znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 83/01-85

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   podnetu   na   začatie   konania JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre porušenie práv podľa čl. 50 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Úradom finančnej polície Slovenskej republiky, Správou kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave; Okresným úradom vyšetrovania Policajného   zboru   v Martine   a Okresným   úradom   vyšetrovania   Policajného   zboru   vo Zvolene   v súvislosti   s trestnými   stíhaniami   vedenými   proti   nemu   na   Okresnom   úrade vyšetrovania   Policajného   zboru   v Martine   pod   sp.   zn.   ČVS-OUV-23/20-2000   a na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru vo Zvolene pod sp. zn. ČVS-293/10-ZV-99 po verejnom ústnom pojednávaní konanom 6. decembra 2001 na verejnom zasadnutí 24. januára 2002 takto

r o z h o d o l :

Práva JUDr. J. B. podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

JUDr. J. B. (ďalej len „navrhovateľ“) sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podaním z 23. mája 2001 označeným ako „Podnet na začatie konania na vyslovenie porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Toto podanie bolo doplnené ďalšími tromi písomnými podaniami, viacerými listinami (najmä články z tlače) a tiež ústne.

Ústavný súd kvalifikoval podania navrhovateľa ako podnet na začatie konania pre porušenie   práv   podľa   čl.   130   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) účinnej do 1. júla 2001, resp. § 18 ods.   2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“). Podnet bol prijatý na ďalšie konanie po jeho predbežnom prerokovaní uznesením č. k. III.   ÚS 83/01-12 z 31. augusta 2001, pričom   vo veci samej ústavný súd konal na verejnom ústnom pojednávaní 6. decembra 2001.

Navrhovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „prezumpcia neviny“, resp.   „dohovor“)   zo   strany   troch   odporcov,   a   to   Úradu   finančnej   polície   Slovenskej republiky, Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „finančná polícia“); Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Martine (ďalej   len   „martinský   úrad   vyšetrovania“)   a Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len „zvolenský úrad vyšetrovania“).

Navrhovateľ   zhrnul   porušenie   prezumpcie   neviny   na   tretej   strane   svojho   prvého podania z 23. mája 2001. Tu uviedol, že odporcovia sa porušenia dopustili tým, že „   -   zverejnili   podrobnú   informáciu   o mojom   údajnom   protizákonnom   postupe   (trestnej činnosti) skôr, ako bolo začaté trestné stíhanie,

- umožnili prístup médiám k trestnému spisu v neprípustnom rozsahu v rozpore s § 2 ods. 2, 8a, 65 Tr. por. A § 11 ods. 1d Zákona o informáciách,  

-   podrobným   skutkovým   a čiastočne   právnym   rozborom   vecí   vo   všetkých   prípadoch fakticky konštatovali moju vinu,

- vytvorili alebo umožnili vytvoriť podmienky pre reálne ohrozenie využitia práv mojej obhajoby“.

V tomto podaní bol uvedený aj návrh nálezu, ktorý by mal ústavný súd vo veci samej vydať: „Úrad finančnej polície SR, v čl. „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ uverejnenom   v čísle   18-19/2000   časopisu   Dane   a právo   v praxi,   vyšetrovateľ   OÚV   PZ Martin a vyšetrovateľka OÚV PZ Zvolen, konajúci vo veciach ČVS-OÚV-23/20-2000 resp. ČVS-OÚV-293/10-ZV-99 informovaním médií nad rámec oprávnenia, daného Trestným poriadkom porušili právo navrhovateľa byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu, garantované čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na verejnom ústnom pojednávaní navrhovateľ zotrval na citovanom návrhu nálezu. Na   upresnenie   vo   vzťahu   k martinskému   úradu   vyšetrovania   a zvolenskému   úradu vyšetrovania   však   dodal,   že   porušenie   prezumpcie   neviny   u prvého   spája   s článkami „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi č. 18-19/2000 z 13. septembra 2000), „Miliardový podvod“ (Moment zo 6. októbra 2000), „Vysoká škola tunelovania“   (Profit   z 18.   septembra   2000)   a   „Ad:   Vysoká   škola   tunelovania“   (Profit z 3. novembra 2000) a u druhého s článkom „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001).

Navrhovateľ vo svojich tvrdeniach zdôraznil najmä tieto skutočnosti.

