znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 83/08-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika, v konaní o sťažnosti   V. B., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., pre namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 204/06 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 15. júna 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. B. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl. 5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 204/06 p o r u š e n é   b o l o.

2.   V.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Prievidza   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia V. B. v sume 10 316 Sk (slovom desaťtisíctristošestnásť slovenských korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr. D.   H.,   K,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prievidza j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 10 316 Sk (slovom desaťtisíctristošestnásť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 83/08-40   z 29.   apríla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1   T   204/06   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti o prepustenie z väzby podanej 15. júna 2007.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 204/06, v ktorom rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, dodržal požiadavku neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby. Podľa názoru sťažovateľa záruky zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy   v jeho   prípade   dodržané   neboli,   keďže   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby z 15. júna 2007 rozhodol okresný súd až 30. júla 2007, teda po 45 dňoch od jej podania. Prieťahy   takéhoto   rozsahu   spôsobené   okresným   súdom   nemožno   v   danom   prípade odôvodniť ani konkrétnymi okolnosťami danej trestnej veci.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 204/06 bolo porušené jeho základné právo zaručené čl. 17 ods. 2 ústavy a právo zaručené   čl. 5 ods. 4 dohovoru. Okrem toho žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a úhradu trov konania ustanovenej právnej zástupkyne.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril okresný súd prostredníctvom svojej predsedníčky podaním sp. zn. Spr 1253/07 zo 6. mája 2008, v ktorom trval na svojom vyjadrení ešte zo 6. novembra 2007. Predsedníčka okresného súdu v tomto podaní okrem iného uviedla:

„Obžalovaný V. B. doručil Okresnému súdu v Prievidzi dňa 15. 6. 2007 žiadosť o prepustenie z väzby. Žiadosť odôvodnil tým, že väzba u jeho osoby trvá už 14 mesiacov, zločin,   ktorý   mu   je   kladený   za   vinu   nespáchal,   poukázal na   rozpory   vo výpovediach poškodeného, na vykonané dôkazy, ktoré označil za vymyslené.

Trestný poriadok v § 72 ods. 2 stanovuje, že o žiadosti o prepustenie z väzby možno rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí,   ak   zo   žiadosti   nevyplývajú   také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustení z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol iné skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie. Žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby bola podaná po tom, čo Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 3 To 39/07 zo dňa 10. 5. 2007 podľa § 321 ods. 1 písm. b, c Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 1 T 204/06 zo 14. 2. 2007 v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil   vec   okresnému   súdu na   nové   prejednávanie   a   rozhodnutie.   Od   rozhodnutia okresného   a   krajského   súdu do   podania   žiadosti   obžalovaného   o   prepustenie   z   väzby neboli súdom vykonané žiadne dôkazy, v žiadosti obžalovaný neuviedol nové skutočnosti, ktoré by neboli súdu   pôvodne   známe   a   ktoré   by   boli   významné   na   rozhodnutie,   v žiadosti obžalovaný výslovne nepožiadal o výsluch. Neexistovali preto dôvody aby súd o   žiadosti   obžalovaného   V.   B.   rozhodoval   na   verejnom   zasadnutí, aby   bol obžalovaný   pred   rozhodnutím   o   žiadosti   vypočutý,   preto   súd   zákonne   o   žiadosti rozhodol na neverejnom zasadnutí. (...)

Okresný súd v Prievidzi uznesením sp. zn. 1 T 204/2006 zo dňa 30. 7. 2007 podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného V. B. o prepustenie z väzby. Svoje rozhodnutie ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, oprel o záver existencie pretrvávania dôvodov   väzby   u   obžalovaného   V.   B. Obžalovaný   bol   naďalej   dôvodne   podozrivý   zo spáchania trestnej činnosti a vzhľadom na osobu obžalovaného, doterajší spôsob života, skutočnosť, že   trestnej   činnosti   sa   dopúšťal   počas   plynutia   doby   podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pretrvávala obava, že v prípade ponechania obžalovaného na slobode, by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. (...)

Žiadosť obžalovaného V. B. bola doručená Okresnému súdu v Prievidzi dňa 15. 6. 2007. Predseda senátu dňa 19. 6. 2007 určil termín neverejného zasadnutia na 30. 7. 2007, kedy o žiadosti o prepustenie z väzby súd rozhodol. Skorší termín neverejného zasadnutia nebolo možné stanoviť pre pracovnú zaťaženosť predsedu senátu, ako i jeho neprítomnosť v práci od 30. 6. 2007 do 15. 7. 2007, kedy čerpal plánovanú dovolenku. Predseda senátu v pojednávacích   dňoch   určených ro z vr h o m   p r ác e   m a l   d o   3 0.   7.   2 0 0 7   a   t o   v d ň o c h   2 0.,   2 5.,   2 7.   6.   2 0 0 7,   16., 18., 23., 25. 7. 2007 stanovené termíny hlavných pojednávaní. Obžalovaný V. B. dňa 8. 8. 2007 podal prostredníctvom svojho obhajcu proti predmetnému uzneseniu sťažnosť. Sťažnosť spolu s trestným spisom bola Krajskému súdu v Trenčíne predložená 13. 9. 2007. (...)

