znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 84/05-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   septembra   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť D. P., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/03, a takto

r o z h o d o l :

Základné právo D. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/03   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2005   doručená   sťažnosť   D.   P.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/03.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 16. marca 2005 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením č. k. III. ÚS 84/05-8 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   a upustil   od   ústneho pojednávania,   ktoré   vzhľadom   na   charakter   konania   nemohlo   prispieť   k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   vo   Z.   doručil okresnému súdu 28. marca 2003 obžalobu č. k. 2 Pv 272/02-68 z 27. marca 2003 proti obvinenému   sťažovateľovi.   Obžalobou   bol   sťažovateľ   obvinený,   že   úmyselne   naviedol svedka na to, aby pred vyšetrovateľom a pred súdom v trestnom konaní uviedol nepravdu o okolnosti,   ktorá   má   podstatný   význam   pre   rozhodnutie,   čím   spáchal   účastníctvo   na trestnom čine krivej výpovede a nepravdivého znaleckého posudku formou návodu podľa § 10 písm.   b)   Trestného zákona. Konanie v tejto veci   proti   sťažovateľovi   je vedené   na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 47/03.

Sťažovateľ   uviedol,   že   mal   vedomosť   o podaní   obžaloby   proti   nemu,   ale   keďže okresný súd bol nečinný, dvoma písomnými podaniami žiadal súd, aby v tejto veci konal. Jeho sťažnosť bola na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. Spr 2303/04.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd mu listom z 22. júna 2004 oznámil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 47/03 nie je možné vytýčiť termín hlavného pojednávania z dôvodu, že nebolo ukončené konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 123/99, v ktorom   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť   trestného   činu   krivej   výpovede   a nepravdivého znaleckého posudku formou návodu, a podľa názoru súdu rozhodnutie v tejto veci môže mať podstatný vplyv na rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/03.

Sťažovateľ poukázal na to, že okresný súd mu doručil obžalobu a predvolanie na pojednávanie v konaní sp. zn. 2 T 47/03 až 10. decembra 2004, pojednávanie bolo vytýčené na 21. január 2005, teda takmer 22 mesiacov od doručenia obžaloby okresnému súdu.

Podľa   sťažovateľa   dlhší   čas   pretrvávajúca   neistota   spôsobila   jeho   izoláciu   od spoločnosti, nemožnosť nájsť si zamestnanie a ovplyvnila aj jeho zdravotný stav a situáciu v rodine.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/03 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Ústavný súd výzvou zo 6. mája 2005 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa. Podpredseda okresného súdu   vo svojom vyjadrení zo 6. júna 2005 uviedol, že ústavná sťažnosť sťažovateľa na subjektívne prieťahy sudcu okresného súdu je nedôvodná, pretože sťažovateľ   si   sám   svojím   účelovým   správaním   počas   prejednávania   danej   trestnej   veci zavinil prieťah v konaní. Poukazuje na to, že asi jednu štvrtinu spisu predstavujú sťažnosti, podania, trestné oznámenia, vyjadrenia a prípisy a sudcovia nemohli plynulo vo veci konať, pretože   bolo   potrebné   riešiť   iné   podania,   ktoré   sťažovateľ   sústavne   do   spisu   posielal. V prílohe zaslal vyjadrenie sudcu JUDr. M. K.,   v ktorom uviedol chronológiu priebehu konania.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. júla 2005 bolo ústavnému súdu 3. augusta 2005   doručené   doplnenie   vyjadrenia   sudcu   JUDr.   M.   K.,   ktorý   okrem   iného   uviedol súvislosť   medzi   preskúmavaným   konaním   a konaním   vedeným   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 2 T 123/99. Poukázal na to, že skutok v konaní sp. zn. 2 T 47/03 bol spáchaný už v roku 1999, a to v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 123/99, a z toho dôvodu prichádza do úvahy súhrnný trest. Trestná vec vedená pod sp. zn. 2 T 123/99 bola prvýkrát rozhodnutá   10.   januára 2003   a obžalovanému bol   uložený úhrnný trest   odňatia   slobody v trvaní   4,5   roka   nepodmienečne   v   I.   nápravnovýchovnej   skupine.   Tento   rozsudok   bol zmenený   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   zo   4.   júna   2003,   ktorým   bol obžalovaný   sčasti   oslobodený   a bol   mu   uložený   trest   22   mesiacov   nepodmienečne. Následne bol tento rozsudok zrušený Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   a vec   bola   vrátená   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   na   doplnenie dokazovania   výsluchom   M. M.,   teraz   Š.,   prípadne   aj   za   účelom   ďalšieho   dokazovania. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol vo veci 6. októbra 2004, sťažovateľ bol podľa tvrdenia sudcu pravdepodobne uznaný vinným vo všetkých štyroch bodoch obžaloby a bol mu   uložený   trest   odňatia   slobody   24   mesiacov   nepodmienečne   v I. nápravnovýchovnej skupine. Následne bol trestný spis sp. zn. 2 T 123/99 zaslaný okresnému súdu a vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 47/03 bol vytýčený termín hlavného pojednávania na 21. január 2005. Na uvedenom pojednávaní bol vypočutý svedok M. S. ohľadne konania a správania M. M., teraz Š., poškodenej v trestnom konaní sp. zn. 2 T 123/99 v dôsledku trestných činov znásilnenia a vydierania so zbraňou. Po odročení hlavného pojednávania 21. januára 2005 sám obžalovaný požiadal okresný súd, aby vytýčil pojednávanie s dostatočným časovým odstupom,   aby   mohla   byť   vybavená   jeho   žiadosť   o podmienečné   prepustenie   z výkonu trestu, o ktorom mal rozhodovať Okresný súd v Banskej Bystrici.

