znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   Beňová,s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. MartinaBeňová, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhov čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konaniezaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôdpostupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   9   Co   323/2013a sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uzneseniami z 28. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 323/2013a sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uzneseniami z 28. novembra 2013.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   ako   navrhovateliav konaní vedenom   Okresným   súdom   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn. 9 C 171/1996 domáhajú zaplatenia sumy 46 308,10 € „z titulu bezdôvodného užívania   ich   bytu   odporcami“.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   uznesenímč. k. 9 C 171/1996-476   z 28. novembra   2012   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcomz odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností pre účely určenia primeranejvýšky nájomného za užívanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľov. Zároveň okresnýsúd   uložil   sťažovateľom   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   dôkazu.   Proti   tomutorozhodnutiu súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie s poukazom „na neefektívnu a arbitrárnu aplikáciu ustanovení § 127“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“)týkajúcich   sa   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   keď „otázku   výšky   nájomného   bolo možné posúdiť v zmysle § 127 ods. 4 OSP prostredníctvom odborného vyjadrenia realitnej kancelárie“ predloženého   sťažovateľmi   v priebehu   súdneho   konania.   V opravnomprostriedku sťažovatelia poukázali aj na ich majetkové pomery, ktoré im „neumožňovali hradiť   trovy...   znaleckého   dokazovania“. O   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   napadnutýmuznesením č. k. 9 Co 323/2013-582 z 28. novembra 2013 tak, že ho odmietol ako také, ktorésmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Vo vzťahu k ďalšiemu namietanému konaniu krajského súdu sťažovatelia uviedli,že podaním z 27. februára 2013 podľa § 138 OSP požiadali v konaní vedenom okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   9   C   171/1996   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   im   všakokresný súd uznesením č. k. 9 C 171/1996-550 z 12. júna 2013 nepriznal. V odvolaní protitomuto rozhodnutiu uviedli okolnosti v prospech ich návrhu a namietali, že prvostupňovýsúd „sa   nijakým   spôsobom   nevysporiadal   s otázkou,   odkiaľ   a akým   spôsobom   by sťažovatelia mali alebo mohli uhrádzať súdne poplatky... za takejto majetkovej situácie“.Okresný   súd   sa   pritom   podľa   tvrdenia   sťažovateľov „odklonil   od   iných   rozhodnutí..., v rámci ktorých okresný súd v tom istom období vyhodnotil majetkové pomery sťažovateľov ako pomery odôvodňujúce priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 324/2013-585z 28. novembra 2013 tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa z 12. júna 2013potvrdil,   pretože   sa   stotožnil   s názorom,   že „aj   napriek   sťažovateľmi   deklarovaným pravidelným   mesačným   schodkom   ich   financií...   nedošlo   k preukázaniu   splnenia materiálnych podmienok pre zákonom predpokladané oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   krajský   súd   v konaniach   vedenýchpod sp. zn. 9 Co 323/2013 a sp. zn. 9 Co 324/2013 a uzneseniami z 28. novembra 2013vydanými   v týchto   konaniach   porušil   ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a právona spravodlivé súdne konanie.

Svoje presvedčenie odôvodnili takto:„V dovolacom konaní sp. zn. 9 Co/323/2013... sa sťažovatelia domáhali preskúmania arbitrárneho postupu súdu prvého stupňa v rámci nehospodárnej aplikácie ustanovenia § 127 OSP, keď súd... napriek existencii odborného posúdenia cien nájomného realitnou kanceláriou,   na   základe   ktorého...   mal   v dostatočnej   miere   stanovenú   cenu   nájomného na odbornej   úrovni   bez   námietok   protistrany,   nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie za účelom určenia nájomného... Súd... uvedený postup... žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil.... v rozpore s priebehom konania uviedol, že sťažovatelia nenavrhli žiaden dôkazný prostriedok na preukázanie výšky bezdôvodného obohatenia (nájomného). Potreba   zdôvodnenia   dôvodov,   pre   aké   nebolo   pri   nariaďovaní   znaleckého dokazovania   prihliadané   na   sťažovateľmi   predložené   odborné   posúdenie   vyplývala už zo samotnej zásady hospodárnosti konania, kedy sťažovatelia mali právo vedieť dôvod, pre ktorý okresný súd... nariadil vo veci znalecké dokazovanie napriek existencii odborného posúdenia,   ktoré   nik...   nerozporoval.  ...   nariadené   znalecké   dokazovanie   zbytočne navyšovalo aj náklady súdneho konania, ktoré... neprimerane zasahovali do majetkovej sféry sťažovateľov...“.

