znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 81/05-59

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda   Báránya   vo   veci   sťažnosti   G.   S.,   bytom   M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 671/99 na verejnom zasadnutí 6. júla 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 671/99   p o r u š i l základné právo G. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 671/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   G.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania G. S. v sume 10 604 Sk (slovom desaťtisícšesťstoštyri slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. K., K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti G. S vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 81/05-12 zo 16. marca 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (zo 7. februára 2005) G. S., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., K., v časti týkajúcej sa namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenia jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 671/99.

Sťažovateľ uviedol, že sa žalobou podanou na okresnom súde 22. decembra 1998 domáhal proti obchodnej spoločnosti R K. (ďalej len „žalovaný“), vydania bezdôvodného obohatenia   vo   výške   61 290   Sk   s príslušným   úrokom   z omeškania   z titulu   plnenia   na základe   zmluvy   o dielo   neskôr   zrušenej   v dôsledku   odstúpenia   sťažovateľa   od   nej   pre neodstrániteľné   vady   diela,   ako   aj   náhrady   ušlého   zisku   vo   výške   50 000   Sk s príslušenstvom.

Žaloba   bola   vedená   pôvodne   pod   sp.   zn.   2   Nc   1915/98,   od   zaplatenia   súdneho poplatku v marci 1999 je konanie vedené pod sp. zn. 12 C 671/99. Okresný súd doručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k žalobe (z 30. mája 2000) až 25. augusta 2000. Prvý termín pojednávania bol nariadený na 15. november 2001, pojednávanie sa po preložení uvedeného termínu konalo 29. novembra 2001. Nasledujúce pojednávanie sa uskutočnilo až 2. apríla 2003 a následne 23. mája 2003 a 26. septembra 2003.

Na   pojednávaní   konanom   26.   septembra   2003   mal   byť sťažovateľ   vyzvaný,   aby sformuloval   otázky,   ktoré   budú   položené   súdnemu   znalcovi   v rámci   znaleckého dokazovania, ktoré mienil okresný súd nariadiť. Sťažovateľ tvrdí, že tak urobil v podaní z 25. novembra 2003. Keďže okresný súd bol vo veci opäť nečinný, sťažovateľ ho listom z 19. marca 2004 upozornil na prieťahy v konaní, ako aj na porušovanie jeho základných práv vyplývajúcich z čl. 20 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a pribratí znalca vydal okresný súd aj napriek uvedenému až 19. augusta 2004 a sťažovateľovi bolo doručené 17. decembra 2004 (po šiestich rokoch od začatia konania).

Na základe uvedených skutočností namieta sťažovateľ porušenie označených práv zaručených   v ústave   a v   dohovore   tvrdiac: „(...)   namietam   porušenie   základných   práv v konaní,   kde   ide   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   zo   zrušenej   zmluvy   a o náhradu škody spôsobenej mi vadným vykonaním diela. Nejde teda o právne a fakticky zložitú vec. Súd   mal   urýchlene,   po   začatí   konania,   nariadiť   znalecké   dokazovanie   a tak   prispieť k odstráneniu   právnej   neistoty.   Uvedené   dokazovanie   nariadil   po   šiestich   rokoch nezdôvodniteľnej nečinnosti. Ja sťažovateľ som bol v konaní aktívny a podľa môjho názoru som nemal vplyv na spomalenie jeho priebehu.

Čo sa týka postupu okresného súdu (...) vytýčil prvý termín pojednávania až na 15. 11. 2001, po troch rokoch bezdôvodnej nečinnosti, a to len na základe mojej urgencie. (...) Od pojednávania uskutočneného dňa 29. 11. 2001, ktoré bolo odročené na neurčito, až do 2. 4. 2003, kedy sa uskutočnilo v poradí druhé pojednávanie, teda po dobu 16 mesiacov, súd opäť nevykonával žiaden procesný úkon vo veci, čo nijakým spôsobom nezdôvodnil. (...) Následne súd konal bez prieťahov do 26. 9. 2003 (...). Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení znalca zo dňa 19. 8. 2004, mi však súd doručil 17. 12.   2004,   opäť   bez   môjho   zavinenia.   Uvedenú,   opäť   ročnú   nečinnosť,   súd   ničím neodôvodnil.

