znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 82/05-42

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti PaedDr. J. S. a JUDr. D. S., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. J. S., K., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1592/98,   na   neverejnom   zasadnutí 22. júna 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98   p o r u š i l základné právo PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   1592/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. PaedDr. J. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. D. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na   adresu   ich   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   J.   S.,   K.,   do   pätnástich   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. III. ÚS 82/05-10   zo   16.   marca   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť PaedDr. J. S. (ďalej aj „sťažovateľ“) a JUDr. D. S. (ďalej   aj   „sťažovateľka“),   obaja bytom   K.   (spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom   JUDr.   J.   S.,   K.,   v ktorej   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 17 C 1592/98.

Vo   svojich   podaniach   sťažovatelia   uviedli,   že   27.   novembra   1998   podala MUDr. G. Š. (ďalej len „žalobkyňa“) žalobu o určenie neplatnosti závetov proti žalovaným E. D. (ďalej len „žalovaná v I. rade“) a sťažovateľom. Okresný súd rozsudkom z 31. marca 2003 žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel, avšak podľa sťažovateľov „svoje výroky nezaložil na skutkovom stave zistenom z vykonaného dokazovania, a preto ich ani právne zdôvodniť nemohol“. Podľa sťažovateľov okresný súd významovo a obsahovo svojvoľne zmenil výpoveď svedka, ošetrujúceho lekára nebohej, zaznamenanú v zápisnici zo súdneho pojednávania   tak,   aby   právne   zaujato   odôvodnil   nárok   žalobkyne.   Taktiež   posudzoval a rozhodoval vec aj z hľadiska § 476c ods. 1 a § 476d ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného žalovanou v I. rade a sťažovateľmi napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   poukázal   na skutočnosť,   že   žalobkyňa   sa   z tohto   dôvodu   neplatnosti   právnych   úkonov   (závetov) obsiahnutých v notárskych zápisniciach z roku 1996 a 1998 ani nedovolávala, a vyslovil, že podľa § 49 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov okresný súd právne nesprávne posúdil, že pri vyhotovení notárskych zápisníc bola potrebná prítomnosť troch svedkov.

Ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 142/04 z 9. júna 2004 prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 1592/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98 porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zbytočné prieťahy v predmetnom konaní podľa sťažovateľov boli v obdobiach od 13. marca 2000 do 17. marca 2001, ďalej od 5. decembra 2001 do 13. marca 2001, od 9. augusta 2002 do 31. marca 2003, od 31. marca 2003 do 19. júna 2003 a pokračujú aj v období od 28. mája 2004, t. j. po doručení zrušovacieho rozsudku krajského súdu okresnému súdu.

Okresný   súd   postupoval   voči   žalovanej   v I.   rade   a sťažovateľom   podľa   nich „šikanózne“ a bez dôkazov na strane žalobkyne, čo dokazuje celý rad jeho úkonov, ktoré odporujú zákonu a na ktoré sťažovatelia od roku 2000 neustále poukazovali vo svojich sťažnostiach.

Podľa   sťažovateľov   je   dôvodné   aj   priznanie   im   primeraného   finančného zadosťučinenia - náhrady nemajetkovej ujmy, pretože porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru možno kompenzovať iba priznaním finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovatelia uviedli, že „ujmy na   ich   základných   právach   –   spravodlivosti   a nestrannosti   súdneho   procesu,   ani   pri zdanlivo zákonnom súdnom procese dlhodobo vedeným zaujato v prospech žalobkyne, nie je možné   dodatočne   napraviť   len   zrušením,   inak   protiprávneho   rozsudku,   prípadne   len výrokom o tom, že ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo. Naviac z výpovedí oboch žalobcov súd zistil, že svoje nároky na nehnuteľnosti nebohej činia výlučne titulom – odmeny za poskytnuté právne služby nebohej s ktorou žiadna zmluva o právnej službe uzavretá nebola. Z tohto hľadiska je závet žalobkyne z roku 1993 podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1592/98 porušil právo PaedDr. J. S. a JUDr. D. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   právo   zaručené   čl.   6   ods.   1   Medzinárodného dohovoru   na   prejednanie   ich   záležitosti   spravodlivo,   v primeranej   lehote   a nestranným súdom.