Právnym základom a východiskom podnetu má byť § 8a Trestného poriadku. Tento v ods. 1 ustanovuje, že orgány činné v trestnom konaní pri informovaní verejnosti o svojej činnosti poskytovaním informácií oznamovacím prostriedkom sú povinné dbať na to, aby neohrozovali   objasnenie   skutočností   dôležitých   na   posúdenie   veci,   nezverejňovali o osobách, ktoré majú účasť na trestnom konaní, údaje, ktoré priamo nesúvisia s trestnou činnosťou, a aby neporušili zásadu, že dokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nie je vina vyslovená, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť ako by bol vinný   (podľa   ods. 2   citovaného   ustanovenia   z označených   dôvodov   odoprú   poskytnutie informácií).   Neprípustným   a nadmerným   informovaním   tlačových   médií   (podľa navrhovateľa   niektoré   články   obsahujú   celé   pasáže   z uznesení   o vznesení   obvinenia, médiám bolo umožnené nahliadnuť do trestných spisov, prípadne im boli dané k dispozícii niektoré listiny) odporcovia nerešpektovali § 8a Trestného poriadku. To malo za následok aj porušenie prezumpcie neviny, ktorá je v označenom ustanovení implikovaná. Keby boli odporcovia   obmedzili   prístup   k informáciám   v súlade   s týmto   ustanovením,   boli   by rešpektovali   aj   prezumpciu   neviny.   Pokiaľ   však   napr.   vyšetrovateľ   de   facto   umožní novinárovi oboznámiť sa s obsahom trestného spisu, dopúšťa sa okrem iných pochybení aj hrubého porušenia tohto princípu. Navrhovateľ tiež označil konkrétne časti v už citovaných článkoch, ktoré majú znamenať faktické konštatovanie jeho viny.

Ani jeden z odporcov nesúhlasil s tvrdeniami navrhovateľa o porušení prezumpcie neviny v súvislosti s jeho trestnými stíhaniami.

Finančná   polícia   uviedla   ako   písomne,   tak   aj   ústne,   že   o trestnom   stíhaní navrhovateľa informovala tlač až po vznesení obvinenia martinským úradom vyšetrovania 28.   augusta   2000.   Ide   o informácie   len   ohľadne   martinského   úradu   vyšetrovania   (nie zvolenského úradu vyšetrovania) v súvislosti s článkami „Dvojmiliardový tunel“ (Pravda z 30. augusta 2000), „Trestná činnosť v súvislosti s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi   č.   18-19/2000   z 13.   septembra   2000),   „Vysoká   škola   tunelovania“   (Profit z 18. septembra   2000)   a „Miliardový   podvod“   (Moment   zo 6.   októbra   2000).   Dôvodom poskytnutia   informácií   médiám   bola   preventívna   činnosť   smerujúca   k poukázaniu   na vysokú   spoločenskú   nebezpečnosť   v tom   čase   rezonujúcich   prípadov   závažnej   trestnej činnosti ekonomického charakteru, ktorej súčasťou boli aj exekučné konania.

Všetky informácie poskytnuté médiám (na základe súhlasu vyšetrovateľa) nepresiahli rámec výroku uznesenia o vznesení obvinenia, pričom ani v jednom prípade nešlo o takú informáciu,   ktorá   by   znamenala   porušenie   zásady   prezumpcie   neviny.   Navrhovateľ   bol označený len iniciálkami a procesným postavením v trestnom konaní (obvinený). V žiadnej z informácií podanej médiám finančnou políciou nebol navrhovateľ označený za vinného a ani médiá samotné ho za vinného neoznačili. Nie je dôvodné ani tvrdenie navrhovateľa, že by finančná polícia informovaním médií ohrozila využitie práv jeho obhajoby v trestnom konaní.

Martinský   úrad   vyšetrovania   v písomnom   vyjadrení   uviedol,   že   všetky navrhovateľom predložené články v tlači boli uverejnené až po vznesení mu obvinenia z ich strany   28.   augusta   2000.   Poprel   tvrdenia   navrhovateľa,   že   médiá   mali   prístup k vyšetrovaciemu   spisu,   že   uvedený   úrad   vyšetrovania   konštatoval   jeho   vinu   v tlači (konštatovať vinu alebo rozhodnúť o nevine môže len príslušný nezávislý súd) a ohrozil využitie práv jeho obhajoby.

Médiám boli z jeho strany informácie poskytnuté v zmysle § 8a Trestného poriadku. Išlo však o informácie vychádzajúce a z dôvodu objektívnosti uvádzané v intenciách výroku uznesenia   o vznesení   obvinenia,   za   dodržania   všetkých   zásad   trestného   konania   a len v rámci Trestného poriadku. Príslušný vyšetrovateľ nebol autorom žiadneho článku, žiadne články neautorizoval a ani nespracúval právne stanoviská pre médiá.

Zvolenský úrad vyšetrovania v písomnom vyjadrení k podnetu navrhovateľa a tiež aj na   verejnom   ústnom   pojednávaní   zotrval   na   stanovisku,   že   ani   riaditeľ   a ani   príslušný vyšetrovateľ alebo iný pracovník ich   úradu   v trestnej   veci navrhovateľa nekomunikoval s novinármi   a ani   neposkytol   žiadne   údaje.   Nikto   nepýtal   súhlas   od   vyšetrovateľa   na poskytnutie   informácií   masmédiám   čo   do   možnosti   zverejniť   prípad   vrátane   rozsahu poskytnutej informácie. Odpis uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľovi bol z jeho strany doručený Úradu finančnej polície, odboru Banská Bystrica (ako predkladateľovi realizačného návrhu) v zmysle čl. 13 ods. 8 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 77/1997.

II.

Z listín, ktoré boli ústavnému súdu predložené účastníkmi konania alebo ktoré si zadovážil sám, vyplývajú tieto skutočnosti.

