znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 83/2015-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátomJUDr. Ondrejom   Lučivjanským,   Vodárenská   2,   Košice, pre namietané   porušenie   jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduKošice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 23C/415/2002) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012(pôvodne vedenom pod sp. zn. 23 C/415/2002) p o r u š e n é   b o l i.

2. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000 €(slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovy konaniav   sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na účet   advokátaJUDr. Ondreja Lučivjanského, Vodárenská 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)uznesením č. k. III. ÚS 83/2015-17 zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj   „žalobca“),   ktorou   namietalporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojejzáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012   pôvodne vedenom pod̶sp. zn. 23 C/415/2002 (ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľnamietal   porušenie   označených   práv   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konanívedenom pod sp. zn. 4 Co 283/2014 bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaníodmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 12. júna 2002, keď sťažovateľpodal okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáha priznania škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konaniev jeho právnej veci právoplatne skončené.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavya právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočnýchprieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trovkonania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.1   SprV/138/2015   doručeným   ústavnému   súdu   17.   apríla   2015,   v ktorom   okrem   inéhouvádza:

„Prejednávaná vec po právnej i skutkovej stránke sa javí byť zložitejšia. Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   predmetnom   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu práva účastníka podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR je potrebné prihliadať na tú skutočnosť, že Okresný súd Košice I postupoval vo veci plynulo a trikrát vo veci meritórne rozhodol. Či tento jeho postup bol aj efektívny, je ťažko hodnotiť, pretože dvakrát jeho rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené a dvakrát následne, v rámci   konania   o   sťažnosti   a   v   dovolacom   konaní,   zrušené.   Tieto   skutočnosti   však v konečnom dôsledku značne ovplyvnili celkovú dĺžku konania.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 9. apríla 2015 k sťažnosti bol aj tento prehľadprocesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Sťažovateľ dňa 12.6.2002 podal na Okresnom súde Košice I   žalobu, ktorou sa domáha náhrady škody proti Generálnej prokuratúre SR.

Vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   sudcovi   JUDr.   Jozefovi   Pribulovi,   následne JUDr. Bystrianskej a toho času vec vybavuje JUDr. Vekrbauerová.

Dňa   8.7.2002   súd   doručil   žalovanému   návrh   na   vyjadrenie,   zabezpečil   k nahliadnutiu vyšetrovací spis z Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach a následne nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   20.2.2003.   Dňa   20.2.2003   po   prejednaní   veci   bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Uznesením č. k. 23 C/415/2002-94 zo dňa 28.7.2003 súd pripustil do konania na strane žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 28.10.2003. Po prejednaní veci bolo pojednávanie odročené na 27.1.2004 za účelom doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   dňa   27.1.2004   súd   vec   prejednal   a   pojednávanie   odročil na 23.3.2004 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Na   pojednávaní   dňa   23.3.2004   súd   vec   prejednal   a   pojednávanie   odročil na 17.6.2004 za účelom vyžiadania vyšetrovacieho spisu z Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach.

Na pojednávaní 17.6.2004 súd po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca.

Dňa   7.10.2004   bol   spis   s   opravným   prostriedkom   predložený   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   14 Co/301/04-188   zo   dňa   20.9.2005   rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Žalobca   podal   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR,   ktorý   následne   nálezom č. k. III. ÚS 117/06-53 zo dňa 23.8.2006 rozhodol, že základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co/301/04-188 z 20.9.2005 porušené bolo, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 4 Co/96/2007-219 zo dňa 10.10.2007 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 6.5.2008, na ktorom vec prejednal a pojednávanie odročil na 19.6.2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní 19.6.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 5.8.2008 za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Uznesením č. k. 23 C/415/2002-290 zo dňa 11.7.2008 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpila Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR.

Na pojednávam dňa 5.8.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 14.8.2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 8.8.2008 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 23 C/415/2002-290. Následne súd pojednávanie nariadené na 14.8.2008 odročil na neurčito stým, že spis bude predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd uznesením č. k. 3 Co/273/2008-328 zo dňa 31.3.2009 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa.

Súd uznesením č. k. 23 C/415/2002-341 zo dňa 3.8.2009 opravil svoje uznesenie č. k. 23 C/415/2002-94 zo dňa 28.7.2003 a správne označil žalovaného v 2. rade, Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR.

Ďalší   termín   pojednávania   súd   nariadil   na   10.9.2009,   ktoré   pre   neprítomnosť účastníkov konania a ich právnych zástupcov bolo odročené na 17.9.2009.