2.   Sťažovateľom   v 1.-2.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   po 80.000,– Sk.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5.302,- Sk za 2 úkony právnej pomoci a 2x rež. paušál, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   JUDr.   J.   S.,   advokátovi   so   sídlom   v K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že súhlasia s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v predmetnej   veci   vyjadril prostredníctvom   svojho   predsedu   podaním   č.   Spr.   403/05   z 18.   apríla   2004,   v ktorom uviedol: „(...) Vo veci už bola podaná ústavná sťažnosť, ku ktorej som vám zasielal písomné vyjadrenie dňa 31. 5. 2004. V prílohe tohto vyjadrenia Vám zasielam jeho rovnopis. Dňa 28. 6. 2004 bol v danej veci doručený Nález Ústavného súdu SR. Následne, dňa 16. 8. 2004, bol predmetný spis vyžiadaný Okresným riaditeľstvom PZ K., ktorému bol na základe pokynu sudcu zapožičaný 13. 9. 2004 a vrátený týmto orgánom 25. 10. 2004. Dňa 18. 1. 2005 určil konajúci sudca termín pojednávania na deň 27. 4. 2005. Súd teda v danej veci koná na základe objektívnych možností, ktoré sú v súdnom oddelení zákonného sudcu vytvorené, keď aj v súčasnosti má pridelených 656 nevybavených vecí. Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“

Predseda   okresného   súdu   v podaní   z 31.   mája   2004   predmetnú   vec   označil   za skutkovo zložitú vzhľadom na „nutnosť vykonať vo veci rozsiahle dokazovanie spočívajúce vo využití viacerých dôkazných prostriedkov“. Pokiaľ ide o prieťahy spôsobené súdom, ich existenciu podľa neho možno pripustiť v období od 17. marca 2000 do 2. marca 2001, avšak majú podľa neho objektívny charakter a spočívajú predovšetkým v enormnej zaťaženosti sudcov okresného súdu.

Dňa 4. mája 2005 doručili sťažovatelia ústavnému súdu svoje podanie z 28. apríla 2005, v ktorom poukazujú na správanie žalovanej v predmetnom konaní, ktoré podľa nich „nesie znaky neúcty, znevažovania súdu, marenia priebehu súdneho konania a porušovania našich práv (práv sťažovateľov) ako práv účastníkov na strane žalovaných“, vyjadrujú svoj nesúhlas   s podaním   žalobkyne   doručeným   okresnému   súdu   26.   apríla   2005,   ktorým požiadala   okresný   súd   o odročenie   pojednávania   z dôvodu,   že   navrhuje   vykonať ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých adresy sa jej nepodarilo zatiaľ zabezpečiť, ako aj preto, že požiadala o konzultáciu odborníka z odboru psychiatrie v predmetnej veci, ktorého záver   zatiaľ   nemá   k   dispozícii. V závere   svojho   podania   sťažovatelia   uviedli: „(...) žalobkyňa preto nemôže požívať v súdnom konaní také práva, ktoré zákon žalujúcej strane priznáva. Súčasne sú nároky účastníkov na strane žalujúcich v obidvoch súdnych sporoch absolútne neplatné, pretože odporujú § 39 Občianskeho zákonníka a u žalobcu JUDr. V. Š. aj   zákonu,   ktorý   upravuje   postavenie,   práva   a povinnosti   advokátov   ako   aj   vyhláške o odmeňovaní advokátov za poskytnuté právne služby.

Z týchto   dôvodov   považujeme   postavenie   žalobkyne   v súdnom   procese   za nelegitímne, podobne ako sú nelegitímne nároky uplatnené v obidvoch súdnych konaniach a preto zotrvávame na svojej sťažnosti.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu bol 27. novembra 1998 doručený návrh žalobkyne, zastúpenej jej právnym   zástupcom,   na   začatie   konania   o určenie   neplatnosti   závetu   smerujúci   proti žalovanej v I. rade a sťažovateľom.

