znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o, Astrová 2/A, Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Veronikou   Kubrikovou,   Martinčekova   13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, to všetko   v   spojení   s porušením   princípov   vyjadrených   v čl.   1 a čl.   2   ods.   2   a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Nové Mesto nad Váhom č. k. 7 Er/307/2013-13 z 25. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 CoE/123/2013-24 z 21. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. novembra 2013   mailom   a   následne   poštou   27.   novembra   2013   doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   PRO   CIVITAS   s.   r.   o,   Astrová   2/A,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na rovnosť všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva vyjadriť sa k všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   to   všetko   v   spojení s porušením princípov vyjadrených v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   (ďalej   len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) č. k. 7 Er/307/2013-13 z 25. marca 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE/123/2013-24 z 21. augusta 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka nadobudla pohľadávky voči tomu istému veriteľovi zo zmlúv o úvere na základe zmluvy o postúpení pohľadávky. Právny predchodca   sťažovateľky   vymáhal   uvedené   pohľadávky   žalobou   o   zaplatenie   dlžných súm na   Stálom   rozhodcovskom   súde,   zriadenom   pri   Rozhodcovskej,   Arbitrážnej a Mediačnej, a. s.,   Trnavská   cesta   7,   Bratislava   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“). Rozhodcovský súd vydal v období od 2. januára 2012 do 22. marca 2012 štyri rozhodcovské rozsudky,   na základe   ktorých   sťažovateľka   ako   oprávnená   podala   návrhy   na   vykonanie exekúcie.   V troch   prípadoch   vydal   okresný   súd   poverenie   na   vykonanie   exekúcie a na ich základe podľa   sťažovateľky   prebiehajú   proti   povinnému   exekučné   konania pod sp. zn. 6 Er/381/2013,   6   Er/378/2013   a sp.   zn.   6   Er/380/2013.   V   prípade   návrhu na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom sp. zn. IBB12100332 zo 7. marca 2012 exekučný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho   úradníka   uznesením   č.   k.   7   Er/307/2013-13   z   25.   marca   2013   žiadosť   súdnej exekútorky   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol.   Súd   nadobudol presvedčenie,   že   rozhodcovská   zmluva   nebola   uzavretá   vo   forme   osobitnej   zmluvy a rozhodcovský   súd   konal   na   základe   rozhodcovskej   doložky   obsiahnutej   v   zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere, čo v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka spôsobuje jej neplatnosť. Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE/123/2013 z 21. augusta 2013 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil, keďže bol toho názoru, že exekučný súd posúdil neprípustnosť rozhodcovskej doložky správne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   PRO   CIVITAS   s.   r.   o.,   so   sídlom   Astrová   2/A,   Bratislava na súdnu   a inú   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy SR,   podľa či.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   vyjadriť   sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, uznesením Okresného súdu Nové Mesto   nad   Váhom   č.   k.   7 Er/307/2013-13   zo   dňa   25.   3.   2013   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 CoE/123/2013-24 zo dňa 21. 8. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k 7 Er/307/2013-13 zo dňa 25. 3. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17 CoE/123/2013-24 zo dňa 21. 8. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na ďalšie konanie.

3.   Krajský súd   v Trenčíne je povinný   uhradiť PRO   CIVITAS   s.   r.   o.,   so   sídlom Astrová 2/A, Bratislava,... trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu advokátky JUDr. Veroniky Kubrikovej,... v sume 331,13 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   jej   tvrdenia,   že   okresný   súd   aj   krajský   súd postupovali arbitrárne, keď rozhodli o zamietnutí žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože nepovažovali rozhodnutie rozhodcovského súdu za spôsobilý exekučný titul. Súdy dospeli k záveru, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere   má   charakter   nekalej   podmienky,   a   teda   je   postihnutá   sankciou   absolútnej neplatnosti. Tým podľa sťažovateľky porušili jej už uvedené práva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   48   ods.   2   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K namietanému porušeniu   označených   práv postupom   a uznesením   okresného súdu č. k. 7 Er 307/2013-13 z 25. marca 2013

