znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 33/2011 z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2011 doručená sťažnosť I. P., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 33/2011 z 20. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/144/2008 zo 6. septembra 2010 uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona a bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 5 rokov.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011, ktorým toto odvolanie ako nedôvodné podľa ustanovenia § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že   označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu: «Zavinenie k dopravnej nehode V otázke priebehu skutkového deja - kolízie s poškodeným cyklistom, existuje viacero alternatív vyplývajúcich zo znaleckého dokazovania.

Súd   odmietol   alternatívy   prednesené   znalcom,   ktorého   posudok   zabezpečil sťažovateľ, a to s poukazom na svoje svojvoľné, právne nepreskúmateľné závery, opreté len o   dohady,   zjavne   so   selekciou   hodnotenia   dôkazov   určitým   smerom,   čo   je   ústavne neakceptovateľné.

Závery súdu o nepochopiteľnom manévre cyklistu, citujem „musel prejsť na ľavú stranu ulice Ú. a pri jej ústí prudko stočiť bicykel o približne deväťdesiat stupňov tak, aby sa dostal do osi prichádzajúceho vozidla B.“, sú z pohľadu sťažovateľa nepochopiteľné, nemožno zistiť odkiaľ takéto závery súd zobral, sú nepravdivé, v znaleckom posudku nie sú uvedené.

Dohady súdu typu, čo musel poškodený vidieť a čo nie, tiež sťažovateľ odmieta, dopravné nehody takto vnímať nemožno a prístup súdu dokresľuje nie práve najšťastnejšia veta uvedená v odôvodnení prvostupňového rozsudku, že to, že obžalovaný pri jazde porušil takmer všetky predpisy o premávke na pozemných komunikáciách, ktoré porušiť mohol, neznamená, že tieto predpisy porušoval aj poškodený.

Čo si o tomto možno z odborného pohľadu myslieť, nechce sťažovateľ komentovať, je mu však nejasné, na základe akého procesne vykonaného dôkazu dospel súd k záveru, že poškodený cyklista neporušil ani jedno pravidlo cestnej premávky, napr. nešiel po ľavej strane ulice Ú.

Súd   odmietol   výpoveď   svedka   J.   S.   z dôvodov,   ktoré   sťažovateľ   nevie   posúdiť   a právne dôvody to nie sú.

Rovnako,   aby   súdu   „sedela“   ním   zvolená   alternatíva,   považuje   súd   výpovede svedkov F. S. a M. S. v časti týkajúcej sa otázky, či videli poškodeného cyklistu na ulici s. v kritickom čase, keďže sa vyjadrili, že ho nevideli, za nejednoznačné, vraj si ho len nemuseli všimnúť.

Súd prijal za jednoznačnú len alternatívu znalca Ing. F. D., a to opäť s poukazom na laické a nepreskúmateľné dôvody typu, že bicyklista nemal dôvod jazdiť po chodníku, ponáhľali sa tam ľudia do práce, čo by ho viedlo k tomu aby z neho zišiel atď. a výpovede svedkov, ktoré do tejto alternatívy nezapadali, jednoducho považoval za nevierohodné. Súd dospel k záveru, že alternatíva vypracovaná v znaleckom posudku sťažovateľa, spočívajúca   v   tom,   že   poškodený   vychádzal   z   ulice   Ú.   je   vylúčená,   a   to   bez   opory vo vykonanom dokazovaní.

Súd sa aj v tomto prípade pohrával v zásade s vierohodnosťou dôkazov - dvoch znaleckých posudkov z cestnej dopravy, a aj s výpoveďami svedkov, čo vyhodnotil opäť svojvoľne.

Z pohľadu právneho, ak je súd postavený pred úlohu zhodnotiť vierohodnosť dvoch skupín   odlišných   dôkazov,   nemôže   nevierohodnosť   niektorého   z   dôkazov   odôvodniť   len okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov, čo súdna prax rešpektuje pomerne dlhú dobu (napr. už R 6/1970).

Možno   poukázať   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 3 ÚS 617/2000   zo   dňa   4.10.2001,   ktoré   uvádza,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní od najnižšieho   po   najvyšší   stupeň   nesmú   vykonávať   selekciu   dôkazov,   ktoré   potvrdzujú alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom. Tiež platí už vyššie uvedené, že vina musí byť preukázaná bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností, čo sa vo vzťahu k tejto právnej kvalifikácii nestalo.

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré nemožno   rozptýliť   vykonaním   a   skúmaním   ďalších   dostupných   dôkazov,   je   nevyhnutné rozhodnúť v prospech obvineného.

Prijať   len   jednu   z alternatív   dvoch   alebo   viacerých   možných   spôsobov   priebehu skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní, hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.

Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001 zverejnené v časopise Zo súdnej praxe 5/2002 na strane 113).

IV.

