SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 80/2019-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019 v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku a Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 T 88/2010 z 25. februára 2019 a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa č. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 5 T 88/2010 z 25. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd na verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo 25. februára 2019, napadnutým uznesením rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe uloženej mu rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 88/2010 z 2. októbra 2013 neosvedčil a trest odňatia slobody uložený mu podľa § 225 ods. 5 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) vo výmere troch rokov vykoná. Napadnuté uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2019.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v úvode verejného zasadnutia, na ktorom okresný súd vyhlásil napadnuté uznesenie, žiadal, aby okresný súd verejné zasadnutie odročil. Sťažovateľ žiadal odročiť verejné zasadnutie pre účely zabezpečenia si kvalifikovaného právneho zástupcu. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej tvrdí, že v závere verejného zasadnutia po tom, keď okresný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 odôvodnenia, podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že okresný súd aj napriek jeho žiadosti o odročenie verejného zasadnutia verejné zasadnutie neodročil a zároveň jeho žiadosť o odročenie verejného zasadnutia, ako aj ním ohlásenú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nezaznamenal v zápisnici z verejného zasadnutia. Z obsahu ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že priebeh verejného zasadnutia nebol zaznamenávaný žiadnym technickým zariadením v zmysle § 61a Trestného poriadku, a teda o žiadosti sťažovateľa o odročenie verejného zasadnutia a o jeho sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, vznesenej na verejnom zasadnutí, neexistuje žiaden záznam.
5. Tým, že okresný súd neakceptoval žiadosť sťažovateľa o odročenie verejného zasadnutia pre účely zabezpečenia si kvalifikovaného právneho zástupcu, porušil podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa čl. 37 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru. Porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ zároveň vidí v tom, že okresný súd v zápisnici z verejného zasadnutia nezaznamenal ním ohlásenú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, a taktiež v tom, že okresný súd v rozpore s § 61a Trestného poriadku nezaznamenal priebeh verejného zasadnutia žiadnym technickým zariadením.
6. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, Uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn.: 5T/88/2010-1251 zo dňa 25.2.2019 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn.: 5T/88/2010-1251 zo dňa 25.2.2019 sa zruš u j e a vec sa Okresnému súdu Poprad vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd v Poprade je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
7. Sťažovateľ v súlade s § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zároveň navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu. Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu sťažovateľ odôvodnil tým, že „je ťažko zdravotne postihnutá osoba (miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola Sociálnou poisťovňou určená na 70 % ) a rozsah diagnóz u sťažovateľa odôvodňuje špecializovanú odbornú starostlivosť v pravidelne sa opakujúcich intervaloch, čo v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody nie je možné“.
II.
Relevantná práva úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.
15. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.
16. Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
18. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:...
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
III.
Právne hodnotenie ústavným súdom
19. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
20. Trestný poriadok v § 419 ods. 2 upravuje možnosť podať proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
21. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu nebola podaná sťažnosť, v nadväznosti na čo predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2019.
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu ústavnej sťažnosti, spočívajúcej v jej neprípustnosti.
23. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa založenú na tvrdení, že proti napadnutému uzneseniu priamo na verejnom zasadnutí podal sťažnosť, avšak okresný súd ním ohlásenú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v zápisnici z verejného zasadnutia nezaznamenal, podobne ako nezaznamenal v zápisnici z verejného zasadnutia jeho žiadosť o odročenie verejného zasadnutia, čím mal okresný súd porušiť sťažovateľom označené práva, ústavný súd ďalej uvádza.
24. Trestný poriadok v § 58 ods. 1 upravuje možnosť vzniesť proti obsahu zápisnice o úkone trestného konania, t. j. aj proti obsahu zápisnice z verejného zasadnutia námietky, o ktorých podľa § 60 Trestného poriadku rozhodne orgán, o ktorého zápisnicu ide, v danom prípade okresný súd.
