znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. M., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., spol. s r. o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   advokátka   a konateľka   JUDr.   E.   G.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2011   faxom   a následne   18.   januára   2011   poštou   doručená   sťažnosť   E.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   34/2003   a   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2010.

Dôvody vidí sťažovateľka v tom, že všeobecné súdy „v súdnom konaní nedostatočne zistili skutkový stav veci v takej vážnej otázke ako je náhrada škody za ublíženie na zdraví s doživotnými následkami a svoje rozhodnutie založili len na jedinej svedeckej výpovedi, očitej svedkyne (ktorá mala bránené v komplexnom výhľade na miesto dopravnej nehody v   čase   nehody),   ktorá   nemohla   objektívne   vyjadriť   čo   videla   a   jej   výpoveď   bola sťažovateľkou   spochybnená,   rovnako   ako   bola   spochybnená   jej   výpoveď   aj   obsahom znaleckého posudku, pritom súdy ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní neposkytli primeranú súčinnosť účastníkom konania, ktorú typické kontradiktórne konanie ako spor o právo, predpokladá. Zo súdneho spisu je zrejmé, že výpovede jednotlivých účastníkov konania, ako aj svedkov a obsah znaleckého posudku sú v mnohých ohľadoch protirečivé alebo len pravdepodobné, a súdy nevyužili všetky procesné nástroje, ktoré mali ex lege k dispozícii, aby navzdory tomu mohli dospieť k meritórnemu rozhodnutiu v zmysle práva na spravodlivý súdny proces.“.

Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   domáhala   na okresnom súde   zaplatenia sumy 2 277 337,50 Sk „z titulu náhrady škody z ublíženia na zdraví,   ako aj   mimoriadneho   zvýšenia odškodnenia   zo bolesť   a   sťaženie   spoločenského uplatnenia“, na   základe   tej   skutočnosti,   že   14.   júna   2000   bola   účastníčkou   dopravnej nehody na... v B., keď pri prechádzaní cez priechod pre chodcov jej vozidlo idúce v pravom jazdnom pruhu dalo prednosť (zastavením) a v ľavom jazdnom pruhu iné vozidlo značky..., ktoré bolo vedené odporcom, jej nedalo prednosť a došlo k zrážke, čím sťažovateľka utrpela zranenia s dobou liečenia a práceneschopnosti v trvaní dvanásť mesiacov s doživotnými trvalými   následkami,   ktoré   jej   ako   mladej   žene   od   základu   zmenili   život   a   sťažili   jej možnosť spoločenského uplatnenia.

Okresný   súd   rozhodol   o jej   žalobe   až   po   ôsmich   rokoch   rozsudkom sp. zn. 7 C 34/2003   z   25.   novembra   2009   tak,   že   návrh   sťažovateľky   v   celom   rozsahu zamietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť trovy konania v sume 794,71 €.

Proti   rozsudku   podala   sťažovateľka   v   zákonom   ustanovenej   lehote   odvolanie   na krajskom súde, o ktorom rozhodol rozsudkom sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   okresný   súd   aj   krajský   súd „...   nezisťovali   prečo odporca rovnako nezastavil svoje vozidlo, ak videl že protiidúce vozidlo zastavilo a dalo prednosť chodkyni, hoci mu to zákon prikazoval, prečo nerešpektoval dopravné značenie vyznačené na ceste, a nezamedzil stretu s chodkyňou ak aj vytvorenie náhlej prekážky na danom úseku cesty kde sa dopravná nehoda stala mohol a mal podľa zákona očakávať...“.

Sťažovateľka prechádzala priamo cez priechod pre chodcov, pričom utrpela ťažký úraz, ale okresný súd „považoval za dostatočne preukázanú svedeckú výpoveď svedkyne nehody J. T., ktorá ako jediný priamy svedok, o dopravnej nehode vypovedala. Svedkyňa sa nejaví ako plne dôveryhodný svedok, čo taktiež súd opomenul náležite vyhodnotiť, nakoľko nevidela celý priebeh dopravnej nehody, teda od momentu keď sťažovateľka prišla pred prechod pre chodcov, svedkyňa videla iba časť z dopravnej nehody a je pravdepodobné, že uverila sama svojej verzii, ktorú si domyslením situácie na ceste vykonštruovala, čo je pravdepodobné aj z jej výpovede, ktorú podala na ústnom pojednávaní v prvostupňovom konaní a z výpovede v trestnom konaní zo dňa 22. 01. 2003“.