Nedomnievam sa, že pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby došlo k zbytočným a neprimeraným prieťahom.“

Právna zástupkyňa sa   k stanovisku   okresného   súdu   vyjadrila   podaním   z 15.   mája 2008 doručeným ústavnému súdu 20. mája 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

«K predmetnému vyjadreniu porušovateľa k ústavnej sťažnosti uvádzame, že ide o neopodstatnené   a   ničím   nepodložené   vyjadrenie   nakoľko   porušovateľ   len stroho konštatuje, že „nedomnievam sa, že pri rozhodovaní o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby došlo k zbytočným a neprimeraným prieťahom".

Porušovateľ   vo   svojom   vyjadrení   konštatuje,   že   „Žiadosť   obžalovaného   V. B. bola doručená Okresnému súdu v Prievidzi dňa 15. 6. 2007. Predseda senátu dňa 19. 6. 2007 určil termín neverejného zasadnutia na 30. 7. 2007, kedy o žiadosti o prepustenie z väzby súd rozhodol.   Skorší termín neverejného zasadnutia   nebolo   možné   stanoviť   pre pracovnú zaťaženosť predsedu senátu, ako i pre jeho neprítomnosť v práci od 30. 6. 2007 do 15. 7. 2007, kedy čerpal plánovanú dovolenku....“

Takáto obrana porušovateľa v danom prípade, s opätovným poukazom na štandardy stanovené   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   pri   aplikácii   či.   17   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, jednoznačne neobstojí. Je totiž objektívnou povinnosťou súdu vyplývajúcou tak z vnútroštátnych právnych predpisov, ako aj z Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   neodkladne   a   urýchlene rozhodnúť   o   zákonnosti väzby, bez ohľadu na akékoľvek okolnosti a podmienky, a nariadiť prepustenie ak je táto nezákonná. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté po 45 dňoch   od   jej   podania.   Takýto   časový   odstup   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať   za   splnenie   povinnosti   rozhodnúť   o   zákonnosti   väzby   neodkladne   a urýchlene.

Na základe uvedeného máme jednoznačne za to, že porušovateľ si svoje základné povinnosti uložené zákonom nesplnil, následkom čoho bolo porušené základné právo sťažovateľa. (...)

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne navrhuje, aby senát Ústavného súdu SR vyslovil v zmysle ustanovenia §   56 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde Slovenskej republiky tento nález

Konaním Okresného súdu Prievidza vedeným pod sp. zn. 1T 204/06 bolo porušené základné   právo   sťažovateľa   V.   B.   (...) zakotvené   v   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

V.   B.,   (...)   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   100.000,-   Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prievidza povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Prievidza ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia ustanovenej právnej zástupkyne JUDr. D. H. za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 10.316,- Sk (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 188/06). Ústavný súd je toho názoru, že pod takýmto konaním treba rozumieť nielen konanie, v rámci ktorého súd rozhoduje na základe priameho podnetu sťažovateľa vo forme žiadosti   o prepustenie z väzby (periodická   súdna   kontrola), ale aj konanie, v rámci ktorého sťažovateľ iniciuje ďalší postup súdu podaním sťažnosti   proti rozhodnutiu súdu o vzatí do väzby (primárna súdna kontrola). Je nepochybné, že aj pri spomínanom   postupe   súdu   rozhodujúcom   o zákonnosti   väzby   musí   byť   dodržaná požiadavka neodkladnosti a urýchlenosti takéhoto rozhodovania.

Jedna zo   základných   zásad trestného   konania zakotvená   v ustanovení §   2 ods.   6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. (...)“

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   a   doterajšiu judikatúru   ústavného   súdu   možno   konštatovať,   že   ústavne   akceptovateľné   v zmysle čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   držanie   osoby   vo väzbe   z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, ako aj zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že 15. júna 2007 podal sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby. Dňa 19. júna 2007 okresný súd určil termín neverejného pojednávania na 30. júl 2007   (pokyn   sudcu   bol   vypravený   13.   júla   2007).   O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby z 15. júna 2007 rozhodol okresný súd až na neverejnom zasadnutí 30. júla 2007 tak, že ju zamietol.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 204/2006 z 30. júla 2007 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 7. augusta 2007 a sťažovateľovi 13. augusta 2007. Sťažovateľ 8. augusta 2007 nahliadol do spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 204/2006. Proti rozhodnutiu okresného súdu z 30. júla 2007 podal obhajca sťažovateľa taktiež   8.   augusta   2007   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Tos 50/2007 z 19. septembra 2007 tak, že ju zamietol.