(...) Súd nekonal a nekoná plynule v spore, predmetom ktorého je majetok a majetkové práva. Zhotovenie plávajúcej podlahy v mojom byte bolo realizované vadne. Od roku 1998 tak byt nemôžem riadne užívať spolu s rodinou. Žijeme zavinením súdu v provizóriu. Byt nemôžeme riadne zariadiť a teda užívať na riadne bývanie. Podlahu nemôžeme ani vymeniť, z dôvodu, že znalec bol ustanovený až v auguste 2004 (...)“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených práv zaručených v ústave a v dohovore postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 671/99, prikázal okresnému súdu v označenom konaní konať ďalej bez zbytočných prieťahov,   aby   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 250 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

V podaní z 19. mája 2005 doručenom ústavnému súdu 23. mája 2005 sťažovateľ prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedol,   že   od   konania   verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci možno očakávať ďalšie objasnenie veci nad rámec písomných   podkladov   predložených   dosiaľ   ústavnému   súdu,   dôvodiac: „(...)   po   prijatí mojej sťažnosti na ďalšie konanie v marci 2005, mi bol doručený znalecký posudok znalca Ing. F. zo dňa 15. 3. 2005, s ktorého závermi sa Okresný súd Košice II, ani po ďalších dvoch mesiacoch bezdôvodných prieťahov, nedokázal vysporiadať. Podľa môjho názoru je znalecký   posudok   nepreskúmateľný   a znalec   vypracoval   nič   neobjasňujúci   dôkazný prostriedok,   nepoužiteľný v prebiehajúcom civilnom konaní.   Takto naďalej dochádza zo strany súdu k neodôvodneným prieťahom, čo viem preukázať vyššie citovaným znaleckým posudkom a korešpondenciou so súdom, ktorú som viedla ohľadom údajného neposkytnutia súčinnosti zo strany môjho klienta pri znaleckom dokazovaní.“

Okresný súd sa prostredníctvom svojho predsedu na základe výzvy ústavného súdu zo 7. apríla 2005 vyjadril k sťažnosti sťažovateľa podaním sp. zn. Spr. 371/05 z 12. apríla 2005, v ktorom uviedol:

„S poukazom na § 53 ods. 1 Zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   som   toho   názoru,   že   predmetná   sťažnosť   nie   je prípustná, nakoľko sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základného práva účinne poskytuje.

Sťažovateľom nebola podaná sťažnosť na prieťahy v danom konaní štátnej správe tunajšieho súdu, hoci takúto možnosť podľa zákona mal.

K   obsahu   samotného   spisu   je   potrebné   uviesť,   že   žaloba   síce   bola   podaná   dňa 22. 12. 1998, avšak sťažovateľ si nesplnil svoju poplatkovú povinnosť, hoci mu táto vyplýva zo zákona o súdnych poplatkoch. Súdny poplatok zaplatil až na základe výzvy súdu dňa 16. 4. 1999.

Po zaplatení poplatku bol spis prevedený z registra Nc do registra C, kde bol dňa 24. 2. 2000 žiadaný výpis z obchodného registra na žalovaného. Po oznámení, že žalovaný v obchodnom registri nie je zapísaný, boli urobené opätovné dotazy v dňoch 24. 3. 2000 a 17. 4. 2000.

(...) Dňa 31. 12. 2001 JUDr. R. L., ktorý vo veci konal, prestal vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde, preto bola predmetná vec opatrením predsedu súdu zo dňa 8. 1. 2002 presunutá podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku do súdneho oddelenia JUDr. V. O., ktorá dňa 24. 2. 2003 určila termín pojednávania na deň 2. 4. 2003. Tohto pojednávania sa sťažovateľ   nezúčastnil;   rovnako   ani   ďalšieho,   ktoré   sa konalo   23. 5. 2003.   Následne   sa konanie   uskutočnilo   26. 9. 2003.   Bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého   dokazovania.   Účastníkom   bola   zároveň   uložená   povinnosť   v   lehote   7   dní predložiť   otázky,   ktoré   v   rámci   dokazovania   navrhujú   položiť   znalcovi.   Právnou zástupkyňou sťažovateľa bola súdom stanovená povinnosť splnená 3. 12. 2003.

Uznesením zo dňa 19. 8. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. 12. 2004, bolo nariadené znalecké dokazovanie.

Spis   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   bol   ustanovenému   znalcovi   zaslaný už 24. 9. 2004, avšak následne bolo zistené, že uznesenie o ustanovení znalca bolo omylom doručené   advokátke   JUDr. H.   K.,   nie   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   JUDr. M.   K.   Po odstránení   uvedeného   pochybenia   bol   spis   dňa   20. 12. 2004   zaslaný   opakovane ustanovenému znalcovi.

Ustanovený znalec podaním zo dňa 9. 2. 2005 oznámil súdu, že sťažovateľ neumožnil vstup   do   bytu   zástupcom   firmy   žalovaného,   preto   sa   znalecké   dokazovanie   nemohlo uskutočniť. Zároveň sťažovateľa oboznámil s potrebou demontáže podlahy v určenej časti bytu. Podaním zo dňa 24. 2. 2005 znalec opäť oznámil, že potrebné merania boli urobené, nie   však   všetky,   nakoľko   sťažovateľ   sa   rozhodol,   že   podlahu   demontovať   nebude.   Na základe   uvedeného   správania   sťažovateľa   nie   je   možné   zodpovedať   na   všetky   súdom položené otázky, pričom na túto skutočnosť upozornil i sťažovateľa.

