znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   FINANCIAL   ERES,   s.   r.   o.,Prešovská 40, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Burocim, Chrapčiakova 7,Spišská Nová Ves, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základných   práv podľa   čl.   46 ods.   1,   čl.   47 ods.   3 a čl.   48 ods.   2   Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 245/2013z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti FINANCIAL ERES, s. r. o.,   o d m i e t a   akozjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola16. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti FINANCIAL ERES, s. r. o.,Prešovská 40, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2   ústavy,   čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 245/2013 z 28. mája 2014 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je právnou nástupkyňou obchodnej spoločnostiERES   CORP,   s.   r.   o.,   Prešovská   40,   Bratislava   (ďalej   aj   „právny   predchodca“),   ktorá„v zmysle   projektu   rozdelenia   vyhotovenom   vo forme notárskej   zápisnice   č. N 272/2013, NCRIs 21970/2013 zanikla bez likvidácie... dňa 14. augusta 2013“. Vzhľadom na to, žeprávny predchodca bol platiteľom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), sťažovateľkalistom zo 16. augusta 2013 na základe § 4 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanejhodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) oznámila príslušnémusprávcovi dane − Daňovému úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“), že ako právnanástupkyňa zaniknutej obchodnej spoločnosti sa stala platiteľom DPH.

Správca dane listom č. 9101302/5/4019726/13/Mol z 3. septembra 2013 sťažovateľkeoznámil, že „sa... nestáva platiteľom dane z pridanej hodnoty zo zákona podľa § 4 ods. 6 zákona o DPH, preto daňový úrad osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty spoločnosti nevydáva“.

Sťažovateľka sa domnievala, že „... daňový úrad nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom (§ 63 ods. 1, 2; § 65 ods. 1, 2; § 67 ods. 6 ) ak za predpokladu, že podľa neho neboli splnené podmienky na registráciu a nemienil preto žalobcu registrovať pre daň, majúc za to, že sa nestal platiteľom DPH ex lege, nevydal o tom rozhodnutie, ale túto skutočnosť   daňovému   subjektu   oznámil   ten   listom“,   preto   17. októbra   2013   podalakrajskému súdu návrh, ktorým sa podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalejlen   „OSP“)   domáhala   uloženia   povinnosti   orgánu   verejnej   správy   v jej   veci   konaťa rozhodnúť.

Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že: „Predpokladom pre uplatnenie žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy je nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Oznámenie   o   nevydaní   osvedčenia   nie   je   procesným   úkonom   definovaným   daňovým poriadkom ani zákonom č. 222/2004 Z. z. Nejde teda o žiaden právno-aplikačný akt, ktorým by mohol správca dane aplikovať právo a rozhodnúť o podaní daňového subjektu. Daňový poriadok poskytuje správcovi dane široký priestor, ako sa vysporiadať s podaním daňového subjektu   -   či   cez   rozhodnutie   o   zastavení   daňového   konania,   ak   neexistuje   dôvod   pre konanie, alebo vydaním rozhodnutia v merite veci, či už kladného alebo negatívneho. Vydanie   oznámenia   je   teda   jednoznačne   potrebné   považovať   za   nekonanie bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, keďže žiaden právny predpis nepredpokladá, že správny orgán vybaví vec len neformálnym oznámení. Rovnako   vydanie   oznámenie   je   nečinnosťou   správneho   orgánu,   keďže   ten   aj   napriek uplynutie zákonných lehôt v danej veci nevydal rozhodnutie v zmysle zákona. V tomto prípade tak dochádza nie len k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý vymedzuje základné pole pôsobnosti štátnych orgánov, ale narúša aj právnu istotu fyzických osôb a právnických osôb,   ktoré   si   nemôžu   byť   isté,   či   náhodou   ich   podanie   nevybaví   správca   dane   len neformálnym   oznámením.   Súčasťou   záruk   právneho   štátu   je   aj   napĺňanie   legitímnych očakávaní fyzických osôb a právnických osôb, ktorí predpokladajú, že orgán štátnej správy bude   aplikovať   právo   a   postupy   výlučne   len   v   súlade   so   zákonom,   a   nie   svojvoľnými procesnými postupmi, ktoré nie sú zákonom upravené.“

Podľa názoru sťažovateľky:

„Ak zákon vyžaduje vydanie kladného rozhodnutia o registrácii za platiteľa dane, je nutné v súlade s materiálnym chápaním právneho štátu a rovnosti pred zákonom vyžadovať, aby takéto rozhodnutie bolo vydané aj v prípade, ak sa žiadosti nevyhovie.“

Krajský súd napadnutým uznesením „porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Keďže správny orgán nevydal žiadne meritórne rozhodnutie vo veci sťažovateľa, bolo povinnosťou súdu v danej veci konštatovať nečinnosť orgánu verejnej správy, nakoľko je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyžadovať,   aby   o nároku sťažovateľa bolo rozhodnuté zákonom dovoleným spôsobom...

