znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžf 18//2009 z 31. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 12. januára 2011 a poštou 14. januára 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 18/2009 z 31. augusta 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 15. januára 2007 podal na Daňovom úrade K. (ďalej   len   „daňový   úrad“   alebo   „správca   dane“)   námietky   proti   postupu   zamestnanca správcu   dane   v   nezákonne   začatom   daňovom   konaní.   Námietky   odôvodnil   tým,   že „zamestnankyňa správcu dane pani Z. nerešpektovala zákonom ustanovený postup podľa § 46   ods.   5   Zákona   č.   511/1992   Zb.,   pretože   ho   vyzvala   ako   kontrolovaný   subjekt   na doplnenie blanketne   podaného odvolania voči rozhodnutiam Daňového   úradu   K.,   ktoré sťažovateľ v tomto podaní označil“.

Oznámením sp. zn. 709/230/5685/07 z 12. februára 2007 daňový úrad sťažovateľovi oznámil, že jeho námietky proti postupu zamestnanca správcu dane boli podané po uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   (výzvy   na doplnenie   odvolaní   prevzal   28.   decembra   2006 a námietky boli podané až 17. januára 2007), preto ich nebude riešiť.

Dňa 15. februára 2007 sťažovateľ podal námietku proti postupu správcu dane pri rozhodovaní „o námietke zaujatosti podľa § 24 Zákona č. 511/1992 Zb“.

Dňa   7.   marca   2007   daňový   úrad   vyzval   sťažovateľa,   aby   svoje   podanie   doplnil „o dôvody pochybnosti o nesprávnom postupe zamestnankyne správcu dane Ing. S. P.“. Dňa 30. marca 2007 sťažovateľ svoje podanie doplnil.

  Daňový úrad 16. apríla 2007 oznámil sťažovateľovi, že vzhľadom na to, že došlo „k delegovaniu miestnej príslušnosti daňového subjektu a Daňový úrad už nie je miestne príslušným   správcom   dane,   nemôže   o   námietke   rozhodovať   a   podanie   bolo   postúpené miestne príslušnému správcovi dane“, a to Daňovému úradu K.

Daňový úrad K. podaním z 19. apríla 2007   oznámil sťažovateľovi, že „nebude rozhodovať   o   námietke   z   dôvodu,   že   nevykonával   daňovú   kontrolu   a   ani   následne nevykonával činnosti spojené s vydávaním rozhodnutí a ich doručovaním“.

Podaním z 3. mája 2007 adresovaným Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, pracovisko Košice, sa sťažovateľ dovolával nápravy, aby bolo rozhodnuté o jeho námietke proti postupu zamestnankyne daňového úradu.

Daňové riaditeľstvo 5. júna 2007 oznámilo sťažovateľovi, že prijalo opatrenia, aby daňový úrad vydal v sťažovateľovej veci rozhodnutie.

Dňa   11.   júna   2007   daňový   úrad   rozhodol   o   námietke   sťažovateľa   pod   sp.   zn. 709/100/23850/07 tak, že jej nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Podľa § 50 ods. 1 Zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový subjekt môže   podať   námietku   v   prípadoch   ustanovených   týmto   zákonom   a   proti   postupu zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní.   Námietka   patrí   medzi   riadne   opravné prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené. Ing. Mgr. K. M. bola s účinnosťou od 21. 03. 2007 delegovaná miestna príslušnosť z Daňového úradu K. na Daňový úrad K. Z tohto dôvodu je námietka proti postupu zamestnanca správcu dane Ing.   S.   P.   -   vedúcej   oddelenia   správy   daní   a   administratívy   v   daňovom   konaní bezpredmetná. "

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 99/2007 zo 4. decembra 2008 žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ 12. januára 2009 odvolanie na najvyššom súde, v ktorom napadnuté rozhodnutie žalovaného žiadal zmeniť a jeho žalobe vyhovieť.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5Sžf   18/2009   z 31.   augusta   2010   potvrdil predmetný rozsudok krajského súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že predmetným rozhodnutím „bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ   v   odvolaní   namietal,   že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a nie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Poukázal na to, že krajský súd nesprávne konštatoval, že «nie je splnená základná podmienka pre preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.   (nejde   o   rozhodnutie,   ktorým   by   bol   žalobca ukrátený na svojich právach).   Súd žalobu podľa § 250j ods. 1 zamietol...

Ak súd bol toho názoru, že nie je splnená podmienka na preskúmanie súdneho rozhodnutia, čo výslovne uviedol, nemohol toto rozhodnutie preskúmavať postupom podľa § 250e a nasl. O. s. p., pretože takýto postup zákon pripúšťa len v prípade, „ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2 a 3 O. s.p."

Odôvodnenie rozhodnutia, kde na jednej strane, súd konštatuje, že nie je splnená základná podmienka preskúmania rozhodnutia, pretože nejde o rozhodnutie, ktorým by bol sťažovateľ   ukrátený   na   svojich   právach   a   na   druhej   strane,   rozhodne   tak,   že   žalobu zamietne, čo prichádza do úvahy až po preskúmaní rozhodnutia, je popretím sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré, ako to vyplýva z ustanovenia čl. 51 Ústavy SR, je vo svojich podrobnostiach upravené inler alia v O. s. p.».