Na pojednávaní 17.9.2009 súd doplnil dokazovanie vo veci a následne ho odročil na 8.10.2009 za účelom predloženia ďalších dôkazov.

Na pojednávaní 8.10.2009 po doplnení dokazovania súd vyhlásil rozsudok. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 2. rade.

Dňa   23.2.2010   bol   spis   s   opravným   prostriedkom   predložený   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co/53/2010-406 zo dňa 30.9.2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti.

Proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Košiciach   podal   žalovaný   v   2.   rade prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR mimoriadne dovolanie.

Najvyšší   súd   SR   uznesením   č.   k.   3MCdo   18/2011-470   zo   dňa   13.9.2012   zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

Zrušená vec sa toho času vedie pod sp. zn. 23 C/95/2012.

Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 15.11.2013, na ktorom vec prejednal a následne odročil na 17.1.2014 za účelom doplnenia dokazovania.

Na   pojednávaní   17.1.2014   súd   doplnil   dokazovanie   a   vyhlásil   rozsudok.   Proti rozsudku podal odvolanie žalobca.

Dňa   4.7.2014   bol   spis   s   opravným   prostriedkom   predložený   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o odvolaní doposiaľ nerozhodol.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bezzbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahutýchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súduodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiavšeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osobydomáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadneaž právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   abyv súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bolarýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupujev ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná arozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktickázložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postupsamotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanejveci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcoma ktorého predmetom je náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom, ústavnýsúd   pripúšťa,   že   dĺžka   konania   mohla   byť   závislá   od   skutkovej   či   právnej   náročnostiprerokovávanej   veci,   hoci   obdobné   konania   možno   zaradiť   k   štandardnej   agendevšeobecného   súdnictva.   Napriek   uvedenému   ďalej   dodáva,   že   samotnou   skutkovoua právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžkunapadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktoréhoústavný súd z pohľadu   prieťahov posudzuje priebeh   napadnutého konania.   Ústavný   súdnezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísaťna ťarchu sťažovateľa. Na eventuálny podiel sťažovateľa na predĺžení napadnutého konanianepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadalna § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súdi bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ústavný súd hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania konštatuje, že bolv zásade   plynulý   a vzhľadom aj   na   tri   meritórne   rozhodnutia   vo   veci   nebol   postihnutýnečinnosťou.

Na druhej strane však ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie je potrebnéhodnotiť ako neefektívne, pretože prvé dva rozsudky okresného súdu zo 17. júna 2004a z 8. októbra 2009 (oba potvrdené v odvolacom konaní Krajským súdom v Košiciach) bolizrušené, prvé na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. augusta 2006a druhé   na   základe   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 3 MCdo 18/2011 z 13. septembra 2012, ktorý vo veci rozhodoval o mimoriadnomdovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:«Súdy   nižších   stupňov   dospeli   k   záveru,   že   preskúmavanej   veci   sú   splnené predpoklady   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným postupom, dostatočne ale nevysvetlili, v čom spočíva ich danosť.

Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup prokurátora v preskúmavanej veci bol nesprávny, normatívne   vyjadrenie   „správneho   úradného   postupu“   a   zistenie,   že   prokurátor   tento postup   nezachoval.   V   predmetnom   konaní   žalobca   netvrdil,   že   by   samo   zaistenie   jeho finančných   prostriedkov   bolo   nesprávnym   úradným   postupom;   namietal,   že   prokurátor nereagoval   primerane   na   jeho   upozornenie   o   ohrození   prosperity   banky,   v   ktorej   boli zaistené   finančné   prostriedky.   Pri   posudzovaní   opodstatnenosti   tohto   tvrdenia   bolo potrebné zohľadniť § 79b ods. 1 a 4 Trestného poriadku vymedzujúci podmienky, za ktorých môže prokurátor zrušiť alebo obmedziť existujúce zaistenie peňazí na účte v banke. Súdy nižších stupňov konštatovali, že prokurátor sa dopustil nesprávneho úradného postupu, v odôvodneniach ich rozhodnutí ale nevysvetlili, konkrétne ktoré ustanovenia prokurátor porušil (nerešpektoval) a aký mal byť podľa ich názoru správny (zákonu zodpovedajúci) postup prokurátora po doručení predmetného upozornenia. Odôvodnenia ich rozhodnutí nekonkretizujú,   podľa   ktorého   ustanovenia   a   akého   všeobecne   záväzného   právneho predpisu mal prokurátor konať tak, aby jeho postup nebol súdmi považovaný za nesprávny úradný postup a aby nedošlo ku škode, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. Nevysvetleným v odôvodneniach ich rozhodnutí teda zostalo predovšetkým to, konkrétne ktorú (z ktorého ustanovenia vyplývajúcu) povinnosť prokurátor nesplnil. Z týchto dôvodov najvyšší súd konštatuje, že myšlienkový postup súdov nie je dostatočne vysvetlený a ich rozhodnutia sú v tomto smere nepreskúmateľné.

