znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 83/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, L., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 11 C 223/2002 z 10. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 43/2009 z 26. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2009   doručená   sťažnosť   S.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 223/2002 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 8 Co 43/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   11   C   223/2002-226 z 10. decembra 2008 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcu proti žalovaným R. D. a M. D. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie sumy 135 318,60 Sk s príslušenstvom. Išlo o vymáhanie nedoplatku na vyúčtovaní ceny bytu obstaraného pre žalovaných na základe zmluvy   o   výstavbe   bytu   č.   25/26/98   zo   7.   septembra   1998   (ďalej   aj   „zmluva“) prostredníctvom zvoleného zhotoviteľa. Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 43/2009-274 z 26. mája 2008 (správne má byť zrejme 26. mája 2009, pozn.) bol rozsudok okresného súdu   potvrdený.   Uvedenými   rozsudkami   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k   porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru. Keďže o ochrane týchto práv všeobecný súd už rozhodovať nemôže, treba sťažnosť považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Porušenie   označených   práv   spočíva   podľa   sťažovateľa   v   tom,   že   rozsudky všeobecných súdov neobsahujú riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj   „OSP“).   Pritom   právo   na   riadne   odôvodnenie   každého   rozhodnutia   súdu   je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu. Ak všeobecný súd riadne neodôvodní svoje rozhodnutie, odníme tým účastníkovi konania právo   konať   pred   súdom   a   rozsudok   sa   stáva   nepreskúmateľným.   Hoci   sťažovateľ v obsiahlom odvolaní proti rozsudku okresného súdu napadol „aj nedostatok odôvodnenia, a tým nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, no pre túto vadu konania nemal možnosť účinne sa v odvolacom konaní brániť, preto potom aj postupom odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá   spravodlivá   súdna   ochrana   a možnosť   konať   pred súdom“, čo znamená, že aj postupom krajského súdu mu bola odňatá spravodlivá súdna ochrana a možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa dopustil rovnakého pochybenia, keď na   základe   nepreskúmateľného   rozsudku   okresného   súdu   vo   veci   meritórne   rozhodol. Krajský súd jednoducho doplnil dôvody rozsudku za okresný súd.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   C 223/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 43/2009 s tým, aby rozsudok okresného súdu z 10. decembra 2008 a rozsudok krajského súdu z 26. mája 2008 boli zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 43/2009-250 z 26. mája 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 223/2002-226 z 10. decembra 2008. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. júla 2009.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 43/2009-276 z 26. mája 2008 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v zmysle § 243e OSP podnet na podanie mimoriadneho dovolanie.

Krajská   prokuratúra   v   Žiline   prípisom   sp.   zn.   Kc   125/09   zo   7.   októbra   2009 po preskúmaní   napádaných   rozhodnutí   nezistila   porušenie   zákona,   ktorý   predpokladá ust. § 243e a nasl. OSP, a preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania odložila.