Stav vylučujúci spôsobilosť Okresný súd v Nových Zámkoch s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Nitre v rozsudku uviedol, že výpoveď sťažovateľa na hlavnom pojednávaní v otázke požitia alkoholických nápojov je nevieryhodná, čo oprel o skutočnosť, že sťažovateľ až do hlavného pojednávania ani v jednej zo svojich predchádzajúcich výpovedí neuvádzal, že po dopravnej nehode požil alkoholické nápoje.

Takéto   stanovisko   súdu,   bližšie   nekonkretizované,   je   v   otázke   posúdenia vierohodnosti   výpovede   sťažovateľa   nepreskúmateľné,   nie   je   postavené   na   logických a právnych záveroch, nie je pravdivé (alkohol sťažovateľ spomínal už vo výpovedi zo dňa 5.5.2008 uskutočnenej v prípravnom konaní, nikoho to však bližšie nezaujímalo).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   nebolo   preukázané,   či   inému   spôsobil   z   nedbanlivosti   smrť v stave vylučujúcom spôsobilosť, vykonávať činnosť riadenia motorového vozidla, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky.

Stav   vylučujúci   spôsobilosť   je   potrebné   v   každom   konkrétnom   prípade   zisťovať a dokazovať (napr. R 54/1968).

Podľa poznatkov lekárskej vedy nie je žiadny, teda ani nadpriemerne disponovaný vodič motorového vozidla, schopný bezpečne riadiť motorové vozidlo, ak dosiahne hladina alkoholu v jeho krvi najmenej 1 promile.

U vodiča, u ktorého bolo zistené v dobe riadenia menšie množstvo alkoholu v krvi než 1 promile, je vždy nevyhnutné dokázať, že jeho schopnosť riadiť motorové vozidlo bola skutočne znížená v rozsahu, aký predpokladá ustanovenie § 149 ods. 4 resp. § 289 Tr. zák. (predtým § 201 Tr. zák.).

Súd   sa   vôbec   nezaoberal   týmito   základnými   právnymi   východiskami   a   nebral do úvahy skutočnosť, že v čase, keď sťažovateľ vozidlo riadil, nemal v krvi toľko alkoholu, aby   jeho   schopnosť   riadiť   motorové   vozidlo   bola   skutočne   znížená   v   rozsahu,   aký predpokladá ustanovenie § 149 ods. 4 resp. § 289 Tr. zák.

V tom čase mohla hladina alkoholu v jeho krvi podľa znaleckého posudku Ing. I. I. mať spodnú hranicu 0,75 promile, čo nie je stav vylučujúci spôsobilosť riadiť motorové vozidlá.

V každom prípade stav vylučujúci spôsobilosť v tomto konkrétnom prípade nikto nepreukázal   a   súd   pri   svojom   odôvodňovaní   rozsudku   uviedol   len   to,   že   výpoveď sťažovateľa je nevieryhodná, čo je ústavne neakceptovateľné.

Otázka   vierohodnosti   výpovede   pri   procesnom   postavení   obžalovaného   nie   je postavená správne pri hodnotení jeho výpovede, otázka musí byť postavená tak, či to tak mohlo byť alebo je takáto možnosť jednoznačne a bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností vyvrátená.

Vina musí byť preukázaná bez akýchkoľvek logicky odôvodnených pochybností, čo sa vo vzťahu k tejto právnej kvalifikácii nestalo.

Zo zásady in dubio pro reo vyplýva, že ak po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie, ktoré nemožno   rozptýliť   vykonaním   a   skúmaním   ďalších   dostupných   dôkazov,   je   nevyhnutné rozhodnúť v prospech obvineného.

Prijať   len   jednu   z alternatív   dvoch   alebo   viacerých   možných   spôsobov   priebehu skutku možno iba vtedy, ak je tento skutkový dej vykonaným dokazovaním jednoznačne a nepochybne preukázaný, kým iná alternatíva skutkového deja vo vykonanom dokazovaní, hoci bolo realizované v potrebnom rozsahu, nemá oporu.

Ak však pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Tz 10/2001 zverejnené v časopise Zo súdnej praxe 5/2002 na strane 113).

Z konania súdu, ktorý na jednej strane požiadal po výpovedi sťažovateľa na hlavnom pojednávaní   znalca   Ing.   I.   I.   o   doplnenie   posudku   a   na   strane   druhej   toto   doplnenie odmietol, pravdepodobne iba preto, že sa nehodilo do vopred zvolenej skutkovej verzie súdu a takéto niečo súd ani nečakal, možno vyvodiť protiústavný postup, spočívajúci v selekcii dôkazov súdom.

Možno   poukázať   opäť   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 3 ÚS 617/2000   zo   dňa   4.10.2001,   ktoré   uvádza,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní od najnižšieho   po   najvyšší   stupeň   nesmú   vykonávať   selekciu   dôkazov,   ktoré   potvrdzujú alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom.

Kritéria súdu na posúdenie vierohodnosti výpovede sťažovateľa sú veľmi svojské, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, sú v rozpore so zákonom.

