znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 83/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Námestovo z 21. júla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 49/2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 20. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 258/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2012   doručená   sťažnosť Mesta   T. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 49/2008-122 z 21. júla 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 20. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 258/2010.

Z obsahu sťažnosti   i z jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ   vystupoval   ako žalovaný v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 2 C 49/2008. Predmetom konania bolo určenie   vlastníckeho   práva   k budove   Centra   voľného   času,   súp.   č.   21,   postavenej na pozemku parc. č. 45, kat. územie D., zapísanej na LV č. 439 kat. ú. D. Určovaciu žalobu podala Obec Š. (ďalej len „žalobca“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 49/2008-122 z 21. júla 2010 určil, že vlastníkom spornej   nehnuteľnosti   je   žalobca.   Podľa   názoru   okresného   súdu   v procese   prechodu vlastníckeho   práva   majetku   štátu   na   obce   na   základe   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zákona č. 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Slovenskej   národnej   rady   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obcí   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o majetku   obcí“), „žalobca   nadobudol   vlastnícke   právo k nehnuteľnosti,   ktorá   je   predmetom   sporu   ex   lege   (zo   zákona).   V danom   prípade zákonodarca uplatnil pri nadobúdaní majetku štátu územný princíp... Z uvedeného dôvodu nehnuteľnosť... nemala byť vôbec predmetom jednak delimitačného protokolu... uzavretého medzi   Centrom   voľného   času   T.   a mestom   T. (ním   sťažovateľ   v konaní   argumentoval v prospech svojho vlastníckeho práva, pozn.) a taktiež ani predmetom protokolu o prechode vlastníctva a postúpení majetkových práv a záväzkov, ktorý bol uzavretý medzi Krajským úradom v Ž. a obcou Š. – žalobcom dňa 12.6.2006. Uvedené protokoly boli uzatvárané po dátume   1.7.2002   a teda   odovzdávajúce   subjekty   vystupujúce   v týchto   protokoloch vo vzťahu k budove Centra voľného času... nemali už dispozičné práva k tomuto objektu nakoľko ten už vlastnícky patril žalobcovi (zo zákona) aj keď údaje v príslušnom katastri tomu   nesvedčili.“.   Na dôvažok   okresný   súd   zdôraznil,   že na sťažovateľa „prešla   len zriaďovateľská pôsobnosť k tomuto centru voľného času. Na mesto však neprešiel majetok, ktorý spravovalo Centrum voľného času v T., ktorý sa nachádza, resp. nachádzal mimo k. ú. mesta T.“.

Rozsudok okresného súdu napadol sťažovateľ odvolaním. Argumentoval názorom, že   relevantné   ustanovenia   zákona   o majetku   obcí   svedčia   v prospech   jeho   vlastníckeho práva   k spornej   nehnuteľnosti,   a zdôrazňoval,   že „obec   Š.   nikdy   nebola   zakladateľom a zriaďovateľom a nebolo tam ani sídlo rozpočtovej organizácie Centrum voľného času, a to či už s právnou subjektivitou alebo bez právnej subjektivity, a teda nemohol majetok Slovenskej republiky prejsť do vlastníctva žalobcu...“. Sťažovateľ poukázal i na stanovisko Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. Sine: 64/2008-15 zo 14. apríla 2008, podľa ktorého „je nespochybniteľné, že majetok štátu /SR/ - budova súpisné číslo 21 v obci Š., ktorá je súčasťou zariadenia Centra voľného času v T., prešiel do vlastníctva mesta T...“. Podľa sťažovateľa v prípade prechodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti nebolo možné rešpektovať tzv. územný princíp   (§   2b   ods.   3 zákona o majetku   obcí), „pretože prechodom vlastníctva zo SR na mesto T. súčasne s prechodom pôsobností v danej oblasti prelomuje územný princíp, ktorý ak by sa v tomto prípade uplatňoval, tak by predmetná budova už v roku 2002 prešla do obce Š., kde však prejsť nemohla, keďže v obci nebola v tom čase zriadená ani len základná škola...“.

Krajský   súd   rozsudkom   z 20.   apríla   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 258/2010   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd plne stotožnil s názorom okresného súdu na základné otázky poskytovanej súdnej ochrany. Rovnako zdôraznil, že „k 1.7.2002 prešla zriaďovateľská funkcia z centra voľného času na mesto T., v ktorom mala táto organizácia sídlo. Pokiaľ však   ide   o prechod   majetku,   ktoré   spravovalo   centrum   voľného   času,   ktoré   bolo vo vlastníctve štátu... prechádza predmetný majetok do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádza, t. j. do vlastníctva obce Š.“.

V sťažnosti doručenej   ústavnému súdu   sťažovateľ opätovne rekapituluje základné skutočnosti z minulosti, ktoré podľa jeho názoru s použitím relevantných ustanovení zákona o majetku obcí znamenali, že sporná nehnuteľnosť prešla do jeho vlastníctva. Predmetný majetok „bol v majetku štátu až do roku 2001, kedy bol zákon novelizovaný pod číslom 447/2001   s účinnosťou   od   1.1.2002,   kde   je   presne   vymedzené   ako   a prečo   dochádza k delimitácii   vlastníctva   k nehnuteľnostiam   a tým   aj   pôsobnosť.   Je   teda   nevyhnutné rešpektovať list vlastníctva, ktorý vždy preukazoval, že uvedený objekt patril do majetku štátu, v príslušnom období do majetku Slovenskej republiky a následne v zmysle citovaného zákona Okresný úrad v T. delimitoval vlastníctvo k predmetnej budove do majetku mesta T., ktoré sa neprávom ocitlo v pozícii žalovaného, pretože nežiadalo spornú budovu samo od seba, ale do jeho vlastníctva prešla sporná budova zákonnou cestou a v zmysle zákona s ňou aj nakladal, keďže zachoval účelnosť jej využitia... Obec Š. mala teda zažalovať štát..., a nie Mesto T...“.

