znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 82/2014-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s., Pri Vinohradoch 2, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   VILLA   VINO   RAČA,   a.   s.,   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   24   Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov)   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jej   právnej   zástupkyne advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   82/2014-14 zo 4. februára 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti VILLA VINO RAČA, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   24   Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013.

K veci sa listom sp. zn. Spr. 171/14 z 15. apríla 2014 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

«... Súd prvého stupňa vo výroku I. rozhodol tak, že žalobu o zaplatenie 9.916,68 eura s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 4.958,34 eura od 1. 12. 2009 do 31. 12. 2009, zo sumy 9.916,68 eura od 1. 1. 2010 do zaplatenia, zamietol. Vo výroku II. rozhodol, že zamieta žalobu o vypratanie časti pozemku nachádzajúceho sa... - časť vo výmere 32 146 m2,   špecifikovanú   geodetickým   zameraním   podľa   Polohopisného   a   výškopisného   plánu vyhotoveného dňa 10. 03. 2011 geodetom J. Z., autorizačne overeným podľa § 6 písm. d/ až j/ Zák. č. 215/1995 Z. z. K. F., autorizovaným geodetom a kartografom. Napokon vo výroku III.   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   konania   vo   výške 1.545,95 eura k rukám advokáta žalovaného, a to do 3 dní.

Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   vo   veci   rozhodol   rozsudkom č. k. 24 Co/230/2013-215 zo dňa 2. októbra 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania titulom trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   314,10   eura,   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto rozsudku, k rukám advokátky žalovaného.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   podrobne   vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. Odvolací súd prebral súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre   posúdenie   žalobcom   tvrdeného   nároku,   ktorý   vo   vyčerpávajúcom   rozsahu   vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd sa v prevažnej časti stotožnil i s právnym záverom prvostupňového súdu vo veci,   keď vec i prevažne správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. preto odvolací súd odkázal na správne a presvedčivé   odôvodnenie   písomného   vyhotovenia   preskúmavaného   rozsudku,   pričom pre potvrdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia uviedol tiež ďalšie dôvody. Odvolací   súd   zhodne   s   prvostupňovým   dospel   k   záveru,   že   pri   vyhodnotení vykonaného   dokazovania   bolo   v   konaní   dostatočným   spôsobom   preukázané,   že   návrh žalobcu bol v celom rozsahu nedôvodný, a to tak v časti o zaplatenie 9.916,68 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ako aj v časti vypratania nehnuteľnosti.