Pri súčasnej preferencii kontradiktórnosti procesu a realizácie práv obžalovaného najmä   v   súdnom   konaní,   je   odmietnutie   výpovede   obžalovaného   v   konaní   pred   súdom s poukazom na to, že niečo nehovoril v konaní prípravnom a hovorí to až na hlavnom pojednávaní pred súdom (hoci sa ho na to niečo v prípravnom konaní nikto nepýtal) zjavne účelové a protiústavné (nejde tu totiž o situáciu, že obžalovaný to niečo hovorí inak v konaní pred súdom a inak na hlavnom konaní, pričom rozpory nevie vysvetliť).

Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí dovolaním namietanými skutočnosťami nezaoberal s odôvodnením, že sú skutkové okolnosti nesmie preskúmavať.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1   listiny a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň   garantuje   zachovanie   lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti   a príslušného spisového materiálu ústavný súd zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Pôvodný rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T/144/2008 z 21. januára 2009 krajský súd   zrušil   svojím   uznesením   sp.   zn.   7   To/20/2009   z 20.   mája 2009,   v ktorom   uviedol: „Čo sa týka záverov súdu I. stupňa ohľadom požitia alkoholických nápojov obžalovaným, odvolací súd sa s nimi plne stotožňuje a ako na správne na ne poukazuje. Aj odvolací súd považoval   obranu   obžalovaného   ohľadom   požitia   alkoholických   nápojov   po   dopravnej nehode za účelovú a nie je potrebné závery súdu I. stupňa v tejto otázke spochybňovať. Odvolací súd však poukazuje na postup súdu I. stupňa v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, keď uvedený posudok predložený stranou v konaní nebral ako celok, ale len poukázal na najpravdepodobnejšiu alternatívu vzniku dopravnej nehody. Nie je však zrejmé ako sa súd I. stupňa vysporiadal so závermi Ing. V. H., a prečo nevyhodnotil všetky alternatívy vzniku dopravnej nehody, uvádzané v posudku, ale len vyňal jednu z alternatív znalcom označenú ako najpravdepodobnejšiu a označil ju za neprijateľnú a vylúčil možnosť vzniku dopravnej nehody uvedeným spôsobom. S poukazom na rozpory a porušenie práva obžalovaného na obhajobu bude úlohou súdu I. stupňa odstrániť rozpory a preveriť obranu obžalovaného, aby tak bolo možné zákonne a správne rozhodnúť v merite veci a v prípade uznania viny pri ukladaní trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona.“

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 T 144/08 zo 6. septembra 2010 uznal sťažovateľa vinným   zo   spáchania   trestných   činov   usmrtenia   podľa   §   149   ods.   4   Trestného   zákona a neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol:

„Z doznania obžalovaného a z výpovede svedka T. K. bolo preukázané, že vozidlo B. v čase dopravnej nehody viedol obžalovaný I. P.

Do   konania   v   prípravnom   konaní   bol   pribratý   znalec   z   odboru   cestnej   dopravy Ing. F. D. a obžalovaný prostredníctvom obhajcu v konaní pred súdom predložil znalecký posudok znalca z odboru cestnej dopravy Ing. V. H. Oba znalecké posudky sa zhodujú v tom,   že   vozidlo   B.   narazilo   pravou   prednou   stranou   do   pred   ním   idúceho   bicykla na ktorom   išiel   poškodený   súbežne   so   smerom   vozidla   B.   a do poškodeného   narazilo rýchlosťou 104 km/hod (± 3%) vo vzdialenosti 20 m od východzieho bodu merania - znalec Ing. D., vo vzdialenosti 19,578 m - znalec Ing. H.

V prípravnom konaní boli znalcom Ing. D. v jeho znaleckom posudku rozoberané dve alternatívy jazdy poškodeného. Jedna, že išiel po ulici S. po ceste, druhá že išiel po ulici S. po   chodníku   a   na   križovatke,   kde   došlo   k   dopravnej   nehode   zišiel   z chodníka   pred prichádzajúce motorové vozidlo. V znaleckom posudku Ing. V. H., vypracovanom na žiadosť matky obžalovaného, je uvedená ďalšia alternatíva možného pohybu poškodeného a to že prichádzal sprava z ulici Ú. ústiacej do križovatky, kde došlo k dopravnej nehode. Táto ulica Ú. neústi kolmo do ulice S., ale je k nej situovaná šikmo.

Znalec Ing. H. sa v svojom znaleckom posudku sa priklonil k najpravdepodobnejšej alternatíve,   že   poškodený   vyšiel   na   ul.   S.   z   ulice   Ú.   Tento   svoj   názor   zdôvodňoval výpoveďami vodiča protiidúceho autobusu svedka F. S. a cestujúcej v autobuse svedkyne M. S.,   ktorí   v   prípravnom   konaní   i   na   súde   vypovedali,   že   nevideli   bicyklistu,   videli   iba protiidúce auto (vozidlo B.) a následne letiaci bicykel. Znalec iné odôvodnenie tejto, z jeho strany najpravdepodobnejšej alternatívy nemal. V podstate hodnotil dôkazy, čo však znalec hodnotiť nemá.

