znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   a obchodnej   spoločnosti   FKH   elektro,   s.   r.   o., Nobelovo námestie 1260/5, Bratislava, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/245/2012-279 z 24. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. a obchodnej spoločnosti FKH elektro, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2013 doručená sťažnosť I. K., a obchodnej spoločnosti FKH elektro, s. r. o., Nobelovo námestie 1260/5, Bratislava (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajsky súd“) č. k. 17 Co/245/2012-279 z 24. júla 2013.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: «... Sťažovateľ 1/ a 2/ vystupoval ako žalobca 1/ a 2/ v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu proti žalovaným 1/ V., a. s..., 2/ J. K...,

Predmetom konania bol návrh sťažovateľa 1/ a 2/ na určenie neplatnosti zmluvy o zriadení   záložného   práva   k nehnuteľnostiam...   uzatvorenej   medzi   žalovaným   1/   ako záložným veriteľom na jednej strane a sťažovateľkou 1/ a žalovaným 2/ ako záložcami na strane druhej, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva na nehnuteľnosti zapísané na LV... (ďalej len „záložná zmluva“)...

Sporným a podstatným pre rozhodnutie vo veci bolo posúdenie skutkovej otázky, či žalobkyňa 1/záložnú zmluvu podpísala.

Za týmto účelom súd nariadil znalecké dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý znalecký ústav vypracoval znalecký posudok..., o závery ktorého sa súd prvého stupňa opiera.

Sťažovatelia 1/ a 2/ však po oboznámení sa s obsahom znaleckého posudku namietli správnosť   jeho   záverov   a   navrhli   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   ktorý   návrh na dokazovanie   súd   zamietol.   V   procese   vyhodnocovania   námietok   sťažovateľov   a   ich ďalších   procesných   návrhov   však   došlo   k   viacerým   pochybeniam   zo   strany   súdu,   tak v rovine procesnej ako aj skutkovej,

Sťažovatelia   na   poslednom   pojednávaní   žiadali   vykonať   kontrolné   znalecké dokazovanie, ktoré súd zamietol, nakoľko pre navrhované kontrolné znalecké dokazovanie bez významných námietok k znaleckému posudku súd nevidel žiaden relevantný dôvod. Sťažovatelia   ale   kontrolné   znalecké   dokazovanie   navrhli   nie   až   na   poslednom pojednávaní, ale vykonanie tohto dôkazu žiadali obratom po oboznámení sa s obsahom znaleckého posudku... Návrh sťažovateľov na kontrolné znalecké dokazovanie bol podaný písomne,   podaním   zo   dňa   16.   05.   2012,   krátko   po   tom,   čo   im   bol   doručený   znalecký posudok.   V písomnom návrhu na   kontrolné znalecké dokazovanie ozrejmili   skutočnosti, ktoré   zostali   v   predloženom   znaleckom   posudku   nepovšimnuté   a   ktorých   preskúmanie kontrolným znaleckým posudkom bolo (a aj naďalej je) pre jednoznačný záver o pravosti sporných podpisov podstatné a nevyhnutné.

Zamietnutie   návrhu   na   vykonanie   kontrolného   znaleckého   dokazovania   bolo nesprávne a odôvodnenie zamietnutia procesného návrhu zo strany konajúceho súdu je nepresvedčivé,   a   to   aj   s   poukazom   na   novú   podstatnú   skutočnosť,   ktorá   vyšla   najavo na ostatnom pojednávaní, ktorou je fakt, že žalovaný v rade 2/, t. j. manžel sťažovateľky 1/ sa priznal, že predmetnú záložnú zmluvu podpísal za manželku on sám z dôvodu časovej tiesne. Súd   napriek   tejto   podstatnej   okolnosti   zamietol   kontrolné   znalecké   dokazovanie a dokonca ani nevykonal výsluch znalca, ktorý namietaný znalecký posudok predložil, a to napriek tomu, že súd v písomnom oznámení zo dňa 25. 05. 2012 sťažovateľom oznámil, že na pojednávaní dňa 31. 05. 2012 bude predvolaný znalec.

Predvolaný znalec sa však na pojednávanie dňa 31. 05. 2012 nedostavil a v priebehu pojednávania bolo doručené jeho ospravedlnenie...

K záveru znaleckého posudku... sťažovatelia uviedli, že napriek jeho obsiahlosti ho nemožno považovať za presvedčivý a jednoznačný tak, ako ho vyhodnotil súd. V znaleckom posudku   absentuje   náležité   vysporiadanie   sa   so   zistenými   rozdielnymi   znakmi   medzi spornými   a   porovnávacími   podpismi.   Na   str.   31   znaleckého   posudku   sa   konštatuje,   že porovnaním   podpisov   bolo   zistené,   že   sporné   podpisy   a   porovnávacie   podpisy   v jednotlivých rovinách skúmania   vykazujú podobné,   zhodné a rozdielne znaky.   V závere znaleckého   posudku   (str.   73)   sa   však   konštatuje,   že   porovnaním   sporných   podpisov   a porovnávacích   podpisov   sa   zistili   identifikačné   hodnotné   zhodné,   podobné   znaky,   V znaleckom posudku však absentuje vyhodnotenie skôr uvádzaných rozdielnych znakov...»

