znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 82/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., Z.; M. P., D. N.; M. Ď., Z.; V. V., Z.; L. K., Ž. n. H.; Ľ. B., Ž. n. H.; M. M., Ž. n. H.; I. M., Ž. n. H.; P. Š., K.; Š. P., Z.; M. F., Z.; Ľ. M., Z.; L. R., K.; L. R., K.; J. Z., Z.; Ing. M. K., Z.; P. K., Z.; Ing. A. P., Z.; M. P., Z.; L. I., Z.; M. I., Z.; M. I., Z.; J. P., Z.; D. R., Z.; J. R., Z.; M. R., Z., a J. L., Z., zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B. B., vo veci porušenia čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky   nečinnosťou   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky   a   Úradu   pre   finančný   trh   v súvislosti   s činnosťou   nebankových subjektov a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť sťažovateľov T. V., M. P., M. Ď., V. V., L. K., Ľ. B., M. M., I. M., P. Š., Š. P., M. F., Ľ. M., L. R., L. R., J. Z., Ing. M. K., P. K., Ing. A. P., M. P., L. I., M. I., M. I., J. P., D. R., J. R., M. R. a J. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť T. V., Z.; M. P., D. N.; M. Ď., Z.; V. V., Z.; L. K., Ž. n. H.; Ľ. B., Ž. n. H.; M. M., Ž. n. H.; I. M., Ž. n. H.; P. Š., K.; Š. P., Z.; M. F., Z.; Ľ. M., Z.; L. R., K.; L. R., K.; J. Z., Z.; Ing. M. K., Z.; P. K., Z.; Ing. A. P., Z.; M. P., Z.; L. I. Z ; M. I., Z.; M. I., Z.; J. P., Z.; D. R, Z.; J. R., Z.; M. R., Z., a J. L., Z. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Z. B., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namietali porušenie čl. 55 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   nečinnosťou   Ministerstva   financií Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh v súvislosti s činnosťou nebankových subjektov.

Sťažovatelia uviedli, že so spoločnosťami Horizont Slovakia o. c. p., a. s., Košice, B.M.G., s. r. o., Košice, AGW s. r. o., Košice uzavreli rôzne typy zmlúv (zmluvy o pôžičke a zmluvy   o tichom   spoločenstve),   na   základe   ktorých   v zmysle   dohodnutého   plnenia poskytli   svoje   finančné   prostriedky   označeným   podnikateľským   subjektom   (ďalej   aj „nebankové subjekty“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia tak konali preto, lebo „tieto obchodné spoločnosti,   označované   ako   nebankové   subjekty   ako   účastníci   zmluvného   vzťahu uzatvoreného so sťažovateľmi ponúkli výhodné zhodnotenie ich hotovostných finančných vkladov“, pričom uzatvorením uvedených zmlúv podľa právnej zástupkyne sťažovateľov „prevzali: BMG Invest s. r. o. Južná trieda 50, 040 01 Košice, AGW s. r. o., Štúrova 14, 040 01   Košice,   HORIZONT   Slovakia   o.   c.   p.,   a.   s.,   Kováčska   63,   040   01   Košice,   ako nebankové   subjekty   na   seba   zmluvnú   povinnosť   zabezpečiť   vkladateľom   (sťažovateľom) podiel na zisku, výnos, alebo iným spôsobom označené zúročenie vkladov“.

Podľa právnej zástupkyne sťažovateľov: „Uvedené spoločnosti vykonávali činnosť v oblasti finančného trhu. Pre výkon takejto podnikateľskej aktivity sa okrem všeobecných náležitostí pre podnikanie vyplývajúcich z Obchodného zákonníka vyžadovalo aj splnenie špeciálnych podmienok stanovených v právnych normách (...).“

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú,   že   ústredné   orgány   štátnej   správy, konkrétne   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   financií   Slovenskej republiky   a   Úrad   pre   finančný   trh „v rámci   svojich   zákonných   povinností   nevenovali dostatočnú pozornosť pôsobeniu tzv. nebankových subjektov na trhu“, pričom vedeli, že ich podnikanie je v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Sťažovatelia   tvrdenie   o zodpovednosti   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh za nezákonnú činnosť tzv.   nebankových   subjektov   a ich   následnú   neschopnosť   plniť   svoje   zmluvné   záväzky opierajú   o ustanovenia §   16,   §   28,   §   29   a §   30   zákona   č.   347/1990   Zb.   o   organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako aj o ustanovenia § 59, § 60 a § 62 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú ľudia   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v právach,   pričom   základné   práva   a   slobody   sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   právnej   zástupkyne   sťažovateľov: „(...)   sťažovatelia   negatívnym a protizákonným   stavom   plynúcim   z vykonávania   podnikateľských   aktivít   nebankových subjektov   utrpeli   ujmu   na   svojich   základných   právach,   keď   vložené   úspory   neboli zhodnotené spôsobom garantovaným. (...) Sťažovatelia vložením vlastných finančných úspor do   spoločností   (...)   za   účelom   ich   zhodnotenia   utrpeli   ujmu   a to   aj   z toho   dôvodu,   že Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Úrad pre finančný trh nekonali dôsledne svoju povinnosť kontrolovať dodržiavanie zákonnosti v rámci   im   zverených   kompetencií.   Svojou   nečinnosťou   spôsobili,   že   subjekty,   ktoré podnikali   na   trhu   nespĺňali   zákonom   predpísané   podmienky   a ústredné   orgány   štátnej správy nezasiahli v rámci možnosti zverených im zákonom.“