Svedok F. S. na hlavnom pojednávaní naviac uviedol, že pred tým než videl letiaci bicykel, videl veľa cyklistov idúcich po ceste. Svedkyňa M. S. vypovedala, že protiidúce vozidlo išlo rýchlo. To znamená, že toto vozidlo musela určitú chvíľu pozorovať na to, aby sa mohla takto vysloviť o jeho rýchlosti, čím protiidúce vozidlo upútalo jej pozornosť. Tiež treba zdôrazniť, že poškodeného obaja svedkovia mohli pred nárazom vidieť, pretože určitý čas   sa   musel   pohybovať   v   ich   zornom   poli.   Preto   nemožno   výpovede   týchto   svedkov považovať ako jednoznačné a nespochybniteľné, ktoré by ako jediné boli dôkazom na to, že poškodený   pred   dopravnou   nehodou   išiel   po   ul.   Ú.   Jednoducho   si   nemuseli   všimnúť a nevšimli   si   prichádzajúceho   poškodeného,   tak   ako   nevideli   náraz   vozidla   B. do poškodeného. Uvedení svedkovia nevedeli odhadnúť v akej vzdialenosti boli, keď videli protiidúce motorové vozidlo a nevedeli sa vyjadriť ani k časovým súvislostiam.

Znalec Ing. D. považoval variant, že poškodený vyšiel z ulici Ú. za nepravdepodobný a v podstate sa pridržiaval záveru znaleckého posudku podaného v prípravnom konaní, ktorý   na   hlavnom   pojednávaní   potvrdil.   Dospel   k   názoru,   že   bicyklista,   aj   keby   zišiel z chodníka, vzhľadom na povolenú rýchlosť jazdy v obci (60 km/hod.) a neskorú reakciu vodiča vozidla B., nevytvoril obžalovanému z technického hľadiska náhlu ani neočakávanú prekážku. Za najpravdepodobnejší variant považoval plynutú jazdu poškodeného po ulici - ceste s.

Po doplnenom dokazovaní - doplnením oboch znaleckých posudkov k variantu, že poškodený vychádzal na ul. S. z ul. Ú., vyšlo najavo, že v tomto prípade by musel poškodený jazdiť v tejto ulici, ktorá je obojsmerná (vyplýva to z fotodokumentácie z miesta dopravnej nehody) tesne pred zabočením do ul. S. v ľavej polovici tejto ulice. Musel by z tejto ľavej polovice zatáčať, aby sa dostal do miesta nárazu tesne pre nárazom. K takejto jazde nemal žiadny dôvod, naviac by riskoval, že do tejto ulice môže z ul. S. zabočiť kedykoľvek iný účastník cestnej premávky. Aj v prípade jazdy v pravej polovici vozovky ul. Ú., aby sa dostal poškodený do miesta nárazu, by musel pred odbočením urobiť nepochopiteľný manéver a prejsť   na   ľavú   stranu   vozovky.   Treba   tiež   dodať,   že   ul.   Ú.   ústí   do   ul.   S.   šikmo a pri odbočovaní z tejto ulice doprava na ul. S. je tupý uhol a pri jazde pri pravom okraji cesty ul. Ú. by sa poškodený vyhol nerovnostiam vozovky a zabočil by do ul. S. niekoľko metrov za miestom, kde bol zrazený. V prípade spomínaného nepochopiteľného manévru t.j. že by poškodený prešiel z pravej strany vozovky tesne pred odbočovaním doprava na ľavú stranu vozovky, by musel vidieť prichádzajúce vozidlo B. a mal by možnosť zabrániť stretu. Súd   vzhľadom   na   horeuvedenú   skutočnosti   vylúčil   alternatívu,   že   poškodený vychádzal pred dopravnou nehodou z ul. Ú.  

Súd za jednoznačnú alternatívu považoval alternatívu, že poškodený pred nárazom išiel po ul. S. Poškodený bicyklista nemal dôvod jazdiť po chodníku, najmä keď sa ľudia tým smerom ponáhľali do práce a okrem toho by vyvstávala otázka, čo by ho viedlo k tomu, aby zišiel z chodníka na vozovku a nepokračoval v jazde po chodníku naďalej za križovatkou. To,   že   obžalovaný   pri   predmetnej   jazde   porušil   takmer   všetky   predpisy   o premávke   na pozemných komunikáciách, ktoré porušiť mohol, neznamená, že tieto predpisy porušoval aj poškodený.   Z   technického   hľadiska   sa   nedá   ani   jeden   variant   zdôvodniť.   To   však neznamená, že súd pri rozhodovaní musí bez ďalšieho dokazovania a úvah prihliadnuť iba na alternatívu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.