Podľa sťažovateľky «„Fotografie z dopravnej nehody jasne ukazujú, že bilboard blízko cesty tvoril zreteľnú prekážku vo výhľade svedkyne na celý prechod pre chodcov, čo malo oslabiť dôveryhodnosť jej presvedčivej svedeckej výpovede", na túto skutočnosť však súd neprihliadol.».

Prvostupňový   súd   sa   tiež   vecne   nezaoberal   otázkou   náhrady   škody   na   zdraví a mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale na základe tejto svedeckej výpovede žalobu zamietol.

Okresný súd podľa názoru sťažovateľky nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy bez zreteľa   na   to,   či   potvrdzujú,   alebo   vyvracajú   tvrdenia   jednotlivých   účastníkov,   a   tiež neprihliadol na všetky svedecké výpovede v občianskoprávnom konaní a trestnom konaní. Sťažovateľka je toho názoru, že zraziť osobu na priechode pre chodcov alebo tesne pred ním, ak je takto výrazne označený, je hrubým porušením aj pravidiel cestnej premávky. Sťažovateľka tiež tvrdí, že aj zo záverov súdneho znalca priamo nevyplýva, že by samotná sťažovateľka zavinila dopravnú nehodu.

Sťažovateľka sa preto domnieva, že „pri absencii jednoznačných dôkazov by bolo na mieste očakávať, že súd rozhodne v jej prospech alebo ustáli aspoň mieru spoluzavinenia odporcu   a   ak   nemá   priame   dôkazy   nariadi   znalecké   dokazovanie   znalcami   z   odboru chirurgie a neurológie, pretože často z tohto posudku je zrejmé z akého smeru nárazu a akou časťou vozidla bolo zranenie spôsobené a týmto je možné zistiť aj postavenie vozidla k poškodenému v čase dopravnej nehody, čo súd neurobil. Pokiaľ teda neexistovali priame dôkazy   o   skutku   ako   sa   stal,   sťažovateľka   považuje   rozhodnutie   súdu   za   rozhodnutie v rozpore s jej právom na spravodlivé súdne konanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že: „1.) Základné právo E. M. - právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 3 Ústavy SR, a právo na   spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru…, bolo postupom krajského súdu… v konaní vedenom pod sp. zn 15Co 55/2010 a postupom Okresného súdu... pod sp. zn. 7C 34/2003 porušené.

2.)   Rozsudok   Krajského   súdu…   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn   15Co   55/2010   sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu… na ďalšie konanie.

3.)   Nahradiť sťažovateľke E. M. trovy právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci na účet právneho zástupcu A., spol. s r.o.…“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003 (a jeho rozsudkom z 25. novembra 2009) a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 55/2010 (a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010) došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy jej zamietli žalobu „o náhradu škody z ublíženia na zdraví,   ako aj mimoriadneho   zvýšenia   odškodnenia   zo   bolesť   a sťaženie spoločenského   uplatnenia“ bez   riadneho   odôvodnenia   a bližšieho   skúmania   príčinnej súvislosti medzi konaním odporcu a ťažkým úrazom sťažovateľky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), t. j. právo na spravodlivý proces. Avšak   obsah   týchto   práv   pritom   nedáva   účastníkovi   konania   záruku   na   úspech v občianskoprávnom konaní a rovnako do týchto práv nepatrí ani právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05). Navyše, otázka posúdenia priznania náhrady škody, zvýšenia odškodnenia za bolesť, resp.   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   je   otázkou   zákonnosti   a jej   riešenie   nemôže v zásade   viesť   k záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľky   (obdobne   napr. IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 205/07, III. ÚS 438/2010 a IV. ÚS 305/08). Ústavný súd k tomu dodáva,   že   nie   je   ani   súdom   skutkovým (m.   m.   III.   ÚS   27/2011),   aby   tieto   závery prehodnocoval   alebo menil, alebo prípadne, aby do nich zasahoval, aj keď aj niektoré argumenty sťažovateľky z jej pohľadu mohli mať aj racionálny základ.

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   v tejto   veci   iba   posúdiť,   či   všeobecné   súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do   porušenia niektorého zo základných   práv a slobôd.