Dňa 15. 3. 2005 bol vo veci podaný znalecký posudok, ktorý bol dňa 22. 3. 2005 doručovaný účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupkýň.

Ak   ústavný   súd   nezohľadní   moju   námietku   o   neprípustnosti   uvedenej   sťažnosti, pri hodnotení   opodstatnenosti   uvedenej   sťažnosti   z   hľadiska   kritérií,   uplatňovaných ústavným súdom, dávam do jeho pozornosti nasledovné:

Dĺžka   predmetného   konania   je   zo   strany   súdu   ovplyvňovaná   objektívnymi okolnosťami,   a   to   skutkovou   obtiažnosťou   sporu,   ktorá   si   vyžiadala   využitie   viacerých dôkazných   prostriedkov,   predovšetkým   vypočutie   svedkov   a   nariadenie   znaleckého dokazovania, ale i zmenou zákonného sudcu v konaní a enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudcov.

Pri rozhodovaní ústavného súdu je však potrebné zvážiť i správanie sťažovateľa, ktorý   súdny   poplatok   nezaplatil   s   podaním   návrhu,   hoci   mu   táto   povinnosť   vyplýva zo zákona o súdnych poplatkoch, on sám sa nezúčastnil dvoch z vytýčených pojednávaní (2. 4. 2003 a 23. 5. 2003), pričom na druhom z nich dôvod jeho neprítomnosti nebol známy ani jeho právnej zástupkyni, podľa ktorej mal o tomto pojednávaní vedomosť. Sťažovateľ nerešpektoval ani   súdom stanovenú   7-dňovú lehotu na   predloženie   otázok   pre súdneho znalca, ako mu to bolo uložené na pojednávaní, konanom dňa 26. 9. 2003 a túto svoju povinnosť splnil cestou svojej právnej zástupkyne až s dvojmesačným oneskorením, dňa 3. 12. 2003,   pričom   sa   nejednalo   o   nijako   obsiahly   a   skutkovo   náročný   materiál. Pri samotnom   znaleckom   dokazovaní   nepostupoval   sťažovateľ   dostatočne   súčinnostne, čo v dôsledku jeho správania bol ustanovený súdny znalec nútený opakovane oznámiť súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené správanie sťažovateľa v samotnom spore stav jeho právnej   neistoty   z   neukončenia   predmetného   sporu   tunajším   súdom   sa   nejaví   taký intenzívny   a   nepriaznivo   pôsobiaci,   ako   ho   deklaruje   v   ústavnému   súdu   adresovanej sťažnosti.

Navyše za celé obdobie trvania sporu sa sťažovateľ neobrátil so svojou sťažnosťou na   štátnu   správu   tunajšieho   súdu,   hoci   takúto   možnosť   mal,   ktorá   mohla   aj   napriek enormnej zaťaženosti v jednotlivých súdnych oddeleniach, v danej veci v prípade zistenia prieťahov zjednať nápravu.

Pri rozhodovaní ústavného súdu prosím o zváženie mnou uvádzaných argumentov.“

Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 6. júla 2005 za účasti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne.

Zástupca   okresného   súdu   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   verejnom   ústnom pojednávaní listom z 23. júna 2005.

Právna zástupkyňa sťažovateľa poukázala na skutočnosti už uvedené v písomných podaniach   zo   7.   februára   2005   a z 19.   mája   2005   zdôrazniac,   že   k prieťahom v posudzovanom   konaní dochádzalo   už   od   úvodných   fáz   konania   („už   na   počiatku   od podania   žaloby“),   pričom   okresný   súd „konal   riadne   vo   veci“ v podstate „len   päť mesiacov“ z celkovej dĺžky konania. Dokazovanie výsluchom svedkov podľa nej „do veci nevnieslo   jasno“, keďže   išlo „rámcovo   len   o zamestnancov   odporcu“, a pokiaľ   ide o znalecké dokazovanie, „nemalo byť nariadené a ani sa nemalo realizovať“ z dôvodu, že v priebehu   roka   2002   (t.   j.   po   podaní   žaloby)   došlo   k vytopeniu   bytu   sťažovateľa, v dôsledku čoho „je dosť ťažké a problematické v súčasnej dobe zistiť, či bola podlaha položená kvalitne, resp. nekvalitne, resp. či tam bol dôvod na odstúpenie od zmluvy alebo či tam nebol dôvod na odstúpenie od zmluvy“. Právna zástupkyňa sťažovateľa taktiež uviedla: „Avšak z tohto znaleckého posudku, ktorý sa venuje všetkému možnému, len nie tomu, na čo bol ten znalec ustanovený, je zrejmé, že práca v súvislosti s vykonaním diela bola vykonaná značne   nekvalitne.“ Znalec sa   pritom   na znalecké   dokazovanie „vôbec nepripravil (...) nemal k dispozícii náradie, ktoré by mu umožňovalo vykonať riadne znalecké dokazovanie a zistiť   rozsah   vadného   plnenia“. Okresný   súd   sa   navyše   dosiaľ   v konaní   v podstate nezaoberal tou časťou žaloby, ktorá sa týka uplatnenej náhrady škody (ušlého zisku).