Odvolací súd podrobne odôvodnil svoj záver, keď nepovažoval za preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo konkludentne k uzatvoreniu nájomnej zmluvy dňa 23. 9. 2009, na základe ktorej žalovaný užíval pozemok vo vlastníctve žalobcu... Záver o uzavretí nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom nutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy tak na strane prenajímateľa, ako aj na strane nájomcu, bol dostatočne jasne a určito vymedzený predmet nájmu a dohodnuté nájomné. Otázku, či k takémuto prejavu došlo, treba zodpovedať s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. V danom prípade síce účastníci konania prejavili vôľu uzavrieť nájomnú zmluvu, ktorej predmetom mala byť nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu, z vykonaného dokazovania však   jednoznačne   vyplynulo,   že   medzi   účastníkmi   nebolo   jasné,   ktorá   konkrétna nehnuteľnosť a v akej výmere má byť predmetom nájmu, čo potvrdili obaja účastníci. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností preto nesporne vyplýva, že medzi účastníkmi konania nedošlo k uzavretiu platnej nájomnej zmluvy, a to ani konkludentnou formou. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nebola platne uzatvorená zmluva, nemohlo dôjsť ani k odstúpeniu od zmluvy, nakoľko platné odstúpenie od zmluvy v prvom rade predpokladá, že bola zmluva, od ktorej sa má odstúpiť, platne uzatvorená. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi nebola platne uzatvorená nájomná zmluva, žalovaný užíval nehnuteľnosť patriacu žalobcovi, čím získal   plnenie   z   neplatného   právneho   úkonu,   a   preto   je   potrebné   právny   vzťah   medzi účastníkmi   posúdiť   podľa   ustanovení   §   451   a   nasl.   Obč.   zákonníka   o   bezdôvodnom obohatení, tak ako to správne uskutočnil aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd posúdil ako dôvodné zamietnutie žaloby aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal   vypratania   jemu   patriacej   nehnuteľnosti,   keď   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil so záverom   prvostupňového   súdu,   že   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno   tvrdenia,   že žalovaný   nevypratal   predmet nájmu po ukončení   nájomného vzťahu,   resp.   po   ukončení užívania, Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, akú výmeru z parcely č. 7872 žalovaný   užíval,   nepreukázal,   koľko   zeminy   bolo   dovezenej   žalobcom,   koľko   jej   bolo odvezenej zo strany žalovaného z predmetu užívania v období od 23. 9. do 30. 10. 2009, keď sám   svedok   A.   Č.   uviedol,   že   nebola   žiadna   evidencia   o   tom,   koľko   zeminy   žalovaný naviezol a odviezol z predmetu užívania. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom tvrdenia, že   v   rozhodnom   období   okrem   žalovaného   nikto   iný   nenavážal   zeminu   na predmetný pozemok žalobcu, keď sám svedok A. Č. uviedol, že na prístupovej ceste na predmetný pozemok ráno otvoril rampu a večer ju zamkol a on nebol fyzicky pri rampe celý deň počas rozhodného obdobia. Ani pri uzavretí nájomnej zmluvy nedošlo medzi účastníkmi konania k riadnemu   odovzdaniu   predmetu   nájmu   a   ani   po ukončení   zmluvného   vzťahu   medzi účastníkmi konania nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu a to práve z dôvodu, že žalobca zabránil žalovanému vstup na predmet nájmu.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými pravidlami občianskeho súdneho konania,   je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa v ňom   vyporiadal   so   všetkými   relevantnými   argumentmi   obsiahnutými   v   odvolaní sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie rozsudku stanovujú príslušné zákonné ustanovenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje   o   jeho   právnej   veci   (I.   ÚS   241/07).   K   jasným   a   zrozumiteľným   dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu nie je potrebné nič dodať.

Na základe uvedených skutočností   preto postup odvolacieho súdu   v   predmetnom konaní   považujem   za   vecne   správny   a   sťažnosť   sťažovateľa   navrhujem   posúdiť   ako nedôvodnú   a   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietnuť,   pretože   sa   nestotožňujem s argumentáciou   sťažovateľky   obsiahnutou   v   jej   ústavnej   sťažnosti,   ktorá   považuje napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu za formalistické, nepreskúmateľné a svojvoľné, porušujúce zásady spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...»

Predseda   krajského   súdu   v   podaní   z   15.   apríla   2014   a   právna   zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 9. mája 2014 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je   v   právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III.   ÚS   217/05).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (v   rámci   koncepcie materiálneho právneho štátu).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   taktiež   vyslovil,   že   slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy   a   ktorých   nedodržanie   môže   mať   za   následok   jeho   porušenie   popri   porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci a z už uvedených hľadísk a princípov posúdil ústavný súd aj námietku porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudok   krajského   súdu č. k. 24 Co/230/2013-215   z 2.   októbra   2013 je arbitrárny   z dôvodu,   že a) odvolací   súd vykonal   formalistickú   interpretáciu   obsahu   záväzkového   vzťahu   o   neurčitosti   nájomnej zmluvy pre nepresnosť v konkrétnej parcele či jej výmere, b) krajský súd neakceptoval dôkazný návrh sťažovateľky iba pre nehospodárnosť konania – ním by sa bola absolútne preukázala podstatná skutočnosť, a to že na predmetnom pozemku sa doteraz nachádza zemina   dovezená   žalovaným   spod   budovaného   nového   Zimného   štadióna   v Bratislave, c) krajský   súd   sťažovateľku   zaťažil   excesívnym   dôkazným   bremenom,   keď   od nej požadoval   preukázať   množstvo   zeminy   dovezenej   a   odvezenej   žalovaným   v   období od 23. septembra do 30. októbra 2009, pretože toto nemôže sťažovateľka nijako dokázať, keďže to nepatrilo do jej práv a povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy. Na strane druhej, keď žiadala sťažovateľka od súdu, aby si tieto údaje vyžiadal od žalovaného, tento návrh bezdôvodne (iba s poukazom na hospodárnosť konania) zamietol. Hoci povinnosť tvrdenia a hlavne preukazovania má svoje mantinely, krajský súd sa   nimi neriadil, keď žiadal preukázať, „či okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na sporný pozemok...“, čím sťažovateľa zaťažil preukázaním tzv. neexistujúcej skutočnosti.

