znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   M.,   zastúpenej   advokátom JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „odpoveďou“ Krajského súdu v Bratislave č. k. 44 Cb 52/97-134 z 15. júla 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 26. júla 2001 v konaní vedenom pod   sp. zn. 44 Cb 52/97 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 293/2001a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2009 doručená sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a porušenie   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   „odpoveďou“   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 44 Cb 52/97-134 z 15. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu z 26. júla 2001 v konaní vedenom pod   sp. zn. 44 Cb 52/97 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. júna 2002 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 293/2001.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na krajskom súde bolo na základe žaloby spoločnosti M., s. r. o., M. (ďalej len „M., s. r. o.“) z 9. júna 1997 vedené konanie pod sp. zn. 44 Cb 52/97 o náhradu škody vo výške 7 983 648 Sk s príslušenstvom.Na majetok navrhovateľa bol uznesením krajského súdu z 26. apríla 2000 č. k. 4 K 250/99-40   vyhlásený   konkurz.   Zmluvou   o   predaji   vecí,   práv   a   majetkových   hodnôt z 21. mája 2001 prešla okrem iného aj predmetná pohľadávka na spoločnosť M. S., spol. s r. o., M. (ďalej len „M. S., spol. s r. o.“).

Správca konkurznej podstaty úpadcu M., s. r. o. v konkurze, uvedené postúpenie pohľadávky písomne oznámil krajskému súdu 8. júna 2001.

Podľa sťažovateľky „Podmienkou zmeny účastníkov je, aby súd uznesením návrhu na zmenu účastníkov vyhovel. Zmena účastníkov podľa § 92 ods. 2 nie je zmenou účastníkov na základe univerzálnej sukcesie, ale vyžaduje si, aby navrhovateľ alebo ten na koho boli práva alebo povinnosti prevedené podal návrh na zmenu účastníkov, aby súd o návrhu na zmenu   účastníkov   rozhodol   uznesení   podľa   §   167,   proti   uzneseniu   súdu,   ktorým nevyhovel návrhu na zmenu účastníkov z dôvodov uvedených v § 92 ods. 2, je možné podať odvolanie. M. S. spol s r. o., sa napriek nadobudnutiu hmotnoprávnych práv a povinností od M. spol. s r. o., nestal účastníkom konania, nakoľko nenadobudol procesné postavenie účastníka   konania,   keďže   súd   v   konaní   nevydal   žiadne   uznesenie   dotýkajúce   sa   zmeny účastníka konania.“.

K tomu sťažovateľka ďalej uviedla:„Krajský   súd   v   Bratislave   napriek   tomu,   že   nerozhodol   uznesením   o   zmene účastníkov,   konal   s M.   S.   s.r.o.,   teda   s   inou   osobou   ako   bol   navrhovateľ.   M.   S.   s.r.o. doručila Krajskému súdu v Bratislave späťvzatie návrhu na začatie konania. Krajský súd v Bratislave   uznesením   č.k.   44   Cb   52/97-48   konanie   zastavil.   V   uznesení   o   zastavení konania je ako navrhovateľ uvedená spoločnosť M. S. spol. s r.o., teda iná právnická osoba ako navrhovateľ, nakoľko súd o zmene účastníkov uznesením nerozhodol.

Na   odvolanie   žalobcu   Najvyšší   súd   SR   uznesením   z   28.   júna   2002   č.   k.   1   Obo 293/2001-54   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   jeho   napadnutej   časti,   ktorým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil. Odvolanie podal M. S. spol. s r.o. z dôvodu, že mu Krajským súdom v Bratislave nebolo priznané vrátanie súdneho poplatku.“

Na základe uvedených skutočností vyslovuje sťažovateľka názor, „že Krajský súd v Bratislave   aj   Najvyšší   súd   SR   konal   s   tým,   a   na   základe   úkonov   toho,   kto   nebol účastníkom konania. Súdy rozhodli v právnej veci navrhovateľa M. S. spol. s r.o., ktorý nebol   navrhovateľom   v   konaní,   ani   sa   ním   nikdy   nestal,   nakoľko   o   zmene   účastníkov konania súd nerozhodol.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že zmluvou uzavretou 12. októbra 2006   so   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   M.   S.,   spol.   s   r.o.,   o   predaji   podniku nadobudla sťažovateľka všetky „hmotnoprávne práva“ a povinnosti od M. S. spol. s r. o., a stala   sa   oprávnenou   na   plnenie   zo žalovanej   pohľadávky   vo   výške   7   983   648   Sk s príslušenstvom. Na základe toho sťažovateľka podala krajskému súdu   návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa v konaní sp. zn. 44 Cb 52/97, pretože podľa jej názoru vo veci začatej návrhom M., s. r. o., o zaplatenie 7 983 648 Sk s príslušenstvom doteraz nebolo rozhodnuté.

Krajský   súd   listom   z   15.   júla   2009   č.   k.   44   Cb   52/97-134   (ktorého   kópiu sťažovateľka pripojila   k sťažnosti)   sťažovateľke oznámil, že návrh   na zmenu účastníka považuje za bezpredmetný z dôvodu, že konanie bolo právoplatne skončené.

Túto   časť   sťažnosti   uzavrela   sťažovateľka   konštatovaním: „V   zmysle   vyššie uvedeného máme za to, že zo strany Krajského súdu v Bratislave došlo jeho Odpoveďou na podanie   zo   dňa   15.7.2009   pod   značkou   44Cb52/97-134   k   porušeniu   sťažovateľovho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   k   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   keď   sťažovateľovi   nebolo umožnené zmenou účastníkov konania domáhať sa svojich práv na nestrannom súde.“

Sťažovateľka žiada tiež priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 330 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,38 €.

V   samotnom   závere   sťažnosti   sťažovateľka   ústavnému   súdu   navrhla,   aby   o   jej sťažnosti rozhodol takýmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa, V., s.r.o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ČI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd iným zásahom a to Odpoveďou Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2009 zn. 44 Cb 52/97-134 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. júna 2002, sp.zn. 1 Obo 293/2001 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.07.2001, sp. zn, 44 Cb 52/97-48, porušené bolo. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. júna 2002 pod sp.zn. 1 Obo 293/2001 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. júla 2001 pod sp.zn. 44 Cb 52/97-48 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.300,-   €   (slovom: tritisíctristo Eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi, V., s.r.o., trovy právneho zastúpenia   v   sume   292,38   €   [slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a   tridsaťosem   centov (8.808,24   Sk)]   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   JUDr.   O.   Š.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   a   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1. Ústavný súd posúdil najprv časť sťažnosti smerujúcu proti napadnutému postupu krajského súdu, ktorý sa listom z 15. júla 2009 označeným ako „odpoveď na podanie pod zn. 34-08 zo dňa 10. 6. 2009“ odmietol zaoberať návrhom sťažovateľky na zmenu účastníka konania na strane žalobcu v konaní vedenom pod sp. zn. 44 Cb 52/97.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť a jej prílohy, ako aj súdny spis krajského súdu sp. zn. 44 Cb 52/97 a zistil, že v priebehu predmetného konania na krajskom súde o náhradu škody prešla žalovaná pohľadávka pôvodného žalobcu M., s. r. o., zmluvou na spoločnosť M. S., spol. s r. o., pričom túto skutočnosť žalobca písomne oznámil súdu 8. júna 2001. Právny nástupca žalobcu M. S., spol. s r. o., podaním z 10. júla 2001 vzal návrh v plnom rozsahu späť pred prvým pojednávaním, preto krajský súd svojím uznesením č. k. 44 Cb 52/97-48   z   26.   júla   2001   konanie   zastavil.   V   časti   výroku   týkajúceho   sa   trov   konania napadol citované uznesenie krajského súdu žalobca odvolaním, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 293/2001 z 28. júna 2002 tak, že uznesenie v napadnutej časti potvrdil.

Ústavný   súd   z   predmetného   súdneho   spisu   ďalej   zistil,   že   krajskému   súdu   bolo 5. septembra   2008   doručené   podanie   sťažovateľky   označené   ako „Návrh   na   zmenu účastníkov konania“, ktorým okrem iného sťažovateľka žiada, aby „súd vyhovel návrhu na zmenu   účastníkov   konania,   a   aby   súd   v   ďalšom   konaní   za   účastníka   na   strane navrhovateľa   považoval   spoločnosť   V.,   s.r.o.“ (teda   sťažovateľku,   pozn.).   Krajský   súd sťažovateľke listom z 15. júla 2009 oznámil, že vzhľadom na právoplatné skončenie veci vedenej   pod sp.   zn. 44 Cb   52/97 považuje žiadosť   o zmenu účastníka   v tomto konaní za bezpredmetnú.

Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky, že v konaní na   krajskom   súde   vedenom   pod   sp.   zn.   44   Cb   52/97   nedošlo   k   vydaniu   rozhodnutia (uznesenia) súdu o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu, v dôsledku čoho podľa názoru sťažovateľky krajský súd rozhodol o zastavení konania na návrh osoby, ktorá sa nestala účastníkom konania. Z toho vyvodzuje sťažovateľka záver, že predmetné konanie doteraz právoplatne neskončilo a súd by mal ďalej vo veci konať (logicky z tohto tvrdenia vyplýva,   že   krajský   súd   by   mal   dokončiť   konanie   s   pôvodným   žalobcom).   Avšak pokračovania v konaní na krajskom súde sa dožaduje sťažovateľka, ktorá sa nikdy nestala účastníkom predmetného konania, ale svoju aktívnu legitimáciu (podať návrh na zmenu účastníka   konania)   odvodzuje   od   nadobudnutia   hmotných   práv   spojených   s   pôvodne žalovanou   pohľadávkou   –   zmluvou   o   predaji   podniku   uzavretou   12.   októbra   2006 so správcom konkurznej podstaty spoločnosti M. S., spol. s r. o.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   §   92   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli.