Ako   dôkaz   o svojich   tvrdeniach   predložila   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   na pojednávaní listinu – podanie z 12. apríla 2005 doručené okresnému súdu 15. apríla 2005, v ktorom   v mene   sťažovateľa   –   žalobcu,   ako   jeho   právna   zástupkyňa   v posudzovanom konaní pred okresným súdom k veci okrem iného uviedla: „Poukazujem na to, že znalec riadne nesplnil úlohu, ktorá mu bola uložená na základe uznesenia súdu zo dňa 19. 8. 2004. V tejto súvislosti poukazujem na svoje vyjadrenie vo veci zo dňa 21. 3. 2005. Nezakladá sa na pravde, že by som mu neposkytoval súčinnosť. Na znalecké dokazovanie sa dňa 19. 2. 05 nepripravil.   Ako   uvádza   na   st.   6   znaleckého   posudku,   nemohol   zistiť   skladbu   podlahy vykonaním sond ručnou vŕtačkou s korunkovým vrtákom, pretože som nedovolil demontovať podlahu. Znalec túto vŕtačku k dispozícii nemal. (...) Čo sa týka posúdenia technologického postupu   kladenia   podlahy,   podľa   znalca,   nebolo   možné   posúdiť,   keďže   som   údajne neposkytol súčinnosť, ani zmienka o tom, že znalec nezabezpečil ručnú vŕtačku, ktorou by sa realizovali sondy. (...) Na základe charakteristiky viditeľného povrchu, norma predpisuje, že musí   byť   rovný.   Škáry   podlahy   musia   byť   rovnomerne   široké,   rovné,   priame a neprepadnuté, šírka škár musí zodpovedať predpísanej dokumentácii, uvádza znalec na 7. strane posudku. Namerané hodnoty šírky škár značne prevyšujú normu, podlaha nevyhovuje z hľadiska veľkosti škár, škáry nie sú riadne vyplnené lepidlom, čo vytvára predpoklad pre prenikanie vlhkosti do podlahy a vedie k objemovým zmenám laminátových panelov. To je záver znaleckého posudku. (...)“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobou podanou na okresnom súde 22. decembra 1998 sa sťažovateľ domáhal proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 61 290 Sk s príslušným úrokom z omeškania   z titulu   plnenia   na   základe   zmluvy   o dielo   neskôr   zrušenej   v dôsledku odstúpenia sťažovateľa   pre   neodstrániteľné vady   diela, ako aj náhrady   ušlého zisku   vo výške 50 000 Sk s príslušenstvom.

Vo   veci   konajúci   sudca   uložil   16.   marca   1999   súdnej   kancelárii   vyzvať   právnu zástupkyňu sťažovateľa v konaní pred okresným súdom na zaplatenie súdneho poplatku (v lehote 10 dní). Výzva bola vypravená v ten istý deň, doručená bola 18. marca 1999 a súdny poplatok bol zaplatený 16. apríla 1999.

Vo veci konajúci sudca uložil 24. februára 2000 súdnej kancelárii vyžiadať výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného. Podľa odpovede doručenej okresnému súdu 23.   marca   2000   obchodná   spoločnosť   označená   spôsobom,   ako   to   uviedol   sťažovateľ v žalobe, v obchodnom registri zapísaná nie je.

Vo   veci   konajúci   sudca   preto   23.   marca   2000   uložil   súdnej   kancelárii   opakovať výzvu obchodnému registru s tým, že opravil označenie sídla žalovaného. Podľa odpovede doručenej okresnému súdu 11. apríla 2000 sa v obchodnom registri nenachádzal zápis ani na takto označený subjekt.

Vo   veci   konajúci   sudca   17.   apríla   2000   uložil   súdnej   kancelárii   vyžiadať   od obchodného   registra   informáciu,   či   bol   subjekt   pod   názvom   „   R  ,   s.   r.   o.“   niekedy v obchodnom   registri   zapísaný,   prípadne   či   takýto   subjekt   bol   z obchodného   registra vymazaný a kedy.

Dňa   3.   mája   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   výpis   z obchodného   registra týkajúci sa obchodnej spoločnosti „R., spol. s r. o., K.“.

Vo veci konajúci sudca uložil 4. mája 2000 súdnej kancelárii doručiť kópiu návrhu žalovanému na vyjadrenie v lehote 15 dní. Výzva bolo odporcovi doručená 18. mája 2000.Dňa   16.   mája   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   právnej   zástupkyne sťažovateľa,   ktorým   žiadala   vytýčenie   pojednávania   vzhľadom   na   uplynuvšiu   dobu   od začatia konania.

Vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 31. mája 2000 (v prílohe bol okresnému súdu doručený aj výpis z obchodného registra z 21. januára 2000 týkajúci sa subjektu „Z, s. r. o.“.

Vo veci konajúci sudca úpravou z 23. augusta 2000 uložil súdnej kancelárii doručiť vyjadrenie žalovaného právnej zástupkyni sťažovateľa.

Dňa 21. septembra 2001 nariadil vo veci konajúci sudca termín pojednávania na 15. november   2001   a uložil   predvolať naň účastníkov   a právnu   zástupkyňu sťažovateľa. Následne   29.   októbra   2001   upovedomil   okresný   súd   účastníkov   o zmene   termínu pojednávania na 29. november 2001. Na pojednávaní konanom v uvedený deň boli vypočutí účastníci konania, ktoré okresný súd následne odročil za účelom doplnenia dokazovania výsluchom svedkov, pričom právnej zástupkyni žalovaného uložil do 5 dní predložiť adresu svedkov, ktorých vypočutie bolo navrhnuté.

Právna   zástupkyňa   žalovaného   uvedenú   povinnosť   splnila   v podaní   doručenom okresnému súdu 13. decembra 2001.

Opatrením predsedu súdu z 8. januára 2002 bola vec pridelená novému sudcovi.

Úpravou z 24. februára 2003 nariadil zákonný sudca pojednávanie, na ktoré nariadil predvolať účastníkov konania a svedkov, ktorých výsluch bol navrhnutý.

Na   pojednávaní   konanom   2.   apríla   2003,   na   ktorom   sa   sťažovateľ   nezúčastnil (predvolanie   na   pojednávanie   mu   bolo   doručené),   okresný   súd   doplnil   dokazovanie výsluchom troch svedkov.

Pojednávanie   bolo   odročené   na   23.   máj   2003.   Okresný   súd   uložil   žalovanému oznámiť meno pracovníka, ktorý vykonával odstránenie vád diela (vyrovnávanie podlahy v byte sťažovateľa).

Právna zástupkyňa žalovaného si uvedenú povinnosť splnila v podaní z 10. apríla 2003 doručenom okresnému súdu v ten istý deň.

Na pojednávaní konanom 23. mája 2003 doplnil okresný súd dokazovanie výsluchom pracovníka,   ktorý   vykonával   odstránenie   vád   diela.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 26. september 2003 za účelom doplnenia dokazovania výsluchom svedka, ktorého navrhla právna   zástupkyňa sťažovateľa.   Súd uložil   oznámiť adresu   svedka   žalovanému v lehote 14 dní.

Právna   zástupkyňa   žalovaného uvedenú   povinnosť   splnila   v podaní   z 12.   augusta 2003 doručenom okresnému súdu 13. augusta 2003.

Na   pojednávaní   konanom   26.   septembra   2003   okresný   súd   doplnil   dokazovanie výsluchom   svedka,   ktorého   vypočutie   navrhla   právna   zástupkyňa   sťažovateľa a pojednávanie odročil za účelom znaleckého dokazovania. Stranám sporu uložil povinnosť v lehote 7 dní predložiť v písomnej forme otázky, ktoré navrhujú položiť znalcovi v rámci dokazovania.

Dňa 1. októbra 2003 bol okresnému súdu doručený návrh otázok pre znalca zo strany právnej zástupkyne žalovaného.

Návrh   otázok   pre   súdneho   znalca   zo   strany   sťažovateľa   bol   okresnému   súdu doručený   3.   decembra   2003   Okresným   súdom   Košice   I,   ktorému   ho   doručila   právna zástupkyňa sťažovateľa 28. novembra 2003.

Dňa 22. marca 2004 bolo okresnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorým urgovala ustanovenie súdneho znalca okresným súdom, upozornila na zbytočné prieťahy v konaní a porušovanie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a zároveň   navrhla, aby „v   zmysle ust.   § 92 ods.   2   OSP,   do konania na miesto doterajšieho odporcu vstúpila firma Z. K.“.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C 671/99-98 z 19. augusta 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť   17.   decembra   2004,   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   Ing.   J.   F., z odboru   stavebníctvo,   odvetvie   pozemné   stavby,   ktorému   uložil   vypracovať   znalecký posudok   v lehote   40   dní   od   doručenia   uvedeného   rozhodnutia.   Písomné   vyhotovenie rozhodnutia   bolo   odosielané   23.   augusta   2004,   ale   jeho   doručenie   právnej   zástupkyni sťažovateľa   bolo   vykázané   až   17. decembra   2004   v dôsledku   nesprávneho   označenia právnej zástupkyne sťažovateľa zo strany okresného súdu pri prvom pokuse o doručenie. Po odstránení   uvedeného   pochybenia   bolo   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia   právnej zástupkyni sťažovateľa odoslané 16. decembra 2004.