Pokynom   z 9.   decembra   1998   nechala   vo   veci   konajúca   sudkyňa   JUDr.   T.   V. predložiť   spis   v predmetnej   veci   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   podľa   §   16   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o jej žiadosti o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci vzhľadom na pomer k účastníčke konania – žalobkyni, ktorú osobne poznala. Krajskému súdu bol spis v predmetnej veci doručený 14. januára 1999 a sudkyňa JUDr. T. V. bola uznesením krajského súdu č. k. 13 Nc 5/99-6 z 27. januára 1999 vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Spisový materiál v tejto veci bol následne 24. februára 1999 doručený okresnému súdu. Úpravou z 24. februára 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť uznesenie krajského súdu z 27. januára 1999 právnemu zástupcovi žalobkyne a žalovanej, ako aj sťažovateľom.

Následne   bol spis   predložený 8.   apríla   1999   na pridelenie   veci   do   iného   senátu. Opatrením   predsedu   súdu   z 20.   apríla   1999   bola   predmetná   vec   pridelená   do   súdneho oddelenia JUDr. M. P.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 29. apríla 1999 doručiť žalovanej, ako aj sťažovateľom odpis podanej žaloby spolu s výzvou, aby sa k nej v lehote 10 dní písomne vyjadrili.

Sťažovatelia sa k podanej žalobe vyjadrili listom zo 14. mája 1999, v ktorom súčasne navrhli,   aby   okresný   súd   vypočul   v predmetnom   konaní   viacerých   svedkov.   Žalovaná v I. rade sa k podanému návrhu vyjadrila listom z 24. mája 1999.

Vo veci konajúci sudca pokynom zo 4. augusta 1999 nariadil termín pojednávania v predmetnej veci na 8. september 1999 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj právneho   zástupcu   žalobkyne.   Podaním   z 31.   augusta   1999   (doručeným   v ten   istý   deň) žalobkyňa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní 8. septembra 1999 z dôvodu „účasti na liečebnom pobyte“ a súčasne v ňom požiadala o jeho odročenie. Okresný súd pojednávanie konané 8. septembra 1999 odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne.

Podaním z 9. septembra 1999 (doručeným v ten istý deň) sťažovateľka okresnému súdu   oznámila,   že   žalobkyňa „zavádzajúcim   spôsobom   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na súdnom   pojednávaní   dňa   8.   9.   1999“, a súčasne   ho   požiadala,   aby   pojednávania v predmetnej veci vzhľadom na trvalé bydlisko žalovanej v I. rade nariadil na pondelok alebo piatok.

Pokynom z 21. septembra 1999 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 5. október 1999.

Právny   zástupca   žalovanej   v I.   rade   požiadal   podaním   z 21.   septembra   1999 (doručeným   22.   septembra   1999)   okresný   súd   o „vytýčenie   pojednávania   vo   veci   v čo možno najkratšom čase“.

Pojednávanie v predmetnej veci konané 5. októbra 1999 okresný súd po vypočutí prítomných účastníkov konania, ako aj právnych zástupcov žalobkyne a žalovanej v I. rade uznesením   odročil   z dôvodu   neprítomnosti   žalobkyne na 15.   november   1999.   Pokynom zo 6. októbra 1999 vo veci konajúci sudca požiadal Okresný súd Košice I o zaslanie spisu vedeného pod sp. zn. 20 C 1340/98. Okresný súd Košice I listom doručeným 12. októbra 1999 okresnému súdu oznámil, že konanie vo veci sp. zn. 20 C 1340/98 nie je skončené, a preto možno predmetný spis zapožičať iba na nahliadnutie.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   15.   novembra   1999   uznesením   odročil   na 13. december   1999,   s tým   že   žalobkyňa   bude   predvolaná   pod   hrozbou   predvedenia a uloženia poriadkovej pokuty. Pojednávanie 13. decembra 1999 okresný súd po vypočutí prítomných účastníkov konania, ako aj prítomných právnych zástupcov uznesením odročil na   17.   január   2000   za   účelom   vykonania   ďalšieho   dokazovania   výsluchom   viacerých svedkov.

