znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 82/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti E. B., bytom P., zastúpenej advokátkou   JUDr.   A.   K.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 231/01 na neverejnom zasadnutí 25. júna 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom   pod sp.   zn. 13 C 231/01   p o r u š i l základné právo E. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 231/01   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania E. B. v sume 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. K., Advokátska kancelária, P. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 82/03-9   z   19.   marca   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   E.   B.,   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska kancelária, P. B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 321/01.

Sťažovateľka   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   3.   marca   2003, uviedla, že 3. mája 2001 na okresnom súde podala spolu so svojím bratom Ing. J. M. prostredníctvom   advokátskej   kancelárie   žalobu   o určenie   výmery   parcely   č. 437/2 v katastrálnom území P. proti Okresnému úradu B. Na základe výzvy okresného súdu bol v predmetnej veci zaplatený súdny poplatok, avšak pojednávanie vo veci nebolo doposiaľ vytýčené.   Po   uplynutí   viac   ako   jedného   roka   od   podania   žaloby   sťažovateľka   podala predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorá   mu   bola   doručená 16. septembra   2002.   Na   svoju   sťažnosť   v stanovenej   lehote nedostala   odpoveď,   a preto podala 2. decembra 2002 sťažnosť predsedovi Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Listom č. Spr. 10 123/02 zo 4. decembra 2002 ju predseda krajského súdu požiadal o doplnenie jej sťažnosti. Sťažovateľka svoje podanie doplnila listom doručeným krajskému súdu   12.   decembra   2002.   Okresný   súd   listom   č.   Spr.   2260/02   z 18.   decembra   2002 sťažovateľke   oznámil,   že   predmetná   vec   je   vedená   pod   sp.   zn.   13 C 321/01 a podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   jej   v   ňom   ospravedlnila   za   vzniknuté   prieťahy v tomto   konaní,   ktoré odôvodnila   veľkým množstvom   sporov,   ktoré má zákonný sudca pridelené na prejednávanie a rozhodovanie. Listom č. Spr. 10 123/03 z 3. februára 2003 predseda   krajského   súdu   sťažovateľke   oznámil,   že   jej   sťažnosť   z dôvodu   nezaplatenia súdneho   poplatku   vybavil   len   ako   tzv.   „iné   podanie“.   Z uvedených   skutočností   podľa sťažovateľky   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je občanovi priznané v článku 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu § 100 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd postupovať tak, aby vec okrem iného bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená. Žaloba, ktorá   je   predmetom   jej   sťažnosti,   nie   je   podľa   nej   zložitá   natoľko,   aby   si   vyžadovala viacročnú prípravu. Sťažovateľka si svoje povinnosti v konaní riadne plnila (včas zaplatila súdny poplatok), takže ona prieťahy v konaní nezavinila.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol: „Právo navrhovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, bolo v konaní sp. zn. 13 C 231/01 Okresným súdom v Žiline porušené.

Okresnému   súdu   v Žiline   sa   prikazuje,   aby   v konaní   13   C   231/01   konal   bez zbytočných prieťahov.

Navrhovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľky vo výške 8.796,-   Sk na   účet jej   právnej zástupkyne JUDr.   A.   K.,   a to   do 15   dní odo   dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   ktoré   žiada   ako   určitú   satisfakciu   za   stav   právnej   neistoty   spôsobený prístupom okresného súdu k predmetnej veci, a na jeho odôvodnenie ďalej uviedla, že „je starobná dôchodkyňa a má už podlomené zdravie, na čom sa negatívne podieľa aj pocit právnej neistoty, v ktorej toho času žije. Uvítala by, keby súd vo veci, čím skôr rozhodol, aby   sa   zbavila   psychickej   záťaže   spôsobenej   prieťahmi   v konaní   a tým   i pocitu   právnej neistoty.“

V sťažnosti   uplatnila   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostavajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 8 796 Sk a vo svojom podaní z 28. apríla 2003 oznámila, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 3031/2003 zo 14. mája 2003 uviedol :

„V   priebehu   minulých   rokov   bolo   obvyklé,   že   civilné   veci   bolo   možné   vytýčiť prvýkrát v čase 0,5 – 2 roky od podania návrhu.

Vec pôvodne napadla novému sudcovi, ktorý prevzal stovky vecí po predchodcovi a každý mesiac veľký nápad nových vecí. Zo starých vecí znížil výrazne zostatok, dostal sa postupom praxe do stabilizovanej pozície. V čase, keď bolo reálne prejednanie tejto veci, bol preložený na iný súd.