Podľa § 92 ods. 3 OSP súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto   navrhovateľa;   súhlas   odporcu   alebo toho,   kto   má   vstúpiť   na   jeho   miesto,   sa nevyžaduje.   Právne   účinky   spojené   s   podaním   návrhu   na   začatie   konania   zostávajú zachované.

Podľa § 159 ods. 1 OSP doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa § 159 ods. 2 OSP výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány...

Podľa   §   159   ods.   3   OSP   len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať znova.

Podľa § 167 ods. 2 ak   nie   je   ďalej   ustanovené   inak,   použijú   sa   na   uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd k zisteným okolnostiam, za ktorých došlo k zmene účastníka na strane žalobcu   v   konaní   na   krajskom   súde   sp.   zn.   44   Cb   52/97,   iba   stručne   konštatuje,   že procesnými úkonmi obidvoch   účastníkov (pôvodného   a   nového),   ktorí   realizovali svoje dispozičné oprávnenia, došlo celkom zrejme k naplneniu podmienok takejto zmeny, ktorých splnenie sa vyžaduje v cit. ustanovení § 92 ods. 2 OSP. Pôvodný žalobca   (M., s. r. o.) oznámil a preukázal súdu rozhodujúcu právnu skutočnosť a nový účastník   (M. S., spol. s r. o.)   zjavne   so   svojím   vstupom   do konania   súhlasil,   ak   neskôr   už   z   pozície   nového žalobcu   vzal   návrh   späť.   Tieto   skutočnosti   je   potrebné   považovať   za   rozhodujúce a formálne nevydanie uznesenia krajským súdom, ktorým by sa zmena účastníka potvrdila, možno   síce   označiť   za   procesný   nedostatok   v   postupe   konajúceho   súdu,   ktorý   však rozhodne nemôže v okolnostiach prípadu mať také dôsledky, ako to tvrdí sťažovateľka, a síce,   že   pochybenie   krajského   súdu   má   za následok,   že   predmetné   konanie   doteraz právoplatne neskončilo. Ak za tohto stavu veci sa krajský súd, zistiac, že jeho uznesením č. k. 44 Cb 52/97-48 z 26. júla 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. augusta 2001 (a v časti výroku o trovách konania 13. augusta 2002) bolo predmetné konanie zastavené, odmietol   zaoberať   návrhom   sťažovateľky   na zmenu   účastníkov   konania,   neporušil   tým žiadne práva sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutým postupom týkajúcim sa právoplatného skončenia veci krajský súd nielenže konal v intenciách svojej právomoci, ale plne tým rešpektoval citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vrátane čl. 2 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu „odpoveďou“ č. k. 44 Cb 52/97-134 z 15. júla 2009 sťažovateľke na jej návrhy a žiadosti nesignalizuje možnosť porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 44 Cb 52/97 z 26. júla 2001 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 293/2001 z 28. júna 2002, pri posudzovaní tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   musel   zaoberať otázkou,   či   v   tomto   prípade   nejde o návrh podaný osobou zjavne neoprávnenou.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných   práv   v   spojitosti   s   konaním   pred   všeobecným   súdom,   resp.   iným   orgánom verejnej moci, čo je možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. II. ÚS 3/05).

Vychádzajúc aj zo záverov ústavného súdu v predchádzajúcom bode odôvodnenia treba jednoznačne uviesť, že sťažovateľka nie je, ani sa nikdy nestala účastníkom konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.   44 Cb 52/97, a samozrejme teda ani účastníkom odvolacieho konania v tejto veci pred najvyšším súdom (sp. zn. 1 Obo 293/2001). Táto skutočnosť jednoznačne zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti   v tejto časti   ústavným súdom   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   sťažnosť   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

Už len nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd dopĺňa, že aj keby išlo o inú situáciu, ako v danom prípade, vzhľadom na dátum nadobudnutia právoplatnosti obidvoch napadnutých   rozhodnutí,   keď   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 17. augusta   2001   a   v   časti   výroku   o   trovách   konania   13.   augusta   2002   a   uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 13. augusta 2002, pričom sťažnosť sťažovateľky bola doručená ústavnému súdu 26. augusta 2009, teda dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, bolo by nutné sťažnosť v tejto časti odmietnuť aj ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010