Martinský úrad vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS-OUV-23/20-2000 z 28. augusta 2000 začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie proti trom osobám vrátane navrhovateľa. U Ing. J. V. a Ing. M. O. (bývalý predseda a člen predstavenstva ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s., Martin) išlo o skutky právne kvalifikované ako trestné činy zneužívania informácií   v obchodnom   styku,   porušovania   povinností   pri   správe   cudzieho   majetku a poškodzovania   veriteľa,   ktoré   mali   byť   spáchané   v roku   1998   ku   škode   označenej organizácie, jej veriteľa VÚB, a. s., Bratislava a neoprávnenému prospechu pre DMD FIN, a. s., Trenčín.

U navrhovateľa   išlo   o skutok   právne   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona. Tento mal spáchať ako súdny exekútor v roku 1998 ku škode ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s., Martin vo výške 900 795 546,75 Sk a neoprávnenému prospechu pre DMD FIN,   a.   s.,   Trenčín.   Podstata   trestného   konania   mala   spočívať   vo   vykonaní   exekúcie predajom hnuteľných vecí, kde navrhovateľ neoprávnene označil cenné papiere poškodenej organizácie (akcie) za hnuteľné veci, ktoré po vykonaných neúspešných dražbách neskôr prevzala   zvýhodnená   organizácia   za   polovicu   odhadnej   ceny.   Navrhovateľ   mal   pritom porušiť ustanovenie § 132 Exekučného poriadku, keďže nevykonal všetko, čo je potrebné na   zachovanie   alebo   výkon   práv   z cenných   papierov,   a ani   nepožiadal   príslušný   súd o vydanie poverenia na vykonanie takého úkonu.

Navrhovateľovi bolo označené uznesenie doručené 7. septembra 2000. Dňa 4. júla 2001 martinský úrad vyšetrovania vyšetrovanie ukončil a podal okresnému prokurátorovi v Martine návrh na podanie obžaloby na navrhovateľa za stíhaný skutok. Obžaloba bola podaná   na   Okresný   súd   v Martine   28.   augusta   2001.   Podľa   navrhovateľa   uvedený   súd doposiaľ v tejto veci nekonal ani hlavné pojednávanie.

Zvolenský   úrad   vyšetrovania   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OUV-293/10-ZV-99   zo 17. apríla   2001   začal   trestné   stíhanie   a vzniesol   obvinenie   proti   trom   osobám   vrátane navrhovateľa. Ing. P. Ď. a Ing. I. M. (generálny riaditeľ, resp. finančný riaditeľ PPS Detva Holding,   a.   s.)   sú   stíhaní   pre   skutok   právne   kvalifikovaný   ako   spolupáchateľstvo k trestnému činu poškodzovania veriteľa. Tento mali spáchať v priebehu rokov 1997 a 1998 ku škode veriteľa označenej organizácie, to znamená Všeobecnej úverovej banky, a. s., pobočky Zvolen.

U navrhovateľa   išlo   o skutok   právne   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného zákona. Tento mal spáchať ako súdny exekútor v roku 1998 obdobným spôsobom konania ako v predošlom prípade ku škode PPS Detva, a. s., Detva vo výške 1 419 137 000,– Sk a neoprávnenému prospechu v uvedenej výške pre DMD Holding, a. s., Trenčín.

Navrhovateľ prevzal označené uznesenie 9. mája 2001. Vyšetrovanie v tejto veci ešte nebolo skončené, a teda ani podaná obžaloba prokurátorom na súd.

Ústavnému súdu boli navrhovateľom predložené fotokópie   nasledovných článkov z tlače   (podľa   chronológie):   1.   „Dvojmiliardový   tunel“   (Pravda   z 30.   augusta   2000), 2. „Napĺňanie odkazu   Júliusa   Tótha“ (Pravda   zo 4.   septembra   2000),   3.   „Vytunelované Martinské   strojárne   sú   v ťažkej   kríze“   (Hospodárske   noviny   zo   4.   septembra   2000), 4. „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi č. 18-19/2000 z 13.   septembra   2000),   5.   „Vysoká   škola   tunelovania“   (Profit   z 18.   septembra   2000), 6. „Miliardový podvod ?“ (Moment zo 6. októbra 2000), 7. „Ad: Vysoká škola tunelovania“ (Profit z 3. novembra 2000), 8. „Tunel na druhú“ (Pravda z 15. januára 2001), 9. „Martinské memento“ (Pravda z 15. januára 2001), 10. „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001), 11.   „Lieta   exšéf   exekútorov   v miliardovom   tuneli   ?“   (Nový   čas   z 3.   júla   2001), 12. „Vyšetrovatelia   skončili“   (Pravda   z 10.   júla   2001)   a   13.   „Dodržiava   sa   princíp prezumpcie neviny ?“ (Pravda z 10. júla 2001).

Navrhovateľ na verejnom ústnom pojednávaní v upresnenom návrhu nálezu, ktorý by mal ústavný súd vyniesť, namietal porušenie prezumpcie neviny takto: finančná polícia ohľadne článku č. 4, martinský úrad vyšetrovania ohľadne článkov č. 4, č. 5 (s poukazom aj na   článok   č.   7)   a č.   6   a zvolenský   úrad   vyšetrovania   vo   vzťahu   k článku   č.   10.   Takto sformulovaný návrh   nálezu vymedzuje predmet posudzovania ústavného súdu.   To   však samozrejme neznamená, že by ústavný súd predmet posudzovania vytrhával z celkového kontextu predložených dôkazov a len z prípadných nedostatkov vo formulácii návrhu nálezu zo strany navrhovateľa vyvodzoval preňho nepriaznivé dôsledky.