Sudca okresného súdu ďalej uviedol, že celé dokazovanie v jeho trestnej veci súvisí s konaním sp.   zn.   2   T   123/99,   a to   predovšetkým   ohľadom   toho,   či   skutočnosti   v ňom obsiahnuté   aj   po   doplnení   dokazovania   umožňujú   uznať   obžalovaného   vinným zo žalovaného trestného činu, hlavne či obžalovaný naplnil objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede formou návodu v súvislosti s konaním a správaním poškodenej M. Š.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska podpredsedu okresného súdu   a najmä   podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T   47/03   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

V konaní sp. zn. 2 T 47/03 bola 28. marca 2003 proti obžalovanému sťažovateľovi podaná   obžaloba   pre   trestný   čin   účastníctva   na   trestnom   čine   krivej   výpovede a nepravdivého znaleckého posudku formou návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a § 175 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Tohto konania sa mal dopustiť v rámci pôvodného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 123/99. Vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Ľ. K. Uvedená sudkyňa listom zo 6. mája 2003 oznámila svoju zaujatosť voči obžalovanému sťažovateľovi. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol uznesením sp. zn. 1 Nto 9/03 z 25. júna 2003 o vylúčení JUDr. Ľ. K., sudkyne okresného súdu,   z vykonávania   úkonov   v   trestnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 2 T 47/03.

Predseda okresného súdu opatrením z 30. júla 2003 pridelil vec sp. zn. 2 T 47/03 sudkyni   JUDr.   V.   Š.   Listom,   ktorý   bol   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   doručený 19. augusta 2003, oznámila JUDr. V. Š. svoju predpojatosť voči obžalovanému. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 Nto 21/03 zo 4. septembra 2003 rozhodol o vylúčení predsedníčky   senátu   JUDr.   V.   Š.   z vykonávania   úkonov   v   trestnej   veci   obžalovaného sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 47/03.

Opatrením predsedu okresného súdu z 30. septembra 2003 bola vec sp. zn. 2 T 47/03 pridelená   na   prejednanie   a vykonanie   jednotlivých   úkonov   JUDr.   M.   K.   Listom z 15. októbra   2003   podal   JUDr.   M.   K.   predsedníčke   okresného   súdu   námietky   voči prideleniu spisu sp. zn. 2 T 47/03, na ktorý mu odpovedala listom zo 6. novembra 2003. Predsedníčka okresného súdu sa obrátila na predsedu sudcovskej rady pri Krajskom súde v Banskej Bystrici so žiadosťou o rozhodnutie podľa § 34 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   385/2000   Z.   z.“).   Sudcovská   rada   pri   Krajskom   súde v Banskej Bystrici na mimoriadnom rokovaní 1. decembra 2003 nerozhodla o námietkach sudcu   so   zdôvodnením,   že   jej   nie   je   daná   príslušnosť   v zmysle   §   34   ods.   2   zákona č. 385/2000 Z. z. Preto JUDr. M. K. listom, ktorý bol Krajskému súdu v Banskej Bystrici doručený 17. decembra 2003, oznámil svoju zaujatosť voči sťažovateľovi vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn 2 T 47/03. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 2 Nto 30/03 z 29. decembra 2003 rozhodol, že JUDr. M. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 47/03.

Predseda   senátu   JUDr.   M.   K.   listom   z 10.   februára   2004   žiadal   najvyšší   súd o podanie správy o stave konania na základe sťažnosti pre porušenie zákona vo veci, ktorá bola   na   okresnom   súde   vedená   pod   sp.   zn.   2   T   123/99.   Následne   predseda   senátu JUDr. M. K.   listami   z 30.   júna   2004   a 11.   októbra   2004   žiadal   Krajský   súd   v Banskej Bystrici   o   podanie   správy   o stave   konania,   keďže   vec   bola   vrátená   najvyšším   súdom uvedenému krajskému súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici listom zo 14. októbra 2004 podal   správu,   že   vo   veci   bolo   rozhodnuté   a   rozsudok   bude   spolu   so   spisom   vrátený okresnému súdu.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   konalo   3. decembra   2004,   ale   bolo   odročené   na 21. január 2005, pretože sa naň nedostavil obžalovaný (na ústavnom súde „sťažovateľ“), doručenie predvolania u neho nebolo vykázané. Obžalovaný podaním z 13. decembra 2004 žiadal predvolať ako svedkyňu M. Š.