Nevydaním rozhodnutia v začatom daňovom konaní, ktoré bol povinný správca dane začať, došlo rovnako k porušeniu čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, k porušeniu čl. 1 a čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a slobôd   zaručujúcich   rovnosť   pred   zákonom a rovnaké zaobchádzanie pred štátnymi orgánmi.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 S 245/2013 z 28. mája 2014 došlo k porušeniu jejzákladných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, právpodľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konaniea aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trovprávneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, základných právpodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 1 listiny, práv podľa čl. 36 ods. 1 ačl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2S 245/2013 z 28. mája 2014.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   identickou   problematikou   sa   zaoberal   už   vo   svojichpredchádzajúcich uzneseniach (napr. I. ÚS 494/2014, I. ÚS 594/2014, II. ÚS 766/2014,III. ÚS   48/2015   a iné),   ktorými   sťažnosti   iných   sťažovateľov   (t.   j.   právnych   nástupcovobchodnej spoločnosti ERES CORP, s. r. o., Prešovská 40, Bratislava) odmietol z dôvoduich zjavnej neopodstatnenosti.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie je súdom vyššej inštancierozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súdnie je ani zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavnéhohľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušeniezákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne,ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny, pozn.) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochranysvojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestrannevo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,   ktorého   porušenie   sa   namieta,   poskytnutá   ochranav medziach   zákonov,   ktorú   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranuvykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného právana súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalopodľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadkuSlovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne mákaždý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnejnormy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normyna zistený stav veci. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéaj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej aleboaj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojichobčianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetkov súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdupre ľudské   práva   z   21.   2.   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivéprerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   inépožiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd napokon poznamenáva,že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnýmprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností,a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Súd pokladá postup odporcu za súladný so zákonom o DPH platným do 31. 12. 2013, neumožňujúci mu konať inak ako konal. Podľa názoru súdu bolo povinnosťou odporcu po tom, čo dostal oznámenie navrhovateľa, že sa stal platiteľom DPH (ako právny nástupca zaniknutej spoločnosti – platiteľa dane), skúmať (novovzniknutú spoločnosť – navrhovateľa), či sa jedná o zdaniteľnú osobu. Za týmto účelom uskutočnil šetrenie, ktorého výsledkom bolo   logické   zistenie,   že   navrhovateľ   nespĺňa   zákonné   atribúty   zdaniteľnej   osoby,   čo navrhovateľovi oznámil.

Z podaných daňových priznaní pre DPH spoločnosti ERES CORP s. r. o. za mesiace máj   a   jún   2013   ako   aj   obsahu   notárskej   zápisnice   o   rozdelení   tejto   spoločnosti   bez akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   právny   predchodca   navrhovateľa,   zaniknutý   bez likvidácie a súčasne rozdelený na 12 novovzniknutých spoločností, nevykonával žiadnu ekonomickú   činnosť   na   pokračujúcej   báze,   z   ktorej   by   dosahoval   akýkoľvek   minimálny príjem, nezamestnával žiadnych zamestnancov, nemal žiadny hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, ktorý by previedol na novovytvorené spoločnosti (vrátane navrhovateľa). Potom je dôvodné sa domnievať, že rozdelenie pôvodnej spoločnosti bolo iba formálne a udialo sa výlučne len za účelom získania u nástupníckych spoločnosti a teda aj u navrhovateľa, postavenia platiteľa DPH bez toho, aby sa tieto novovzniknuté spoločnosti museli podrobiť novému (treba povedať, že pomerne náročnému) procesu registrácie pre platiteľa DPH. Pre úplnosť súd dodáva, že ust. § 4 ods. 6 zákona o DPH je potrebné vykladať tak, že platiteľom DPH po zaniknutej právnickej osobe, ktorá bola platiteľom DPH, sa stáva iba taký právny nástupca, ktorý zároveň splna podmienku, že je zdaniteľnou osobou (ktorú definuje § 3 ods. 1 zákona o DPH)...