Najvyšší   súd   sa   s   týmito   námietkami   vyrovnal   tak,   že   sa   stotožnil „s   názorom krajského súdu, že žalobca nebol rozhodnutím, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu, ukrátený na svojich právach".

Najvyšší   súd   tiež   uviedol,   že „právo   na   podanie   žaloby   podľa   §   247   O.   s.   p. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu je podmienené tým, že žalobca tvrdí, že bol nezákonným rozhodnutím ukrátený na svojich právach. Podľa ustálenej súdnej judikatúry tvrdenie   o   ukrátení   na   subjektívnych   právach   musí   mať   konkrétny   obsah   vo   vzťahu k vydanému rozhodnutiu. Takéto tvrdenie však žaloba podaná 03. 09. 2007 neobsahuje."...   odvolací   súd   doplnil   odôvodnenie   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   takým spôsobom, že toto odôvodnenie za prvostupňový súd nahradil. Ako totiž vyplýva z obsahu odvolania sťažovateľa, tento poukázal vo svojom odvolaní predovšetkým na rozpor medzi záverom súdu o tom, že napadnuté rozhodnutie súdnemu prieskumu nepodlieha a vecným vybavením žaloby.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom, že by napadnutým rozhodnutím správneho orgánu nebol ukrátený na svojich právach, a tvrdí, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu   nespĺňa   základné   atribúty   spravodlivého   súdneho   konania.   Jeho   právne   závery   sú nejasné, „keďže   na   jednej   strane   opakovane   konštatoval,   že   ide   o   rozhodnutie,   ktoré súdnemu prieskumu nepodlieha, keďže sťažovateľ na právach ukrátený nebol, na druhej strane,   v   odôvodnení   rozhodnutia   sa   zaoberá   otázkou   správnosti   alebo   nesprávnosti postupu   správneho   orgánu.   Úvahy   súdu...   bez   akéhokoľvek   opodstatnenia   popierajú princípy rovnosti účastníkov konania, ako aj princípu rovnosti zakotveného v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR...“.

Sťažovateľ k tomu predkladá rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 434/2009 z   28.   septembra   2010, „ktorým   najvyšší   súd   zastavil   konanie   vychádzajúc   z   právneho názoru, že sťažovateľ nebol ukrátený rozhodnutím správneho orgánu na svojich právach. Bez toho,   aby sťažovateľ vyjadroval súhlas s právnym názorom,   pokiaľ ide o ujmu na subjektívnych   právach   účastníka   konania,   sťažovateľ   predkladá   toto   uznesenie   ako argument   slúžiaci   na   podporu   svojich   tvrdení   o   zmätočnosti,   nezákonnosti   a   tým   aj nespravodlivosti rozsudku najvyššieho súdu, napadnutého touto sťažnosťou.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal, aby ústavný súd vydal vo veci takýto nález:„Právo sťažovateľa, JUDr. Ing. K. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... bolo rozsudkom Najvyššieho súdu...   sp.   zn.   5Sžf   18/2009   zo   dňa   31.   08.   2010   a   postupom,   ktorý   mu   predchádzal, porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžf 18/2009 zo dňa 31. 08. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   (vychádzajúc   z jej   petitu)   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 18/2009 z 31. augusta 2010, ktorý je podľa neho nejasný,   nezrozumiteľný   a protirečivý,   teda   nespĺňal   atribúty   riadneho   odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 OSP, došlo k porušeniu jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   26/96,   I.   ÚS   62/97, II. ÚS 37/01, II. ÚS 88/01) účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu, t. j. každej osobe priznať možnosť byť účastníkom konania po splnení podmienok ustanovených zákonom. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu bolo rešpektované. Ústavné právo na súdnu   ochranu   však   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   II.   ÚS   4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a zistil,   že   námietky sťažovateľa   nie   sú   opodstatnené.   V danom   prípade   najvyšší   súd   rozhodujúc   o odvolaní sťažovateľa okrem iného po opísaní skutkového stavu vyslovil svoj právny názor a dôvody svojho rozhodnutia (na s. 4 až 6), prečo potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Uviedol, že „Právo na podanie žaloby podľa § 247 OSP o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu je podmienené tým, že žalobca tvrdí, že bol nezákonným rozhodnutím ukrátený na svojich právach. Podľa ustálenej súdnej judikatúry tvrdenie o ukrátení na subjektívnych právach musí mať konkrétny obsah vo vzťahu k vydanému rozhodnutiu. Také tvrdenie však žaloba podaná   03.   09.   2007   neobsahuje.   Samotné   nevyhovenie námietke nie   je   dôvodom pre akceptovanie dôvodnosti žaloby pre ukrátenie na právach. Rozhodnutie žalovaného, ktoré je predmetom žaloby, nemalo žiadny vplyv na práva a oprávnené záujmy žalobcu, najmä ak v riadnom opravnom prostriedku mu nič nebránilo namietať aj postup správcu dane“.