Na základe tvrdení obsiahnutých v sťažnosti žiadali sťažovatelia, aby ústavný súd ich sťažnosť   prejednal   a nálezom   vyslovil: „nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh bolo porušené základné právo sťažovateľov zakotvené v čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky a priznáva sa im primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa rovná istine, ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo financií Slovenskej republiky a Úrad pre finančný trh povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne v dvoch mesiacoch odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   55   ods.   1   ústavy   hospodárstvo   Slovenskej   republiky   sa   zakladá   na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Podľa   čl.   55 ods.   2 ústavy   Slovenská   republika chráni a podporuje   hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky na jeho prijatie na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Z obsahu podania a najmä návrhu na rozhodnutie (petitu) vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie čl. 55 ústavy v dôsledku nečinnosti príslušných orgánov Slovenskej republiky vo vzťahu k pôsobeniu nebankových subjektov.

Základnou ústavnou podmienkou konania o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je sťažovateľom namietané porušenie   niektorých   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v   ústave,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, pričom   ochrana   uvedeného   práva   v okolnostiach   daného   prípadu   nepatrí   do   právomoci všeobecných súdov.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd uviedol, že ustanovenia čl. 55 ústavy   zakotvujú   základné   ústavné   princípy   limitujúce   právnu   úpravu   hospodárskych a ekonomických aktivít v Slovenskej republike, ako aj samotnú hospodársku politiku štátu na báze trhovej ekonomiky zahŕňajúc podporu a ochranu konkurenčného hospodárskeho prostredia,   vytváranie   právnych   prostriedkov   a záruk   proti   obmedzovaniu   hospodárskej súťaže   za   súčasného   rešpektovania   záujmu   na   zabezpečení   trvalo   udržateľného   rozvoja v oblasti ochrany prírodných zdrojov a životného prostredia, ako aj v oblasti sociálnej.

Z ustanovení čl. 55 ústavy však nemožno vyvodiť pozitívne právo fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   voči   štátu   (prípadne   jeho   mocenským   orgánom)   na   elimináciu prípadne   kompenzáciu   strát   vyplývajúcich   z rizík   spojených   s jej   dobrovoľnou   účasťou v podnikateľských,   resp.   súkromnoprávnych   vzťahoch   založených   na   báze   zmluvnej voľnosti (III. ÚS 21/04). Sťažovatelia pri tom na základe vlastného rozhodnutia vstúpili do takých typov záväzkovoprávnych vzťahov, v rámci ktorých právny poriadok neposkytuje účastníkom   právneho   vzťahu   právne   garancie   zo   strany   štátu   týkajúce   sa   „návratnosti“ poskytnutého   peňažného   plnenia,   či   ekonomickú   dosiahnuteľnosť   dohodnutej   miery úročenia alebo podielu na zisku vo vzťahu k poskytnutému peňažnému plneniu. Zákonom ustanovené podmienky ochrany vkladov a poskytovania náhrad za tieto vklady, ak sa stanú nedostupnými, boli sťažovateľom v čase uzatvárania dotknutých zmlúv dostupné a známe (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

V okolnostiach daného prípadu nepokladal preto ústavný súd samotný čl. 55 ústavy za ústavnú bázu pre poskytnutie ústavnej ochrany sťažovateľov.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade orgány, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti označili ako porušiteľov ich základných práv, sa tohto porušenia, tak ako to žiadajú sťažovatelia vysloviť v petite sťažnosti, nemohli dopustiť.

Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Sťažovatelia   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukázali   aj   na   čl.   20   ods.   1   ústavy garantujúci právo vlastniť majetok, rovnosť vlastníckeho práva, ako aj rovnakú ochranu vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, v spojení s čl. 12 ústavy. Vo vzťahu k uvedeným článkom sa však sťažovatelia rozhodnutia ústavného súdu nedomáhali. Ústavný súd sa preto súc   viazaný   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde)   sťažnosťou   sťažovateľov zaoberal v rozsahu, v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľov v petite sťažnosti.

Pokiaľ   však   ide   o uvedenú   časť   odôvodnenia   sťažnosti,   je   potrebné   uviesť,   že ochrana   vlastníckeho   práva   porušeného   spôsobením   majetkovej   škody   v dôsledku prípadného   nesprávneho   úradného   postupu   štátnych   orgánov   patrí   do   právomoci všeobecných súdov (§ 18, § 26 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) v dôsledku čoho je v takýchto prípadoch v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená právomoc ústavného súdu konať o veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 10. marca 2004