znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. K., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC/9/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. K. o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2011 doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   1 a   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach   (ďalej len „krajský súd“) z 26. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC/9/2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 14. augusta 2009 podal na Okresnom súde Spišská   Nová   Ves   návrh   v pracovnoprávnej   veci,   ktorý   bol   neskôr   25.   augusta   2009 postúpený na prerokovanie z dôvodu „miestnej nepríslušnosti“ Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“).

Sťažovateľ   21.   septembra   2009   podal   námietku   proti   postúpeniu   veci,   o ktorej rozhodol   krajský súd uznesením z 26. februára 2010 tak, že vo veci je príslušný konať okresný súd.

Rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   NcC/9/2010   z 26.   februára   2010   bolo sťažovateľovi   doručené   21.   júna   2010.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal sťažovateľ   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   tak,   že   dovolacie   konanie zastavil   uznesením   sp.   zn.   5 Cdo   243/2010 z 23. novembra 2010.

Zachovanie   dvojmesačnej   lehoty   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ zdôvodňuje tým, že od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu neuplynuli dva mesiace.

Sťažovateľ ďalej v závere sťažnosti uviedol, že „Vzhľadom na to, že rozhodnutie, ktoré namietam, je vykonateľné a podľa môjho názoru dochádza ním k porušovaniu môjho základného   práva   a   zároveň   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   14.   2.   2011   sp.   zn. 19C/52/2010, žiadam v súlade s § 55 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o odloženie jeho vykonateľnosti. Tento svoj návrh zdôvodňujem tým, že ďalším postupom v súlade s napádaným rozhodnutím Krajského súdu bude dochádzať k nehospodárnosti a zvyšovaní nákladov celého súdneho konania.“.Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a to, že nikoho nemožno odňať jeho   zákonnému   sudcovi upraveného v   čl.   48(1)   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Košiciach a to rozhodnutím sp. zn. 3NcC/9/2010 zo dňa 26. 2. 2010 porušené bolo.

2.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   to,   aby   sa   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48(2) Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn. 3NcC/9/2010 porušené bolo.

3. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn 3NcC/9/2010 zo dňa 26.2.2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. B. K. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 261,82 €...“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   Ústavný   súd   sa   najprv   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní sp. zn. 3 NcC/9/2010, a zistil, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená. O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 184/06, III. ÚS 316/2010).

Ústavný súd v tejto veci zistil, že návrh sťažovateľa z 21. septembra 2009, ktorým nesúhlasil s postúpením veci   z dôvodu   „miestnej nepríslušnosti“,   bol krajskému súdu predložený   na   rozhodnutie   11.   februára   2010   a krajský   súd   o ňom   rozhodol   už 26. februára 2010. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 NcC/9/2010 z 26. februára 2010 bolo   najprv   doručené   25.   marca   2010   Okresnému   súdu   Spišská   Nová   Ves   a následne 6. apríla   2010   aj   okresnému   súdu,   ktorý   ho   sťažovateľovi   doručil   21.   júna   2010,   keď nadobudlo   právoplatnosť.   Sťažnosť   sťažovateľa   na   postup   krajského   súdu   však   bola doručená ústavnému súdu až 17. januára 2011.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 37/02,   III.   ÚS   172/05)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte   trvalo.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Vzhľadom   na   skončenie   konania   pred   krajským   súdom   vydaním   rozhodnutia a vrátením spisu okresnému súdu ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, nemôže už dochádzať k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC/9/2010, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že „ďalším postupom v súlade s napádaným rozhodnutím Krajského súdu bude dochádzať k nehospodárnosti a zvyšovaní nákladov celého súdneho konania“.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti, ako aj z listinných dôkazov, ktoré k nej pripojil,   vyplýva,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   NcC/9/2010 z 26. februára 2010 mu bolo doručené 21. júna 2010, keď nadobudlo aj právoplatnosť. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu na najvyššom súde dovolanie, pričom od doručenia jeho rozhodnutia v dovolacom konaní odôvodňuje vo svojej sťažnosti zachovanie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podanie   dovolania   v tejto   veci   však   nemožno   považovať   za využitie   účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. Pre posúdenie otázky zachovania lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nie je ani rozhodujúce to, kedy bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorého rozhodnutie ani v sťažnosti   nenamieta,   ale   najmä   dátum   doručenia,   resp.   právoplatnosti   napadnutého rozhodnutia krajského súdu (21. jún 2010), ktoré malo podľa neho porušiť jeho základné právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a základné   právo   na   zákonného   sudcu   zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ sa teda ústavnej ochrany svojich základných práv domáhal zjavne až po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže sťažnosť podal až v januári 2011.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 23. februára 2011