25. O priebehu verejného zasadnutia bola zapisovateľkou priamo na verejnom zasadnutí vyhotovená zápisnica na základe diktovania predsedu senátu podľa § 58 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ bol osobne prítomný na verejnom zasadnutí, na ktorom predseda senátu nahlas diktoval znenie zápisnice, a teda mal možnosť priamo na verejnom zasadnutí namietať protokoláciu priebehu verejného zasadnutia.
26. Ústavný súd konštatuje, že v zápisnici z verejného zasadnutia (v úvodnej časti verejného zasadnutia ani následne v priebehu verejného zasadnutia) nie je zaznamenaná žiadna žiadosť sťažovateľa o odročenie verejného zasadnutia pre účely zabezpečenia si právneho zástupcu, ako ani námietka sťažovateľa týkajúca sa nezaprotokolovania tejto jeho žiadosti. V závere zápisnice taktiež absentuje sťažovateľom uvádzané tvrdenie o tom, že mal ohlásiť sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Ani v tomto prípade zápisnica neobsahuje námietku sťažovateľa proti nesprávnej protokolácii priebehu verejného zasadnutia. Práve naopak, z obsahu zápisnice vyplýva, že sťažovateľ sa mal k vyhlásenému napadnutému uzneseniu okresného súdu a jeho odôvodneniu vyjadriť slovami „nevyjadrujem sa“.
27. V danom prípade sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť námietky proti obsahu zápisnice priamo na pojednávaní, o ktorých bol oprávnený a zároveň povinný rozhodnúť okresný súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ túto zákonom mu danú možnosť nevyužil, teda nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv.
28. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že k namietanému porušeniu jeho už označených práv malo dôjsť aj tým, že okresný súd nevytvoril zvukový záznam o priebehu verejného zasadnutia, ústavný súd uvádza, že nie každé porušenie zákona má automaticky za následok porušenie ústavného práva. Porušenie zákonnosti je totiž porušením ústavnosti len vtedy, ak má v priamej príčinnej súvislosti za následok porušenie konkrétneho ústavného článku (porov. II. ÚS 23/96).
29. V danom prípade sťažovateľ v ústavnej sťažnosti výslovne namieta len tú skutočnosť, že zo strany okresného súdu nebol vykonaný zvukový záznam z verejného zasadnutia, bez toho, aby v ústavnej sťažnosti uviedol, akým spôsobom absencia zvukového záznamu z verejného zasadnutia zasiahla do ním označených práv.
30. Podľa § 61a Trestného poriadku hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie v rozsahu, v ktorom sa na verejnom zasadnutí vykonáva dokazovanie, sa zaznamenáva aj s využitím technického zariadenia určeného na zaznamenávanie zvuku.
31. Z už uvedeného znenia Trestného poriadku je zrejmé, že súd je povinný zaznamenať verejné zasadnutie v časti, v ktorej sa na verejnom zasadnutí vykonáva dokazovanie. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nenamieta ani spôsob a ani priebeh dokazovania vykonaného okresným súdom na verejnom zasadnutí a ani samotnú protokoláciu dokazovania vykonaného na predmetnom verejnom zasadnutí. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že práve zvukovým záznamom z verejného zasadnutia by bolo možné preukázať pravdivosť ním uvádzaných tvrdení v ústavnej sťažnosti (žiadosť o odročenie verejného zasadnutia, zahlásenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu), k tomu ústavný súd uvádza, že sporné vyjadrenia sťažovateľa (žiadosť o odročenie verejného zasadnutia, zahlásenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu) mali byť sťažovateľom prednesené v úvode verejného zasadnutia (žiadosť o odročenie verejného zasadnutia) a v jeho v závere (zahlásenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu), teda v tej časti verejného zasadnutia, o ktorej v zmysle zákona nemusí byť vyhotovený zvukový záznam, a teda aj v prípade, ak by okresný súd postupoval v súlade so zákonom a vyhotovil by zvukový záznam z verejného zasadnutia v rozsahu vyžadovanom zákonom, takýto záznam by nepredstavoval dôkaz o existencii sťažovateľom uvádzaných tvrdení, ktoré mali zaznieť na verejnom zasadnutí.
32. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru v súlade s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v ústavnej sťažnosti, ako aj jeho návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu