znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O., M., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   9.   januára 2012 doručená sťažnosť O., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „V právnej veci žalobcu žalobcu O. c/a JUDr.   M.   P.,   K.,   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   S.   s.r.o.   M.,   o   určenie   pravosti pohľadávok 907 500,35 € s prisl. bolo rozhodnuté o zastavení konania krajským súdom v Košiciach   uznesením   č,k.   15   Cb/70/2001.   voči   ktorému   podal   sťažovateľ   odvolanie v súlade s par. 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že rozhodnutie súdu o zastavení konania považujeme za predčasné spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení a   nedostatočnom   skutkovom   zistení   veci   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   voči   správcovi konkurznej   podstaty   sa   vedie   konanie   o   určení   pravosti   uplatnenej   pohľadávky   proti konkurznej podstate vo výške 13 889 107.- Sk, ktorú správca poprel. Správca konkurznej podstaty   je   povinný   postupovať   v súlade   s   §   33   ods.   2)   pism.   c)   zákona   o konkurze a vyrovnaní, a to sumy pripadajúce na nároky, ktoré veritelia včas uplatnili, a ktoré správca poprel, neuznal alebo zaradil do iného poradia (§29 ods. 2 ZKV) sa zložia do úschovy na sude   a   po   splnení   podmienok   sa   rozvrhnú   novým   rozvrhovým   konaním.   Konkurzný veriteľ si svoju pohľadávku proti konkurznej podstate vo výške 13 889 107,- Sk uplatnil u predchádzajúceho správcu konkurznej podstaty Ing. A. P. a po jej popreli si uplatnil svoje právo žalobou na určenie pravosti pohľadávok. Preto sme toho názoru, že zastavením tohto konania o určení pravosti pohľadávky proti podstate by došlo k eventuálneho zmareniu postupu pri uspokojovaní nároku a uplatňovaní práv konkurzného veriteľa. Taktiež sme poukázali na skutočnosť, že úpadca nebol k dnešnému dňu vymazaný z obchodného registra a preto nestratil spôsobilosť byť účastníkom konania.“.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cb 570/2001 z 23. mája 2011   tak,   že   uznesenie   krajského   súdu   potvrdil   napadnutým   uznesením sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol,   že „predmetom   tohto   konania   je   incidenčná   žaloba,   teda   žaloba   v   súvislosti s popretou   pohľadávkou,   ktorá   bola   prihlásená   v   konkurznom   konaní   a   v   súlade s ustanoveniami   zákona   č.   328/1991   Zb.   v   platnom   znení,   uplatnená   proti   správcovi konkurznej   podstaty,   ktorý   z   procesného   hľadiska   má   postavenie   účastníka   konania. V priebehu konania však došlo k zrušeniu konkurzu a taktiež k zbaveniu funkcie správcu konkurznej podstaty. Týmto došlo aj k zániku procesnej spôsobilosti správcu konkurznej podstaty byť v postavení účastníka konania. Správca konkurznej podstaty má postavenie účastníka   konania   práve   v   súvislosti   s   konkurzným   konaní,   po   skončení   ktorého,   jeho procesná spôsobilosť zaniká, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď konanie zastavil.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tvrdí,   že „postupom   Najvyššieho   súdu   SR   sa   odňala účastníkovi konania možnosť konať pred súdom“, a zároveň namieta, že k porušeniu jeho označených   práv   došlo   aj   tým,   že   najvyšší   súd   nedostatočne   odôvodnil   napadnuté uznesenie.   Sťažovateľ ďalej   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   trpí nesprávnym   právnym   posúdením   a nedostatočným   skutkovým   zistením   veci,   v dôsledku čoho boli porušené jeho označené práva. Podľa názoru sťažovateľa tým, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k právoplatnému zastaveniu konania o určení pravosti pohľadávky,   došlo   zároveň   aj   k zmareniu   všetkých   práv   sťažovateľa   pri   uspokojovaní nároku a uplatňovaní práv konkurzného veriteľa.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení   s   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd p o r u š e n é b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Obo 62/2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   ktorú   je   Najvyšší   súd povinný   nahradiť   na   účel   jej   právneho   zástupcu,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   predovšetkým   musel   vysporiadať   s nedostatkom   petitu   sťažnosti sťažovateľa, ktorý v 1. bode petitu sťažnosti žiadal vysloviť porušenie svojich označených práv, pričom neuviedol rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k takémuto porušeniu. Ústavný súd vychádzajúc   z celkového   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z bodu   2   petitu   sťažnosti (v ktorom   sťažovateľ   žiada   o zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Obo 62/2011 z 19. septembra 2011 – k tomu ústavný súd dodáva, že ide o zrejmú pisársku chybu v uvádzanej spisovej značke 3 Obo 62/2011, pozn.) nemal pochybnosť o tom, ktorým rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa, preto tento nedostatok petitu preklenul aj bez výzvy na odstránenie tohto nedostatku petitu sťažnosti sťažovateľa.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   s napadnutým   uznesením najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. 3 Obo 62/2011 z 25. augusta 2011, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn. 15 Cb 570/2001 z 23. mája 2011. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovateľ   odôvodňoval   porušenie   označených   práv   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu tým, že odvolací súd sa nevysporiadal z jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní,   že správca   konkurznej   podstaty   (žalovaný,   pozn.)   mal sumy   pripadajúce   na takéto nároky správcom popreté zložiť do úschovy súdu a po splnení podmienok rozvrhnúť novým   rozvrhovým   uznesením   podľa   §   33   ods.   2   písm.   c.)   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“). Závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú podľa názoru sťažovateľa neodôvodnené   a arbitrárne   a odôvodenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sťažovateľ považuje za nedostatočné a nepreskúmateľné.