Nový právny zástupca žalobkyne advokát Mgr. V. K., K., požiadal okresný súd na pojednávaní   konanom   17. januára   2000   o odročenie   pojednávania,   aby   si   mohol   spis v predmetnej veci naštudovať. Okresný súd následne odročil pojednávanie na 16. február 2000.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   16.   februára   2000   po   vypočutí   prítomných svedkov, právneho zástupcu žalobkyne, ako aj účastníkov konania (sťažovateľka na tomto pojednávaní predložila znalecký posudok z 12. apríla 1999 týkajúci sa zdravotného stavu poručiteľky) uznesením odročil na 13. marec 2000, na ktorom malo byť ďalej realizované dokazovanie výsluchom svedkov, a právni zástupcovia boli súdom zaviazaní predložiť mu odpisy závetov.

Právny zástupca žalovanej v I. rade 23. februára 2000 okresnému súdu doručil kópie vyžiadaných závetov. Sťažovateľka ich okresnému súdu doručila taktiež v prílohe svojho listu z 23. februára 2000.

Pojednávanie konané 13. marca 2000 okresný súd po vypočutí svedkov uznesením odročil na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Vo veci   konajúci sudca   nechal pokynom zo 17.   marca 2000 vyžiadať zdravotnú dokumentáciu poručiteľky R. S. od jej poslednej ošetrujúcej lekárky.

Podaním   z 28.   marca   2000   sa   sťažovateľ   vyjadril   k tvrdeniam   obsiahnutým   vo výpovedi   žalobkyne,   ako   aj   svedka   JUDr.   V.   Š.   v tejto   veci   a v prílohe   tohto   listu okresnému   súdu   zaslal   svoju   sťažnosť   adresovanú   Slovenskej   advokátskej   komore   na advokáta   JUDr.   V.   Š.   ohľadom   jeho   nárokov   za   poskytnutú   právnu   pomoc   (vo   veci týkajúcej sa reštitučných nárokov poručiteľky R. S.).

Podaním doručeným 28. júla 2000 sťažovateľka požiadala okresný súd o stanovisko k žiadosti   JUDr.   P.   V.   povereného   vybavením   náležitostí   súvisiacich   s poskytnutím finančnej pomoci obetiam holokaustu zo švajčiarskeho fondu, ktorej kópiu súdu zároveň v prílohe   zaslala,   ohľadom   vydania   potvrdenia   o okruhu   zákonných   alebo   závetných dedičov po poručiteľke R. S.

Sťažovateľka v mene žalovanej v I. rade a sťažovateľov doručila 8. decembra 2000 do rúk predsedu okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Právny zástupca   žalovanej v I.   rade listom   doručeným 2.   februára 2001 požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania v predmetnej veci, pokiaľ možno v čo najkratšom čase.

Podaním z 23. februára 2001 právny zástupca žalovanej v I. rade oznámil okresnému súdu, že 20. februára 2001 dohodou ukončil jej zastupovanie v uvedenej veci.

Okresný súd uznesením č. k. 14 C 1592/98-81 z 2. marca 2001 ustanovil znalca z odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   psychiatrie,   ktorý   mal   v lehote   30   dní   od   doručenia uznesenia   okresnému   súdu   predložiť   znalecký   posudok   týkajúci   sa   zdravotného   stavu poručiteľky.   Žalobkyňa   aj   sťažovatelia   a   žalovaná   v I.   rade   boli   uvedeným   uznesením zaviazaní zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Sťažovateľka podaním z 20. marca 2001 podala proti výroku o uložení povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania žalovanej v I. rade a sťažovateľom odvolanie a súčasne okresný súd požiadala, aby vykonal opravu svojho uznesenia týkajúcu sa špecifikácie úlohy znalca.