Z ďalších dôkazov je preukazované, že obžalovaný sa nevenoval dostatočne vedeniu vozidla. Z výpovede svedka T. K., ktorý bol s obžalovaným vo vozidle B. ako spolujazdec vyplýva, že ani jeden z nich t.j. ani obžalovaný, nevedeli vôbec do koho na ulici S. narazili. Svedok   sa   vrátil   na   miesto   nehody   a   telefonicky   oznamoval   obžalovanému,   že   zrazili bicyklistu.   Z   tohto   hľadiska   výpoveď   obžalovaného,   že   sledoval   cestu   pred   sebou   a bicyklista sa objavil zrazu, (nevedel odkiaľ) je nevieryhodná. Ak by cestu sledoval musel by vidieť   bicyklistu   či   už   idúceho   pred   ním,   alebo   schádzajúceho   z   chodníka   alebo vychádzajúceho z ulici Ú.

Na základe horerozvedených dôkazov a úvah nemal súd preukázané spoluzavinenie na dopravnej nehody zo strany poškodeného.

Obžalovaný   z   miesta   nehody   ušiel   s   vozidlom   B.,   ktoré   v   čase   nehody   viedol. V prípravnom konaní, po tom, čo bolo zistené, že bol účastníkom predmetnej dopravnej nehody, bol podrobený dychovej skúške s pozitívnym výsledkom. Za účelom zistenia, či v čase dopravnej nehody obžalovaný bol alebo nebol, pod vplyvom alkoholu, bol pribratý do konania znalec z odboru toxikológie Ing. I. I. PhD, ktorý na základe dostupných údajov (výsledkov   opakovaných   dychových   skúšok)   a   výpovedí   obžalovaného   a svedka   T.   K. v prípravnom konaní zistil, že obžalovaný v čase dopravnej nehody mal v krvi 2,17 až 2,62 promile alkoholu. Podľa jeho vyjadrenia v znaleckom posudku sa jedná o ťažký stupeň opilosti a na tejto úrovni sa objavuje dezorientácia o mieste a situácii, poruchy rovnováhy a delenia v priestore.

Obžalovaný   na   hlavnom   pojednávaní   tvrdil,   že   po   požití   alkoholu   v   noci   pred dopravnou nehodou mal zdravotné potiaže (zvracal) a po nehode požil alkoholické nápoje a jedol.   Napriek   nevieryhodnosti   tejto   výpovede   -   keď   znalec   mal   k   dispozícii   tri   jeho predchádzajúce výpovede, v ktorých nič takého neuviedol, doplnil na žiadosť súdu znalecký posudok s prihliadnutím na tvrdenia obžalovaného na hlavnom pojednávaní. Vychádzajúc z údajov   prednesených   obžalovaným   na   hlavnom   pojednávaní   znalec   zistil,   že   v   čase dopravnej nehody by mal obžalovaný v krvi 0,75 až 1,25 promile alkoholu.

Súd   nemal   preukázanú   ani   v   tejto   časti   vieryhodnosť   výpovedi   obžalovaného prednesenú   na   hlavnom   pojednávaní   vzhľadom   na   už   spomínanú   skutočnosť,   že   do hlavného   pojednávania   ani   v   jednej   z   troch   výpovedí   neuvádzal   skutočnosti,   o   požití alkoholu po dopravnej nehode.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutkov,   ktoré   mu   kládla   za   vinu   obžaloba   t.j.   skutkov   uvedených   vo   výroku   rozsudku. Pretože mal súd preukázané, že obžalovaný ako vodič dopravného prostriedku spôsobil v stave   vylučujúcom   spôsobilosť   vykonávať   takú   činnosť,   ktorý   si   privodil   vplyvom návykovej látky, inému z nedbanlivosti smrť, uznal ho vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 4 Trestného zákona.

Pretože obžalovaný ako vodič, po dopravnej nehode, na ktorej mal účasť, neposkytol a ani sa nepokúsil osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví potrebnú pomoc, naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty   prečinu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Súd ho uznal z tohto prečinu vinným. Nič na tejto situácii nemení to, že po náraze poškodený utrpel také zranenia, na následky ktorých na mieste nehody zomrel. Obžalovaný sa ani nepresvedčil, v akom stave poškodený je, či mu nemožno pomôcť.“

Odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sťažovateľ   založil   na argumentácii v podstate totožnej s odôvodnením sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 To 65/2010 z 10. marca 2011 odvolanie sťažovateľa v zmysle § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.  

Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že po zrušení pôvodného rozsudku prvostupňový   súd   dokazovanie   doplnil   v potrebnom   rozsahu   korešpondujúcom   potrebe náležitého   zistenia   skutkového   stavu.   Aj   odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku kvalifikoval   krajský   súd   ako   zodpovedajúce   požiadavkám   ustanovenia   §   168   ods.   1 Trestného poriadku, a preto naň v podrobnostiach poukázal.

Krajský súd dôvodil, že v prvostupňovom konaní konajúci súd vychádzajúc z oboch znaleckých   posudkov   posúdením   jednotlivých   alternatív   možného   vzniku   dopravnej nehody dospel k čiastkovému záveru, že poškodený sa pred nárazom plynulo pohyboval po ulici S., a teda si osvojil variant vzniku dopravnej nehody formulovaný v znaleckom posudku znalca pribratého do trestného konania podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku orgánom   činným   v trestnom   konaní,   ktorý   v štádiu   súdneho   konania   znalecký   posudok doplnil. Krajský súd na tomto mieste zdôraznil, že sa s predmetným záverom stotožňuje. V ďalšom bode krajský súd poukázal na výpoveď preukazujúcu, že sa sťažovateľ nevenoval dostatočne vedeniu vozidla, a to na výpoveď svedka, spolujazdca sťažovateľa, ktorý potvrdil, že po zrážke nevedeli, do koho na ulici S. narazili, preto sa on na miesto nehody vrátil a telefonicky oznámil sťažovateľovi, že vozidlom zrazili cyklistu.

Krajský súd sa vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa smerujúcej k vyvráteniu záveru súdu o riadení vozidla v stave vylučujúcom spôsobilosť opätovne stotožnil so stanoviskom okresného   súdu,   ktorý   výpoveď   sťažovateľa   v tomto   smere   považoval   za   účelovú a nevierohodnú,   keďže   v predchádzajúcich   výpovediach,   ktoré   mal   pribratý   znalec k dispozícii   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku,   sťažovateľ   neuvádzal,   že   požil alkoholické nápoje aj po nehode (keď z miesta činu odišiel), ale práve pred nehodou.

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Krajský súd ako súd odvolací konštatoval, že po zrušení predchádzajúceho rozsudku bolo   okresným   súdom   dokazovanie   doplnené v potrebnom   rozsahu   v súlade   so   zásadou náležitého   zistenia   skutkového   stavu   zakotvenou   v ustanovení   §   2   ods.   10   Trestného poriadku   a prijaté   rozhodnutie   aj   dostatočne   odôvodnené,   preto   sa   krajský   súd   naň v podrobnostiach   odvolal.   Napriek   takto   zvolenému   postupu   neopomenul   krajský   súd ústavné   limity,   ktoré   musí   dodržiavať   pri   odôvodňovaní   svojich   rozhodnutí   každý   súd vrátane odvolacieho súdu.   Preto na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia doplnil   podrobnú   argumentáciu   reflektujúcu   na   základné   argumentačné   východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský   súd   kvalifikoval   postup   okresného   súdu,   ktorý   formuloval   podrobné a zároveň logické myšlienkové úvahy spojené s posudzovaním a hodnotením jednotlivých znaleckých posudkov a výpovedí svedkov, ako zodpovedajúci zásade voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 12 Trestného poriadku) poukazujúc na skutočnosť, že prvostupňový súd zohľadnil oba znalecké posudky (znalecký posudok obstaraný orgánom činným v trestnom konaní   a jeho   doplnenie,   ako aj   znalecký   posudok   obstaraný   obhajobou   spolu   s jeho doplnením)   a osvojil   si   ten   variant   dopravnej   nehody,   ktorý   považoval   za   dostatočne preukázaný.

Krajský súd podporil aj záver prvostupňového súdu, ktorým tento vyvrátil obhajobu sťažovateľa (že sa dostatočne venoval vedeniu vozidla) poukazom na výpoveď relevantného svedka a jej logickým vyhodnotením v kontexte súvisiacich okolností.

Vo   vzťahu   k argumentom   sťažovateľa   týkajúcim   sa   otázky   preukázania   znaku kvalifikovanej   skutkovej   podstaty   trestného   činu   usmrtenia   (riadenia   vozidla   v   stave vylučujúcom spôsobilosť)   opakovane podporil krajský súd záver prvostupňového   súdu, ktorý   v tomto   smere   neakceptoval   obranu   sťažovateľa   poukazujúc   na   okolnosti signalizujúce   účelovosť   a   nevierohodnosť   výpovede   predostretej   sťažovateľom   v štádiu súdneho   konania.   Na tomto   mieste   považuje   ústavný   súd   vo   vzťahu   k argumentácii sťažovateľa   za   potrebné   uviesť,   že   ani   určitá   nepresnosť,   ktorá   sa   v danej   otázke v rozhodnutiach konajúcich súdov vyskytla, nie je dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu, pretože v okolnostiach danej veci táto nevykazuje takú intenzitu, ktorá by v postupe súdu   týkajúceho sa hodnotenia   dôkazu (hodnotenie výpovede z hľadiska jej pravdivosti a vierohodnosti) signalizovala zjavné vybočenie z limitov ústavnosti [súdy chybne uviedli, že v prípravnom konaní mal znalec v čase vypracovania znaleckého posudku k dispozícii 3 výpovede sťažovateľa o požití alkoholu pred dopravnou nehodou, pričom v skutočnosti išlo   o dve   také   výpovede,   pretože   po   vypracovaní   znaleckého   posudku   sťažovateľ v prípravnom   konaní   ešte   poskytol   výpoveď,   v ktorej   neurčito   uvádzal,   že „pravdepodobne“ požil alkohol aj po nehode v množstve, ktoré nevedel kvantifikovať]. Krajský   súd   teda   na   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľa   reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   (aj prostredníctvom   odôvodnenia   prvostupňového   rozsudku)   zrozumiteľne   a   bez   zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie je   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   ani   nepopiera   zmysel   interpretovaných a aplikovaných   právnych   noriem   a predovšetkým   obsahuje   dostatočne   náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov vo vzťahu ku kontextu odvolacích námietok sťažovateľa. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   ešte   viesť   k záveru   o porušení základných práv sťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudok   krajského   súdu   tak   zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   zaručených   čl.   46   ods.   1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 33/2011 z 20. septembra 2011

