znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 83/02-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   H.,   bytom   Ž.,   a E.   H.,   bytom   Ž.,   zastúpených advokátom JUDr. I. M., Ž., ktorou namietajú porušenie čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 2845/01 z 10. januára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H. a E. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2002 doručená   sťažnosť   Ing.   I.   H.   a E.   H.   (ďalej   len   „navrhovatelia“),   obidvaja   bytom   Ž., zastúpených advokátom JUDr. I. M., Ž., označená ako „Sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd“.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   navrhovatelia   ňou   namietali   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5 Co 2845/01 z 10. januára 2002. Krajský súd ako súd odvolací preskúmaval rozhodnutie Okresného súdu v Žiline   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   uložil   navrhovateľom   povinnosť   vypratať   byt pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, nachádzajúci sa na druhom poschodí domu č. 20 na ulici A. K. a odovzdať tento byt Slovenskému rybárskemu zväzu RADA, A. K. 20, Žilina v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Navrhovatelia namietali, že krajský súd nesprávne právne posúdil   vec,   pretože   sa   nezaoberal   absolútnou   neplatnosťou   nájomnej   zmluvy   na   dobu určitú ani ju nijakým právne relevantným spôsobom neodôvodnil. Tým, že súd rozhodol o povinnosti navrhovateľov vypratať byť a nepriznal im bytovú náhradu, realizáciou tohto rozsudku by sa rodina s dvoma maloletými deťmi ocitla bez strechy nad hlavou.

Ďalej navrhovatelia uvádzajú, že „V zmysle čl. 41 Ústavy SR je povinnosťou štátu pomáhať   rodine   ako   základnej   jednotke   spoločnosti.   Ústava   SR   ako   základný   právny dokument štátu zaručuje rodine ochranu, tým, že zakotvuje, že manželstvo, rodičovstvo a rodina   sú   pod   ochranou   zákona...   Právoplatným   rozhodnutím   súdu   o povinnosti sťažovateľov   vypratať   byt   bez   zabezpečenia   bytovej   náhrady   došlo   k porušeniu   práv sťažovateľov   a ich   maloletých   detí   chránených   v čl.   41.   Napriek   tomu,   že   Ústava   SR zaručuje maloletým deťom osobitnú ochranu, v danom prípade im hrozí, že zostanú spolu so svojimi rodičmi bez domova“.

Podľa   názoru   navrhovateľov   jediným   spôsobom   zabezpečenia   ochrany   rodiny navrhovateľov a osobitne ich maloletých detí je vyhovenie ich sťažnosti.

Na   základe   uvedeného   navrhovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   že ústavnej sťažnosti sa vyhovuje; základné právo navrhovateľov garantované ústavou v čl. 41 ods. 1 a 5 bolo právoplatným rozsudkom krajského súdu z 10. januára 2002 sp. zn. 5 Co 2845/01 porušené; rozsudok krajského súdu z 10. januára 2002 sp. zn. 5 Co 2845/01 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. „Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,...môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Navrhovatelia   v sťažnosti   namietali porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   41 ods. 1   a 5   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu.   Z čl.   51   ústavy,   ktorý   obsahuje   vlastné interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov ústavy, medzi ktoré patrí aj čl. 41 ústavy, vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto článkoch sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Základným   zákonným   predpisom,   ktorý   zásadným   spôsobom   upravuje   otázky manželstva, rodičovstva a rodiny je zákon o rodine, a preto navrhovatelia sa môžu domáhať svojich práv a práv ich detí v rozsahu, ktorý im garantuje vyššie uvedený právny predpis.

Zákon   o rodine   v intenciách   svojich   zásad   v jednotlivých   ustanoveniach   chráni manželstvo ako základ rodiny a prostredie pre riadnu výchovu detí a poskytuje ochranu rodine, ktorú rešpektuje ako základný článok spoločnosti. Avšak z jednotlivých ustanovení tohto zákona pri definovaní právnych pravidiel týkajúcich sa výchovy, výživy, zastupovania a spravovania vecí detí jednoznačne vyplýva prvoradá úloha rodičov vo vzťahu k deťom a štát nastupuje vtedy, ak rodičia nie sú schopní plniť svoje povinnosti, resp. zneužívajú svoje rodičovské práva. V tomto prípade nie je preukázané, že rodičia neboli schopní riadne vykonávať   svoje   práva   a povinnosti   pri   výchove   detí.   Ústavný   súd   vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu konštatuje, že majetkové pomery rodičov nie sú na takej   úrovni,   aby   reálne   nevedeli   zabezpečiť   potreby   celej   rodiny.   Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ je zamestnaný na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru Žilina na ekonomickom odbore. Navrhovateľ mal reálnu možnosť získať služobný byt   u tohto   zamestnávateľa,   avšak   tým,   že   neaktualizoval   svoju   žiadosť   o pridelenie služobného   bytu   v stanovenom   termíne,   bol   vyradený   z evidencie   uchádzačov   ako uchádzač, ktorý neprejavil aktuálny záujem o pridelenie služobného bytu. Navrhovatelia majú kúpené podkrovné priestory v obytnom dome súp. č. 639 nachádzajúcom sa na parcele KN č. 1663/1 – územie Žilina. Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ navrhovatelia nemajú dostatok finančných prostriedkov na vybudovanie bytu vo vyššie uvedených podkrovných priestoroch,   majú   reálnu   možnosť   riešiť   svoje   bývanie   zabezpečením   podnájmu   bytu v súlade s ustanovením § 719 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ   ide   o   námietku   týkajúcu   sa   skutočnosti,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal absolútnou   neplatnosťou   nájomnej   zmluvy   na   dobu   určitú   ani   ju   nijakým   právne relevantným spôsobom neodôvodnil, ústavný súd konštatuje, že úlohou ústavného súdu nie je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   tejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (pozri obdobne napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 24/00 a sp. zn. I. ÚS 15/01). Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal   s námietkami   navrhovateľov,   ktoré   uplatnili   aj   pred   ústavným   súdom, spôsobom, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že „dospel jednoznačne k záveru, že navrhovateľ uzavrel s odporcami zmluvu o nájme predmetného bytu na dobu určitú... Skutočnosť, že odporcovia si boli vedomí, že sa jedná o nájom na dobu určitú nespochybniteľne potvrdzujú aj dodatky č. 1 a č. 2 k tejto nájomnej zmluve, kde v dodatku č. 1 sa predlžuje doba nájmu na dobu určitú do 31. 12. 1996 a v dodatku č. 2 zo dňa 10. 12. 1996 sa doba nájmu predlžuje na dobu určitú do 30. 6. 1997. Aj potom, vedomý si doby nájmu na dobu určitú, žiadal odporca 1/ o ďalšie predĺženie tejto doby navrhovateľa...“.

Na   základe   vyššie   uvedených   dôvodov   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2002