Podľa úradného záznamu spísaného 22. marca 2001 sťažovateľka podpredsedníčke súdu oznámila, že jej podanie z 8. decembra 2000 nie je potrebné považovať za sťažnosť na prieťahy v konaní, ale za návrh na vylúčenie sudcu JUDr. M. P. z prejednávania uvedenej veci.

Žalobkyňa 12. apríla 2001 zaplatila preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Podľa v spise priložených plnomocenstiev 25. apríla 2001 sťažovatelia splnomocnili na svoje zastupovanie v predmetnom konaní advokáta JUDr. P. S., K.

Krajský súd v prílohe svojho podania z 12. júla 2001 (doručeného 13. júla 2001) okresnému súdu   postúpil   podanie sťažovateľky z 20.   apríla 2001. V podaní doručenom okresnému   súdu   11.   júla   2001   sťažovateľka   vzniesla   námietku   zaujatosti   proti   vo   veci konajúcemu sudcovi JUDr. M. P.

V spisovom   materiáli   sa   ďalej   nachádza   stanovisko   vo   veci   konajúceho   sudcu k podanej námietke zaujatosti a jeho pokyn z 24. mája 2001, ktorým nechal predložiť spis v predmetnej veci krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu z 2. marca 2001   ako   na   rozhodnutie   o vznesenej   námietke   zaujatosti.   Krajskému   súdu   bol   spisový materiál   v predmetnej   veci   doručený   26.   júla   2001   a ten   ho   následne   predložil   na rozhodnutie   podľa   §   14   ods.   1   a   §   16   ods.   1   OSP   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Nc   118/01   zo   6.   septembra   2001   rozhodol,   že predsedníčka   senátu   krajského   súdu   JUDr.   A.   M.   je   vylúčená   z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Spisový materiál vo veci bol následne 17. septembra 2001   doručený   krajskému   súdu.   Opatrením   z 21.   septembra   2001   bola   predmetná   vec pridelená   predsedníčke   senátu   JUDr.   A.   P.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15 Co 78/01, 15 Nc 13/01-93 z 22. októbra 2001 potvrdil uznesenie č. k. 17 C 1592/98-81 z 2. marca 2001   v napadnutej   časti   a súčasne   rozhodol,   že   sudca   JUDr.   M.   P.   nie   je   vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Spisový materiál v predmetnej veci bol 22. novembra 2001 doručený okresnému súdu a vo veci konajúci sudca okresného súdu nechal pokynom z 5. decembra 2001 doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania (doručené riadne všetkým).

Okresný súd na základe pokynu vo veci konajúceho sudcu z 13. marca 2002 nechal predložiť spis v predmetnej veci znalcovi za účelom vykonania znaleckého dokazovania. Znalec 26. júla 2002 doručil okresnému súdu znalecký posudok č. 105/02 z 24. júla 2002, ako aj vyúčtovanie trov znaleckého dokazovania. Pokynom z 9. augusta 2002 nechal vo veci   konajúci   sudca   doručiť   odpis   podaného   znaleckého   posudku   právnym   zástupcom účastníkov konania spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní písomne vyjadrili.

Právny zástupca sťažovateľov sa k podanému znaleckému posudku vyjadril podaním z 9. septembra 2002. Dňa 22. novembra 2002 bola okresnému súdu doručená odpoveď bývalého právneho zástupcu žalovanej v I. rade na jeho výzvu.

Pokynom z 15. januára 2003 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 3.   február   2003,   na   ktorý   nechal   predvolať   účastníkov   konania,   ako   aj   ich   právnych zástupcov.

Listom   z 31.   januára   2003   žalobkyňa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu požiadala   o odročenie   pojednávania,   pretože   si   nechala   vypracovať   odborné   stanovisko k znaleckému   posudku,   ktoré   jej   ešte   nebolo   doručené   a ktoré   okresnému   súdu   doručí v lehote 15 dní.

