znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. S., B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžo/35/2012 z 29. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   T.   S.   o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. T. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sžo/35/2012   z   29.   októbra   2012   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva že „sťažovateľka vykonala justičnú skúšku podľa zákona dňa 30. októbra 2006...

Následne sťažovateľka požiadala Slovenskú advokátsku komoru o zápis do zoznamu advokátov   vedeného   Slovenskou   advokátskou   komorou.   Slovenská   advokátska   komora odmietla   sťažovateľku   zapísať   do   zoznamu   advokátov   s   odôvodnením,   že   sťažovateľka nesplnila   podmienku   trojročnej   praxe   advokátskeho   koncipienta   ustanovenú   podľa   §   3 ods. 1 písm. c) zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov... Sťažovateľka   podala   opravný   prostriedok,   proti   rozhodnutiu   č.   4068/09 zo 4. decembra   2009   Predsedníctva   Slovenskej   advokátskej   komory   na   Krajský   súd v Bratislave,   Krajský   súd   v   Bratislave   sťažovateľkino   odvolanie   zamietol   rozsudkom, sp. zn. 4 S 92/2010-31 z 25. mája 2012.

Sťažovateľka   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   podala   odvolanie na Najvyšší   súd   SR.   Sťažovateľka   v   odvolaní   okrem   iného   namietla,   že   rozhodnutie krajského   súdu   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Najvyšší   súd   SR rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil rozsudkom 5 Sžo/35/2012 zo dňa 29. októbra 2012. Aj Najvyšší súd SR nesprávne právne posúdil predmet sporu, o rozhodnutie ktorého sťažovateľka požiadala orgány súdnej moci. V príčinnej súvislosti s nesprávnym právnym posúdením sťažovateľkinej veci došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd zaručených Ústavou SR.“.

Sťažovateľka ďalej v odôvodnení sťažnosti cituje čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy a rozoberá „Namietnuté   porušenie   ochrany   sťažovateľky   podľa   čl.   35   ods.   4   Ústavy   SR“,   ako   aj ostatných   článkov   ústavy   a   nesúhlasí   s   právnymi   závermi   predsedníctva   Slovenskej advokátskej komory, Krajského súdu v Bratislave a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka ešte v úvode sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základne právo sťažovateľky na v spojení s ochranou podľa čl. 12 ods. 1, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, ako aj v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Sžo/35/2012 zo dňa 29. októbra 2012 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Sžo/35/2012 sa ruší. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec na ďalšie konanie,

3.   Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   jej základných práv vo výške 20 000 euro, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275 euro a 94 centov, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátke JUDr. Jane Drgoncovej do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   podania   sťažovateľky   doručeného   25.   januára   2013 konštatuje,   že   táto   sťažnosť   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde),   teda   takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V   prvom   rade   je   v   danom   prípade   závažným   obsahovým   nedostatkom   petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu sťažnosti absencia označenia základného práva alebo slobody   sťažovateľky,   ktoré   malo   byť   porušené.   Aby   bola   formulácia   návrhu   na rozhodnutie   úplná   a   zrozumiteľná,   petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom rozhodovaní   viazaný,   má   obsahovať   nielen   označenie   ustanovenia,   ktorým   je   zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom   rozpore.   Takisto   nedostatok odôvodnenia   má významné procesné   dôsledky. Uvedené   je   nevyhnutné   na   vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

V danej veci sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti v časti III v nadpise uvádza „Namietnuté porušenie ochrany sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 4 Ústavy SR“, ale okrem označenia tohto práva toto základné právo v sťažnosti bližšie nie je vecne odôvodnené. Okrem toho v tejto časti odôvodnenia sťažovateľka poukazuje aj na to, že všeobecné súdy mali porušiť jej základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy. Odôvodnenie tejto časti sťažnosti pritom však nie je premietnuté do petitu sťažnosti, z ktorého nie je zrejmé, ktoré základné právo sťažovateľky z citovaného článku ústavy malo byť rozsudkom najvyššieho súdu porušené.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky považoval   opísané   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   za   dostatočný   dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Ústavný súd so zreteľom na opísané dôvody preto sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013