SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 80/2016-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátkouJUDr. Ivanou Michalíkovou, M. Pišúta 919/2, Liptovský Mikuláš, vo veci namietanéhoporušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Liptovský Mikulášč. k. 7 C/119/2012-165z 15.mája2014,uznesenímKrajskéhosúduv Žilineč. k. 9 Co/654/2014-171 z 28. augusta 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ), vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesenímOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš(ďalejlen„okresnýsúd“)č. k. 7 C/119/2012-165 z 15. mája 2014, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) č. k. 9 Co/654/2014-171 z 28. augusta 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«... V predmetnej právnej veci porušovateľ 3) konal ako prvostupňový súd a rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 15.05.2014, sp. zn.: 7C/119/2012 (ďalej len „uznesenie prvostupňového súdu“), sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Porušovateľ 2) Uznesením zo dňa 28.08.2014, č. k.: 9Co/654/2014 (ďalej len „uznesenie odvolacieho súdu“), uznesenie prvostupňového súdu potvrdil. Uznesenie prvostupňového súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 23.10.2014. Sťažovateľ podal dovolanie vo veci samej proti Rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.11.2013, sp. zn.: 10Co/214/2013. Porušovateľ 1) ako dovolací súd konanie o dovolaní zastavil z dôvodu, že dovolateľ nebol zastúpený advokátom, do spisu nezaložil plnú moc ani nepožiadal Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov.
Sťažovateľ má za to, že konaním a rozhodnutiami porušovateľov 1) až 3) došlo k porušeniu jeho základných práv tak, ako je to uvedené v čl. II. tejto sťažnosti. Rozhodnutiam porušovateľov 1) až 3), ktorými boli porušené základné práva sťažovateľa, predchádzalo nasledovné konanie:
Dňa 14.02.2014 podal sťažovateľ ako žalobca dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 14.11.2013, sp. zn: 10Co/214/2013. Okresný súd Liptovský Mikuláš podaním zo dňa 25.02.2014 vyzval sťažovateľa, aby dovolanie doplnil o udelenie plnej moci advokátovi. Na túto výzvu sťažovateľ reagoval tak, že podal dňa 11.03.2014 konajúcemu súdu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta. Túto žiadosť následne sťažovateľ na výzvu súdu doplnil vyplneným tlačivom pre dokladovanie jeho pomerov.
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením zo dňa 15.05.2014, sp. zn.: 7C/119/2012, sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Pokiaľ sa týkalo žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta, súd len konštatoval túto skutočnosť a bez ďalšieho primeraného vysvetlenia iba citoval ust. § 30 O.s.p.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením zo dňa 28.08.2014, sp. zn.: 9Co/654/2014, potvrdil uznesenie prvostupňového súdu s odôvodnením, že zistené majetkové pomery a samotná výška súdneho poplatku neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, keď navyše súdny poplatok je možné uhradiť aj v splátkach. Odvolací súd preto uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie advokáta sa odvolací súd vôbec nezaoberal a svoju prieskumnú pôsobnosť nezameral ani na to, či bol sťažovateľ zo strany prvostupňového súdu dostatočne a správne poučený vo vzťahu k možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta.
Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 04.06.2015, sp. zn.: 3 Cdo 270/2015, konanie o dovolaní zastavil a žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Dovolací súd skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať. Dospel k záveru, že tieto podmienky splnené neboli, preto konanie zastavil. Dovolací súd konštatoval, že v prípade predloženia plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní ide o odstrániteľný nedostatok, pre ktorý súd má povinnosť urobiť vhodné opatrenia. Až v prípade, ak sa tento nedostatok napriek vhodným opatreniam nepodarí odstrániť, konanie zastaví. Dovolací súd uzavrel, že sťažovateľ bol poučený o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci v uznesení prvostupňového súdu zo dňa 15.05.2014. Pokiaľ napriek výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní ani nepožiadal Centrum o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov, zostal nedostatok osobitnej podmienky právneho zastúpenia v dovolacom konaní neodstránený. Preto dovolací súd konanie zastavil. S vysloveným právnymi názormi porušovateľov 1) až 3), ich postupom a vydanými uzneseniami sťažovateľ nesúhlasí a má za to, že týmito rozhodnutiami boli porušené jeho základné práva tak, ako je to uvedené v čl. II. tejto sťažnosti...»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanieústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, dátum narodenia:, trvalé bytom: ⬛⬛⬛⬛, okres Liptovský Mikuláš, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 15.05.2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: 7C/119/2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.08.2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co/654/2014 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.06.2015, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cdo 270/2015, porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.06.2015, sp. zn.: 3 Cdo 270/2015, zrušuje.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu č. k. 7 C/119/2012-165 z 15. mája 2014,preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných právalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnuté uznesenie okresného súdupreskúmal v odvolacom konaní. Krajský súd rozhodol uznesením č. k. 9 Co/654/2014-171z 28. augusta 2014. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 9 Co/654/2014-171 z 28. augusta 2014, ktorýmbolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od platenia súdnychpoplatkov a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015, ktorýmnajvyššísúd konanieo dovolaní sťažovateľaprotirozsudkukrajskéhosúdusp. zn. 10 Co 2014/2013 zo 14. novembra 2013 zastavil. Rozhodnutie krajského súdunadobudlo právoplatnosť skôr ako dva mesiace pred doručením sťažnosti a v tejto časti jesťažnosť podaná oneskorene.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupnýchzdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutieobsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupova ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdualebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavyumožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonomúčastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jejefektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnýmioprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právona spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princípkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodneniesúdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehaťrôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivcak súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojejpodstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorýgarantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keďexistuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérinc. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámcipredbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali,a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd rozhodol arbitrárne,keď potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľovi nebolo priznanéoslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a najvyšší súd napadnuté uznesenie o zastavenídovolacieho konania neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkýminámietkami sťažovateľa. Podľanázorusťažovateľauzneseniekrajskéhosúduč. k. 9 Co/654/2014-171 z 28. augusta 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015 sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené, pretože procesnépoučenia o právach sťažovateľa podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku neboli zo stranykonajúcich všeobecných súdov uskutočnené riadne a úplne. V dôsledku toho malo dôjsťpodľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015najvyšší súd uviedol:
«... Dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.). Toto ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok je odstrániteľný, avšak len za súčinnosti dovolateľa. Ak táto podmienka zostane nesplnená, dovolací súd konanie zastaví.
Účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí (§ 30 O. s. p.).
Okresný súd Liptovský Mikuláš písomne 25. februára 2014 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní založil do spisu plnú moc udelenú advokátovi za účelom jeho zastupovania v dovolacom konaní (§ 241 ods. 4 O. s. p.). Žalobca na uvedenú výzvu reagoval tak, že písomným podaním z 11. marca 2014 (č. l. 144 spisu) požiadal súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v dovolacom konaní. Okresný Liptovský Mikuláš uznesením z 15. mája 2014 č. k. 7 C 119/2012-165, právoplatným 23. októbra 2014, žalobcovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň ho v odôvodnení tohto uznesenia poučil podľa § 30 O. s. p. a odkázal ho so žiadosťou o ustanovenie advokáta na Centrum právnej pomoci (ďalej len „Centrum“). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie o dovolaní, sa 29. apríla 2015 obrátil na Centrum so žiadosťou o oznámenie, či žalobca požiadal o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov. Centrum listom zo 7. mája 2015 oznámilo, že žalobca nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní o dovolaní, ktoré podal proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 14. novembra 2013 sp. zn. 10 Co 214/2013.
V danom prípade dovolateľ napriek výzvam a poučeniam nezaložil do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní ani nepožiadal Centrum o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie z radov advokátov. V dôsledku toho zostal nedostatok vyššie uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.) neodstránený. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolacie konanie zastavil (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.)...»
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnýminámietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto najvyšší súd konanie o dovolanísťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 2014/2013 zo 14. novembra 2013zastavil. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015 a základným právom na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaníodmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanýmisťažovateľom v jeho odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrouuvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 270/2015 zo 4. júna 2015).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016