znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 83/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   A.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2009   doručená   sťažnosť   Ing.   Š.   A.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   bola   10.   mája   2006 Okresnou prokuratúrou Bratislava II podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“).   Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 49/06 z 28. novembra 2006   bol sťažovateľ   uznaný vinným zo   spáchania trestného činu   násilia proti   skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a ods. 2. Trestného zákona.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal. O podanom   odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 2 To 69/07 z 22. novembra 2007 tak, že odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné podľa   § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku doplnil rozsudok tým, že poškodenú odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd vo   svojom   rozhodnutí len   stroho skonštatoval,   že o správnosti skutkových zistení, ako aj o správnosti právneho posúdenia skutku okresným súdom   nemal   pochybnosti,   a preto   poukázal   na   odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku. Z odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku   vyplýva,   že   vykonaným   dokazovaním   sa nepreukázalo   spáchanie   skutku   v zmysle   podanej   obžaloby,   pretože   sa   relevantným spôsobom   nepreukázal   dlhšie   trvajúci   charakter   incidentov.   Podľa   tohto   rozsudku o spáchaní skutku, pre ktorý bol sťažovateľ uznaný vinným, svedčia výpovede svedkov a lekárske správy. Sťažovateľ je toho názoru, že zostávajúcu časť odôvodnenia tvoria len veľmi stručné opisy z výpovedí svedkov bez dodržania dikcie ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku, teda bez uvedenia skutočností, ktoré súd vzal za dokázané, dôkazov, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia,   úvah, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov, a bez uvedenia toho, ako sa súd vysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré založil na existencii dôvodu v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, ktoré videl sťažovateľ v tom, že rozsudky okresného súdu, ako aj krajského súdu neboli odôvodnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku nadväzujúceho na ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku (zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov).   Sťažovateľ   ďalej   argumentuje,   že   v podanom dovolaní citoval aj judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa právo na jasné a zrozumiteľné odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   na   odpoveď   k   argumentom,   ktoré   sú   z hľadiska rozhodnutia relevantné.

Najvyšší súd podané dovolanie uznesením sp. zn. 1 Tdo 34/2008 odmietol, keďže sa nestotožnil   s názorom   sťažovateľa   o zásadnom   porušení   práva   na   obhajobu,   a v tejto súvislosti   skonštatoval,   že   sťažovateľ   „bol   počas   celého   súdneho   konania   zastúpený advokátom, ktorý sa mohol tak, ako obvinený vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam ktoré sa mu kládli za vinu a plne užívať svojich procesných práv zaručených mu Ústavou Slovenskej republiky   a Trestným poriadkom“. Rovnako dovolací súd nezistil porušenie ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku a odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu posúdil ako vecne správne a dostačujúce, „nakoľko odôvodnenie má byť ex lege stručné, v ktorom súd uvedie ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že odôvodnenie rozhodnutia má byť stručné, majú byť v ňom uvedené skutočnosti, ktoré   vzal   súd   za   dokázané, o ktoré   dôkazy   súd   svoje   skutkové   zistenia   oprel,   a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Nemôže sa však stotožniť s názorom, že tieto atribúty má aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu, pretože podľa jeho názoru uvedeného v závere   sťažnosti   sa   prvostupňový   súd   nevysporiadal   s   dôkazom   svedčiacim   v jeho prospech (výpoveď jedného zo svedkov) a nevyhodnotil výpoveď poškodenej a ďalšieho svedka (dcéry poškodenej).

