znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 81/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o   sťažnosti   Ing.   M.   A.,   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. A. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. A. trovy konania v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 81/07-8   z   12. apríla 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 3/96.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. V 279/07 doručeným ústavnému súdu 22. júna 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Návrh napadol na tunajší súd dňa 3. 1. 1996 Návrh   bol   nejasný   a   nezrozumiteľný,   lebo   žalobca   si   ho   písal   sám   a   preto   bol vyzvaný na doloženie dokladov a vo veci bol vytýčený termín výsluchu na deň 28. 3. 1996 Termín   pojednávania   zo   dňa   12. 4. 1997 (správne   má   byť   12. 5. 1997,   pozn.) odročený, nedostavili sa účastníci a žalobca spresnil pasívne legitimovaných účastníkov Pojednávanie 2. 6. 1997 znovu muselo byť odročené, lebo žalobca spresnil okruh pasívne legitimovaných účastníkov a nespresnil žalobný návrh.

Dňa 3. 6. 1997 žiadal poskytnúť lehotu na spresnenie žalobného návrhu. Dňa 13. 6. 1997 podanie žalobcu v ktorom znovu upravil žalobný návrh a bola volaná na výsluch jeho zástupkyňa (nie advokátka)

Dňa 2. 7. 1997 požiadal žalobca o poskytnutie lehoty na mimosúdnu dohodu Dňa 25. 8. 1997 doplnenie žaloby Žalobca nereagoval a súd zistil, že dňa 18. 8. 1999 zomrel Súd zisťoval právnych nástupcov po nebohom žalobcovi Dňa 24. 1. 2004 boli právni nástupcovia vyzvaní, či trvajú na podanej žalobe. Dňa 7. 4. 2004 Ing. M. A. vzala žalobu späť Adresa pobytu právnej nástupkyne zomretého žalobcu nebola súdu známa a preto súd zisťoval túto adresu a to 11. 6. 2004 vyzval Ing. A., ktorá oznámila súdu, že adresa pobytu jej sestry nie je známa.

Dňa   27.   10.   2004   manželka   nebohého   žalobcu   oznámila   súdu,   že   žiada   lehotu na mimosúdnu dohodu

Dňa   23.   1.   2005   oznámila   súdu,   že   trvá   na   žalobe,   lebo   k   mimosúdnej   dohode nedošlo.

Dňa   21.   2.   2005   a   14.   3.   2005   spresnila   žalobný   návrh   len   jedna   z   právnych nástupkýň.

Dňa 23. 3. 2005 E. M. sa vyjadrila, že súhlasila s tým, aby vystupovala na strane žalobcu.

Dňa 1. 1. 2006 zomrela žalobkyňa M. Š. Boli urobené ďalšie úkony na spresnenie aktívne legitimovaných účastníkov. Znovu nebolo možné zistiť adresu pobytu právnej nástupkyne

Dňa 22. 11. 2006 žalobkyňa požiadala súd o poskytnutie lehoty na vyjadrenie Dňa 18. 1. 2007 došlo spresnenie žalobného návrhu, ktorý bol zaslaný žalovaným na vyjadrenie

Nakoľko   ani   toto   spresnenie   žalobného   návrhu   nemá   náležitosti   žalobkyne   boli vyzvaní, aby v lehote 30 dní tieto nepresnosti odstránili.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 3/96 ústavný súd zistil   v   zásade   rovnaké   skutočnosti   a   úkony,   ako   to   uviedol   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti.

Ústavný súd navyše zistil, že 29. marca 2000 bolo okresnému súdu po výsluchu zástupkyne právneho predchodcu sťažovateľky oznámené, že sťažovateľ zomrel 18. augusta 1999 a dedičské konanie nie je skončené. Na základe toho si okresný súd vyžiadal dedičský spis a zisťoval právnych nástupcov po navrhovateľovi a ich adresy.

Dňa 22. marca 2006 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby upresnila svoje podanie z marca 2005. Sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie 24. apríla 2006.

Dňa 18. januára 2007 právna nástupkyňa navrhovateľa E. M. doručila okresnému súdu „spresnenie žaloby“.

Dňa 19. apríla 2007 okresný súd vyzval právne nástupkyne navrhovateľa, aby sa vyjadrili k stanoviskám žalovaných; sťažovateľka svoje vyjadrenie doručila 3. mája 2007.

Dňa 18. júna 2007 okresný súd vyzval sťažovateľku a E. M. na opravu a doplnenie ich návrhov.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 28. júna 2007, v ktorom okrem iného uviedla:

„K skutočnostiam uvedeným vo vyjadrení súdu nemám námietky, lebo zodpovedajú dátumom tam vo vyjadrení súdu uvedeným, čo je možné zistiť z obsahu spisu súdu sp. zn. 11 C 3/1996.