Listom z 2. novembra 2004 súdny znalec, ktorému bol spis okresným súdom zaslaný už   v septembri   2004,   oznámil   okresnému   súdu,   že   manželka   sťažovateľa   neumožnila znalcovi a zástupcovi žalovaného vykonať ohliadku bytu s odôvodnením, že jej „nebolo oznámené uznesením ustanovenie znalca Ing. J. F. manželovi ani jeho právnej zástupkyni“.

Dňa   9.   februára   2005   bol   okresnému   súdu   doručený   list   súdneho   znalca   zo 7. februára 2005, v ktorom oznámil: „nakoľko pán S. nevpustil do bytu zástupcov firmy len ich   právnu   zástupkyňu   na   vymedzený   čas   nemohlo   sa   bez   zástupcov   žalovaného   toto znalecké dokazovania uskutočniť, pretože právna zástupkyňa žalovaných žiadala a trvala na   účasti   jej   klientov.   Znalec   upozornil   na   zvolanie   ďalšieho   dokazovania   písomnou formou, ale s podmienkami, ktoré som uviedol v písomnom oznámení (toto bolo zaslané účastníkom a ich právnym zástupcom dňa 8. 02. 2005). Oboznámil som zároveň žalobcu s potrebou demontáže podlahy v určenej časti bytu a uviedol dôvody a potrebu demontáže z hľadiska merania rovinatosti podkladu a výplne škár (...). Bez tohto by nebolo možné zodpovedať na otázky v poradí 2, 3, 4 uložené mne uznesením. Upozornil som žalobcu, že všetky tieto úkony budú robené na jeho náklady. Uvedené skutočnosti boli ním vzaté na vedomie a bol vyslovený súhlas.“

Listom z 19. februára 2005 doručeným okresnému súdu 24. februára 2005 súdny znalec okresnému súdu oznámil „(...) Miestne šetrenie sa konalo, boli urobené potrebné merania, nie však všetky, pretože pán S. po telefonickom rozhovore s právnou zástupkyňou sa   rozhodol,   že   podlahu   nebude   demontovať.   Nemohol   som   preto   realizovať   merania rovinatosti   podkladu   a posúdiť   spoje   medzi   vybranými   dielcami.   Na   základe   uvedenej skutočnosti, na ktorú som upozornil už vo svojom prvom liste nie je možné zodpovedať na otázky   v poradí   2,   3,   4   uložené   mne   uznesením.   Upozornil   som   na   túto   skutočnosť i žalobcu.“

Okresnému   súdu   bolo   2.   marca   2005   doručené   podanie   právnej   zástupkyne žalovaného, v ktorom upozornila, že znalec vykonal dokazovanie iba sčasti, lebo žalobca odmietol umožniť vykonať demontáž podlahy, a vyjadril sa v tom zmysle, že bude žiadať súd o doplnenie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania za účelom zistenia nivelity a rovinatosti povrchu, pričom „byt žalobcu bol vytopený, a preto je už nariadené znalecké dokazovanie, ako aj jeho prípadné doplnenie nedôvodné“.

Okresný súd listom zo 4. marca 2005 v reakcii na list súdneho znalca z 19. februára 2005 (doručený 24. februára 2005) súdnemu znalcovi oznámil, že trvá na obsahu svojho uznesenia   z 19.   augusta   2004,   pokiaľ   ide   o obsah   a rozsah   predmetu   znaleckého dokazovania, preto je potrebné vyhotoviť znalecký posudok na základe vykonaných meraní a   zistených   skutočností   a uviesť   aj,   ktoré   merania   nebolo   možné   vykonať   a z akých dôvodov.

Súdny znalec predložil znalecký posudok 15. marca 2005. Vo veci konajúci sudca uložil   súdnej   kancelárii   22.   marca   2005   zaslať   znalecký   posudok   sporovým   stranám a predložiť   spis   na   rozhodnutie   o priznaní   znalečného.   Znalecký   posudok   bol   doručený 29. marca 2005.

Právna   zástupkyňa   žalobcu   doručila   okresnému   súdu   15.   apríla   2005   podanie z 12. apríla 2005,   v ktorom   sa   vyjadrila   k výsledkom   znaleckého dokazovania a zároveň namietla,   že   jeho   neúplnosť   nebola   zapríčinená   nesúčinnostným   správaním   žalobcu (sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom), ale nepripravenosťou súdneho znalca.

III.

1. 1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   odseku   3   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Ústavný   súd   neakceptoval   námietku   predsedu   okresného   súdu   o neprípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, keďže otázkou prípustnosti uvedenej sťažnosti sa zaoberal už pri jej predbežnom prerokovaní 16. marca 2005. V odôvodnení uznesenia o prijatí sťažnosti č. k. III. ÚS 81/05-12 z uvedeného dňa okrem iného uviedol, že podanie sťažovateľa 19. marca 2004 doručené okresnému súdu   22. marca 2004 možno podľa jeho obsahu (pokiaľ ide o jeho prvú časť) kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov.   Otázku   prípustnosti   sťažnosti rozhodol   teda   ústavný   súd   aj   z hľadiska   dôvodu   obsiahnutého   v námietke   predsedu okresného súdu už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti.