III.

Navrhovateľ namietal porušenie zásady prezumpcie neviny garantovanej čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy: „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje sa nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“

Navrhovateľom   označené   články   v tlači,   v ktorých   mali   odporcovia   fakticky skonštatovať jeho vinu zo spáchania trestných činov, boli publikované po vydaní uznesení o vznesení   obvinenia   zo   strany   martinského   úradu   vyšetrovania   a zvolenského   úradu vyšetrovania (28. augusta 2000 a 17. apríla 2001). Možno teda konštatovať, že navrhovateľ bol   v tom   čase osobou,   proti   ktorej   sa   viedlo trestné konanie,   resp.   osobou   obvinenou, a preto požíval ochranu vyplývajúcu z prezumpcie neviny. Nie je podstatné, že niektoré články   boli   publikované   v období   medzi   vydaním   uznesení   o vznesení   obvinenia   a ich doručením   navrhovateľovi.   Podľa   slovenského   Trestného   poriadku   sa   osoba   stáva obvinenou vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a nie až momentom jeho oznámenia (podľa   § 163 ods.   1 Trestného poriadku   treba uznesenie o vznesení obvinenia oznámiť obvinenému do troch dní, najneskôr však na začiatku jeho prvého výsluchu).

Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania (§ 2 ods. 2 Trestného poriadku). Z uvedeného vyplýva nielen to, že ju majú v prvom rade zabezpečiť orgány činné v trestnom konaní, ale aj to, že práve tieto orgány ju môžu na druhej strane tiež porušiť.

Aj   z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva v Štrasburgu (ďalej len „európsky súd“) a tiež ústavného súdu je zrejmé, že okrem súdu môže   porušenie   prezumpcie   neviny   prichádzať   do   úvahy   aj   u iného   orgánu   činného v trestnom   konaní.   Vo   veciach   európskeho   súdu   Allenet   de   Ribemont   v.   Francúzsko (rozsudok z 10. februára 1995, séria A, č. 308) a Daktaras v. Litva (rozsudok z 10. októbra 2000,   č. 42095/98) išlo o vyšetrujúce osoby, resp. prokurátora. Podľa právneho názoru ústavného súdu sa prezumpcia neviny neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah (PL. ÚS 12/98). Rešpektovanie tohto princípu má zabezpečiť nielen súd v súdnom konaní, kde sa rozhoduje o vine, ale aj iné orgány činné v trestnom konaní, ktoré pôsobia v predsúdnom štádiu, tzv. prípravnom konaní, teda prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán. Aj nevhodné výroky orgánov   prípravného   trestného   konania,   ktoré   by   sa   v podstate   rovnali   vysloveniu   viny trestne stíhanej osoby, by mohli porušiť   prezumpciu neviny, a to najmä vtedy, pokiaľ by napr.   podnietili   verejnosť   uveriť,   že   trestne   stíhaná   osoba   je   vinná,   a prejudikovali   by hodnotenie faktov kompetentným súdom (III. ÚS 116/01).

Martinský   úrad   vyšetrovania   a zvolenský   úrad   vyšetrovania   sú   štátne   orgány, u ktorých prichádza do úvahy porušenie prezumpcie neviny. Takýmto orgánom je však aj finančná polícia. Táto sa v oboch trestných veciach navrhovateľa zúčastnila preverovacej činnosti,   to   znamená   postupu   pred   začatím   trestného   stíhania   podľa   deviatej   hlavy Trestného poriadku (§ 158), pričom jej tzv. realizačné návrhy tvorili jeden z významných podkladov   pre   začatie   trestného stíhania a vznesenie   obvinenia. V zmysle § 12 ods.   11 Trestného poriadku sa však aj postup podľa jeho deviatej hlavy považuje za trestné konanie. Finančná polícia ako orgán činný v trestnom konaní (§ 12 ods. 1 Trestného poriadku) je preto tiež subjektom spôsobilým porušiť prezumpciu neviny.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok európskeho súdu vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok európskeho súdu vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho ústavných činiteľov) nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa   vedie   trestné   konanie,   ešte   predtým,   ako   ju   vyslovil   príslušný   súd   právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras v.   Litva,   §   41   a obdobne   Allenet   de   Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd preto aj vo veci Daktaras v. Litva zdôraznil význam výberu slov zo strany úradných osôb v ich výrokoch pred tým, ako bola obvinená osoba prejednaná súdom a uznaná vinnou z trestného činu (§ 41). Vo veci Allenet de Ribemont v. Francúzsko sa už predtým zaoberal v týchto súvislostiach aj vzťahom slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru a prezumpcie   neviny.   Keďže   sloboda   prejavu   zahŕňa   slobodu   prijímať   a rozširovať informácie, prezumpcia neviny nemôže zabrániť príslušným orgánom informovať verejnosť o prebiehajúcom   trestnom   vyšetrovaní.   Vyžaduje   však,   aby   to   robili   so   všetkou uvážlivosťou   a opatrnosťou   („with   all   the   discretion   and   circumspection“),   ktorá   je nevyhnutná, pokiaľ má byť prezumpcia neviny rešpektovaná ( § 38).