Len poznamenávam, že ak dňa 7. 4. 2004 podaním zo dňa 6. 4. 2004 sťažovateľka zobrala žalobu späť tak tak sa nestalo s právne účinným následkom, navyše tak urobila pod vplyvom črtajúcej sa dohody so žalovanými najmä P. v S. a L. (v tom čase viac ako 7 rokov trvania sporu) čo zmenila potom ako k dohode nedošlo svojim podaním z 21. 2. 2005 doručeným súdu dňa 21. 2. 2005) príloha č. 3 ústavnej sťažnosti).“

Podaním zo 4. júla 2007 sťažovateľka doplnila sťažnosť a žiadala, aby ústavný súd „pripustil rozšírenie petitu ústavnej sťažnosti“, rozhodol o zrušení uznesenia okresného súdu z 18. júna 2007 č. k. 11 C 3/1996-224 a vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že „označené uznesenie je arbitrárne nesprávne“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, ktoré je obdobné ako právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa   ktorého akonáhle sa   konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) ústavný   prihliada   v   rámci   prvého   kritéria   aj   na   predmet   sporu   (povaha   veci) v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj charakter veci. Konanie vydanie   nehnuteľností   a   zaplatenie   náhrady   za   užívanie   pozemkov   je   možné   hodnotiť spravidla ako právne i skutkovo zložitejšie, ak navyše na strane žalovaných ako v tomto prípade vystupuje viacero subjektov. Tu je ale potrebné konštatovať, že doterajšia doba konania   (návrh   bol   okresnému   súdu   doručený   3. januára 1996)   predstavuje   viac   ako 11 rokov a počas tejto doby okresný súd nevykonal žiadny dôkazný prostriedok, žiadne relevantné pojednávanie, zaoberal sa len odstraňovaním nedostatkov žaloby a zisťovaním dedičov po pôvodnom navrhovateľovi. Prípadná skutková alebo právna zložitosť veci teda nemohla mať vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania. Takáto dĺžka konania je neprimeraná a z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   (sťažovateľka   je   dedičkou po navrhovateľovi, pozn.) po úmrtí jej otca L. Š. v auguste 1999 vo vzťahu k nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu podstatným spôsobom neprispelo k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci, hoci tu treba uviesť, že sťažovateľka sa po úmrtí svojho otca viac ako 4 roky nezaujímala o priebeh konania.

Ďalej je potrebné poznamenať, že podaný návrh právneho predchodcu sťažovateľky aj   podania   sťažovateľky   na   upresnenie   žalobného   návrhu   vykazovali   nedostatky,   ktoré konštatoval aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, v dôsledku čoho ich musel viackrát vyzývať na ich odstránenie. Preto je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka aj jej právny predchodca ako účastníci konania sa čiastočne podieľali na predĺžení tohto konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní.   Z   obsahu predloženého spisu ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 25. augusta 1997, keď navrhovateľ   doplnil   žalobný   návrh,   až   do   24.   januára   2004,   keď   vyzval   právnych nástupcov navrhovateľa, či trvajú na podanej žalobe. V tomto období okresný súd urobil iba jednoduché úkony (zistil, že došlo k úmrtiu navrhovateľa, a preveroval stav dedičského konania). Okresný súd bol nečinný takmer 6 a pol roka.

Činnosť   okresného   súdu   bola   aj   neefektívna,   pretože   počas   priebehu   konania nevykonal   žiadny   dôkazný   prostriedok,   žiadne   relevantné   pojednávanie,   na   ktorom by vykonal   dokazovanie,   a   počas   neho   len   odstraňoval   nedostatky   žalobného   návrhu. Okresný súd teda nedokázal svoju prácu organizovať tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania.

Ústavný súd v závere konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že konanie začalo v roku 1996. Táto zdĺhavosť konania nemôže byť ničím ospravedlnená.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 11 C 3/96, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   okresným   súdom,   prikázal   mu,   aby vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov   sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   200 000 Sk.   Dôvodom   je „najmä   dlhodobý,   viac   ako   11   rokov trvajúci a naďalej pretrvávajúci pocit právnej neistoty v skoré ukončenie sporu, pretože spolu so svojím otcom a matkou pociťovala ich újmu z neukončeného konania ako svoju vlastnú újmu“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   právnej   veci   vedenej pod sp. zn. 11 C 3/96,   berúc   do   úvahy   uvedené   okolnosti   prípadu   (hodnotenie   správania sťažovateľky   v   časti   II   bod   2   nálezu),   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   100 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde. Preto vo zvyšnej časti jej žiadosti nevyhovel.

Ústavný súd nevyhovel   ani podaniu   sťažovateľky   zo 4.   júla 2007 na pripustenie rozšírenia petitu ústavnej sťažnosti, pretože návrh sťažovateľky bol doručený až po prijatí sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde (12. apríla 2007) a tiež z dôvodu, že neobsahuje zákonom predpísané náležitosti.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. D. S. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   v   sume 2 970 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júla 2007