Čo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd v súlade s ustálenou judikatúrou   pripomína, že o arbitrárnosti   (svojvôli)   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z povahy tejto námietky sťažovateľa vyplýva, že táto súvisí s ďalšou jeho námietkou o údajnej   nedostatočnosti   a   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Taktiež Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry vyslovil,   že   „Právo   na spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad.“   (napr.   Georgidias   v.   Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za rozhodujúci   (rozsudok   ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 tiež vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

Podľa § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

Podľa § 107 ods. 1 OSP ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť, alebo či môže v ňom pokračovať.

K námietkam sťažovateľa v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárne   ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné.   Toto   odôvodnenie poskytuje dostatočný   základ pre jeho   výrok.   Úvahy   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Najvyšší súd konštatuje predovšetkým skutočnosť, že uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   K 211/2000   z 23.   marca   2010,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2010 (v spojení s uznesením najvyššieho súdu 2 Obo 49/2010 z 10. novembra 2010, pozn.), bol konkurz na majetok úpadcu právoplatne zrušený a správca bol právoplatne zbavený funkcie, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, čo je v okolnostiach posudzovanej veci neodstrániteľná prekážka konania, preto je odôvodnený a ústavne konformný záver najvyššieho súdu uvedený v napadnutom uznesení o nutnosti zastaviť   napadnuté   konanie   o určenie   pravosti   pohľadávky,   pretože   správca   konkurznej podstaty ako žalovaný stratil procesnú spôsobilosť byť účastníkom napadnutého konania.

Za   týchto   okolností   tvrdenia   sťažovateľa   o nevysporiadaní   sa   s obsahom   jeho odvolacích námietok,   že správca konkurznej podstaty mal postupovať podľa § 33 ods. 2 písm. c.) zákona o konkurze a vyrovnaní, nemajú vplyv na správnosť záverov najvyššieho súdu uvedených v napadnutom uznesení, na druhej strane podľa   názoru ústavného súdu môžu zakladať zodpovednosť správcu konkurznej podstaty za škodu spôsobenú porušením príslušných zákonných povinností.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutému   rozhodnutiu najvyššieho súdu predchádzalo rozhodnutie krajského súdu o zrušení konkurzu a zbavení funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   ktorému   zase   predchádzalo   prejednanie   konečnej správy správcu konkurznej podstaty (§ 29 zákona o konkurze a vyrovnaní), kde sťažovateľ mohol a mal vzniesť námietky podľa § 29 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní v súvislosti s povinnosťou správcu podľa § 33 ods. 2 písm. c.) zákona o konkurze a vyrovnaní. Podľa zistení   ústavného   súdu   sťažovateľ   toto   právo   nevyužil   (pozri   odôvodnenie   uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   1   K 211/2000   z 20.   februára   2007). Ďalej   po   právoplatnosti uznesenia o schválení konečnej správy sťažovateľ mal možnosť ako účastník konkurzného konania sa odvolať proti rozvrhovému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 K 211/2000 z 15. októbra 2007, ktoré okrem iného malo riešiť aj otázku jeho nároku, avšak tak neurobil (pozri   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo   264/2007   z 28.   mája   2008).   Pokiaľ sťažovateľ nevyužil tieto prostriedky ochrany svojho práva, zbavil sa možnosti namietané skutočnosti   relevantným   spôsobom   namietať   v rámci   konania   o určenie   pravosti pohľadávok. Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa nesplnenia povinnosti správcu konkurznej podstaty podľa § 33 ods. 2 písm. c) zákona o konkurze a vyrovnaní v štádiu rozhodovania o zastavení napadnutého konania o pravosti pohľadávky už neboli relevantné.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   tak   považuje   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   za   ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľa v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012