znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C/42/2011 a sp. zn. 7 Er/3525/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. M.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť V. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   11   C/42/2011   a sp. zn. 7 Er/3525/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že na okresnom súde podal 12. apríla 2011 «návrh na obnovu konania 7 Ro/688/2008, v ktorom bol dňa 23. 06. 2010 vydaný nezákonný   platobný   rozkaz,   ktorého   vydaním   bolo   porušené   zo   strany   Okresného   súdu Piešťany nielen spotrebiteľské právo, vnútroštátne, ale i medzinárodné právo. Na základe tohto exekučného titulu prebieha exekučné konanie. Z tohto dôvodu okrem podania návrhu na obnovu konania podal sťažovateľ dňa 12. 04. 2011 i podnet na odklad exekúcie. Do dnešného dňa čo je viac ako 20 mesiacov, Okresný súd nielenže nekoná vo veci obnovy, ale nerozhodol ani o odklade exekúcie...

Okresný   súd   Piešťany   je   teda   v   oboch   konaniach   absolútne   nečinný   porušujúci ďalšie práva sťažovateľa. Výsledkom „konaní“ je do dnešného dňa nielen nerozhodnutie vo veci samej a nerozhodnutie o odklade exekúcie, ale ani jedno pojednávanie. Od podania návrhu a podnetu uplynulo viac ako 20 mesiacov bez úkonu zo strany súdu.».

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol,   že «nevyužitie   všetkých   iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon na ochranu   jeho základného práva   alebo slobôd sťažovateľa účinne   poskytuje...,   odôvodňujeme   jednak   tým,   že   uskutočnené   prieťahy   nemožno konvalidovať   proforma   vytýčeným   pojednávaní   po   intervencii   predsedu   súdu   a   jednak rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré dňa 22. októbra 2012 nadobudli právoplatnosť. Ide o rozsudky ESĽP z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván   a   Ištvánová   proti   Slovenskej   republike   a   Komanický   (č.   6)   proti   Slovenskej republike...

Vzhľadom   na   to,   že k rozsudkom   z 12.   júna   2012   bolo   pripojené   aj   nesúhlasné stanovisko dvoch sudcov ESĽP, sa vláda po ich vydaní obrátila na ESUP so žiadosťou o predloženie prípadov veľkej komore, pričom hájila postoj Ústavného súdu SR vo vzťahu k posudzovaniu   využitia   sťažností   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   súdu   ako   účinného prostriedku nápravy. ESĽP žiadosť vlády odmietol, čo má za následok nutnosť zladiť do budúcnosti judikatúru Ústavného súdu SR s judikatúrou ESĽP. V praxi a v tomto prípade u sťažovateľa proti Okresnému súdu Piešťany ako porušiteľovi jeho základného práva to znamená,   že   Ústavný   súd   SR   nesmie   podmieňovať   prijatie   tejto   ústavnej   sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu.».

Na základe uvedeného v petite sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby nálezom vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 11 C/42/2011 a sp. zn. 7 Er/3525/2010 porušené bolo a prikázal okresnému súdu v týchto konaniach konať bez zbytočných prieťahov.

Okrem   toho   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   2   000   € a náhrady trov konania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy, ktoré sú zjavne neopodstatnené, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/42/2011 (obnova konania vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   7   Ro/668/2008)   a   v   exekučnom   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Er/3625/2010.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosti   na   prieťahy   v   namietaných konaniach predsedníčke okresného súdu nepodal a nevyužitie tohto prostriedku nápravy odôvodnil   dvomi   rozsudkami   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) z 12. júna 2012 (Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike), keď v obidvoch veciach z rozsudkov ESĽP podľa sťažovateľa možno vyvodiť záver,   že   ústavný   súd   „nesmie   podmieňovať   prijatie   tejto   ústavnej   sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty sťažovateľa nemôže akceptovať, pretože uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka a v druhom prípade bola viac ako 11 rokov, na rozdiel od dĺžky namietaných konaní, ktoré netrvajú ani dva roky.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   26/2012 a IV. ÚS 93/2012)   na   požiadavke   využitia   prostriedkov   nápravy   v   zmysle   §   62   a   nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   na   orgáne   štátnej   správy   dotknutého   súdu   v   zásade   už   netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo   však v okolnostiach   daných   vecí   nemožno konštatovať.

Ústavný súd vzhľadom na to, že z obsahu sťažnosti tiež nezistil, že by k nesplneniu prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), odmietol sťažnosť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2013