znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. J., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. G., T., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   Okresného   súdu Topoľčany, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2012   doručená   sťažnosť   V.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   konaním   Okresného   súdu   Topoľčany (ďalej len „okresný súd“), Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla znenie   čl.   127   a   čl.   48   ústavy   a chronologicky opísala úkony označených súdov v konaní o jej návrhu na zaplatenie náhrad podľa zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku   v   znení   neskorších   predpisov   a   zákona   č.   42/1992   Zb.   o   úprave   majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov. Z opisu uvedených procesných úkonov všeobecných súdov vyplýva, že v predmetnej veci vydal okresný súd postupne štyri rozsudky (7. októbra 1994, 4. októbra 1996, 23. februára 1999 a 26. februára 2004). Krajský súd o jednotlivých odvolaniach účastníkov rozhodoval postupne   vo   viacerých   konaniach,   v   ktorých   vydal   uznesenie   č.   k.   7   Co   12/97-316 z   29.   apríla   1998,   uznesenie   č.   k.   7   Co   211/99-378   z   10.   mája   2001,   rozsudok 7   Co   127/2004-487   zo   16.   februára   2005   a   napokon   rozsudok   sp.   zn.   7Co   59/2008 z   13.   novembra   2008.   Najvyšší   súd   o   dovolaniach   účastníkov   konania   proti   rozsudku krajského súdu zase rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 164/2005 z 30. januára 2008, ako aj uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   269/2010   z   24.   mája   2011.   V   závere   sťažnosti   sťažovateľka podotkla, že „žalobný návrh bol podaný v roku 1992 a v roku 2012 vec nie je právoplatne ukončená.“

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala vydať nasledovné rozhodnutie: „1. Zbytočnými prieťahmi v konaní Okresného súdu Topoľčany, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo porušené základné právo V. J... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. V. J... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa uváženia Ústavného súdu SR.

3.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   JUDr.   D.   G...   sa   priznáva   náhrada   trov právneho   zastúpenia   za   jeden   úkon   právnej   služby   (podanie   sťažnosti   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky) vo výške 127,16 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní podania   sťažovateľky   doručeného   14.   februára 2012 konštatuje,   že   táto   sťažnosť   napriek   tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti komu návrh smeruje.  

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Princíp viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu sťažnosti absencia dostatočného označenia konaní vedených okresným súdom, krajským súdom a najvyšším súdom v sťažovateľkinej veci. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie   úplná   a   zrozumiteľná,   petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať presné a riadne označenie zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody (v okolnostiach prípadu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy), pri vymedzení ktorého nemôže chýbať údaj o spisovej značke predmetného konania. Zo sťažnosti okrem iného   totiž   nepochybne   vyplýva,   že   na   krajskom   súde   boli   postupne   vedené   až   štyri odvolacie konania o odvolaniach podaných účastníkmi konania a tiež, že na najvyššom súde boli vedené dve dovolacie konania o podaných dovolaniach, avšak z petitu sťažnosti nie je zrejmé, na ktoré z týchto konaní (odvolacích, resp. dovolacích) sa sťažnosť pre porušenie označeného základného práva vzťahuje. Uvedené je nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať ústavný   prieskum   dodržiavania   základných   práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   je   nedostatočný,   aj   pokiaľ   ide   o   návrh   na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľke, keďže sťažovateľka v rozpore s § 50 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nekvantifikovala   rozsah   požadovaného   finančného zadosťučinenia, pričom ani v argumentácii podanej sťažnosti neuviedla dôvody, na základe ktorých sa priznania finančného zadosťučinenia domáha.

Napokon, podstatným nedostatkom návrhu je aj skutočnosť, že ani jedna z dvoch vyhotovení   sťažnosti   nie   je   podpísaná   sťažovateľkou,   prípadne   jej   právnym   zástupcom v súlade   s §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde.   Podpisy   sťažovateľky   a   jej   právneho zástupcu sú len na pripojenej plnej moci datovanej 26. januára 2012.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05). Ústavný   súd   preto   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky považoval opísané nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie sťažnosti.

Ústavný súd so zreteľom na opísané dôvody odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných   náležitostí   návrhu   bez   toho,   aby   sa   bližšie   zaoberal   argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu ňou označeného základného práva.

Predmetné   rozhodnutie   je   procesné,   a také   nezakladá   prekážku   rozhodnutej   veci, preto v prípade, že prieťahy v konaní všeobecných súdov budú pokračovať, bude sa môcť sťažovateľka domáhať ochrany svojich práv na ústavnom súde za predpokladu odstránenia nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012