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak jej túto ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľka   môže   domôcť   využitím   jej dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V   danom   prípade   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   predmetom opravného   konania   krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   V   súvislosti s namietaným   porušením   označených   základných   práv   je   z   ústavného   hľadiska podstatné a určujúce   preto   len   preskúmanie   postupu   krajského   súdu   (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu označených práva sťažovateľky postupom a uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE/123/2013-24 z 21. augusta 2013

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

V   rámci   jemu   zverenej   právomoci   preskúmal   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie krajského súdu. Krajský súd ako odvolací súd postupoval v odvolacom konaní podľa § 212 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej len „OSP“),   prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Kľúčovou skutočnosťou, ktorá rozhodovala o osude exekučného konania a možnosti uplatniť rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, bolo posúdenie náležitostí a platnosti rozhodcovskej doložky.

V súvislosti   so   spôsobilosťou   rozhodcovského   rozsudku   byť   exekučným   titulom v danej veci krajský súd konštatoval:

„Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods.   1   písm.   c/   zákona   č.   244/2002   Z.   z.,   správne   súd   prvého   stupňa   vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval,   či   úverová   zmluva,   na   základe   ktorej   bol   priznaný   nárok   oprávnenému, neobsahuje   takú   podmienku,   ktorá   má   nekalý   charakter   a   je   preto   absolútne neplatná. Správne pri skúmaní okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu,   v neprospech   spotrebiteľa,   teda   povinného   (§   53   ods.   1   Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku, v článku 3.6 zmluvy   o   úvere   ako   aj   v   obchodných   podmienkach   pre   úver   v   čl.   11.2   -   prechodné a záverečné ustanovenia, ktoré tvoria súčasť zmluvy opodstatnene považoval okresný súd za neprijateľnú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993   o   neprimeraných   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   nemá   ako   prameň komunitárneho   práva   horizontálny   priamy   účinok,   ale   existuje   komunitárna   povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm.   q/   Prílohy   považuje   riešenie   sporov   zo   spotrebiteľských   zmlúv   v   rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ   ako   druhá   zmluvná   strana   spotrebiteľskej   zmluvy   nesmie   zneužívať   svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje,   poskytuje   mu   zdroj   príjmu,   v   konaní   nie   je   potrebné   nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Odvolací súd zdieľa právny názor okresného súdu, že predmetnú zmluvu o úvere treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a následne sa tiež v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú doložku   v   danej   zmluve   vyhodnotil   ako   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku.   Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp.   niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu   pritom   uskutočnil   jednostranne   sám   veriteľ,   ktorý   zostavil   znenie   rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných podmienkach pre   úver.   Vychádzajúc   z   komplexnej   úpravy   rozhodcovskej   doložky   je   potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených obchodných podmienok pre úver právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver príjme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok   odmietne.   V   tejto   súvislosti   odvolací   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa   (tak   ako   tomu   bolo   v   predmetnom   prípade).   Ak   veriteľ   uzatvára   zmluvu so spotrebiteľom,   je   povinný   rešpektovať   aj   príslušné   zákonné   normy   chrániace spotrebiteľa.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už   okresný   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   na   ktoré   odvolací   súd   v   celom rozsahu poukazuje.

Odvolací súd uzatvára, že okresný súd v danom prípade vec správne právne posúdil. Rozhodcovský rozsudok je potrebné označiť za nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol   (§   44   ods.   2 Exekučného poriadku).“

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy svoje posúdenie exekučného titulu založili najmä na tom, že určili rozhodcovskú doložku za nekalú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu   v   zmluvnom   vzťahu   v   neprospech   povinného   a   na   základe   toho   označili rozhodcovský   rozsudok   za   nulitný,   vydaný   rozhodcom,   ktorý   svoju   právomoc   vyvodil na základe neplatnej rozhodcovskej doložky.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preto   skúmal   predovšetkým interpretáciu   a   aplikáciu   príslušných   právnych   noriem,   na   základe   ktorých   dospeli všeobecné súdy k uvedeným záverom.