Krajský   súd   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľov „odmietol   uvedenými   skutočnosťami zaoberať“ a odvolanie sťažovateľov „odmietol“.

Pokiaľ ide o namietané konanie odvolacieho súdu vedené pod sp. zn. 9 Co 324/2013„Sťažovatelia majú za to, že... došlo k odopretiu ich práva na prístup k súdu, keď konajúce súdy... nesprávne posúdili majetkové pomery sťažovateľov... Krajský súd... bližšie neuviedol, na   základe   čoho   mal   za   to,   že   príjem   sťažovateľa   v 1/rade...,   ktorý   považoval... za dostatočne   vykázaný,   postačuje...   na   uhrádzanie   spoločných   výdavkov   sťažovateľov... Závery   Krajského   súdu...   týkajúce   sa   vlastníckeho,   resp.   spoluvlastníckeho   vzťahu sťažovateľov   k viacerým   nehnuteľnostiam   obsiahnuté   v uznesení...   sa...   diametrálne odlišovali   so   závermi   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky...   v prípade   posúdenia obdobnej otázky vzťahu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a nároku účastníka konania na   oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   pričom   takýto   nesúlad   krajský   súd   ani   náležite neodôvodnil...

...   za   neakceptovateľný   dôvod   odmietnutia   oslobodenia   od   platenia   súdnych poplatkov a tým aj práva sťažovateľov na ich prístup k súdu je možné označiť aj poukaz Krajského súdu... na existenciu úverov sťažovateľov, ktorá im vo výraznej miere sťažuje ich súčasnú   ekonomickú   situáciu...   Zhodnotenie   krajského   súdu...   nemá   žiadnu   oporu v ustanovení § 138 ods. 1 OSP, podľa ktorého sú pre posúdenie nároku účastníka konania na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   rozhodujúce   jeho   aktuálne   pomery.   Krajský   súd nijakým spôsobom nespochybnil existenciu nepriaznivých pomerov na strane sťažovateľov zapríčinenej   okrem   iného   úverovým   zaťažením   sťažovateľov   a teda   nijakým   spôsobom nevylúčil existenciu nepriaznivých pomerov na strane sťažovateľov odôvodňujúcich v zmysle § 138 ods. 1 OSP oslobodenie od súdnych poplatkov a tým aj zabezpečenie prístupu k súdu, no aj napriek tomu v rozpore so znením ustanovenia § 138 ods. 1 OSP má za to,   že oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľom neprislúcha...

... sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na konanie vedené na Okresnom súde Dunajská   Streda   pod   sp.   zn.   7   C/215/2006   a konanie   vedené   na   tom   istom   súde pod sp. zn. 19C/73/2013,   v ktorých   ten   istý   okresný   súd   v tom   istom   čase   na   základe predloženia   tých   istých   dokladov   priznal...   sťažovateľom   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.“.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že „vzájomne   si   odporujúca   rozhodovacia   činnosť Okresného súdu... ako aj Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... za tých istých skutkových okolností   a za   stavu   kedy   Krajský   súd...   v namietanom   rozhodnutí   túto   odlišnú   prax všeobecných súdov ani riadne neodôvodnil, je v rozpore s princípmi právnej istoty a tým aj práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 46 ods. 1   ústavy   a v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pričom   bezdôvodné   odmietnutie   oslobodenia od súdneho poplatku v preukázanej nepriaznivej majetkovej situácii sťažovateľov zasiahlo zároveň do práva sťažovateľov na prístup k súdu“.