Pojednávanie   konané   3.   februára   2003   v neprítomnosti   žalobkyne   okresný   súd uznesením odročil na 3. marec 2003. Okresný súd následne 10. februára 2003 v súlade s týmto   uznesením   zaslal   právnemu   zástupcovi   žalobkyne   výzvu   na   vyjadrenie k znaleckému posudku a doplnenie ďalších návrhov na dokazovanie.

Okresnému súdu bolo 3. marca 2003 doručené stanovisko žalobkyne k znaleckému posudku č. 105/02 z 24. júla 2002. Pojednávanie konané v tento deň iba za prítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov bolo z dôvodu neprítomnosti žalobkyne aj jej právneho zástupcu odročené na 17. marec 2003.

Okresný súd pojednávanie konané 17. marca 2003 po vypočutí právnych zástupcov účastníkov   konania,   ktorí   uviedli,   že   ďalšie   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   nemajú, odročil na 31. marec 2003.

Listom doručeným 27. marca 2003 sťažovateľ špecifikoval svoje trovy konania, ako aj trovy konania žalovanej.

Na pojednávaní konanom 31. marca 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že   závety   poručiteľky   R.   S.   napísané 6. júna 1996   a 25.   mája 1998 sú   neplatné, a súčasne   žalovanú   v I.   rade   a sťažovateľov   zaviazal   zaplatiť   právnemu   zástupcovi žalobkyne   trovy   právneho   zastúpenia.   Podaním   doručeným   2.   apríla   2003   žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyčíslila svoje trovy v predmetnom konaní.

Dňa   2.   mája   2003   vo   veci   konajúci   sudca   požiadal   predsedu   okresného   súdu o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku v predmetnej veci z dôvodu veľkého počtu rozhodnutých vecí. Opatrením predsedu okresného súdu z 2. mája 2003 mu bola táto lehota predĺžená do 28. mája 2003. Predseda okresného súdu 27. mája 2003 vo veci konajúcemu sudcovi na základe jeho ďalšej žiadosti z uvedeného dňa predĺžil lehotu na vypracovanie rozsudku v predmetnej veci do 18. júna 2003. Rozsudok v predmetnej veci bol vyhotovený 11. júna 2003 a vo veci konajúci sudca ho následne nechal doručiť účastníkom konania ako aj ich právnym zástupcom. Dňa 13. júna 2003 bol spis v predmetnej veci pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. R. P.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal 30. júna 2003 odvolanie proti   všetkým   výrokom   rozsudku   č.   k.   17   C   1592/98-140   z 31.   marca   2003.   Rovnako žalovaná v I. rade i sťažovateľka podaním doručeným 2. júla 2003 podali proti všetkým výrokom uvedeného rozsudku odvolanie. Podaním doručeným 23. júla 2003 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že od 26. júna 2003 po dohode s jej právnym zástupcom bude zastupovať svoje záujmy v predmetnom konaní sama. Pokynom z 5. augusta 2003 nechal vo veci   konajúci   sudca   doručiť   podané   odvolania   ostatným   účastníkom   konania   a súčasne vyzvať   sťažovateľa,   aby   v lehote   7   dní   zaplatil   súdny   poplatok   za   podanie   odvolania. Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil v kolkoch na rube tlačiva doručeného okresnému súdu 12. septembra 2003.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 20. októbra 2003 vyhotoviť predkladaciu správu   pre   krajský   súd   na   rozhodnutie   o podaných   odvolaniach.   Spisový   materiál v predmetnej veci bol 23. októbra 2003 doručený krajskému súdu.

JUDr. A. M. (sudkyňa krajského súdu, ktorej bola vec pridelená) nechala pokynom z 25. novembra 2003 vyhotoviť zoznam sudcov občianskoprávneho úseku a predložiť im spis na vyjadrenie k námietke zaujatosti. Následne predložila predmetnú vec predsedovi krajského   súdu   spolu   s jej   súhlasom,   aby   vec   bola   pridelená   inému   sudcovi   v súlade s rozvrhom   práce.   Predseda   krajského   súdu   podľa   §   15   ods.   1   OSP   predmetnú   vec 18. decembra 2004 pridelil do senátu „15 Co“.