Z obsahu sťažnosti a z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody v zmysle   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   c),   g)   a i)   Trestného   poriadku   a v dovolaní formuloval argumentáciu totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle § 382   písm.   c)   Trestného   poriadku   odmietol   pre nesplnenie   dôvodov   dovolania   podľa ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení § 368 ods. 1 Trestného poriadku (možnosť   podania   dovolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   bola   vec   právoplatne skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2 písm.   b)   Trestného   poriadku   a   podania   dovolania   na   príslušnom   prvostupňovom   súde a v zákonnej lehote podľa ustanovení § 370 Trestného poriadku.

Najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom a na tomto mieste uviedol, že v kontexte dotknutého ustanovenia treba právo na obhajobu chápať ako „vytvorenie   podmienok   pre   plné   uplatnenie   procesných   práv   obvineného   a jeho obhajcu   a zákonný   postup   pri   reakcii   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a súdu   na uplatnenie každého obhajovacieho práva“. Najvyšší súd poukázal na to, že dovolací dôvod v zmysle označeného ustanovenia bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného   poriadku   o povinnej   obhajobe   a   pri   vykonávaní   procesných   úkonov   bez prítomnosti obhajcu. V tejto súvislosti dodal, že   v prípade zistenia porušenia práva na obhajobu je povinnosťou dovolacieho súdu preskúmať zároveň skutočnosť, či došlo k jeho porušeniu   zásadným   spôsobom,   teda   či   toto   porušenie   malo   za   následok   odlišné rozhodnutie   v otázke   viny.   Najvyšší   súd   v nadväznosti   na   to   argumentoval,   že   z obsahu spisového   materiálu   týkajúceho   sa   veci   sťažovateľa   vyplýva,   že   sťažovateľ   v priebehu celého trestného konania mal možnosť vyjadriť ku všetkým skutočnostiam kladeným mu za vinu, navrhoval dôkazy, ktorými sa súd zaoberal, a teda plne realizoval procesné práva spojené s obhajobou, ktoré mu priznáva Trestný poriadok. Najvyšší súd   zdôraznil, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov v rámci plnenia povinností vyplývajúcich z ustanovení § 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku a ani ich vlastné hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V tejto súvislosti najvyšší súd dôvodil, že konajúci súd sám rozhoduje o vykonaní dôkazov, ktoré   zabezpečia   náležité   zistenie   skutkového   stavu   ako   predpokladu   spravodlivého rozhodnutia, a preto nesúhlasný postoj obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania a s hodnotením jeho výsledkov ešte nemôže zakladať dovolací dôvod. Nad rámec najvyšší súd dodal, že „V tomto smere nie je možné súhlasiť s tým, že prvostupňový súd ignoroval výpoveď   svedka   J.   S.   Tento   svedok   vo   svojej   výpovedi   len   nepriamo   naznačoval,   že poškodený by mohol odbočiť na ulicu S. z ulice Ú. Oba súdy sa tomuto možnému variantu vzniku   dopravnej   nehody   však   podrobne   venovali.   Mali   k   dispozícii   znalecké   posudky vrátane znaleckého posudku predloženého obvineným, znalec Ing. F. D. doplnil znalecký posudok s ohľadom na tieto skutočnosti, a preto výsluch svedka J. S., ktorý naviac nevidel, či   skutočne   poškodený   na ulicu   Ú.   odbočil   a   nevidel   ani   samotnú   dopravnú   nehodu konajúce súdy správne odmietli ako nadbytočný.