1.   Sťažovateľka   namietala   v prvom   rade   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 34/2003.

Ústavný súd vo vzťahu k postupu a rozsudku okresného súdu z 25. novembra 2009 zistil, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľkiných práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľka nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   jej   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľka   môže   domôcť   využitím   jej dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na jej prerokovanie   (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že v danom   prípade   namietaný postup,   resp.   rozsudok okresného   súdu podliehal   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku revíznej právomoci krajského súdu a po podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľkou bol postup a rozsudok   okresného súdu napokon preskúmaný aj krajským súdom a vyústil do jeho rozsudku sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu   sa   uplatňuje princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplývajúci   z čl.   127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka domáha vyslovenia porušenia svojich práv postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   15 Co 55/2010   z   8.   septembra   2010. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co/55/2010 z 8.   septembra   2010   (s   prihliadnutím   i   na   obsah   rozsudku   súdu   prvého   stupňa sp. zn. 7 C 34/2003 z 25. novembra 2009, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej veci nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že okresný súd zamietol žalobu z dôvodu, že aj keď došlo k dopravnej nehode, pri ktorej navrhovateľka utrpela zranenia, „odporca nemohol zabrániť nehode ani pri vynaložení všetkého úsilia“. Svoje rozhodnutie okresný súd oprel najmä o svedeckú výpoveď jedinej priamej svedkyne, ktorá uviedla, že sťažovateľka   vbehla   do   vozovky   šikmo   na   os   vozovky   mimo   priechodu   pre   chodcov, pričom sa nepozrela, či nejde nejaké vozidlo, a tiež aj o znalecký posudok znalca Ing. B., ako aj na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Ž., v ktorých sa konštatuje, že stopy po brzdení nasvedčujú takej verzii nehody tak, ako ju podáva odporca. Preto súd prvého stupňa musel prihliadnuť na skutočnosť, že odporca neporušil pri jazde osobným motorovým vozidlom žiadny právny predpis a vzhľadom na to, že mu navrhovateľka vbehla do   jazdnej dráhy mimo priechodu   pre chodcov,   nemohol už zrážke v žiadnom   prípade zabrániť. Navyše, odporca nemohol túto skutočnosť predpokladať aj s ohľadom na to, že k nehode došlo mimo priechodu pre chodcov. Svojím správaním sťažovateľka vytvorila odporcovi v jazdnej dráhe náhlu prekážku a tento už nemohol stretu zabrániť.

Proti tomuto rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podala odvolanie sťažovateľka, ktorá   namietala,   že   súd   prvého   stupňa   nevykonal   dôsledne   navrhnuté   dôkazy   a   svoje rozhodnutie oprel takmer výlučne iba o jednu svedeckú výpoveď svedkyne J. T. Uviedla tiež,   že   okresný   súd   sa   otázkou   náhrady   škody   na   zdraví   a   mimoriadneho   zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ako meritom   návrhu vôbec nezaoberal,   hoci   navrhovateľka   utrpela   závažné   zranenia   aj   trvalé   následky   ju   vážnym spôsobom obmedzili do konca života.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   zistil,   že   krajský   súd, ktorým   potvrdil   výrok   rozsudku   okresného   súdu   z   25.   novembra   2009,   založil   aj   na konkrétnych skutočnostiach, aj keď sa opieral najmä o skutkové a právne závery okresného súdu. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľky v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku,   pričom konštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   v   dostatočnom   rozsahu vykonal   dokazovanie (oboznámil   sa   s   pripojeným   obsahom   trestného   spisu,   ktorého súčasťou   bol   i   znalecký   posudok   znalca   Ing.   T.   B.,   vykonal   v   dostatočnom   rozsahu dokazovanie   výsluchom   svedkov,   naviac   v   priebehu   konania   požiadal   o   vypracovanie znaleckého   posudku   Ústav   súdneho   inžinierstva   Ž.   v Ž.) a   na   základe   vykonaného dokazovania vyvodil správny skutkový, ale aj právny záver.