Podaním doručeným krajskému súdu 18. februára 2004 sťažovateľka doplnila svoje odvolanie v predmetnej veci.

Vo veci konajúci sudca krajského súdu pokynom z 19. februára 2004 nariadil termín pojednávania na 21. apríl 2004 a nechal naň predvolať sťažovateľov, žalovanú v I. rade a právneho   zástupcu   žalobkyne,   ktorému   súčasne   zaslal   doplnenie   odvolania.   Právny zástupca žalobkyne doručil 25. februára 2004 poverenie pre JUDr. M. H. (advokátskeho koncipienta)   na   vykonávanie   jednotlivých   úkonov   v konaní   pred   krajským   súdom v uvedenej veci.

Podaním   zo   17.   marca   2004   (doručeným   krajskému   súdu   24.   marca   2004)   sa žalobkyňa vyjadrila k podaným odvolaniam.

V spisovom materiáli bolo ďalej priložené plnomocenstvo žalovanej v I. rade udelené 14. apríla 2004 advokátovi JUDr. M. B., K., na jej zastupovanie v uvedenom konaní.

Krajský súd na pojednávaní konanom 21. apríla 2004 vyhlásil uznesenie č. k. 12 CoD 81/03-191, ktorým rozsudok okresného súdu v predmetnej veci zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podaním doručeným 26. apríla 2004 sťažovateľka zaslala krajskému súdu vyčíslenie trov odvolacieho konania žalovanej v I. rade za účasť na súdnom pojednávaní.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 28. mája 2004 doručený okresnému súdu. Vo veci konajúci sudca okresného súdu nechal pokynom z 15. júna 2004 doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a ich právnym zástupcom.

Podaním doručeným 16. júna 2004 Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach I (ďalej len „OR PZ v Košiciach I“) požiadal okresný   súd   o zaslanie spisového   materiálu   v predmetnej   veci.   Spisový   materiál   bol   na pokyn zákonného sudcu z 13. septembra 2004 zaslaný OR PZ v Košiciach I, ktoré ho vrátilo späť okresnému súdu v prílohe svojho listu doručeného 25. októbra 2004.

Dňa   18.   januára   2005   vo   veci   konajúci   sudca   nariadil   termín   pojednávania   na 27. apríl   2005   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania   a ich   právnych   zástupcov. Podaním doručeným 28. februára 2005 advokát JUDr. P. S. okresnému súdu oznámil, že už sťažovateľov v predmetnom konaní nezastupuje.

Žalobkyňa prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním   z 26.   apríla   2005 okresný súd požiadala o odročenie pojednávania „z dôvodu predloženia ďalších dôkazov, ktoré chce v konaní vykonať“.

Okresný súd 27. apríla 2005 uskutočnil pojednávanie podľa § 101 ods. 2 OSP bez prítomnosti   žalobkyne   a jej   právneho   zástupcu.   Po   vypočutí   žalovanej   v I.   rade, sťažovateľov, ako aj právneho zástupcu žalovanej v I. rade uznesením pojednávanie odročil na 20. jún 2005. Listom z 29. apríla 2005 okresný súd vyzval žalobkyňu, aby mu v lehote 10 dní oznámila záverečné návrhy na vykonanie dokazovania.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o určenie neplatnosti závetov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu, ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci,   avšak   po   skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú   vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho dokazovania,   ktoré   môže   spôsobiť   predĺženie   konania   najmä   v prípade,   ak   zistenie skutkového stavu je závislé od vypočutia svedkov, zabezpečenia znaleckého posudku, listín a pod. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní.

B)   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné.   Sťažovatelia   boli   v konaní   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, reagovali na výzvy okresného súdu a na ochranu svojich práv využili účinný prostriedok nápravy, ktorý im zákon na ochranu práv poskytuje.