Sťažovatelia   vo   veci   samej   navrhujú,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/245/2012-279 zo dňa 24. 07. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR veta prvá in fíne Ústavy Slovenskej republiky spočívajúce v práve každého vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v zmysle ktorého sú si všetci účastníci v konaní rovní a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/245/2012-279 zo dňa 24. 07. 2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská   Bystrica   rozsudkom   pod   sp.   zn.   3   C/70/2011-180   zo   dňa   31.   05.   2012, o zamietnutí žaloby o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   17   Co/245/2012-279   z   24.   júla   2013.   Krajský   súd   označeným rozhodnutím   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný súd“) č. k. 3 C/70/2011-180 z 31. mája 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Sťažovatelia   okrem   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   namietajú   aj porušenie   práva   na   predloženie   dôkazov   (čl.   48   ods.   2   ústavy)   v konaní   a na   rovnosť v súdnom   konaní   (čl.   47   ods.   3   ústavy),   čo   všetko   spájajú   s postupom   krajského   súdu v konkrétnom súdnom konaní.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co/245/2012-279 z 24. júla 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 3 C/70/2011-180 z 31. mája 2012, sťažovatelia   namietajú,   že   v   súdnom   konaní   nebol   vykonaný   nimi   navrhnutý   dôkaz   – kontrolné znalecké dokazovanie. Sťažovatelia považujú napadnutý rozsudok za arbitrárny.

Krajský súd v rozsudku č. k. 17 Co/245/2012-279 z 24. júla 2013 dospel k týmto právnym záverom:

„... Navrhovatelia vo svojom odvolaní uplatňujú dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ (súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) a písm. b/ (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci)...

V   prejednávanej   veci   navrhovatelia   za   takúto   inú   vadu   konania   považujú   tú skutočnosť, že v závere znaleckého posudku z odboru grafológie boli podpísané dve osoby, ktoré znalecký posudok vyhotovili, avšak len jedna z nich je zapísaná v zozname znalcov. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že v danej veci bolo súdom prvého stupňa nariadené   znalecké   dokazovanie   z   odboru   Grafológie,   ktorý   vykonal   Ústav   súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Podľa znaleckej doložky bol znalecký posudok vypracovaný   znaleckým   ústavom   zapísaným   v   zozname   znalcov,   tlmočníkov   a prekladateľov,   ktorý   vedie Ministerstvo   spravodlivosti Slovenskej   republiky pre   odbory: Doprava cestná, Ekonómia a manažment, Elektrotechnika, Písmoznalectvo, Stavebníctvo, Strojárstvo a Ekonomika a riadenie podnikov...

V prejednávanej veci je nepochybné, že znalecký posudok podala právnická osoba, ktorá   je   zapísaná   v   zozname   znalcov   ako   znalecký   ústav.   Nie   je   následne   vecou   súdu v každej   jednej   prejednávanej   veci   skúmať,   či   na   vypracovaní   predmetného   znaleckého úkonu participovali osoby, majúce potrebnú odbornosť, ktorá sa vyššie uvedeným postupom predpokladá...

V prejednávanej veci navrhovatelia v odvolaní považujú za nevykonanie takéhoto dôkazu nenariadenie kontrolného znaleckého dokazovania z odboru grafológia.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa nariadil na posúdenie otázky zásadnej pre rozhodnutie   o   platnosti   alebo   neplatnosti   právneho   úkonu   -   záložnej   zmluvy,   a   to na zistenie, či túto zmluvu podpísala vlastnoručne navrhovateľka 1/, znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z odboru grafológie (§ 127 O. s. p.). Súd, pri vykonávaní dokazovania, sa   môže   dostať   do   situácie,   keď   je   treba   poznanie   skutočností,   ku   ktorých   zisteniu   sú nevyhnutné   odborné   znalosti   a   skúsenosti.   Odbornými   znalosťami   sa   tu   rozumejú   iné znalosti, než znalosti práva a iné znalosti a skúsenosti, než ktoré sudcovi dáva všeobecná skúsenosť. Aj takýto znalecký dôkaz podlieha sudcovskému hodnoteniu podľa § 132 O. s. p. Oproti iným dôkazom je tu však pri hodnotení podstatný rozdiel, pretože pri hodnotení všetkých ostatných dôkazov, okrem znaleckého, môže súd hodnotiť ich obsah preto, že ich obsah   je   pre   súd   daný   jeho   všeobecnou   skúsenosťou   a   znalosťou   logického   myslenia. Pri znaleckom dôkaze hodnotí súd vierohodnosť osoby znalca a logičnosť správ, ktoré súdu podáva. Pri iných dôkazných prostriedkoch hodnotí súd tieto priamo, bezprostredne, ale zo znaleckého posudku súd hodnotí dôkaz len napriamo tým, že skúma, či odôvodnenie posudku je v súlade so všeobecnými skúsenosťami a poznatkami a či jeho odôvodnenie je logické a či znalec prihliada na všetko, čo mu bolo na posúdenie predostrené. Nemôže teda hodnotiť obsah znaleckého posudku po stránke jeho správnosti z hľadiska oboru, pre ktorý bol   znalec   ustanovený,   pretože   pre   takého   hodnotenie   mu   chýbajú   potrebné   a   náležité preukázané   odborné   znalosti.   Voľné   hodnotenie   znaleckého   dôkazu   súdom   teda   môže spočívať   len   v   tom,   či   sa   javí   znalec   v   konkrétnom   prípade   ako   vieryhodný   a   či   jeho odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám správneho myslenia, a či znalec vychádza zo zistených skutočností. Ak má súd v tomto smere nejaké pochybnosti, odstráni ich tým, že znalcovi uloží, aby vec riadne vysvetlil, alebo ustanoví nového znalca.