Sťažovatelia   na   základe   uvedeného   navrhli,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/323/2013, porušené bolo. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/323/2013-582 zo dňa 28. 11. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Základné   právo   sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/324/2013,   porušené bolo.Uznesenie   Krajského   súdu v Trnave   č. k.   9 Co/324/2013-585   zo dňa   28. 11. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ a trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 EUR na účet právneho zástupcu – Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., so sídlom Blumentálska č. 8... Bratislava... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovatelia   sťažnosťou   namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Co 323/2013a sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uzneseniami z 28. novembra 2013. Podstata ich námietokspočíva v ich nesúhlase so závermi namietaných rozhodnutí, ako aj v nedostatkoch ichodôvodnenia, ktoré podľa sťažovateľov, porušujúci ich označené práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 323/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013

Krajský súd uznesením č. k. 9 Co 323/2013-582 z 28. novembra 2013 odmietolodvolanie   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   9   C   171/1996-476z 28. novembra 2012, ktorým bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie, s odôvodením,že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

V poučení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol:„Proti výroku o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení znalca odvolanie nie je prípustné.

Možno iba namietať zaujatosť znalca v zmysle § 17 ods. 1 O. s. p..

Proti výroku o povinnosti zložiť preddavok možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia...“

Z odôvodnenia odvolania sťažovateľov vyplýva:„V   poučení   súd   uviedol,   že   proti   výroku   o nariadení   znaleckého   dokazovania a o ustanovení znalca odvolanie nie je prípustné.

Nakoľko   tento   postup   súdu   žalobcovia   vnímajú   ako   ďalšie   obštrukcie   v konaní, obchádzanie   ustanovení   §§   1,   2   a 3   OSP,   zbytočné   prieťahy   v konaní   a upieranie spravodlivosti   (sprievodné   to   javy   zaujatosti),   keďže   v danom   prípade   sa   nejedná o uznesenie   vydané   v súlade   s ustanovením   §   127   ods.   1   OSP,   (rozhodnutie   nezávisí na posúdení skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti a odhady nehnuteľností súdnymi znalcami z odboru staviteľstva nie sú posudkami v zmysle ustanovení § 127 OSP), proti   tomuto   uzneseniu   podávajú   žalobcovia...   odvolanie,   proti   jeho   výroku a odôvodneniu...

...   znalecké   dokazovanie   o určenie   primeranej   výšky   nájomného   za   užívanie nehnuteľností je kontraproduktívne a je aj v rozpore s hospodárnosťou konania. Žalobcom je   výška   uplatnenej   škody   postačujúca.   Nepotrebujú   znalca,   aby   mali   prehľad   o tom, aká bola škoda a v akej výške im vznikla. To sa dá pomerne jednoducho zistiť na realitnom trhu z nájmov nehnuteľností voľne dostupných na internete...

... nájomné sa v žiadnom prípade neurčuje ani znaleckým posudkom a ani súdom. Súd   môže   určiť   len   výšku   škody,   ktorá   bezdôvodným   obohatením   vznikla   a ktorá   musí zodpovedať aspoň takejto výške nájmu!“

Z citovanej   časti   odôvodnenia   odvolania   možno   ustáliť,   že   hoci   nie   je   celkomzreteľné,   proti   ktorému   konkrétnemu   výroku   uznesenia   okresného   súdu   smeruje,je evidentné, že sťažovatelia ním namietali predovšetkým výrok o nariadení znaleckéhodokazovania   a ustanovení   súdneho   znalca,   teda   výrok,   proti   ktorému   odvolanie   neboloprípustné. V intenciách týchto záverov krajský súd rozhodol a podaný opravný prostriedokodmietol. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu pritom nenamietajú, že krajskýsúd, pokiaľ takto rozhodol, postupoval v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou alebože nemohol týmto spôsobom rozhodnúť, ale tvrdia, že so skutočnosťami, ktoré v opravnomprostriedku uviedli, sa odvolací súd odmietol zaoberať.

