaľ   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   žiadala   priznať   náhradu   trov   konania zvýšenú o daň z pridanej hodnoty a preukázala, že je platiteľkou dane v Českej republike, ústavný súd v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. túto nepriznal, pretože právna zástupkyňa sťažovateľky nepreukázala, že je platiteľkou dane v Slovenskej republike.

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

K nálezu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka k odôvodneniu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006