V poslednej dobe európsky súd zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb,   ktoré   majú   vzťah   k   prezumpcii   neviny,   napr.   v rozhodnutiach   o prijateľnosti („Decision   as   to   the   admissibility“)   sťažnosti   č.   38087/97   Samuel   St.   Clavier   Hibbert v. Holandsko   a sťažnosti   č. 27785/95   Adam   Wloch   v.   Poľsko   z 26.   januára   1999,   resp. 30. marca   2000.   Uviedol,   že   treba   robiť   rozdiel   medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za   prijateľné   alebo   nezávadné   („unobjectionable“)   v rôznych   situáciách   posudzovaných európskym súdom (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 62;   Englert   v. Nemecko,   rozsudok   z 25.   augusta   1987,   séria   A,   č.   123,   §   39; Nölkenbockhoff v. Nemecko, § 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok európskeho súdu z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36 – 41).

IV.

  1. Navrhovateľ označil a zdôraznil nasledovné konkrétne časti v článkoch z tlače, ktorými odporcovia porušili jeho prezumpciu neviny.

V článku (č. 4) „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi   č.   18-19/2000   z 13.   septembra   2000)   ide   o túto   časť:   „Uvedené   skutočnosti potvrdzujú, že predstavitelia ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Martin Ing. Jaroslav V. a Ing. Milan N. konali v zhode so zástupcom DMD HOLDING, a. s. a DMD FIN, a. s. Trenčín a so súdnym exekútorom JUDr. Jánom B. s úmyslom previesť hnuteľný a hlavne nehnuteľný majetok na spoločnosť DMD FIN, a. s. za čo najnižšiu cenu a tým vedome poškodiť   iných   veriteľov,   najmä   VÚB,   a.   s.   Bratislava   a taktiež   na   úkor   materskej spoločnosti ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Martin, nakoľko na uvedený majetok, t. j. na akcie spoločnosti ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Martin bola vykonávaná exekúcia ďalším exekútorom.“

V článku   (č.   5)   „Vysoká   škola   tunelovania“   (Profit   z 18.   septembra   2000) navrhovateľ namietal záver článku: «„Hoci konanie obvinených vykazuje znaky skutkovej podstaty   trestného   činu   poškodzovania   veriteľa,   ak   ho   posudzujeme   komplexne,   ide o premyslené   podvodné   konanie   s cieľom   presunúť   majetok   zo   spoločnosti   ZŤS   TEES Martinské strojárne do ostatných dcérskych spoločností a následne na DMD Fin,“ hovorí zástupca riaditeľa ÚFP. Podľa polície tak spôsobili martinským strojárom škodu najmenej za 900 mil. Sk a VÚB Bratislava za 222 mil. Sk. Podľa polície je však reálny predpoklad, že škody budú ešte vyššie.»

V článku   (č.   7)   „Ad   vysoká   škola   tunelovania“   (Profit   z 3.   novembra   2000) navrhovateľ   poukazuje   na   toto   „Stanovisko   redakcie:   Autor   vychádzal   z osobných rozhovorov s vyšetrovateľmi, ako aj z vyšetrovacích spisov Okresného úradu vyšetrovania Martin   a Úradu   finančnej   polície,   kde   sa   konštatujú   všetky   skutočnosti   (s   výnimkou poslednej), ktoré   vo svojej reakcii   J. B. označuje za nepravdy. Profit   podobne ako iné slovenské periodiká si len plnil svoju povinnosť informovať verejnosť, pričom podotýkame, že v rámci zachovania prezumpcie neviny sme neuvádzali plné meno exekútora. Z vyššie uvedených dôvodov pokladáme uverejnenie materiálu za postačujúce.“

V článku (č. 6) „Miliardový podvod ?“ (Moment zo 6. októbra 2000) navrhovateľ namieta časť:   „Vyšetrovateľ   začal   trestné stíhanie   aj voči   exekútorovi   JUDr.   Jánovi B. z Košíc,   ktorý   manažmentu   pri   spomínanej   transakcii   aktívne   pomáhal.   Okresný   súd v Martine v júni minulého roku označil ním vykonanú exekúciu za neprípustnú a rozhodol o jej   zastavení.   To   však   nič   nemení   na   skutočnosti,   že   spomínaná   trojica   sa   podľa vyšetrovateľa dopustila trestného činu.“