Krajský súd pred „vecným prejednaním odvolania“ zisťoval, „či uznesenie súdu prvého stupňa je zaradené medzi také rozhodnutia, ktoré možno napadnúť odvolaním“,a podľa § 202 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“), podľaktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania,dospel k záveru, že podané odvolanie je potrebné podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP, podľaktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorémunie je odvolanie prípustné, odmietnuť „bez možnosti vecného prejednania tohto odvolania“.

Ak   teda   krajský   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľov   ako   neprípustné,   z čohovyplýva, že nebol oprávnený zaoberať sa jeho meritom, nebolo možné od neho racionálneočakávať,   že   sa   jeho   obsahom   a argumentmi   v ňom   uvedenými   bude   zaoberať.   Právev opačnom prípade by bol postup odvolacieho súdu nesúladný s ustanoveniami procesnejnormy,   ktorou   sa   konanie   riadilo.   V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právona súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak konávo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr.II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky)použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00,II. ÚS 63/03).

Pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia v odvolaní argumentovali ajtým, že „Čo sa týka preddavku trov znaleckého dokazovania, resp. uloženia povinnosti zloženia   zálohy   navrhovateľom   v   sume   150.-   eur,   navrhovatelia   súdu   oznamujú,   že navrhovateľ v I. rade je už roky bez príjmu a navrhovateľka v 2. rade je od 06. 11. 2012 nezamestnaná,   čím   navrhovatelia   spĺňajú   podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.“.   Z uvedenej   citácie   však   nemožno   jednoznačne   a   jasne   určiť,   či   vzhľadomna túto   neadresnú   argumentáciu   sťažovatelia   napadli   aj   výrok,   ktorým   im   bola   uloženápovinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu znaleckým dokazovaním alebo tieto tvrdeniaslúžili   len   na   podporu   odôvodnenia   odvolania   proti   výroku   o nariadení   znaleckéhodokazovania.

Z obsahu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   však   nič   nenasvedčuje   tomu,   že   bysťažovatelia   v tomto   smere   rozhodnutie   druhostupňového   súdu   napádali,   t.   j.   absentujek tomu relevantné odôvodnenie. Ak by sa však sťažovatelia predsa len domáhali ochranysvojich práv v súvislosti s tým, že ich majetkové pomery neboli zo strany odvolacieho súduv označenom   konaní   preskúmané   napriek   tomu,   že   proti   výroku   o povinnosti   zložiťpreddavok   na   trovy   dôkazu   bolo   odvolanie   prípustné,   ústavný   súd   poznamenáva,že o oslobodení od súdnych poplatkov sťažovateľov v tejto veci sa viedlo druhostupňovýmsúdom   ďalšie   samostatné   konanie,   v rámci   ktorého   sťažovatelia   mohli   predniesť   svojeargumenty. Prihliadnuc na uvedené ústavný súd v tejto súvislosti nezistil z materiálnehohľadiska možný reálny zásah do základných práv sťažovateľov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 9 C o 323/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 324/2013 a jeho uznesením z 28. novembra 2013

Krajský súd sa v odôvodnení označeného napadnutého uznesenia stotožnil s názoromsúdu prvého stupňa vyplývajúceho z uznesenia č. k. 9 C 171/1996-550 z 12. júna 2013,ktoré   potvrdil   a v konečnom   dôsledku   sťažovateľom   oslobodenie   od   súdnych   poplatkovnepriznal.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu z 28. novembra 2013 vyplýva:

„Z obsahu spisu, najmä z prehľadu osobných, majetkových a zárobkových pomerov žalobcov v 1. a 2. rade vyplýva, že obaja disponujú nehnuteľným majetkom, motorovým vozidlom,   majú   prijem   zo   zárobku,   majú   zostatok   finančných   prostriedkov   na   účte a zaviazali sa splácať čerpané úvery. Z osobných, majetkových a zárobkových pomerov žalobcov   nevyplýva,   že   by   boli   bez   majetku,   bez   príjmu,   odkázaní   na   sociálne   dávky, umožňujúce uhrádzať len tie základné životné potreby...

