znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/220/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2013 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/220/2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od júna 2009 účastníkom konania o zaplatenie peňažnej sumy 2 421,33 € s prísl.

Okresný súd prvé pojednávanie nariadil až v decembri 2012 napriek tomu, že ho sťažovateľ   niekoľkokrát   vyzýval,   aby   vo   veci   konal,   a   dosiaľ   nie   je   vydané   žiadne rozhodnutie vo veci samej.

Z   tohto   dôvodu   podáva   sťažovateľ   na   ústavnom   súde   sťažnosť,   v petite   ktorej navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C/220/2009 porušené bolo.

Okrem   toho   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   5   000   € a náhrady trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy, ktoré sú zjavne neopodstatnené, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   Z   obsahu   sťažnosti   i   navrhovaného   petitu   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namieta zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré začalo v júni 2009, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   má   k   dispozícii   podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde);   takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na súdnu   ochranu, ako aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 164/2010).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní...“. V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   predsedovi   okresného   súdu   sťažovateľom   podaná   bola.   Sťažovateľ   o   tom   ani ústavnému súdu nepripojil žiadny dôkaz (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), hoci je to jeho povinnosť, a za takýto dôkaz nemožno považovať iba jeho všeobecné tvrdenie, že viackrát vyzýval okresný súd, aby vo veci konal.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou,   v   sťažnosti   neuvádza   ani   žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukázal, že podmienku   nevyužitia   tohto   prostriedku   ochrany   svojho   základného   práva   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

2.   Vychádzajúc   z   odôvodnenia   sťažnosti   a   jej   petitu   ústavný   súd   vyvodil   záver, že v zmysle § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažovateľ namieta iba porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a hoci označil   v   sťažnosti   aj   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, základom   opísaného   skutkového   stavu,   z   ktorého   sťažovateľ   vyvodzuje   porušenie označeného   základného   práva,   je iba   celková   nečinnosť   okresného   súdu   v   napadnutom konaní. V systematike ústavy sú však primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom iba základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného   prípadu   (najmä predmet konania, teda   čo   je pre sťažovateľa   v stávke)   by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07). To však nie je zatiaľ prípad sťažovateľa a sťažovateľ tieto skutočnosti v sťažnosti ani nenamietal.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013