Ďalej   uviedol,   že   sťažovateľom   podanú   žalobu   je   potrebné   posúdiť   aj   z   toho hľadiska, „či nejde v danom prípade o zneužitie práva, aby skomplikovalo a zneprehľadnilo daňové konanie procesnými podaniami. Podľa § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Z. z o správe daní   právom   a   povinnosťou   všetkých   daňových   subjektov   je   úzko   spolupracovať   so správcom dane v daňovom konaní. Podľa § 2.ods. 1 zákona v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa. pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Podľa § 20 ods. 9 zákona ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne   ho   poučí   o   následkoch   spojených   s   ich   neodstránením.   Zákon   v   odseku 10 cit. ustanovenia upravuje dôsledky včasnej, či oneskorenej opravy, podania.“.

V záverečnej   časti   svojho   rozhodnutia   k   tomu   uviedol,   že   sťažovateľ «podal odvolania   proti   platobným   výmerom,   ktoré   náležité   neodôvodnil.   Podľa   poznatkov odvolacieho súdu žalobca nie je osobou neznalou práva, ktorá by mohla mať problém s odôvodnením odvolania proti platobnému výmeru. Na výzvu správcu dane o doplnenie dôvodov   odvolaní,   ktorú   sám   vyvolal   obsahom   svojho   odvolania   (že   dôvody   uvedie   na vyzvanie správcu dane) podal žalobca námietky proti postupu zamestnanca správcu dane, ktorý výzvu vydal. Aj proti postupu a rozhodnutiu o týchto námietkach (odmietnuté Ing. P. pre   oneskorené   podanie)   podal   žalobca   námietky.   V   oboch   prípadoch   boli   námietky (rovnako ako odvolania proti platobným výmerom) podané bez uvedenia dôvodov, proti akému konkrétnemu postupu správcu dane v daňovom konaní smerujú. V námietkach proti Ing.   P.   výslovne   uviedol,   že   „dôvody   nesprávneho   postupu   uvedie   po   doručení   výzvy správcu   dane   na   odstránenie   nedostatkov   podania   v   určenej   lehote   a   podľa   postupov správcu dane v zmysle ust. 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb..

Odvolací súd z uvedeného vyvodil záver, že žalobca zneužil inštitút námietky tým, že neuviedol dôvod námietky, hoci so zreteľom na obsah podaní žalobcu, v ktorých poukazoval na svoje znalosti procesných postupov a uvádzal nesprávnosti v postupe daňových orgánov, možno s určitosťou tvrdiť, že žalobca si je vedomý zákonom stanovených náležitosti podania podľa § 20 ods. 5 a § 50 ods. 1 (v znení platnom v čase podania námietky) tak, aby správca dane mohol o nej rozhodnúť.

Ustanovenie § 20 ods. 9 zákona nesleduje ten účel, aby bol daný ďalší (dlhší) časový priestor na podanie (jeho doplnenie) a jeho zdôvodnenie, ale aby sa odstránili nedostatky podania, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie. Nie je v súlade so zásadami daňového konania (§ 2 ods. 1. 8 zákona) taký výklad § 20 ods. 9 zákona, ktorý by pripustil zámerné neuvedenie všetkých náležitostí podania (podľa jeho charakteru) s cieľom, aby správca dane „musel" podávateľa vyzvať na odstránenie vád, dokonca „pokynovať" podávateľa, ako má vady odstrániť. Je v rozpore s účelom a zmyslom tohto ustanovenia taký postup podávateľa námietky, ktorý v podaní (námietke) uvedie dokonca podmienku, že podanie bude doplnené, ak bude podávateľ vyzvaný na doplnenie. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o zneužitie inštitútu výzvy na doplnenie podania. Zmyslom a účelom ustanovenia § 20 ods. 9 zákona je to, aby nikto neutrpel ujmu na právach tým, ak z neznalosti zákona alebo nezavinené   neuvedie   podstatné   náležitosti   podania   a   uvedená   skutočnosť   by   bránila prerokovaniu jeho veci. Zamietnutie žaloby aj z týchto dôvodov považuje odvolací súd za opodstatnené.».

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   rozsudku   najvyššieho   súdu   nie   je   tohto názoru,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   neodôvodnené   a nezrozumiteľné. Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom   skutkových   omylov a právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekomformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade Občianskeho súdneho poriadku, ale najmä zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov)   v okolnostiach   daného   prípadu   by   bolo   možné   uvažovať   len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich   účel   a význam. Podľa   názoru ústavného súdu   predmetná interpretácia   týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Aj keď sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že v tejto veci mal najvyšší súd rozhodnúť inak (napr.   konanie   zastaviť,   čo   dokumentoval   iným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu), s   prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní (II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný   súd sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. IV. ÚS 419/09).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011