Krajská prokuratúra v Žiline ako dôvod odloženia podnetu sťažovateľa uviedla, že namietané   odňatie   možnosti   konať   neobstojí,   pretože   sťažovateľ   mal   možnosť   využiť procesné prostriedky, ktoré poskytuje Občiansky súdny poriadok.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   v   podanom   odvolaní   namietal   neúplnosť a nesprávnosť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   ktorý   sa   podľa   neho   vôbec nezaoberal   argumentmi   jeho   odvolania   smerujúcimi   proti   odôvodneniu   prvostupňového rozhodnutia, a že odkaz odvolacieho súdu na skutkové a právne závery, s ktorými sa tento stotožnil, považoval za nedostatočný. Vychádzajúc z uvedeného došlo podľa sťažovateľa v konaní prvostupňového súdu i odvolacieho súdu k porušeniu jeho práva na „spravodlivý proces“,   z   ktorého   vyplývala   pre   súdy   okrem   iného   povinnosť   zaoberať   sa   účinne aj námietkami a argumentmi sťažovateľa.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosti   vyhovel   a   vyslovil,   že právoplatnými   rozsudkami   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v   konaní   sp.zn. 11C/223/2002-226   zo   dňa   10.12.2008,   právoplatným   dňom   16.7.2009   a   potvrdzujúcim rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline,   sp.zn.   8Co/43/2009-274   zo   dňa   26.5.2008   boli porušené práva a slobody sťažovateľa garantované v čl. 46 Ústavy SR a v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ďalej   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   vyššie   uvedené   súdne   rozhodnutia   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   sp.   zn. 11 C/223/2002-226 zo dňa 10.12.2008 a Krajského súdu v Žiline, sp.zn.8Co/43/2009-274 zo dňa 26.5.2008 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláš/ na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam   sťažovateľa   vyplývajúcim   z   ústavy   a   dohovoru   mal,   resp.   má   krajský   súd v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho sťažnosť treba považovať za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže ochrany proti rozsudku okresného, ako aj krajského súdu sa už nemôže domáhať pred všeobecnými súdmi.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 11 C 223/2002, bolo prípustné odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal). Preto bolo v právomoci krajského súdu v rámci odvolacieho konania poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 43/2009, sťažovateľ namieta, že „mu bolo odňaté právo účastníka konania   na   spravodlivý   súdny   proces...“,   teda   namieta   porušenie   svojho   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie krajského súdu, aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Cdo   43/2008   sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija   c.   Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z   práva   na   spravodlivý   proces   vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne námietkami,   argumentmi a   návrhmi na vykonanie dôkazov   strán   s výhradou,   že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   201   a   nasledujúcich   OSP   týkajúcich   sa   opravného   prostriedku   – odvolania)   je   racionálne   akceptovateľný   alebo   či   nie   je   popretím   jej   účelu,   podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný   súd   poukazujúc na   svoju   judikatúru   a tiež   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva a analyzujúc s odkazom na § 157 ods. 2 OSP náležitosti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia. Krajský súd v danom prípade logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením na základe zistených skutkových   okolností   prípadu,   prednesov   strán,   listín   a   relevantných   skutočností,   teda z vykonaného   dokazovania   vyhodnotil   relevantné   dôkazy   a   na   základe   právnej   úvahy opierajúc   sa   o   právny   názor   v   odôvodnení   rozsudku   vyššieho   súdu   a   krajského   súdu v obdobných   veciach   sa   stotožnil   s   ich   právnym   názorom   a   dospel   k   záveru o jednostrannom neoprávnenom vyúčtovaní zvýšenia ceny bytu o tzv. indexy s poukazom na znenie viacerých článkov zmluvy o výstavbe bytu č. 25/26/98 zo 7. septembra 1998, na neplatnosť čl. IV.3 zmluvy, ktoré vyhodnotil ako neplatné dojednanie – vzdanie sa práva vopred   v zmysle §   574 ods.   2 zákona č.   40/1964 Zb. Občianskeho   zákonníka   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“),   a   tiež   s   poukazom   na   §   50b Občianskeho zákonníka, že v takom prípade sa zmena ceny diela mala doplniť písomným dodatkom. Záver o neplatnosti uznania dlhu vyplýval jednak z neexistencie dlhu v čase jeho uznania a jednak nedostatku vôle pri uzatváraní tohto úkonu. Tomuto záveru predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

Odôvodnenie uznesenia   sp.   zn.   8   Cdo   43/2009   z 26.   mája 2008 tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd považuje za významné reagovať aj na argument sťažovateľa týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na nález sp. zn. I.ÚS 226/03 z 15. mája 2004.   V   tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v   označenom   prípade   išlo o odlišnú právnu situáciu, kde podstatným dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda porušenia práva na spravodlivý proces bolo jednostranné konanie a rozhodovanie všeobecných súdov, pretože súdy brali do úvahy iba dôkazy produkované jednou stranou. Ďalším dôvodom bolo síce nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ale len v tom danom konkrétnom prípade, vzhľadom na skutočnosť, že „... krajský súd v napadnutom rozsudku prakticky vôbec   neodpovedal   na   odvolaciu   námietku   sťažovateľa   spochybňujúcu   zákonnosť priestupkového blokového konania, treba absenciu argumentácie v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti, lebo... spáchanie priestupku bolo preukázané iba právoplatným rozhodnutím iného orgánu v priestupkovom konaní, nie teda osobitným dokazovaním, ktoré by vykonal priamo súd...“

Keďže   v   tejto   veci   išlo   o   odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v   danej   veci nemohol prijať identické závery.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z   tohto postavenia   mu preto   v   okolnostiach   prípadu   neprislúchalo posudzovať vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   pri   interpretácii   a   aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (m. m. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010