Na   súd   nastúpila   nová   sudkyňa,   ktorá   agendu   prevzala   a opäť   bude   potrebovať určitý   čas na rozbeh.   Aj   o tom   je   súdnictvo   a účastník bohužiaľ,   musí takéto   praktické problémy znášať. Okrem toho ide o prípad, kde treba najskôr zistiť právomoc súdu v takejto veci konať, resp. opodstatnenosť takéhoto typu žaloby. Aj v takom prípade musí byť zrejmá právna istota.“

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   na   vyjadrenie   okresného súdu   k sťažnosti   č.   Spr.   3031/2003   zo 14.   mája   2003   reagovala   listom   doručeným ústavnému súdu 18. júna 2003, podľa ktorého spomínané vyjadrenie neobsahuje „žiadny logický   a akceptovateľný   dôvod   prečo   súd   nekonal“.   V predmetnom   liste   sťažovateľka opätovne   požiadala   ústavný   súd,   aby   sťažnosti   vyhovel   a rozhodol   v zmysle   petitu uvedeného v jej sťažnosti z 26. februára 2003.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka spolu so svojím bratom Ing. J. M., bytom P. B., obaja právne zastúpení advokátkou JUDr. A. K., Advokátska kancelária, P. B. (ďalej len „právna zástupkyňa“) 7. mája   2001   podali   na   okresnom   súde   žalobu   o určenie   výmery   parcely   č.   437/2 v katastrálnom území P. z 3. mája 2001 proti Okresnému úradu v B. (ďalej len „odporca“).

Okresný súd právnu zástupkyňu sťažovateľky a jej brata Ing. J. M. vyzval listom z 22. mája 2001 doručeným 25. mája 2000 na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok v predmetnej   veci   bol   okresnému   súdu   zaplatený   4.   júna   2001.   Listom   z 5.   júna   2001 okresný súd vyzval odporcu v predmetnej veci, aby sa v lehote 15 dní písomne k pripojenej žalobe vyjadril. Odporca svoje vyjadrenie k žalobe z 18. júna 2001 okresnému súdu doručil 21. júna 2001. Na základe pokynu z 23. júla 2001 bola predmetná vec prevedená do registra „C“. Podľa úradného záznamu zo 16. apríla 2003 na základe zmeny rozvrhu práce pre rok 2003 okresný súd s účinnosťou od 16. apríla 2003 spis sp. zn. 13 C 231/01 pridelil na ďalšie prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. B. S.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je určovacia žaloba o určenie výmery pozemku parcely č. 437/2 v katastrálnom území P. Z obsahu súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o skutkovej zložitosti veci, avšak po právnej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec právne zložitú vyžadujúcu si naštudovanie viacerých právnych predpisov, resp. typov konaní, t. j. časovo   náročnejšiu   odbornú   prípravu   vo   veci   konajúceho   sudcu.   Ústavný   súd   na   túto skutočnosť vo svojom rozhodnutí prihliadol.

B) Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Sťažovateľka bez zbytočného odkladu reagovala na výzvu okresného súdu (zaplatila súdny poplatok)   a   za   účelom   ochrany   svojho   základného   práva   v predmetnom   konaní   využila opravné prostriedky, ktoré jej zákon na jeho ochranu poskytuje.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v namietanom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okresný súd po podaní žaloby urobil vo veci prvotné procesné úkony smerujúce k príprave pojednávania (zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, výzva odporcovi na   vyjadrenie   sa   k podanej   žalobe),   po   vykonaní   ktorých   však   v činnosti   smerujúcej k príprave   pojednávania   vôbec   nepokračoval.   O tejto   skutočnosti   svedčí   dlhé   obdobie nečinnosti zistené ústavným súdom, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Ide o obdobie od 5. júna 2001, t. j. od zaslania výzvy na vyjadrenie sa k žalobe odporcovi, minimálne do dňa podania sťažnosti sťažovateľkou ústavnému súdu. Možno konštatovať, že okresný   súd   po   začatí   konania   vo   veci   vykonal   iba   jednoduché   procesné   úkony nevyžadujúce si zvláštnu prípravu a počas ďalšieho vyššie spomínaného obdobia, t. j. počas viac   ako   20   mesiacov,   nevykonal   v predmetnej   veci   žiadny   procesný   úkon   smerujúci k prejednaniu   veci   na   pojednávaní,   resp.   k meritórnemu   rozhodnutiu   v predmetnej   veci a odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je preto potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   predsedu   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj s personálnymi problémami ústavný súd neakceptoval.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   10   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   utrpela   vzhľadom   na   prístup okresného súdu k predmetnej veci. Zbytočnými prieťahmi v konaní jej podľa jej tvrdenia okresný súd spôsobuje psychickú záťaž, a tým aj pocit právnej neistoty, ktorý negatívne vplýva na jej zdravotný stav.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 15 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní   (jeden   rok a 8 mesiacov),   skutočnosť,   že   ani   v období   medzi   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu a rozhodnutím ústavného súdu o nej nedošlo na okresnom súde k výraznejšiemu posunu vo veci   sťažovateľky,   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľky   spočívajúcu   v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

4. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom   pozostávajúcich   z dvoch   úkonov   právnej   služby v uvedenom konaní, a to spolu vo výške 8 540 Sk, vyčíslenú ako jedna tretina výpočtového základu za dva úkony právnej služby 2 x 4 270 Sk a paušálnej náhrady hotových výdavkov 2 x 128 Sk v zmysle ustanovení § 13 ods. 8 v spojení s § 1 ods. 3 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2002 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 796   Sk neodporuje platným právnym predpisom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2003 v konaní pred ústavným súdom predstavuje   4   270   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   128   Sk.   Ústavný   súd   preto   priznal náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v celej   výške   uplatnenej   právnou   zástupkyňou sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003