Súdy v danej veci nepodali zrozumiteľný a jasný výklad ani pokiaľ ide o podstatu údajnej žalobcovej škody... toho ale uplatnil svoje nároky voči banke v konkurznom konaní (viď medziiným str. 7 rozsudku súdu prvého stupňa). So zreteľom na to mali súdy uviesť, na akom podklade bolo možné pred jeho právoplatným skončením konkurzného konania ustáliť, že u žalobcu nastala škoda (a v akej výške), navyše škoda, za ktorú by zodpovedal štát (§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Súdy v tomto smere svoj myšlienkový postup adekvátne   neodôvodnili   a   obmedzili   sa   len   na   výpočet   finančnej   straty,   ktorú   žalobca v danom prípade zaznamenal. V dôsledku toho odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.

Vzhľadom na to, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov nižších stupňov   sú   v   danej   veci   nepreskúmateľné   tak   pokiaľ   ide   o   prvý   z   predpokladov zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup), ako aj druhý z predpokladov tejto zodpovednosti (vznik škody), neodôvodnenými zostali aj závery súdov o existencii príčinnej súvislosti medzi postupom prokurátora a vznikom žalobcom tvrdenej škody.

K vyššie uvedenému najvyšší súd dodáva, že generálny prokurátor opodstatnene namieta aj to, že súd prvého stupňa nevysvetlil, z čoho vyvodil záver, že žalobcovi patrí úrok   z   omeškania   (súd   iba   skonštatoval,   že   ide   o   príslušenstvo   podľa   §   517   ods.   2 Občianskeho zákonníka, a že ho priznal zo sumy 38 281,68 € od 3. decembra 1999 do 31. decembra 2001, kedy žalobcovi Fond na ochranu vkladov poskytol sumu 7 185,19 €); námietkou odvolateľky, že žalobcovi nemožno priznať úroky z omeškania, sa odvolací súd nezaoberal.

So zreteľom na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutia nie sú vo vyššie uvedenom zmysle dostatočne preskúmateľné, najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a v ňom obsiahnutému návrhu generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutia, proti ktorým smeroval tento mimoriadny opravný prostriedok.

V mimoriadnom dovolaní sa uvádza aj § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorý upravuje samostatný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania - nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis   alebo   ak   síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Najvyšším   súdom   v   bode 2. odôvodnenia   tohto   uznesenia   konštatovaná   tzv.   iná   vada   neumožňovala   v   konaní o mimoriadnom dovolaní preskúmať, Či napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§243fods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu v rozsahu napadnutom mimoriadnym dovolaním a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.»

Tieto skutočnosti nepochybne významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutéhokonania,   v súvislosti   s čím   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   štandardnújudikatúru (napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konanímôžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jehoneefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedieefektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutomkonaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   právom   na prejednanie   jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajšímpostupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 23 C 95/2012 (pôvodnevedené pod sp. zn. 23 C/415/2002), došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd aj napriek tomu, že postupom okresného súdu v napadnutom konanídošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bezzbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o sťažnosti sa vec od 4. júla2014 po podanom odvolaní nachádza na Krajskom súde v Košiciach, a okresný súd tedav danom štádiu nemôže priebeh napadnutého konania ovplyvniť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume10 000 €, keď poukázal na to, že v súvislosti s neúmernou dĺžkou napadnutého konania„stratil vieru v spravodlivé a promptné rozhodnutie veci“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivéfinančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnostiprípadu.

Vzhľadom   na   neefektívny   priebeh   konania   vedeného   okresným   súdom   a najmäna skutočnosť, že dosiaľ ani po takmer 13 rokoch nebolo konanie právoplatne skončené,ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. OndrejomLučivjanským.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môžev odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernejmesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorábola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpeniaa podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015