Podľa   sťažovateľa „prvostupňový   súd   nevykonal   žiadne   skutkové   zistenia   a ani žalobca   nepredložil   žiadne   ďalšie   skutočnosti,   ktorými   by   preukázal   pravdivosť   svojich tvrdení“,   súčasne   krajský   súd „vo   svojom   rozsudku   opätovne   nedostatočne   zhodnotil dôkazy, preukazujúce nároky žalovaného na predmet tohto sporu“. Na základe toho oboma rozsudkami „bol porušený Dohovor a Ústava SR ako to vyplýva z obsahu tejto sťažnosti a z dôkazov v nej uvedených“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní 7Co/258/2010 a Okresný súd v Námestove v konaní 2C/49/2008   porušili   právo   Mesta   T.   zaručené   v čl.   20   ods.   1/,   čl.   46   ods.   1/   Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   7Co/258/2010   a Rozsudok   Okresného   súdu v Námestove 2C/49/2008 a zrušujú a vec sa im vracia na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Žiline ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Mesta T. na účet advokátky JUDr.   I.   B.   v celkovej výške 269,58 € (1.   Prevzatie a príprava zastupovania 127,16 €, 2. Spísanie ústavnej sťažnosti 127,16€, 2x režijný paušál á 7,63 €) do P. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie. Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v petite záväznom pre ústavný súd tvrdí porušenie svojich označených základných práv „v konaní“ okresného súdu a krajského súdu. Neurčil teda jednoznačne, či k porušeniu základných práv malo dôjsť postupom oboch všeobecných súdov konajúcich v jeho veci alebo ich rozsudkami, ktoré následne v sťažnostnom petite navrhuje zrušiť.

Ústavný   súd   v tomto   prípade   nevyužil   štandardný   postup   spočívajúci   vo   výzve adresovanej   právnej   zástupkyni   sťažovateľa.   Na   základe   argumentácie   predostretej v sťažnosti   totiž   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   hlavnou   sťažnostnou   námietkou   je nesprávne   právne   posúdenie   veci   oboma   žalovanými   všeobecnými   súdmi,   čo   má   mať za následok   porušenie   označených   základných   práv.   Právne   posúdenie   je   v konaní všeobecného súdu definitívne stelesnené v jeho právoplatnom rozhodnutí, a preto ústavný súd za sťažovateľom mienený predmet svojho prieskumu považoval rozsudok okresného súdu i rozsudok krajského súdu tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ síce v sťažnosti tvrdil, že okresný súd   „nevykonal žiadne skutkové zistenia“, čo by mohlo svedčať namietaniu postupu okresného súdu, na toto tvrdenie však ústavný súd neprihliadal, keďže ho sťažovateľ nijak nekonkretizoval ani dôkazne nepodložil. V neposlednom rade pre ustálenie predmetu prieskumu ústavného súdu malo význam i samotné jeho rozhodnutie o predbežne prerokúvanej sťažnosti formulované vo výroku tohto uznesenia.

2.   Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať opravný prostriedok, pričom túto možnosť aj využil. O opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd a táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy   vylučuje právomoc ústavného súdu   meritórne   konať a rozhodovať o uplatnených námietkach   porušenia   označených   základných   práv.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd sťažnosť v časti   namietajúcej   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   rozsudkom okresného súdu č. k. 2 C 49/2008-122 z 21. júla 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

3. K časti sťažnosti namietajúcej rozsudok krajského súdu ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Z príloh predloženej sťažnosti tvorených okrem   iného aj fotokópiou   napadnutého rozsudku   okresného súdu   i napadnutého rozsudku   krajského súdu   vyplýva, že obe tieto rozhodnutia všeobecných súdov nadobudli právoplatnosť 25. októbra 2011. Túto skutočnosť potvrdzuje   i samotný   sťažovateľ,   keď   na   s.   4   svojej   sťažnosti   v bode   3.3   uvádza, že „napádaný rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.   Co/258/2010 zo dňa 20.   apríla 2011, bol doručený Mestu T. dňa 25.10.2011. Lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu preto uplynie najskôr dňa 25.1.2012.“.

Podľa   §   57   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý sa vzťahuje aj na konanie pred ústavným súdom   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde),   lehoty   určené   podľa   týždňov,   mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. Pritom do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty (§ 57 ods. 1 OSP).

Z už   spomenutého   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   i citovaných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   nesprávne   určil   posledný   deň lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Posledným dňom dvojmesačnej lehoty totiž v prípade rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť 25. októbra 2011, je 27. december 2011 (25. a 26. december sú sviatky – dni pracovného pokoja), nie 24.   január   2012,   ako   to   nesprávne   uviedol   sťažovateľ. Ústavný   súd   tak   v tejto   časti predmetnú sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú.

4. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutých rozsudkov okresného súdu i krajského súdu) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012