znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 81/06-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., bytom Ž., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ntv 35/2005 z 11. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2005   doručená   sťažnosť J. P.,   bytom   Ž.,   toho času   vo väzbe (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ntv 35/2005 z 11. októbra 2005.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 68/03 z 5. júla 2003 bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ uviedol, že uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 1 To 102/03 z 29. júla 2003 boli dôvody jeho väzby obmedzené   len   na   skutočnosti   uvedené   v   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Sťažovateľ uviedol, že na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 289/03 z 5. januára 2005   bol   oslobodený   spod   obžaloby   a prepustený   z väzby   na   slobodu.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 1 To 78/05 z 3. mája 2005 uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil prokurátorovi na došetrenie. Krajský súd zároveň uznesením sp. zn. 1 Tos 61/05 z 3. mája   2005   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   284/03   z 5.   januára   2005 o prepustení sťažovateľa a ďalších obvinených z väzby. Sťažovateľ uviedol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 21/2005 z 30. júna 2005 bola lehota trvania jeho väzby predĺžená   do   15.   októbra   2005.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   prokurátorka   Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala naňho a na ďalších obvinených 26. septembra 2005 na Okresnom súde Žilina obžalobu. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2   Ntv   35/2005   z 11.   októbra   2005   bola   lehota   trvania   sťažovateľovej   väzby   predĺžená do 30. apríla 2006.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Ntv   35/2005 z 11. októbra   2005   porušil   jeho   základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy.   Svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že najvyšší súd už vo svojom skoršom rozhodnutí o predĺžení jeho väzby do 15. októbra 2005 považoval danú lehotu za lehotu potrebnú pre skončenie trestného stíhania. Podľa sťažovateľa najvyšší súd takýmto spôsobom stanovil aj samotnú dĺžku trvania väzby. Sťažovateľ je toho názoru, že od vydania uznesenia najvyššieho súdu z 30. júna 2005 nebol daný žiaden ďalší predpoklad pre ďalšie trvanie jeho väzby, pretože v rámci   následného   trestného   konania   sa   nevyskytla   žiadna   podstatná   okolnosť,   ktorú by nebolo   možné   predtým   predvídať.   Sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší   súd   postupoval obdobne aj pri ďalšom predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 30. apríla 2006, keď opätovne argumentoval   lehotou   potrebnou   na   skončenie   trestného   stíhania,   ktorá   bola   totožná s lehotou predĺženia sťažovateľovej väzby. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd   v namietanom   prípade   postupoval   rutinérskym   spôsobom   a   pri   odôvodňovaní   jeho väzby   sa   dostatočne   nezaoberal   opodstatnenosťou   jej   ďalšieho   trvania,   pretože   dôvody väzby   nezaložil   na   konkrétnych   skutočnostiach.   S poukázaním   na   vyššie   uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domnieva, že jeho väzba je od 15. októbra 2005 nezákonná.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   jeho sťažnosti vyhovel a nálezom vyslovil, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ntv 35/2005 z 11. októbra 2005 porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, namietané uznesenie v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 35/2005 z 11. októbra 2005.

Ústavný súd listom zo 17. januára 2006 vyzval najvyšší súd na predloženie spisu sp. zn.   2   Ntv   35/2005,   ktorý   najvyšší   súd   ústavnému   súdu   doručil   16.   februára   2006. Z predmetného spisu ústavný súd zistil, že 3. októbra 2005 predseda senátu príslušného okresného   súdu   predložil   najvyššiemu   súdu   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania sťažovateľovej väzby do 30. apríla 2006. Na základe návrhu predsedu senátu najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ntv 35/2005 z 11. októbra 2005 predĺžil lehotu trvania sťažovateľovej väzby   do   30.   apríla   2006.   Namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľovi doručené prostredníctvom faxu 21. októbra 2005 a následne poštou 24. októbra 2005.

Ústavný súd zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 35/2005 nezistil, kedy bolo namietané uznesenie z 11. októbra 2005 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa. V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej vyslovil, že pri právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi   v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie   odpisu   tohto   rozhodnutia   sťažovateľovi,   avšak nie   jeho právnemu   zástupcovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03).

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Ústavný   súd   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   22/02   uvádza: „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie v lehote   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 27. decembra 2005 odoslanou na poštovú prepravu 28. decembra 2005 a doručenou ústavnému súdu 30. decembra 2005. Právoplatné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Ntv   35/2005   z 11.   októbra   2005 bolo sťažovateľovi doručené faxom 21. októbra 2005 a následne poštou 24. októbra 2005. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17   ods.   2   a 5   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   po   lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia právoplatného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sťažovateľovi   faxom   21.   októbra   2005   a následne   poštou 24. októbra   2005,   ako   aj   so   zreteľom   na   deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (30. december 2005), ktorá bola odoslaná na poštovú prepravu 28. decembra 2005, ústavný súd   považoval   za   dostatočne   preukázané   podanie   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006