Každý   účastník   občianskeho   súdneho   konania,   najmä   však   žalobca,   si   musí   byť vedomý toho, že s konaním pred súdom sú spojené rôzne náklady. Predovšetkým žalobca, ktorý podáva žalobu, si musí byť vedomý toho, že dôsledkom jej podania je súčasne i úhrada súdneho poplatku za žalobu (pokiaľ nie je konanie od úhrady súdnych poplatkov oslobodené,   prípadne   pokiaľ   nie   sú   splnené   podmienky   pre   oslobodenie   účastníka od súdnych poplatkov). V konaní ďalej vznikajú náklady v súvislosti s trovami účastníkov, ako   náhrada   mzdy,   cestovné,   stravné,   vecné   náklady   či   iné   výdavky,   trovy   spojené s právnym zastúpením, úhrady a náklady v súvislosti so znaleckým či iným dokazovaním a podobne.

Ak   to   osobné,   majetkové   a   zárobkové   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   nejde o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešne   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva,   súd   môže takémuto účastníkovi priznať oslobodenie od platenia súdnych poplatkov...

Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa nemal preukázané splnenie materiálnych   podmienok   na   strane   žalobcov   pre   takéto   zákonom   predpokladané oslobodenie.

Žalobca   v   1.   rade   je   nepretržite   zamestnaný,   je   podnikateľom,   jeho   príjem z podnikateľskej činnosti preukazoval sám, preukázal i výnosy zo svojho majetku (nájomné za   prenájom   poľnohospodárskej   pôdy),   vlastní   majetkové   hodnoty,   najmä   nehnuteľnosti poľnohospodárskeho   charakteru,   motorové   vozidlo   a   jeho   prijem   je   preto   postačujúci pre jeho existenciu, resp. uhrádzanie výdavkov.

Žalobkyňa v 2. rade, i keď bola istú dobu nezamestnaná, bola však zabezpečená hmotnou dávkou v nezamestnanosti, ktorá ďaleko prevyšovala životné minimum na dospelú osobu (198,09 eura) a minimálnu mzdu (337,70 eura). Príjem žalobkyne v 2. rade existoval a na úhradu jej mesačných nákladov bol postačujúci.

Čo sa týka poukazu oboch žalobcov na to, že ich výdavky prevyšujú príjmy, bolo by nožné s touto ich námietkou súhlasiť, avšak len potiaľ, že bolo vecou samotných žalobcov, ako budú so svojimi príjmami nakladať, či ich spotrebujú formou úverov tak, aby im úhrady splátok zasiahli do mesačného rozpočtu natoľko, že nebudú mať na bežné výdavky, alebo či si   svoju   finančnú   situáciu   budú   regulovať   tak,   aby   mohli   so   svojimi   finančnými prostriedkami voľne nakladať. Žalobcovia v konaní nepreukázali, že úvery museli čerpať z rozličných akceptovateľných dôvodov (zdravotný stav, operácia, odstránenie následkov tragickej   udalosti,   živelnej   udalosti,   záväzok   úhrad   na   základe   súdneho   či   iného rozhodnutia, doposiaľ nevyriešená otázka bývania a iné), preto tento argument v kontexte všetkých súvislostí nie je možné zohľadniť.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že podklady, ktoré predložili žalobcovia sú neúplné a nedávajú vierohodný obraz o ich osobných, majetkových pomeroch.   Súd   prvého   stupňa   požadoval   od   žalobcu   dôkaz   o   jeho   aktuálnom   príjme z pracovného pomeru, resp. z podnikania, ktorý dôkaz žalobca súdu neposkytol, žalobcovia v   1.   a   v   2.   rade   tiež   nepreukázali   vlastníctvo   k   bytu,   v   ktorom   bývajú   a snažili   sa preukazovať len tie účty v banke, ktoré nevykazujú aktívny vyšší zostatok.