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   najvyšší   súd   rozhodujúci   o mimoriadnom   opravnom prostriedku „nepreskúmal   dostatočne   jeho   dovolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave spis. zn. : 2To 69/07 zo dňa 22.11.2007“, čím porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„ 1. Základné právo Ing. Š. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 10.09.2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 34/2008 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Tdo 34/2008 zo dňa 10.09.2008 sa zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3.   Ing.   Š.   A.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. Š. A., trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. D. J., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tvrdení,   že   v konaní   najvyššieho   súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku nebolo toto dovolanie „preskúmané dostatočne“, čo malo za následok porušenie jeho základného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil   tieto   okolnosti,   z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Proti   sťažovateľovi   bola   podaná   obžaloba   pre   trestný   čin   týrania   blízkej   osoby a zverenej   osoby   podľa   §   215   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   písm.   d)   Trestného   zákona. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 49/06 z 28. novembra 2006 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa   § 197a   ods.   1 a ods.   2.   Trestného zákona. Proti   rozsudku   sa   sťažovateľ odvolal a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 To 69/07 z 22. novembra 2007   tak,   že   odvolanie   sťažovateľa   ako   nedôvodné   podľa   §   319   Trestného   poriadku zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   odôvodnil dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a síce že rozhodnutie   bolo   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že napáda nesprávne právne posúdenie skutku, tak ako ho ustálil okresný súd, pretože podľa jeho názoru sa spáchanie skutku nepreukázalo a „ poškodená nafingovala svoje   napadnutie,   aby   obvineného   dostala   von   z bytu“. Ďalej   svoje   dovolanie   oprel o dovolací   dôvod   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, ku ktorému podľa jeho názoru došlo nedostatočným   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu,   znamenajúcim   porušenie   §   168 ods.   1   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   tiež   namietal   spôsob,   akým   sa   okresný   súd vysporiadal   s výpoveďami   detí   poškodenej,   ktoré   podľa   neho   mali   byť   ovplyvnené poškodenou „v snahe čo najhoršie vykresliť obvineného Ing. Š. A.“.

  Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008 o podanom dovolaní   rozhodol   tak,   že   ho   v zmysle   §   382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol pre nesplnenie   dovolacích   dôvodov.   V odôvodnení   rozhodnutia   najvyšší   súd   vo   vzťahu k dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že   dovolanie   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád a nie je určené k revízii skutkových zistení ustálených   súdmi   prvého   stupňa   ani   k preskúmaniu   nimi   vykonaného   dokazovania. Nestotožnil sa tiež s názorom sťažovateľa   o porušení jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom, pretože zistil, že počas celého súdneho konania bol sťažovateľ riadne zastúpený advokátom, prostredníctvom ktorého mohol realizovať svoje právo na obhajobu v súlade s ústavou a Trestným poriadkom. V závere najvyšší súd zaujal stanovisko aj k námietkam sťažovateľa   týkajúcim   sa   porušenia   ustanovenia   §   168   ods.   1   Trestného   poriadku a vychádzajúc z toho,   že „odôvodnenie rozsudku   má   byť ex   lege stručné“,   konštatoval, že odôvodnenie prvostupňového rozsudku považuje za „vecne správne a dostačujúce“.

  Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto záverom:   Sťažovateľ v podanom dovolaní v rámci označeného dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   obsahovo   namietal   nesprávnosť   skutkových   zistení okresného súdu, s ktorého závermi sa krajský súd stotožnil. Najvyšší súd však poukázal v rámci svojej argumentácie na to, že do jeho právomoci nepatrí preskúmavanie úplnosti skutkových   zistení   a hodnotenie   vykonaného   dokazovania.   Na   základe   toho   nepriamo skonštatoval nedostatok dovolacieho dôvodu podľa už citovaného ustanovenia, ktorým nie je   nedostatok   v skutkových   zisteniach,   ale   výslovne   uvedené   procesné   a hmotnoprávne vady.

  V ďalšom   bode   najvyšší súd poukázal na dodržanie sťažovateľovho práva na obhajobu v procesnoprávnom význame, čím vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V   závere   tiež   zhodnotil   aj   konformnosť   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku s požiadavkami kladenými na odôvodnenie ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   nedostatky   odôvodnenia rozhodnutia   okresného súdu   (ktorého závery si   osvojil   aj krajský   súd)   subsumoval pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom). Ústavný súd je však toho názoru, že citované ustanovenie   Trestného   poriadku   predpokladá   porušenie   práva   na   obhajobu   len v procesnoprávnom význame, ktoré nezahŕňa aj prípady nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Na túto skutočnosť najvyšší súd nereagoval a posudzoval aj „dostatočnosť“ odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento fakt však nejde na ujmu sťažovateľa a nemá v konečnom dôsledku žiadny vplyv na hodnotenie rozhodnutia dovolacieho súdu ako celku.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu svojej právomoci sa najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Tdo 34/2008 z 10. septembra 2008 vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami   sťažovateľa   v dostatočnom   rozsahu a v súlade   s relevantnou   právnou   úpravou   [§   371   ods.   1   písm.   c)   a písm.   i)   Trestného poriadku], teda v rámci limitov sťažovateľom namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009