Zodpovednosť   exekučného   súdu   za   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   je upravená v § 44 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995 Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   platnom   znení.   Podľa   uvedeného ustanovenia   exekučný   súd   žiadosť o udelenie   poverenia   zamietne,   ak   zistí   rozpor   exekučného   titulu   so   zákonom   (t.   j.   ak exekučný titul vykazuje nedostatky či už po materiálnej alebo formálnej stránke).

V zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení exekučný súd exekúciu zastaví, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v § 45 ods. 1 písm. b alebo c) zákona.

Ústavný súd ďalej posúdil spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení, ktoré zabezpečujú takú úpravu spotrebiteľských   zmlúv,   ktoré   vychádzajú   zo   zásady   ochrany   spotrebiteľa   ako   slabšej zmluvnej   strany   a   na   základe   toho   vymedzujú,   ktoré   podmienky   v   spotrebiteľských zmluvách   sú   neprijateľné.   Na   základe   smernice   Rady   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   bol   novelou   zákonom č. 568/2007 Z. z. zakotvený v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka exemplifikatívny výpočet neprijateľných   podmienok   uvedených   v   spotrebiteľských   zmluvách   [od   písmena   a)   až po písmeno r)]. Na základe uvedenej novely sa pod písmenom r) výslovne za neprijateľné uvádzajú   také   podmienky,   ktoré   vyžadujú   v   rámci   dojednanej   rozhodcovskej   doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   (podobne   aj   okresný   súd)   interpretovali a aplikovali príslušné ustanovenia relevantné pre rozhodnutie veci na základe posúdenia konkrétnych faktov, logicky a spôsobom, ktorý sa neprieči ich účelu a zmyslu. Ústavný súd preto   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   uznesenia   okresného   súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd sa ústavne konformným spôsobom vyrovnal aj s námietkou, pokiaľ sa týkala realizácie ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd   pripomína,   že   takúto   aplikáciu   uvedených   ustanovení   vo   vzťahu k nevydaniu   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   mutatis   mutandis   vo   vzťahu k zastaveniu exekúcie nepovažuje za svojvoľnú (napr. III. ÚS 114/2011, III. ÚS 16/2011, a IV.   ÚS   86/2011).   V   tomto   svetle   považuje   ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu odvolávajúce sa aj na uznesenie okresného súdu za ústavne konformné bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad aplikovateľných právnych noriem.

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

Ústavný súd zároveň dodáva, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   poukazuje na svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil svojvoľnosť   alebo   arbitrárnosť   namietaných   uznesení   krajského   súdu   v   súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   týchto   rozhodnutí   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom), keďže ich porušenie sa nevytýka krajskému súdu, ale okresnému súdu.

V časti namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy (porušenie práva na právnu istotu a právny štát) označeným uznesením krajského súdu ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v neprospech individuálneho   sťažovateľa   a   v   jeho   individuálnej   veci   nie   je   spôsobilé   samo   osebe (ipso facto) narušiť ústavné princípy upravené v uvedených článkoch.

Ústavný súd podotýka, že ani ústava nepredpokladá prieskum ústavných princípov podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže jej predmetom sú základné práva a slobody fyzických a právnických osôb podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy.

Iná   situácia   by,   prirodzene,   nastala,   ak   by   všeobecné,   hrubé,   dlhotrvajúce a intenzívne porušovanie základných práv dosiahlo takú intenzitu, že ohrozuje, či dokonca porušuje   ústavné   princípy   uvedené   v   čl.   1   a 2   ústavy.   O   takú   situáciu   však   v   prípade sťažovateľky nejde.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a   sťažovateľkou   namietaným   porušením   označených   základných   práv.   Vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosť vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 4. februára 2014