znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 18 C 187/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2006 doručená   sťažnosť   J.   B.,   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/04.

Sťažovateľ uviedol, že 3. augusta 2004 podal okresnému súdu návrh „pre neplnenie dohody   o pracovnej   činnosti   nevyplatením   mzdy   a nevyplatenie   autorských   odmien za dodané objednané autorské materiály“. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C   187/04   prebieha   viac   ako   2   roky,   avšak   vo   veci   nebol   určený   žiaden   termín pojednávania.   Keďže   bol   nespokojný   s postupom   okresného   súdu,   2.   januára   2006 podal jeho   predsedovi   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ale   napriek   tomu „sa   vo   veci nič nezmenilo“.

Sťažovateľ uviedol, že sťažnosťou sa domáha:„1. prijatia takého uznesenia Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorým by bol Okresný   súd   Bratislava   II   zaviazaný   odstrániť   prieťahy   v súdnom   konaní   a zabezpečiť tak priebeh   súdneho   konania   bez   prieťahov,   v primeranom   časovom   limite   tak, ako to o. i. upravuje aj O. s. p. A ako to vyplýva zo základného ústavného zákona,

2.   právoplatným   uznesením   Ústavného   súdu   vyplatiť   mi   odškodné   vo   forme zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk, čo takisto upravuje O. s. p.“

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom, čo odôvodnil svojou nepriaznivou finančnou situáciou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Aj keď sťažovateľ v sťažnosti výslovne neoznačil základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeho   zákonným   označením   ako   čl.   48   ods.   2   ústavy, na základe obsahu sťažnosti, predovšetkým jej odôvodnenia možno konštatovať, že niet pochybností o tom, že sťažovateľ mal na mysli práve základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 187/04, predmetom ktorého je   návrh   o nevyplatenie   mzdy   za   redakčnú   činnosť   a autorských   odmien,   je   zjavne neopodstatnená.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,   ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   prebieha od 6. augusta 2004, keď mu bol doručený návrh sťažovateľa. Pritom sťažnosť pre namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 3. júla 2006. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 187/04 netrvalo ani 2 roky. Okrem toho ústavný súd zistil, že aj keď v priebehu tohto konania okresný súd neurčil žiaden termín pojednávania, vykonal vo veci viaceré procesné úkony. Vzhľadom na to, že podanie sťažovateľa bolo neúplné, okresný súd ho vyzval na jeho doplnenie, zisťoval majetkové pomery sťažovateľa, priznal   mu   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   nevyhovel   jeho   žiadosti   o ustanovenie právneho   zástupcu   a   vykonal   jeho   informatívny   výsluch.   Vo   vzťahu   k dĺžke   konania okresného súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď v súčasnej dobe konanie predstavuje dĺžku 2 roky a 8 mesiacov, z tohto obdobia sa spis 1 rok a takmer 3 mesiace (z dôvodu podania odvolania sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o nevyhovení jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu) nachádzal na krajskom súde, postup ktorého však sťažovateľ nenamietal. Na základe toho dospel ústavný súd k zisteniu, že konanie vedené okresným súdom v reálnom čase prebieha 1 rok a 5 mesiacov.  

Dĺžka   doterajšieho   konania   (1   rok   a 5   mesiacov)   spolu   s charakterom   veci (aj keď v danom   prípade   ide   o nevyplatenie   mzdy   za   redakčnú   činnosť   a autorských odmien)   zatiaľ   vylučujú,   aby   uvedené   konanie   bolo   možné   pokladať   za   konanie so zbytočnými   prieťahmi.   Ústavný   súd   už v predchádzajúcich   prípadoch   judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01,   III.   ÚS   59/05).   Na   kratšie   obdobia   nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Ústavný súd je toho názoru, že aj keď okresný súd v danej veci neurčil žiaden termín pojednávania   a v podstate   sa   nezaoberal   meritom   veci,   ale riešil   len   otázky   procesného charakteru, ktoré v konaní, samozrejme, nemožno prehliadnuť, doterajšia dĺžka konania, a to   aj   s prihliadnutím   na   charakter   súdneho   sporu   nepredstavuje   takú   intenzitu,   ktorá by mohla zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   na   svojom predbežnom   prerokovaní   pre   zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavný súdom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2007