1. 2. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III.   ÚS   111/04, III. ÚS 347/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania   a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04, III. ÚS 229/04).

1. 3. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je sťažovateľova žaloba   o náhradu   škody   a   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   získaného   plnením   zo zrušenej zmluvy. Výklad právnej úpravy v obdobných veciach je stabilizovaný pomerne rozsiahlou judikatúrou vyšších súdov. Ústavný súd z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu, ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej právnej zložitosti veci. Rozhodnutie vo veci si však vyžadovalo objasnenie viacerých skutkových otázok týkajúcich sa kvality vykonania diela vrátane otázok odborného, stavebnotechnického charakteru, čo odôvodňuje potrebu vykonať znalecké dokazovanie a naznačuje možnú skutkovú zložitosť veci.

Priebeh   posudzovaného   konania,   ako   aj   stav   a rozsah   doteraz   vykonaného dokazovania v predmetnej veci však nesvedčia o tom, že by na dosiaľ uplynuvšiu dobu predmetného konania mala podstatný vplyv skutková zložitosť veci.

1.   4.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   resp.   postup   jeho   právnej zástupkyne prispeli k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci v dôsledku nepresného označenia žalovaného v podanej žalobe a nezaplatenia súdneho poplatku pri podaní žaloby.

Z ustanovenia § 101 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) vyplýva pre účastníka   konania   procesná   povinnosť   prispieť   k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania, poskytnutím náležitej súčinnosti súdu v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. V sporovom konaní, akým je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za podanie   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania,   predkladanie   dôkazov   a včasnú realizáciu iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (obdobne napr. IV. ÚS 381/04, III. ÚS 347/04).

V dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   pri   podaní   žaloby   bol   okresný   súd povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku v podmienkach konania splnením si poplatkovej   povinnosti   (§   10   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov), čím   dochádzalo   k predlžovaniu   konania.   Sťažovateľ   navyše   súdny   poplatok   v súdom stanovenej lehote (do 10 dní od doručenia výzvy – 18. marca 1999) nezaplatil. Stalo sa tak až 16. apríla 1999.

V dôsledku   nepresného   označenia   žalovaného   v   podanej   žalobe   dochádzalo k predlžovaniu   konania   v období   od   februára   2000   do   mája   2000,   keď   okresný   súd preveroval právnu subjektivitu, a tým aj procesnú spôsobilosť žalovaného zadovažovaním podkladov z obchodného registra.

Naopak, neúčasť sťažovateľa na pojednávaní konanom 2. apríla 2003 nemala podľa názoru ústavného súdu vplyv na predĺženie doby konania, keďže sťažovateľ už bol vo veci vypočutý na pojednávaní konanom 29. novembra 2001, pojednávania 2. apríla 2003 sa zúčastnila   jeho   právna   zástupkyňa   a k prípadným   skutkovým   otázkam   ohľadne   prác realizovaných   žalovaným   v súvislosti   s montážou   podlahy   v byte   sťažovateľa   mohla vypovedať   manželka   sťažovateľa,   ktorá   bola   na   uvedenom   pojednávaní   vypočutá.   Na pojednávanie konané 23. mája 2003 sa sťažovateľ, aj keď s omeškaním, dostavil a bol na ňom   taktiež   vypočutý,   ako   to   vyplýva   z obsahu   príslušnej   zápisnice   o pojednávaní   na stranách 2 a 5 až 7.

Sťažovateľ však neposkytoval okresnému súdu dostatočnú súčinnosť (§ 101 OSP) vo fáze   konania,   počas   ktorej   prebiehalo   znalecké   dokazovanie.   Svedčia   o tom   listy ustanoveného súdneho znalca okresnému súdu zo 7. februára 2005 a najmä z 19. februára 2005,   z ktorých   vyplýva,   že   sťažovateľ   neumožnil   ustanovenému   súdnemu   znalcovi vykonať všetky úkony potrebné pre vyhotovenie znaleckého posudku v rozsahu stanovenom v uznesení okresného súdu č. k. 12 C 671/99-98 z 19. augusta 2004. Z predloženého na vec sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   pritom   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   dôvody,   pre   ktoré neumožnil súdnemu znalcovi vykonať všetky potrebné merania, vopred oznámil okresnému súdu alebo samotnému súdnemu znalcovi a dal im tak možnosť zvážiť ďalší postup vo veci, prípadne   prijať   potrebné   opatrenia   na   odstránenie   prekážok   brániacich   vykonaniu znaleckého dokazovania v plnom rozsahu, ak by to prichádzalo do úvahy. Takéto konanie sťažovateľa   hodnotí   ústavný   súd   ako   nezlučiteľné   so   zmyslom   a účelom   ústavou a dohovorom   garantovaných   práv   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej   dobe,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v súčasnosti   namieta.   Obranu sťažovateľa   spočívajúcu   v tvrdení,   že   neúplnosť   znaleckého   dokazovania   nebola zapríčinená nesúčinnostným správaním sťažovateľa, ale nepripravenosťou súdneho znalca, mohol   ústavný   súd   akceptovať len čiastočne   (vo   vzťahu   k   zisťovaniu   skladby   podlahy vykonaním „sond ručnou vŕtačkou s korunkovým vrtákom“, nie však vo vzťahu k úkonom, ktoré   tento   technologický   postup   nevyžadovali),   pričom   tvrdenie   znalca   v liste z 19. februára 2005 o nesúčinnosti sťažovateľa potvrdzuje aj podanie právnej zástupkyne žalovaného doručené okresnému súdu 2. marca 2005.

Nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré bránia súdu konať a rozhodnúť vo veci samej), nezaplatenie súdneho poplatku zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   ako   aj   porušenie   procesnej   povinnosti   poskytnúť   súdu   náležitú súčinnosť v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní, patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada pri posudzovaní tvrdenia o porušení označeného základného práva sťažovateľa.

Na druhej strane ústavný súd opakovane judikoval, že uvedené skutočnosti majúce vplyv na predĺženie doby konania samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní, spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 338/04).

1.   5.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   podľa   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že v období od 16. apríla 1999, keď sťažovateľ zaplatil súdny poplatok, do 24. februára 2000, keď zákonný sudca   nariadil súdnej kancelárii vyžiadať výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného (viac ako desať mesiacov), nevykonal okresný   súd   žiadny   procesný   úkon   smerujúci   k príprave   pojednávania a k následnému meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu predmetnej veci.

Okresný súd bol vo veci rovnako nečinný aj v období od 13. decembra 2001, keď boli okresnému súdu oznámené adresy svedkov, ktorých mienil v ďalšom priebehu konania vypočuť, do 24. februára 2003, keď zákonný sudca nariadil termín pojednávania vo veci (viac ako štrnásť mesiacov), a v období od 3. decembra 2003, keď boli okresnému súdu doručené návrhy sporových strán týkajúce sa otázok pre súdneho znalca v zamýšľanom znaleckom dokazovaní, do 19. augusta 2004, keď okresný súd uznesením ustanovil vo veci súdneho znalca (viac ako osem mesiacov).

V dôsledku   administratívnej   chyby   -   nesprávneho   označenia   právnej   zástupkyne sťažovateľa   okresným   súdom   pri   prvom   pokuse   o doručenie   písomného   vyhotovenia rozhodnutia   o ustanovení   súdneho   znalca,   došlo   k ďalšiemu   zbytočnému   predĺženiu posudzovaného   konania   o viac   ako   štyri   mesiace   (obdobie   od   23.   augusta   2004   do 16. decembra 2004).

Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené obdobia neodôvodnenej nečinnosti alebo neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   je   potrebné   kvalifikovať   ako   obdobia,   v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

V dôsledku uvedených zbytočných prieťahov (spolu viac ako tridsaťšesť mesiacov) bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhal.

Pretože ústavný súd zistil, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj k porušeniu jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000   Sk   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Táto   suma   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej   neistoty.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   zohľadňoval   ústavný   súd okrem predmetu a dĺžky posudzovaného konania, rozsahu zistených zbytočných prieťahov (viac ako tridsaťšesť mesiacov) aj skutočnosť, že sťažovateľ prispel k predĺženiu celkovej doby prerokovania predmetnej veci konaním nezlučiteľným so zmyslom a účelom práv, porušenie ktorých namieta pred ústavným súdom (obdobne napr. III. ÚS 347/04).

4. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 24 614 Sk (za tri úkony právnej služby realizované v roku 2004 a za štyri úkony právnej služby realizované v roku 2005).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri posúdení uplatneného nároku na náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z dátumu vypracovania ústavnej sťažnosti (7. február 2005) a jej doručenia   ústavnému   súdu   11.   februára   2005,   prihliadajúc   na   úkony   právnej   služby potrebné na účelné a efektívne uplatnenie nároku na ochranu ústavnosti, ktorých vykonanie bolo ústavnému súdu preukázané.

Ústavný   súd   preto   v súlade   s ustanovením §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť zo 7. februára 2005, relevantné písomné podanie vo veci samej z 19. mája 2005 a účasť na pojednávaní 6. júla 2005) vo výške 10 604 Sk (bod 4 výroku tohto nálezu).

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), a d), § 16   ods.   3   a §   18   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred ústavným súdom o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk. Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie náhrady trov konania ústavný súd nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 6. júla 2005