V   zmysle   ustálenej   rozhodovacej   praxe   súdov   je   potrebné   pomery   účastníkov posudzovať komplexne. Je pritom na účastníkovi – žiadateľovi o oslobodenie od súdnych poplatkov doložiť ako konkrétne pokrýva svoje životné potreby a   že tieto jeho pomery oslobodenie   od   súdneho   poplatku   opodstatňujú.   Súd   (spravidla)   nie   je   nijako   bližšie informovaný o osobných a majetkových pomeroch žiadateľa. Je to žiadateľ, ktorý o svoj ich pomeroch má súd informovať (povinnosť tvrdenia) a predložiť dostatočné doklady, resp. označiť dôkazy, že jeho pomery oslobodenie od súdnych poplatkov opodstatňujú (dôkazná povinnosť); súd iba posúdi, či doklady (dôkazy) sú úplné (z hľadiska objasnenia pomerov žiadateľa), či v tomto smere nevyvolávajú pochybnosť a pod. V tomto smere žiadateľ má teda nielen povinnosť tvrdenia, ale i dôkaznú povinnosť – predložiť dostatočné doklady, resp.   označiť   dôkazy,   že   jeho   pomery   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   opodstatňujú. O oslobodenie od súdneho poplatku žiadajúci účastník konania, pokiaľ sleduje dosiahnutie úspechu   svojej   žiadosti,   musí   súdu   vierohodným   spôsobom   preukázať   svoje   pomery rozhodujúce   pre   posúdenie   opodstatnenosti   jeho   žiadosti   (splniť   si   povinnosť   tvrdenia a preukázania   svojich   nepriaznivých   pomerov   –   uznesenie   najvyššieho   súdu   SR z 21. 9. 2011, sp. zn. 5 Cdo 138/2011).

Pritom nie je možné opomenúť i tú skutočnosť, že predmetom sporu je nárok žalobcov vo   forme   výnosu   z   ich   majetku,   v   ktorom   konaní   im   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť preddavok na znalecké dokazovanie v sume 150 eur. Poukaz oboch žalobcov na to, že až potom, ako im bude uplatnená suma v tomto konaní vyplatená, sa ich osobné, majetkové pomery zmenia, až potom sa ich terajšia nepriaznivá finančná situácia vyrieši je nenáležitý, pretože predmetné súdne konanie prebieha aktuálne a aktuálne v ňom vznikajú náklady súvisiace   s   tým,   že   žalobcovia   uplatňujú   svoj   nárok   voči   žalovaným.   Pretože   ide o súkromno-právny   nárok   medzi   účastníkmi   sporu,   žalobcovia   si   musia   byť   vedomí povinnosti znášať s týmto konaním náklady spojené.

Naopak,   za   dôvodnú   považuje   odvolací   súd   námietku   žalobcov   v   1.   a   2.   rade o nesprávnosti zohľadnenia im prisúdenej sumy 8.000,- eur ako nemajetkovej ujmy a to rozhodnutím   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zo   dňa   24. 07. 2012.   Podľa   názoru odvolacieho súdu, práve s prihliadnutím na charakter plnenia nie je možné uvedenú sumu do majetkových pomerov žalobcov započítať s prihliadnutím na to, že je istou satisfakciou a odstránením negatívnych dôsledkov nesprávneho postupu či rozhodnutia súdu a ako taká nemá byť zaradená do aktuálnej majetkovej zostavy žalobcov.