Úlohou   ústavného   súdu   je   v   tomto   prípade   posúdiť,   či   napadnutým   rozsudkom krajský súd poskytol sťažovateľke adekvátnu ochranu jej označeným právam, najmä však jej   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   zaručenému   čl.   46   ods.   ústavy   a   právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   text   podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   umožňuje sa   domáhať práv   uvedených v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd preto preskúmal aj konanie na všeobecných súdoch cez všeobecne platné zákony, ktoré upravujú danú problematiku.

Ústavný súd musel preskúmať aj postup všeobecných súdov ako aplikuje právnu úpravu stavebného konania a odpadov.

Podľa § 43i ods. 3 písm. f) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „stavebný   zákon“) stavenisko musí mať zabezpečený odvoz alebo likvidáciu odpadu.

Podľa § 46a ods. 1 stavebného zákona stavbyvedúci organizuje, riadi a koordinuje stavebné   práce   a   iné   činnosti   na   stavenisku   a   na   stavbe   a   vedie   o   nich   evidenciu v stavebnom denníku.

Podľa § 46b ods. 1 písm. a) stavebného zákona osoba vykonávajúca stavebný dozor... sleduje vedenie stavebného denníka.

Podľa   §   2   ods.   3   zákona   č.   223/2001   Z.   z.   o   odpadoch   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“) držiteľ odpadu je pôvodca odpadu alebo fyzická osoba, alebo právnická osoba, u ktorej sa odpad nachádza.

Podľa § 19 ods. 1 písm. h) zákona o odpadoch držiteľ odpadu je povinný viesť a uchovávať   evidenciu   o   druhoch   a   množstve   odpadov,   s   ktorými   nakladá,   a   o   ich zhodnotení a zneškodnení.

Podľa § 40c ods. 1 zákona o odpadoch stavebné odpady a odpady z demolácií sú odpady, ktoré vznikajú v dôsledku uskutočňovania stavebných prác, zabezpečovacích prác, ako aj prác vykonávaných pri údržbe stavieb (udržiavacie práce), pri úprave (rekonštrukcii) stavieb alebo odstraňovaní (demolácii) stavieb.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 uviedol:

„... Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na tvrdenie,,že žalovaný nevypratal predmet nájmu po ukončení   nájomného   vzťahu,   resp.   po   ukončení   užívania,   nakoľko   ani   zo   žalobcom predloženého polohopisného a výškopisného plánu zo dňa 8. 3. 2011 nevyplýva, kedy a kým bola   na   plochu   32.146   m2 zameranú   podľa   Polohopisného   a   výškopisného   plánu vyhotoveného dňa 10. 03. 2011 navezená a rozprestretá zemina, ktoré zameranie nebolo vykonané za prítomnosti účastníkov konania po ukončení užívacieho vzťahu, ale až 8. 3. 2011. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, akú výmeru z parcely č. 7872 žalovaný užíval. Žalobca nepreukázal koľko zeminy bolo dovezenej žalovaným a koľko jej bolo odvezenej zo strany žalovaného v období od 23. 9. do 30. 10. 2009, keď sám svedok A. Č. uviedol, že nebola žiadna evidencia o tom, koľko zeminy žalovaný naviezol a odviezol z predmetu   užívania.   Žalobca   nepreukázal   žiadnym   spôsobom   tvrdenia,   že   v rozhodnom období okrem žalovaného nikto iný nenavážal zeminu na predmetný pozemok žalobcu, keď sám svedok Č. uviedol, že na prístupovej ceste na predmetný pozemok ráno otvoril rampu a večer ju zamkol a on nebol fyzicky pri rampe celý deň počas rozhodného obdobia. Ani pri uzavretí   nájomnej   zmluvy   nedošlo   medzi   účastníkmi   konania   k riadnemu   odovzdaniu predmetu nájmu a ani po ukončení zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu a to práve z dôvodu, že žalobca zabránil žalovanému vstup na predmet nájmu. Taktiež ani z písomných podaní ORPT v Bratislave III ani z predbežného posúdenia hygienického stavu pozemkov pre znalca J. T. z apríla 2011, ktoré sú súčasťou spisového materiálu nevyplýva, koľko zeminy a na akej ploche bolo navezenej zo strany žalovaného...“

Krajský   súd   oprel   svoje   rozhodnutie   o   záver,   že   v   danom   prípade   sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno, keďže nevedela presne uviesť, koľko zeminy bolo na pozemok dovezenej a odvezenej a či aj niekto iný navážal na predmetný pozemok zeminu. Nebolo v možnostiach   sťažovateľky   preukázať   tieto   skutočnosti.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd uvádza, že dôkazné bremeno o množstve zeminy uloženej na predmetnom pozemku malo zaťažovať žalovaného vzhľadom na to, že v zmysle § 43i ods. 3 písm. f) stavebného zákona stavenisko malo mať zabezpečený odvoz alebo likvidáciu odpadu. Tieto skutočnosti mali byť uvedené aj v stavebnom denníku. Preukázanie množstva zeminy bolo možné preukázať napr. vyžiadaním si stavebného denníka od žalovaného, výsluchom stavbyvedúceho alebo osoby   vykonávajúcej   stavebný   dozor.   Ďalej   v   zmysle   §   19   ods.   1   písm.   h)   zákona o odpadoch   držiteľ   odpadu   mal   povinnosť   viesť   a   uchovávať   evidenciu   o druhoch a množstve   odpadov,   s   ktorými   nakladá.   Preukázanie   tejto   skutočnosti   bolo   možné vyžiadaním   evidenčného   listu   odpadu   od   žalovaného.   Ústavný   súd   konštatuje,   že napadnutým   rozsudkom   krajský   súd   neposkytol   sťažovateľke   adekvátnu   ochranu   jej základným právam. Krajský súd je povinný v rámci odvolacieho konania vec opätovne prerokovať a v rámci rozhodovania zohľadniť aj už uvedené skutočnosti.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   postupoval   arbitrárne   tým,   že   vo   svojom rozhodnutí nezohľadnil existujúcu právnu úpravu týkajúcu sa stavebného konania (stavebný zákon)   a tiež   aj   nakladania   s odpadmi   (zákon   o odpadoch),   a konštatoval,   že   takúto povinnosť preukázať množstvo materiálu neuniesol žalobca. Právna úprava platná pre tieto právne vzťahy ukazuje, kto bol povinný takéto výpočty uvádzať.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu porušiť základné právo vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   možno   len   vtedy,   keď   orgán   verejnej   moci,   ktorý   o veci rozhoduje, porušil právo na spravodlivé konanie zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   zistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   došlo   aj   k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co/230/2013-215 z 2. októbra 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   24 Co/230/2013-215   z 2.   októbra   2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava. Právna zástupkyňa sťažovateľky si v sťažnosti z 29. novembra 2013 uplatnila trovy konania v sume 331,12 € za dva úkony právnej služby vrátane DPH.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právna   zástupkyňa   je   zároveň   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje sumu 331,12 €. Ústavný súd   vyslovil   povinnosť   krajského   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnej zástupkyni sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014