Súd   neregistrovanie   navrhovateľa   za   platiteľa   DPH,   nevydanie   mu   osvedčenia o registrácii   pre   daň   a   nepridelenie   identifikačného   čísla   odporcom,   nepovažuje   za nečinnosť odporcu, nakoľko tento sa oznámením podaným navrhovateľom zaoberal (aj keď nedodržal   7   dňovú   zákonnú   lehotu,   ktorá   však   stanovuje   len   pozitívnu   povinnosť   – registrovať   platiteľa).   Odporca   totiž   dňa   03.   09.   2013   vydal   omámenie   o   nevydaní osvedčenia   navrhovateľovi,   ktoré   mu   riadne   doručil.   Toto   oznámenie   obsahuje   dôvody postupu odporcu v danom prípade a súd pokladá predmetné oznámenie za rozhodnutie podliehajúce súdnemu prieskumu podľa piatej časti O. S. P. a navrhovateľ mohol využiť svoje   právo   obrátiť   sa   na   správny   súd   so   žalobou   o   súdny   prieskum   zákonnosti   tohto rozhodnutia   (oznámenia)   odporcu...   Keďže   odporcu   vydal   rozhodnutie   podľa   právnej úpravy   účinnej   do   31.   12.   2013   vo   forme   oznámenia,   toto   oznámenie   nemuselo   mať náležitosti rozhodnutia ustanovené v § 63 daňového poriadku...

Vzhľadom, na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh zamietol, nakoľko odporca nebol nečinný vo veci registrácie navrhovateľa   za platiteľa   DPH, v tejto veci naopak konal, a preto bol návrh nedôvodný.“

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súdkonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   jeho   úvahy   vychádzajúz konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľnéa ústavne konformné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcimspôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikovalrelevantné hmotnoprávne   a procesnoprávne   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnychpredpisov   a svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky   presvedčivo   a náležiteodôvodnil.   Možno   teda   uzavrieť,   že   krajský   súd   zodpovedal všetky   právne   a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka svojímnávrhom domáhala.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   považuje   ústavný   súd   za   potrebnépripomenúť, že podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtejhlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   možno   vyvodiť   už   z prvej   vetyustanovenia § 250t ods. 1 OSP, pričom táto spočíva v možnosti účastníkov konania predorgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánuverejnej   správy,   ktorý   vo veci   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanovenýmpríslušným právnym predpisom; odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoriapredpoklady   aj   na   odstránenie   právnej   neistoty   účastníkov   tohto   konania.   Úlohavšeobecného súdu v takomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby,či je   dotknutý   orgán   verejnej   správy   v   napadnutom   konaní   skutočne   nečinný,   resp.či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomtozáklade rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, abyv primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodnáalebo neprípustná, žalobu uznesením zamietne (IV. ÚS 389/2011).

K   tomu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn.2 Sžo 23/2012   z   30.   januára   2013   judikoval: «Z   hľadiska   ustálenej   praxe   súdov rozhodujúcich v rámci správneho súdnictva nie je dôležité a rozhodujúce, ako je príslušný akt správneho orgánu z hľadiska jeho formy označený, ale podstatnou skutočnosťou je to, či správny orgán individuálnym správnym aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby. Vždy je rozhodujúci vecný obsah aktu a v žiadnom prípade nie je rozhodujúce jeho formálne označenie. Pokiaľ je príslušný akt správneho orgánu označený či už „oznámenie“, alebo „upozornenie“, alebo „opatrenie“, príp. je označený iným spôsobom, nie je takáto skutočnosť rozhodujúca pre otázku posúdenia prípustnosti súdneho prieskumu, ale rozhodujúcou skutočnosťou je to, či správny orgán svojím aktom autoritatívnym a právnej moci schopným spôsobom zasiahol do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby.»

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmuznesením krajského súdu ústavný súd taktiež pripomína, že obsahom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) nie jezáruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľnýa aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru   ústavného   súdu   právo   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   savšeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   námietkysťažovateľky   neindikujú   také   pochybenie   zo   strany   krajského   súdu,   ktoré   by   mupo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilo dospieť k záveru, že napadnutýmrozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť   k porušeniu   práv sťažovateľky   na   spravodlivýsúdny proces zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovorua v spojení s nimi ani ďalších práv vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavya čl. 37 ods. 3 listiny, ako ani všeobecných princípov vyplývajúcich z čl. 12 ods. 1 ústavya čl. 1 listiny. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky ako celokodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015