I   tak   však   na strane   oboch   žalobcov   neboli preukázané také osobné,   majetkové a zárobkové pomery, ktoré by priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, resp. ďalších trov vzniknutých v konaní žalobcom odôvodňovalo a tak odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne plne si osvojujúc jeho dôvody potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 OSP).“

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu je dostatočnáa presvedčivá. Odôvodnenie rozhodnutia nevykazuje žiadnu vnútornú rozpornosť. Krajskýsúd jednoznačne poukázal na skutkové a právne východiská, ktoré pri svojom rozhodovanípovažoval   za   relevantné   a z nich   vyvodil   zodpovedajúce   závery.   K rozhodnutiu   pritomdospel až po dostatočnom preskúmaní celkovej aktuálnej majetkovej situácie sťažovateľovako   žiadateľov   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   V žiadnom   prípade   argumentáciuodvolacieho súdu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda anidôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniťokolnosť, že sťažovatelia majú na vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajskéhosúdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie ich označenýchpráv.

Tvrdenie   sťažovateľov   o nesprávnosti   rozhodnutia   krajského   súdu   z   dôvodu,že v iných   konaniach   vedených   tým   istým   okresným   súdom   (sp.   zn.   7   C   215/2006a sp. zn. 19 C   73/2013) v rovnakom čase a po predložení tých istých dokladov im bolooslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (čiastočne)   priznané,   ústavný   súd   neakceptoval.Je pravdou, že za takýchto okolností všeobecné súdy v prípade nepriznania oslobodeniaod súdnych poplatkov musia postupovať obozretne, pretože môže ísť o istú prejudíciu, avšakv konkrétnostiach   posudzovanej   veci   krajský   súd,   rovnako   ako   pred   ním   okresný   súd,verdikt prijal práve na základe skutočností, ktoré sťažovatelia nedokladovali. Svedčí to tompostreh konajúcich súdov, že podklady, ktoré sťažovatelia predložili, boli neúplné a nedávalivierohodný obraz o ich osobných a majetkových pomeroch. Okresný súd mal žiadať odsťažovateľa   v 1.   rade   dôkaz   o jeho   aktuálnom   príjme   z pracovného   pomeru,   resp. zpodnikania, ktorý neposkytol, sťažovatelia tiež nepreukázali vlastníctvo k bytu, v ktorombývali,   a snažili   sa   preukazovať   len   tie   účty   v   banke,   ktoré   nevykazujú   aktívny   vyššízostatok.   Uvedené   nepochybne   mohlo   mať   dopad   na   odlišné   rozhodnutie   o návrhuna oslobodenie od súdnych poplatkov v tomto konaní. Všeobecné súdy musia posudzovaťkaždý prípad žiadosti o oslobodenie jednotlivo a prihliadať na všetky jeho okolnosti. Aj keďpodľa názoru sťažovateľov boli ich pomery vo všetkých konaniach rovnaké, krajský súdmusel   zohľadniť   špecifiká,   ktoré   boli   zistené   v tomto   konkrétnom   konaní,   a rozhodnúťna základe dôkladného posúdenia celkových majetkových pomerov sťažovateľov.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené uzatvára, že krajský súd ústavne akceptovateľnýmspôsobom zdôvodnil, prečo uznesenie okresného súdu potvrdil, a tým v podstate nevyhovelžiadosti sťažovateľov, a zároveň tým aj reagoval na ich námietky. Uznesenie krajského súdupri odôvodňovaní prijatého právneho názoru preto nemožno považovať za svojvoľné čiarbitrárne.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS115/02, I. ÚS 12/05, I.   ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle všakústavný súd v rozhodnutí krajského súdu nezistil.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uzneseniekrajského   súdu   č.   k.   9   Co   324/2013-585   z 28.   novembra   2013   je   v súlade   s limitmizákladného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov aj v časti, ktorounamietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavya práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomkrajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   324/2013   a jeho   uznesenímz 28. novembra 2013, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015