Ďalšie pojednávanie sa konalo 21. januára 2005, na ktorom boli vypočutí svedok M. S. a M. Š., pojednávanie bolo odročené na 5. apríl 2005 za účelom predvolania svedkov navrhnutých obžalovaným, ako aj svedkov JUDr. J. V. a R. M. Tento termín pojednávania bol vytýčený aj s ohľadom na to, že spis sp. zn. 2 T 123/99 bol zaslaný Okresnému súdu v Banskej Bystrici na rozhodnutie o podmienečnom prepustení sťažovateľa z výkonu trestu. Listom z 25. januára 2005 žiadal sudca obžalovaného sťažovateľa, aby oznámil súdu bližšie údaje,   adresu   trvalého,   resp.   prechodného   bydliska   ním   navrhnutej   svedkyne   M.   K. Vzhľadom na to, že sa mu nepodarilo doplniť adresu svedkyne, oznámil listom zo 7. marca 2005, že netrvá na jej predvolaní. Dňa 10. marca 2005 bola okresnému súdu doručená kópia oznámenia,   ktoré   podal   sťažovateľ   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky.   Dňa 21. marca   2005   bola   okresnému   súdu   doručená   kópia   podania,   ktoré   sťažovateľ   podal Okresnej prokuratúre vo Z. Spis sp. zn. 2 T 123/99 bol 11. marca 2005 zaslaný z Okresného súdu   Banská   Bystrica   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“),   pretože   bol   podaný   podnet   na   podanie   sťažnosti   pre porušenie zákona v neprospech obvineného. Ministerstvo spravodlivosti listom z 23. marca 2005 oznámilo JUDr. M. K., že nemôže trestný spis sp. zn. 2 T 123/99 vrátiť okresnému súdu, pretože sťažnosť pre porušenie zákona spolu so spisom uvedenej spisovej značky bude predložená najvyššiemu súdu. Na základe týchto skutočností bolo hlavné pojednávanie 5. apríla 2005 odročené na neurčito. Okresný súd listom z 30. mája 2005 žiadal najvyšší súd o podanie správy, či v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 123/99 bola podaná sťažnosť pre porušenie zákona a v akom štádiu sa vec nachádza. Najvyšší súd listom z 9. júna 2005 oznámil okresnému súdu, že na verejnom zasadnutí 1. júna 2005 na základe sťažnosti pre porušenie   zákona   podanej   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v neprospech obvineného zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. októbra 2004 a vec vrátil tomuto krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Ministerstvo   spravodlivosti   listom,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   13.   júna   2005, oznámilo, že bolo rozhodnuté na najvyššom súde a že spis sp. zn. 2 T 123/99 bude vrátený priamo Krajskému súdu v Banskej Bystrici.

III.

1. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie   o   obžalobe   pre   trestný   čin   účastníctva   na   trestnom   čine   krivej   výpovede a nepravdivého znaleckého posudku formou návodu podľa § 10 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a § 175 ods. 1 písm. a) Trestného zákona nehodnotil ako zložitú vec.

Správanie   sťažovateľa   ako   obžalovaného   ústavný   súd   hodnotí   ako   súčinnostné a ústavný súd v jeho správaní nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu   spomaleniu   postupu   súdu   v predmetnom   konaní.   Sťažovateľ   sa   síce nedostavil na prvé pojednávanie, ktoré sa konalo 3. decembra 2001, ale nebolo mu doručené predvolanie.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že po doručení obžaloby okresnému súdu 28. marca 2003 bola vec pridelená na rozhodnutie sudkyni JUDr. Ľ. K. Následne po jej oznámení o zaujatosti voči obžalovanému   a oznámení   sudkyne   JUDr.   V.   Š.   o jej   zaujatosti   voči   obžalovanému a rozhodnutí o ich vylúčení z vykonávania úkonov v uvedenej trestnej veci až uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   2   Nto   30/03   z 29.   decembra   2003   bolo rozhodnuté, že sudca okresného súdu JUDr. M. K. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania vo vyššie uvedenej trestnej veci. Teda obdobie 9 mesiacov od 28. marca 2003 do 29. decembra 2003 nemožno z objektívnych dôvodov aj napriek tomu, že neboli urobené   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   považovať   za   konanie   so zbytočnými prieťahmi zo strany okresného súdu.

V období   od   29.   decembra   2003   do   3.   decembra   2004   (keď   sa   konalo   hlavné pojednávanie)   okresný   súd   vo   veci   nekonal,   iba   si   vyžiadal   správy   o priebehu   konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 123/99 (listami z 10. februára 2004, 30. júna 2004 a 11. októbra 2004). Ústavný súd aj napriek tomu, že v uvedenom období okresný súd nekonal, nehodnotil toto konanie ako konanie so zbytočnými prieťahmi, pretože zohľadnil argumentáciu predsedu senátu, že rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 47/03 je závislé od výsledkov dokazovania a rozhodnutia vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 123/99, predovšetkým ohľadne trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Trestného zákona.

Na základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, nebolo v posudzovanom konaní porušené.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného   vyplýva,   že   oba   výroky   sú   viazané na   vyhovenie   vo   veci   samej.   Pretože v tomto   prípade   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   základné   právo   porušené   nebolo, uvedenými návrhmi sťažovateľa sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2005