V článku (č. 10) „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001) navrhovateľ napáda časť, v ktorej má podľa neho ísť o opis skutkového deja z uznesenia zvolenského úradu vyšetrovania o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo 17. apríla 2001. Jej znenie je nasledovné: „Súdny exekútor J. B. na základe poverenia Okresného súdu vo Zvolene vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom hnuteľných vecí, kde neoprávnene a v rozpore s Exekučným poriadkom označil aj cenné papiere. Exekúcia cenných papierov bola vykonaná na základe spomínanej notárskej zápisnice, pričom po dvoch vykonaných neúspešných dražbách tieto akcie, ktoré boli znalecky ohodnotené na 40,16 Sk za jednu akciu, odovzdal spoločnosti DMD Holding, a. s., Trenčín za polovicu odhadnutej ceny, teda za 20,08 Sk za akciu. Tým exekútor podľa vyšetrovateľa porušil ustanovenie Exekučného poriadku,   lebo   nevykonal   všetko   potrebné   na   zachovanie   alebo   výkon   práv   z cenných papierov a ani nepožiadal príslušný súd o vydanie poverenia na vykonanie takéhoto úkonu. Tým mal podľa vyšetrovateľa spôsobiť škodu pre PPS, a. s., Detva viac ako 1,4 mld. Sk. Obvinený exekútor je za podobné konanie stíhaný aj v prípade ZŤS TEES Martin.“

Finančná   polícia   a martinský   úrad   vyšetrovania   sa   bránili,   že   pokiaľ   poskytli informácie masmédiám v súvislosti s trestnou vecou navrhovateľa vedenou na označenom úrade vyšetrovania, bolo to len v rámci uznesenia o vznesení obvinenia z 28. augusta 2000. Zvolenský úrad vyšetrovania namietal, že informácie o trestnej veci navrhovateľa u nich vedenej   na   základe   uznesenia   o vznesení   obvinenia   zo   17.   apríla   2001   masmédiám neposkytol.

2.   Ústavný   súd   musí   posudzovať   navrhovateľom   napádané   výroky   v kontexte slovenskej právnej úpravy trestného konania, uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľovi a tiež celkového znenia označených článkov.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať alebo pozbaviť slobody inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Podľa   §   160   ods.   1   Trestného poriadku   ak   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin  ... vyšetrovateľ alebo policajný orgán začne bez meškania trestné stíhanie. Podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, vydá vyšetrovateľ bez meškania uznesenie, že sa táto osoba stíha ako obvinený.

Z čl. 17 ods. 2 ústavy teda vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol byť trestne stíhaný (ako obvinený) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Aby bolo dané tomuto subjektívnemu právu zadosť, určitá osoba môže byť podľa Trestného poriadku (odhliadnuc od výnimiek) trestne stíhaná len vtedy, ak po prvé sú tu skutočnosti nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a po druhé ak v rámci takýchto skutočností existuje dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala práve táto osoba. Právna prax zvykne používať aj slovné spojenie, že osoba môže byť trestne stíhaná vtedy, ak u nej existuje „dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“ (toto spojenie používa napr. aj dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. c).

Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré odôvodňuje trestné stíhanie osoby ako obvineného, je nepochybne nižšej kvality ako to podozrenie, ktoré odôvodňuje postavenie   obvineného   pred   súd   podľa   §   176   ods.   1   Trestného   poriadku   (ak   výsledky vyšetrovania   dostatočne   odôvodňujú   postavenie   obvineného   pred   súd,   prokurátor   podá obžalobu). Iba ak súd po príslušnom konaní dospeje k záveru, že výsledky dokazovania preukazujú mimo rozumných pochybností, že obvinený (obžalovaný) trestný čin spáchal, odôvodňuje   takýto   záver   (najvyššej   kvality)   vyslovenie   viny   (a   nie   iba   dôvodného podozrenia vyššej alebo nižšej kvality).

Orgány   činné   v trestnom   konaní   sa   neodlišujú   navzájom   ani   tak   v tvrdeniach o spáchaní trestného činu obvineným, ako skôr v spôsobe, akým to robia. Súd deklarujúci jeho vinu vyslovuje tento záver v podstate bez výhrad (mimo rozumných pochybností), zatiaľ čo orgány prípravného konania (prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán) to robia s menšími   alebo   väčšími   výhradami.   Vyšetrovateľ,   ktorý   vznáša   obvinenie,   vyslovuje tvrdenie o spáchaní trestného činu s výhradou „nasvedčujúcich skutočností“ podľa § 160 ods.   1   Trestného   poriadku   a „dostatočne   odôvodneného   záveru“   podľa   §   163   ods.   1 Trestného poriadku.

Je logické, že pokiaľ trestné stíhanie predstavuje zásah alebo podmienku zásahu do osobnej   slobody   jedinca   v zmysle   čl.   17   ods.   2   ústavy,   pričom   má   byť   opodstatnené zákonnými dôvodmi a vedené zákonným spôsobom, príslušné orgány činné v prípravnom trestnom konaní môžu takto konať iba na základe pozitívnych tvrdení o spáchaní trestného činu obvineným. Práve takéto tvrdenia, ktoré majú byť tiež náležite podložené zákonne získanými informáciami, sú jednou zo záruk proti svojvoľnému postupu štátnych orgánov a ich nedôvodnému zásahu do ústavných práv a slobôd občanov. Samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú preto zásahom do prezumpcie   neviny,   pokiaľ   sú   vyslovené   s výhradami,   ktoré   odôvodňujú   postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania.

3. Článkom (č. 4) „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi   č.   18-19/2000   z 13.   septembra   2000)   mala   byť   podľa   navrhovateľa   porušená prezumpcia neviny zo strany finančnej polície a martinského úradu vyšetrovania.

