znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 83/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., B., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti, aby sa mohla   vyjadriť   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom,   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 405/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2006 doručená sťažnosť T. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Z., B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 405/04.

Sťažovateľka uviedla, že na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) podala proti odporcovi žalobu o náhradu škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Okresný súd rozsudkom zo 7. apríla 2004 jej návrh zamietol. Proti rozhodnutiu okresného súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodoval   krajský   súd.   Sťažovateľka uviedla, že 31. mája 2005 jej krajský súd oznámil, že pojednávanie v rámci odvolacieho konania vedeného na tamojšom súde pod sp. zn. 4 Co 405/04 sa neuskutoční v pôvodnom termíne 22. júna 2005, ale 29. júna 2005. Podľa vyjadrenia sťažovateľky jej krajský súd neoznámil dôvod odročenia pojednávania. Vzhľadom na to, že sťažovateľka v tom čase trpela zdravotnými ťažkosťami, obvodná lekárka jej vystavila potvrdenie svedčiace o tom, že   sťažovateľka   sa   na   odročený   termín   pojednávania   (29.   júna   2005)   nemôže zo zdravotných   dôvodov   dostaviť.   Sťažovateľka   uviedla,   že   toto   potvrdenie   a zároveň žiadosť o odročenie pojednávania doručila krajskému súdu 27. júna 2005.

Napriek   uvedeným   skutočnostiam   bol   sťažovateľke   24.   augusta   2005   doručený rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 405/04-44 z 29. júna 2005. Sťažovateľka namietala, že krajský   súd   rozhodol   v jej   neprítomnosti,   a to   aj   napriek   tomu,   že   pred   určeným termínom   pojednávania   doručila   krajskému   súdu   lekárske   potvrdenie   svedčiace   o jej nemožnosti sa na dané pojednávanie dostaviť. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd odôvodnil konanie v jej neprítomnosti tým, že „nešlo o dôležitý dôvod, pre ktorý by mohol konanie odročiť“. Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   sa   krajský   súd   riadil   obsahom   telefonického hovoru   so   sťažovateľkinou   lekárkou,   ktorá   uviedla,   že   sťažovateľka   nie   je „ležiacim pacientom“,   z čoho   podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   krajský   súd   vyvodil   záver, že sťažovateľka sa mohla pojednávania zúčastniť. Sťažovateľka sa domnieva, že zo strany krajského súdu šlo o účelovú dezinterpretáciu skutočností a že krajský súd nemal dôvod podozrievať   ju   zo   zámernej   neúčasti   na   pojednávaní,   pretože   o odročenie   pojednávania požiadala prvýkrát.

Keďže sťažovateľka bola toho názoru, že krajský súd porušil jej základné právo, obsahom ktorého je byť prítomný na pojednávaní vo svojej veci a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom,   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podala   dovolanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   však   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 220/2005   zo   7.   decembra   2005   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   s odôvodnením, že jej zdravotný stav nebol dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania a ani jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že krajský súd nepristupoval rovnako k obom účastníkom   konania   a že   okolnosti,   za   akých   krajský   súd   konal   a vyhlasoval   rozsudok pri neúčasti oboch strán, „vyvolávajú pochybnosť o nestrannosti súdu“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   jej sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil:

„1. Krajský súd Bratislava v konaní pod sp. zn. 4 Co 405/04-44 porušil základné právo   T.   Š.   na   prerokovanie   veci   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a podľa   čl.   6   ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách,

2.   T.   Š.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk (dvadsaťtisíc   korún   slovenských),   ktoré   je   povinný   Krajský   súd   Bratislava   vyplatiť sťažovateľke do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu,

3. Krajský súd Bratislava je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 2 V MS SR č. 655/2004 za 3 právne úkony v sume 8 190 Sk (osemtisícstodeväťdesiat korún) na účet právneho zástupcu (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti,   aby   sa   mohla   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 405/04.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   o sťažovateľkinom odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 57/03-25 zo 7. apríla 2004 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 405/04-44 z 29. júna 2005 tak, že napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Krajský   súd   rozhodol   aj   napriek   sťažovateľkinej neprítomnosti, hoci 27. júna 2005 sťažovateľka oznámila krajskému súdu, že v určený deň sa zo zdravotných dôvodov   nemôže pojednávania zúčastniť, a preto žiadala o odročenie pojednávania.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   jej   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka účinný právny prostriedok ochrany svojich práv mala a tento aj využila.

Sťažovateľka sa obrátila na najvyšší súd, ktorý vo veci konal a rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 220/2005 zo 7. decembra 2005.

V rámci dovolacieho konania najvyšší súd preskúmal námietku sťažovateľky totožnú s námietkou, ktorá je predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu, a o tejto aj rozhodol.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006