Spis   bol   krajskému   súdu   predložený   12.   septembra   2007   a jeho   rozhodnutie z 19. septembra 2007 bolo doručené sťažovateľovi 8. októbra 2007.

Ústavný súd konštatuje, že od 15. júna 2007, keď bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, do 30. júla 2007, keď okresný súd rozhodol   o jej zamietnutí, uplynula doba 45 dní.   V priebehu tejto doby, čo   vyplýva aj z vyjadrenia   okresného   súdu,   predseda   senátu   nepostupoval   v súlade   s požiadavkou neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania   o zákonnosti   väzby,   keďže   nevykonal   žiadne relevantné úkony, ktoré by korešpondovali s jednou zo zásad trestného procesu zakotvenou v § 2 ods. 6 Trestného poriadku. Predseda senátu v uvedenom období podcenil zásadný význam tretej vety § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktorá mu jasne stanovuje, že o žiadosti o prepustenie z väzby sa musí bez meškania rozhodnúť. Pod pojmom „bez meškania“ však nemožno chápať lehotu 45 dní. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že ani po uplynutí   tejto   doby   nebolo   právu   sťažovateľa   na   urýchlene   rozhodovanie   o zákonnosti väzby   učinené   zadosť,   pretože   rozhodnutie   okresného   súdu   z 30.   júla   2007   bolo sťažovateľovi doručené až 13. augusta 2007 (jeho právnemu zástupcovi 7. augusta 2007), teda po uplynutí ďalších takmer 2 týždňov od jeho vyhlásenia. Napokon okresný súd spis zaslal   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti rozhodnutiu okresného súdu z 30. júla 2007 až 12. septembra 2007.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   okresného   súdu,   predmetom   ktorého   bolo rozhodovanie o zákonnosti sťažovateľovej väzby, trvalo minimálne 45 dní od doručenia žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   (15.   jún   2007),   až   do   30.   júla   2007,   keď rozhodol o jeho sťažnosti tak, že ju zamietol, a nie je tiež akceptovateľná doba ani ďalších viac   ako   30   dní   od   podania   sťažnosti   jeho   obhajcu   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu (8. august 2007) až do 12. septembra 2007, keď spis predložil na rozhodnutie krajskému súdu.

Preto   toto   konanie okresného   súdu   považoval   ústavný   súd   za   zdĺhavé   a   ústavne neakceptovateľné, čo malo za následok aj porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Argumentácia   okresného   súdu,   ktorý   poukázal   na   nemožnosť   urýchleného a neodkladného rozhodovania vo veci z dôvodu čerpania dovolenky sudcu pre prípravné konanie, ho nezbavuje ústavnej zodpovednosti pri dodržiavaní základných práv a slobôd, a to najmä osôb, ktoré sú vo väzbe.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť a garantovať   reálne   a praktické   naplnenie   obsahu   základných   práv   a slobôd.   V danom prípade   si   však   okresný   súd   túto   povinnosť   nesplnil,   čo   viedlo   ústavný   súd   k záveru, že základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené (obdobne napr. III. ÚS 126/05).

III.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ktoré zdôvodnil okrem iného tým, že „porušenie práva na osobnú slobodu   možno   kvalifikovať   ako jedno   z   najvážnejších   porušení   Dohovoru, porušenie práva sťažovateľa v podobe nečinnosti porušovateľa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby možno vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa   nachádza   vo   väzbe,   zbavený   osobnej   slobody,   izolovaný   od   svojej   rodiny   a priateľov   kvalifikovať   ako   obzvlášť   svojvoľné   a   hrubé   a neopomenuteľnou   a   zvlášť významnou je aj doba, po ktorú Okresný súd Prievidza nekonal (...)“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   v napadnutom   konaní,   nečinnosť,   neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu i doterajšiu dĺžku konania ústavný súd berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, považuje ústavný súd   sumu   20 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde. Vo zvyšnej časti žiadosti sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. H., ktoré   si   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   uplatnila   v sume   10   316   Sk   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) a ktoré bližšie špecifikovala v podaní z 15. mája 2008.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, keďže   išlo   o úkony   urobené   v roku   2008.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 15. mája 2008) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 v sume 3-krát 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby. K tomu jej bol priznaný 3-krát režijný paušál 190 Sk. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platiteľkou DPH, úhrada trov právneho zastúpenia bola po pripočítaní DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky priznaná v celkovej sume 10 316 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania,   ktoré   platil,   pokiaľ   u nich   nie   sú   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Keďže ústavný súd na základe žiadosti sťažovateľa a po splnení podmienok ustanovil mu právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia v sume 10 316 Sk.

Ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia   na   účet   Kancelárie   ústavného   súdu   do   dvoch   mesiacov   od doručenia   tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. mája 2008