V prejednávanej veci navrhovatelia v odvolaní hodnotia znalecký posudok práve z hľadiska odboru, pre ktorý bol znalec ustanovený, keď spochybňujú záver znaleckého ústavu o tom, že sporné podpisy a porovnávacie podpisy v jednotlivých rovinách skúmania vykazujú   podobné,   zhodné   a   rozdielne   znaky,   ale   v   závere   znaleckého   posudku   znalci konštatujú,   že   porovnaním   sporných   podpisov   a   porovnávacích   podpisov   sa   zistili identifikačné hodnotné, zhodné, podobné znaky. Poukazujú aj na rozdielne znaky medzi podpisom navrhovateľky a podpisom na záložnej zmluve, ktoré podľa názoru navrhovateľov nie   sú   zhodné.   Tu   ide   o   hodnotenie   znaleckého   posudku   po   stránke   jeho   správnosti z hľadiska oboru, pre ktorý bol znalecký ústav ustanovený a pre takéto hodnotenie nemajú ako   účastníci   konania   ani   súd   potrebné   odborné   znalosti,   a   preto   ani   v   tomto   smere znalecký posudok nepodlieha hodnoteniu súdom.

Súd prvého stupňa znalecký posudok považoval za vierohodný, najmä z hľadiska kvantitatívneho získania a použitia porovnávacích materiálov.

Navrhovatelia   v   priebehu   odvolacieho   konania   predložili   odborné   stanovisko znalkyne z odboru grafológie M. Z., ktoré bolo podané na ich vyžiadanie. Takéto odborné stanovisko treba považovať za súkromnú listinu (§ 129 O. s. p.). Okrem toho bolo znalkyňou vypracované   ako   fyzickou   osobou   a   zameriava   sa   na   preskúmanie   postupu   znaleckého ústavu. Znalkyňa zároveň konštatovala, že nemá k dispozícii súdny spis a tým ani materiály, ktoré mala k dispozícii znalecká inštitúcia. Znalkyňa porovnávala podpis navrhovateľky 1/ s podpisom odporcu 2/ a aj podľa jej záverov je možné o J. K. uvažovať ako o pisateľovi sporných podpisov v rovine pravdepodobnosti. Podľa záveru znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline však záver znaleckého posudku, podľa ktorého písomnosť podpísala navrhovateľka 1/, bol ustálený v rovine jednoznačnosti. Vzhľadom na tieto skutočnosti   odvolací   súd uzatvára,   že nariadenie   kontrolného znaleckého dokazovania v odbore Grafológia, práve vzhľadom na subjekt, ktorý podával v konaní znalecký posudok, ako aj na nejednoznačné závery znalkyne v písomnosti podanej na základe vyžiadania účastníka konania v odvolacom konaní, nie je možné považovať za také nevykonanie dôkazu, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť a že by v dôsledku jeho nevykonania vznikol nedostatok v skutkových zisteniach. Odvolací súd preto nepovažoval za opodstatnene uplatnený v odvolaní ani dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

Odvolací   súd   sa   v   ďalšom   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ktoré považuje za správne...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou nevyhovenia návrhu sťažovateľov na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania a túto aj súladne s ústavou a medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej republiky, vyhodnotil.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľov   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovatelia   nesúhlasia,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Ústavný súd vzhľadom na ústavný príkaz obsiahnutý v čl. 51 ústavy, že domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, musel preskúmať aj postup krajského súdu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý upravuje postup tohto súdu pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 C/70/2011 z 31. mája 2012. Sťažovatelia v odvolaní v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) a c) OSP napadli v odvolaní inú vadu v konaní a neúplné zistenie skutkového stavu. Postup krajského súdu podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 a § 219 ods. 1 OSP možno hodnotiť ako súladný s ústavou.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľmi   v   ich   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   ústavný   súd   v   súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom   č. k. 17 Co/245/2012-279 z 24. júla 2013 neporušil   sťažovateľmi označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   základné   právo   vyjadriť   sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov (zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014