Dôvody rozhodnutia krajského súdu sa opierajú o platnú právnu úpravu zakotvenú v Občianskom súdnom poriadku, znalecké posudky, ale i o svedeckú výpoveď svedkyne, ktorá sa nachádzala v relevantnom čase na mieste nehody. Podľa názoru ústavného súdu dal krajský   súd   zrozumiteľnú   a primeranú   odpoveď   na   námietky   sťažovateľky   uvedené v odvolaní týkajúce sa daného prípadu. Jeho podrobné závery sú uvedené najmä na s. 4 až 6 rozsudku   a jeho   argumenty   sa   nejavia   ústavnému   súdu   ako   arbitrárne   a zjavne neodôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu je zdôvodnený riadne a krajský súd k zásadným pripomienkam sťažovateľky (uvedeným v jej odvolaní) zaujal jasné stanovisko, a preto ho ústavný súd považuje za ústavne konformný, aj keď sťažovateľka s jeho závermi nesúhlasí a tvrdí, že okresný súd aj krajský súd v napadnutých konaniach nesprávne posúdili miery zavinenia odporcu v tejto veci, dokonca uvádza, že v konaní nebola zaručená kontradiktórnosť konania a všeobecné súdy nesprávne vykonali dokazovanie, pričom nebrali do úvahy ani niektoré svedecké výpovede a závery súdneho znalca a tiež svoje rozhodnutie opreli len o jednu svedeckú výpoveď, ktorú sťažovateľka považuje za nevierohodnú.

Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu ústavný súd tiež zistil, že všeobecné súdy vychádzali   aj   z   dôkazov,   ktoré   sa   nachádzali   v   pripojenom   trestnom   spisu   (uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. k. 1 Tv 798/02-48 zo 6. júna 2003), ktorým bolo trestné stíhanie proti odporcovi pre trestný čin ublíženia na zdraví zastavené, a vychádzali tiež z výpovedí svedkov   a účastníkov dopravnej nehody, ktoré výpovede sa v priebehu konania najmä u sťažovateľky líšili.

Aj k poslednej námietke sťažovateľky (nesprávnemu zhodnoteniu miery zavinenia oboch účastníkov dopravnej nehody) krajský súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, ktorý dostatočným spôsobom a jednoznačne konštatoval, že s poukazom na znalecký posudok znalca Ing. B. a znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva „stopy po brzdení nasvedčujú verzii nehody tak, ako ju podáva odporca a pri takomto prípade súd prihliadol na skutočnosť, že odporca neporušil pri jazde osobným motorovým vozidlom žiadny predpis z dôvodu, že navrhovateľka vbehla do jazdnej dráhy mimo prechodu pre chodcov a preto odporca už nemohol zrážke v žiadnom prípade zabrániť. Súd konštatoval, že práve navrhovateľka vytvorila odporcovi v jazdnej dráhe náhlu prekážku a tento už nemohol stretu s navrhovateľkou zabrániť.“.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka tiež tvrdí, že odvolací súd porušil princíp kontradiktórnosti   konania,   pričom   dôvody   vidí   v tom,   že   všeobecné   súdy „neposkytli súčinnosť účastníkom konania a nemali záujem, aby skutkové zistenia boli objasnené tak aby   nedošlo   k porušovaniu   práv   a právom   chránených   záujmov“, a tiež   v tom,   že nezisťovali,   prečo   odporca   nezastavil   vozidlo,   ak   videl,   že   protiidúce   vozidlo   zastavilo a dalo   prednosť   sťažovateľke,   alebo   tiež   v tom,   že   odporca   nerešpektoval   dopravné značenie.

K tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   tieto skutočnosti nie sú spôsobilé samy osobe alebo aj v kontexte s inými zisteniami spochybniť ostatné skutkové závery všeobecných súdov opierajúce sa najmä o znalecké posudky a iné dôkazy, a   preto ústavný súd nezistil, že by tieto námietky mohli signalizovať svojvoľný postup krajského súdu v tejto veci.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že krajský súd (stotožňujúc sa so závermi okresného súdu) sa zaoberal a vysporiadal s každou námietkou sťažovateľky a samotné nevyhovenie odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľka sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu domáhala.

Uvedené   konštatovania   považuje   ústavný   súd   za   rozhodujúce   pri   presvedčení, že napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 15 Co 55/2010 z 8. septembra 2010 spĺňa parametre ústavnosti a zákonnosti, z čoho plynie jednoznačný záver o zlučiteľnosti tohto rozhodnutia   s   obsahom   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v zmysle citovanej judikatúry odmietol jej sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľka navyše ani riadne neodôvodnila, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy postupmi všeobecných súdov, ústavný súd sa jej sťažnosťou v tejto časti osobitne už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011