Sťažovateľka v rámci tohto konania využila svoje procesné práva okrem iného aj podaním odvolania 22. marca 2001 proti uzneseniu sp. zn. 14 C 1592/98, či vznesením námietky   zaujatosti   11.   júla   2001   proti   zákonnému   sudcovi   v predmetnom   konaní. V dôsledku   uplatnenia   týchto   práv   sťažovateľkou   v preskúmavanom   konaní   došlo k určitému predĺženiu konania okresného súdu, čo však v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu nemožno započítať na jeho ťarchu.

Ústavný   súd   teda   v   správaní   sťažovateľov   nezistil   žiadne   okolnosti,   v   dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Prvé takmer dvanásťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 17. marca 2000, keď zákonný sudca dal súdnej kancelárii pokyn na vyžiadanie zdravotnej dokumentácie poručiteľky, a trvalo do 2. marca 2001, keď okresný súd nariadil znalecké dokazovanie v predmetnej veci. Okresný súd bol nečinný aj počas ďalšieho päťmesačného obdobia, ktoré trvalo od 9. augusta 2002, keď vo veci konajúci sudca dal pokyn súdnej kancelárii na zaslanie podaných odvolaní ostatným účastníkom   konania, aby   sa   k nim   v lehote   15   dní   vyjadrili,   do   15.   januára 2003,   keď okresný súd v predmetnej veci nariadil pojednávanie. Nečinnosť okresného súdu vo vyššie označených obdobiach bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa zistenia ústavného súdu bolo predmetné konanie okrem uvedených období nečinnosti   poznačené   aj   neefektívnym   postupom   okresného   súdu.   O takomto   postupe okresného   súdu   v predmetnom   konaní   svedčí   aj   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 12 CoD 81/03-191 z 21. apríla 2004, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu č. k. 17 C   1592/98-140   z 31.   marca   2003   pre   jeho   nepreskúmateľnosť,   pretože   okresný   súd v uvedenom prípade dôsledne nepostupoval podľa zásad ustanovených v § 132 a § 157 ods. 2 OSP.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako päť   rokov   a dva   mesiace.   Z uvedenej   doby   sedemnásť   mesiacov   (t.   j.   jeden   rok   a päť mesiacov)   tvoria   obdobia,   v ktorých   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom   na   vyššie   uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   jeho neefektívny postup v predmetnom konaní nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde ani s prihliadnutím na skutočnosť, že predmet tohto konania je skutkovo zložitý, považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3.   Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   zároveň   žiadali,   aby   im   ústavný   súd   priznal finančné zadosťučinenie „ako náhradu nemajetkovej ujmy“ vo výške 80 000 Sk, pretože „ujmy na ich základných právach – spravodlivosti a nestrannosti súdneho procesu, ani pri zdanlivo zákonnom súdnom procese dlhodobo vedeným zaujato v prospech žalobkyne, nie je možné   dodatočne   napraviť   len   zrušením,   inak   protiprávneho   rozsudku,   prípadne   len výrokom o tom, že ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené bolo. Naviac z výpovedí oboch žalobcov súd zistil, že svoje nároky na nehnuteľnosti nebohej činia výlučne titulom – odmeny za poskytnuté právne služby nebohej s ktorou žiadna zmluva o právnej službe uzavretá nebola. Z tohto hľadiska je závet žalobkyne z roku 1993 podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov   sumu   15   000   Sk   (spolu   vo   výške   30   000   Sk).   Táto   suma   zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní, ako aj neefektívny postup okresného súdu v predmetnej veci a s tým spojenú ujmu sťažovateľov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 302 Sk, ktoré bližšie špecifikovali len ako odmenu za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu, ktoré má okresný súd zaplatiť na účet ich právneho zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovatelia namietali, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, t. j. na 2 001 Sk) a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s týmito ustanoveniami možno trovy konania vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vykonané pre dve osoby vrátane režijného paušálu (4 x 2 001 Sk + 2 x 150 Sk = 8 304 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy spolu predstavuje 8 304 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   5 302 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005