Z   predloženého   spisového   materiálu   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   sa   riadne vysporiadal aj   s návrhom   obhajoby na   doplnenie   dokazovania   (č.l.   344),   keď   požiadal o doplnenie znaleckého posudku č. 019/08 Ing. I. I., PhD. a jeho dodatku o situáciu, o ktorej vypovedal   obvinený   na   hlavnom   pojednávaní,   t.j.   o   požití   alkoholických   nápojov po dopravnej   nehode   a   vplyv   jeho   žalúdočných   ťažkostí.   Tiež   doplnil   dokazovanie   po vrátení veci odvolacím súdom (uznesenie Krajského súdu v Nitre z 20. mája 2009, sp. zn. 7To/20/2009), a to doplnením znaleckého posudku č. 28/08 Ing. F. D. a znaleckého posudku č. 17/08 Ing. V. H. Okresný súd sa zaoberal i návrhom na doplnenie dokazovania pribratím ústavu súdneho inžinierstva na objasnenie alternatívy pohybu cyklistu, ktorý zamietol (č.l. 513).   Správne   postupoval   i   v   tomto   prípade,   pretože   ak   obvinený   v   rámci   práva   na obhajobu navrhoval dôkazy, povinnosťou súdu bolo zaoberať sa každým takýmto návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím o návrhu rozhodnúť (čo však neznamená, že súd musí návrhu na doplnenie dokazovania vyhovieť).“.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   subsumovanej   pod   dovolací   dôvod obsiahnutý v ustanovení § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd   uviedol, že tvrdenie o existencii tejto procesnej vady sťažovateľ ničím nepodložil a nepotvrdzuje ju ani obsah spisového materiálu. Najvyšší súd poukázal na to, že konajúci súd regulárne prihliadol len na   skutočnosti   prejednané   na   hlavnom   pojednávaní   a opieral   sa   len   o dôkazy   na   ňom vykonané.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   argumentácia   sťažovateľa   svojím   obsahom v podstate   poukazujúca   len   na   nesprávne   hodnotenie   dôkazov   súdmi   nemôže   zakladať žiaden zo zákonom formulovaných dovolacích dôvodov.

Najvyšší súd napokon dôvodil, že pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnené námietky, ktorými sa snažil preukázať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tieto pod predmetné ustanovenie nemožno zahrnúť, pretože v tomto prípade môže byť dovolacím dôvodom len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho   ustanovenia.   Najvyšší   súd   vysvetlil,   že   v rámci   takto   vymedzeného dovolacieho dôvodu je možné účinne namietať vady právne, no nie je možné namietať vady skutkové, a teda   že skutkový stav zistený súdmi oboch stupňov bol ustálený nesprávne a neúplne.   Podľa   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   sťažovateľom   formulované   dovolacie námietky   sa   vôbec   netýkali   právneho   posúdenia   zistených   skutkov   a ani   nesprávneho použitia   iného   hmotno-právneho   ustanovenia,   ale,   práve   naopak,   predostierali   len spochybnenie   skutkových   záverov   konajúcich   súdov.   Vo   vzťahu   k otázke   právneho posúdenia zistených skutkov najvyšší súd skonštatoval správnosť súdom ustálenej právnej kvalifikácie. Najvyšší súd vyvrátil aj tvrdenie sťažovateľa o porušení princípu prezumpcie neviny   poukazujúc na   to,   že   konajúci   súd   preveril   všetky   alternatívy   vzniku   dopravnej nehody, vyhodnotil vykonané dokazovanie a zároveň preveril obhajobu sťažovateľa.  

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvom   bode   odôvodnenia   najvyšší   súd   podrobne   vysvetlil   konkrétny, sťažovateľom vymedzený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku,   a   teda   podmienky   jeho   aplikovateľnosti.   Najvyšší   súd   potvrdil rešpektovanie   procesných   práv   sťažovateľa   súvisiacich   s jeho   právom   na   obhajobu v posudzovanom trestnom konaní. Na základe interpretácie dotknutého ustanovenia súčasne vylúčil   možnosť   subsumovania   argumentácie   sťažovateľa   týkajúcej   sa   námietok o nesprávnosti rozsahu vykonaného dokazovania a procesu jeho vyhodnotenia pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší súd vyvrátil aj opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   poukazujúc na zákonnosť postupu dokazovania predmetného trestného konania a nemožnosť aplikácie citovaného ustanovenia vo vzťahu k označeným argumentačným námietkam sťažovateľa (o nesprávnosti hodnotenia dôkazov konajúcimi súdmi).

Napokon najvyšší súd poskytol výklad ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku   a poukázal   na   irelevantnosť   argumentácie   sťažovateľa   obsahujúcej   tvrdenia o skutkových   vadách   posudzovaného   konania,   ktoré   v rámci   označeného   dovolacieho dôvodu   namietať   nemožno.   V tomto   kontexte   najvyšší   súd   zároveň   potvrdil   správnosť súdom určenej právnej kvalifikácie.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z označených   čiastkových   záverov   skonštatoval nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   vyčerpávajúco   odpovedal   na   ťažiskové   argumenty sťažovateľa   týkajúce   sa   jeho   tvrdení   o nesprávnosti   procesu   dokazovania.   Na   základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom, podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej   úpravy,   ktorý nepopiera   jej   účel   a   podstatu   a   na   základe   ktorého   bol   ustálený   dôvod   na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ   pre   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietaného   porušenia   označených   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru predmetným uznesením   najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012