Tento článok bol publikovaný v označenom časopise v rubrike „Zo správ finančnej polície“,   pričom   aj na záver   je uvedené:   Úrad   finančnej   polície   SKFP   –   P   –   PZ.   Pod nadpisom   článku   je   úvod:   „V   auguste   2000   vzniesol   vyšetrovateľ   Okresného   úradu vyšetrovania   v Martine   na   základe   návrhu   na   začatie   trestného   stíhania   spracovaného Úradom finančnej polície obvinenie trom osobám.“ Samotný textu článku začína: „Exekútor JUDr. Ján. B. bol obvinený z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a, ods. 2 písm. a, c zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).“ V ďalšom texte článku sú viaceré časti z uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 28. augusta 2000 vrátane časti navrhovateľom označenej (a citovanej v bode 1 tejto časti nálezu).

Článok   (č.   5)   „Vysoká   škola   tunelovania“   (Profit   z 18.   septembra   2000)   bol v označenom   časopise   publikovaný   v rubrike   „kauza  ...“,   má   svojho   autora   a začína úvodom: „Štatutárni zástupcovia ZŤS TEES Martinské strojárne umožnili spoločnosti DMD Fin získať za 20 mil. Sk akcie, ktorých reálna hodnota dosahovala miliardu korún.“

Navrhovateľ   označil   záver   článku   ako   časť   nepochybne   porušujúcu   prezumpciu neviny (pozri jej citáciu v bode 1 tejto časti nálezu). Tento článok je publikovaný na dvoch stranách formátu A 4, pričom každá strana má tri stĺpce (na oboch stranách sú spolu tri fotozábery). Text článku obsahuje viaceré časti (vrátane záveru), resp. údaje z uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 28. augusta 2000.

V texte článku však treba poukázať napr. aj na túto časť (prvá strana, stĺpce 1 a 2): „Okresný   úrad   vyšetrovania   v Martine   v spolupráci   s Úradom   finančnej   polície   (ÚFP) zhromaždil   dokumentačný   materiál,   na   základe   ktorého   sa   28.   augusta   začalo   trestné stíhanie voči trom osobám zainteresovaným na poškodzovaní veriteľov na úkor materskej spoločnosti ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Ako Profitu potvrdil zástupca riaditeľa ÚFP D. B., majú dôvodné podozrenie, že obvinení predstavitelia strojární uskutočnili kroky v zhode so zástupcami firiem DMD Holding, a. s., a DMD Fin, a. s., s úmyslom previesť majetok martinského podniku za čo najnižšiu cenu. Vyšetrovateľ obvinil z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa súdneho exekútora Jána B.“

Pri článku (č. 7) „Ad: Vysoká škola tunelovania“ (Profit z 3. novembra 2000) išlo navrhovateľovi skôr o poukázanie na účasť martinského úradu vyšetrovania na výrokoch publikovaných v predchádzajúcom článku.

Článok   (č.   6)   „Miliardový   podvod   ?“   (Moment   zo   6.   októbra   2000)   sa   zaoberá problémami   Martinských   strojární   aj   v kontexte   problémov   spojených   s konverziou zbrojárskej výroby na Slovensku. Je publikovaný na 4 stranách formátu A 4, avšak značnú časť   v ňom   zaberajú   fotozábery.   Jeho   nadtitul   znie   „rozkrádačka“   a podtitul   „Bývalý manažment martinských strojární je trestne stíhaný za tunelovanie“. Na záver článku je uvedená jeho autorka.

Navrhovateľ   napadol   časť   publikovanú   na   poslednej   strane   článku   (a   citovanú v bode 1   tejto   časti   nálezu).   Tejto   predchádzajú   údaje   o trestnom   stíhaní   pracovníkov manažmentu Ing.   M.   N.   a Ing.   J. V.,   ktoré   mal Momentu   poskytnúť zástupca   riaditeľa finančnej polície (v intenciách uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 28. augusta 2000). Po navrhovateľom napadnutej časti nasleduje: „Ak súd preukáže ich vinu,   hrozí   im   odňatie   slobody   od   6   mesiacov   do   5   rokov,   prípadne   za   zneužívanie informácií   v obchodnom   styku   5   až   12   rokov.   Obvinenému   exekútorovi   hrozí   odňatie slobody na 3 až 10 rokov.“

Článok (č. 10) „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001) sa týka uznesenia zvolenského   úradu   vyšetrovania   o začatí   trestného   stíhania   a vznesení   obvinenia   zo 17. apríla 2001. Jeho nadtitul znie: „Traja obvinení v kauze tunelovania PPS Detva.“ Článok má dvoch autorov a bol publikovaný v rozsahu šiestich stĺpcov.

Navrhovateľom napadnutej časti článku (a citovanej v bode 1 tejto časti nálezu) však predchádzajú   aj   iné   z hľadiska   prezumpcie   neviny   významné časti.   V úvodnom   odseku článku   sa   napr.   uvádza,   že   zvolenský   vyšetrovateľ   súčasne   obvinil   aj   exekútora   Jána Borovského zo zneužívania právomoci   verejného činiteľa. V poslednom   odseku   tretieho stĺpca   sa   zase   uvádza:   „Celou   záležitosťou   sa   začal   zaoberať   Úrad   finančnej   polície Policajného zboru a na základe jeho poznatkov vyšetrovateľ vzniesol obvinenie.“

Autorom   článku   č.   4   je   finančná   polícia,   autorom   ďalších   označených   článkov (č. 5, č.   6 a č.   10)   sú   novinári   (v   článku   č.   7   sa   nachádza   vyjadrenie   navrhovateľa a stanovisko   redakcie).   Pri článkoch   č.   5,   č.   6   a č.   7   nie   sú   pochybnosti,   že   novinári vychádzali aj z informácií finančnej polície a martinského úradu vyšetrovania. Vzhľadom na rozporné tvrdenia účastníkov konania ohľadne článku č. 10, avšak s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateľa, ako aj celkové znenie tohto článku, možno zaujať pracovnú verziu, že   aj   pri   tomto   článku   novinári   vychádzali   tiež   z informácií   zvolenského   úradu vyšetrovania, ktorý začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie.

Celková štruktúra a znenie článku č. 4 boli vecou finančnej polície, zatiaľ čo pri článkoch č. 5, č. 6 a č. 10 ide o záležitosť novinárov (pri článku č. 7 len sčasti). Tento rozdiel však nie je podstatný, pretože navrhovateľom napádané časti článkov, ktoré mali porušiť prezumpciu neviny, ústavný súd neposudzoval izolovane, ale v kontexte o. i. aj celkového znenia týchto článkov.

Z obsahu   článkov   nemožno   vyvodiť   záver,   že   by   odporcovia   poskytli   tlačovým masmédiám informácie odrážajúce alebo vyjadrujúce ich názor, že navrhovateľ je vinný, a že by boli masmédiá takto aj informácie odporcov publikovali. Možno iba konštatovať, že odporcovia   považujú navrhovateľa   (označeného okrem   článku č.   10 iba iniciálkami) za obvineného,   resp.   dôvodne   podozrivého   zo   spáchania   trestných   činov   zneužívania právomoci verejného činiteľa za skutkových okolností odrážajúcich viac alebo menej presne znenie uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

Informácie   odporcov   ohľadne   spáchania   trestných   činov   navrhovateľom   preto zákonite implikujú aj všetky už uvedené výhrady, ktoré sú v zmysle Trestného poriadku so vznesením obvinenia spojené. Z informácií, ktoré mohli odporcovia masmédiám poskytnúť, ako aj z ich publikácie v článkoch teda vôbec nemožno usudzovať na vyslovenie viny, ktorá by   bola   preukázaná   dôkazmi   –   čo   samozrejme   odporcom   ani   neprislúcha   –   ale len   na vyslovenie dôvodného podozrenia zo spáchania trestných činov, resp. dôkaznú situáciu, ktorá odôvodňuje vznesenie obvinenia (pozri mutatis mutandis rozsudok európskeho súdu vo veci Daktaras v. Litva, § 44). Toto sa napokon vzťahuje aj na viaceré ďalšie články z tlače, ktoré navrhovateľ ústavnému súdu predložil.

Navrhovateľ pri namietaní porušenia prezumpcie neviny vychádzal z neprimeranej alebo nadmernej medializácie jeho trestných vecí zavinenej odporcami v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, § 8a a § 65 Trestného poriadku a § 11 ods. 1 písm. d) zákona o informáciách.

Ústavný súd neposudzoval primeranosť alebo zákonnosť rozsahu a spôsobu, akým odporcovia informovali masmédiá (a teda aj verejnosť) o trestných veciach navrhovateľa, ale skúmal iba to, či odporcovia vyslovili jeho vinu zo spáchania trestného činu.

Prezumpciu   neviny   porušujú   aj   výroky   orgánov   činných   v trestnom   konaní o obvinenom zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu. Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v navrhovateľom   namietaných   prípadoch   išlo o výroky   odporcov   vyjadrujúce   len   stav   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   a teda neporušujúce prezumpciu neviny navrhovateľa, rozhodol, že jeho práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru porušené neboli.

Na záver možno ešte uviesť, že navrhovateľom predložené články, ktoré mali porušiť prezumpciu neviny (a tiež ohroziť využitie práv obhajoby), boli publikované v čase, keď obe jeho trestné veci boli v štádiu vyšetrovania, a teda neskončeného prípravného konania. Zákonite preto v tom čase nemohli byť ani určené zloženia súdov, ktoré by mali rozhodnúť otázku   viny   (vo   veci   zvolenského   úradu   vyšetrovania   nebola   obžaloba   na   súd   podaná doposiaľ). Nie sú preto ani dané dôvody, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že nestrannosť   súdov   príslušných   na   prejednanie   navrhovateľových   vecí   bola   nepriaznivo ovplyvnená článkami z tlače do takej miery, ktorá znamená porušenie prezumpcie neviny (pozri   obdobne   rozhodnutie   európskeho   súdu   o prijateľnosti   vo   veci   Adam   Wloch v. Poľsko).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 24. januára 2002