znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. Š., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na slobodu   pohybu podľa   čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 Ústavy   Slovenskej republiky, práva na slobodu   podľa   čl.   5 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Tos 53/2009 z 3. septembra 2009 a sp. zn. 2 Tos 98/2009 z 5. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010 doručená sťažnosť I. Š., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl.   12   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 17, čl. 23, čl. 46 a čl. 50 ústavy a práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Tos 53/2009 z 3. septembra 2009 a sp. zn. 2 Tos 98/2009 z 5. januára 2010.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo: «Okresný prokurátor podal na Okresný súd Bratislava V obžalobu 3 Pv 420/09 dňa 21. 9. 2009 pre zločin ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 140 písm. b) Tr. zák....

Vedel som, že sťažovateľ už opakovane žiadal o prepustenie z väzby a že Krajský súd v Bratislave opakovane rozhodol, že dôvody väzby podľa § 71 ods.1 písm. c) Tr. por. stále trvajú.   V žiadnom rozhodnutí nikto nereagoval v zmysle zásady oficiality na správnosť kvalifikácie stíhaného skutku.

Sťažovateľ a obhajca je presvedčený, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. nikdy neexistovali a súdy už pri vzatí obžalovaného do väzby rozhodovali absolútne nesprávne a v rozpore so zákonom. Neuviedli pritom žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by reálne odôvodňovala buď pokračovanie alebo dokonanie trestného činu....

Vážne aj prokurátor aj odvolací súd uvažuje o tom, že by sťažovateľ po prepustení z väzby mal hľadať poškodeného a mal záujem ťažkú ujmu dokonať. Argumentuje sa tým: Veď sa obžalovaný pokúsil spôsobiť mu ťažkú ujmu na zdraví a keďže má odpis registra trestov pestrý, rôznorodý (absolútna väčšina odsúdení právne neexistuje!!) a keďže mal „problémy“ s drogami a bol liečený, tak dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. trvajú aj po uplynutí 8 mesiacov trvania väzby?! …

Sťažnosť prokurátora bola doručená obhajcovi až dňa 7. 1. 2010. Obhajca zistil, že odvolací súd dňa 5. 1. 2010 sp. zn. 2 Tos 98/2009 napadnuté uznesenie súdu I. stupňa, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu, zmenil a ponechal obžalovaného vo väzbe.... To, že sa obžalovaný nemohol vyjadriť k podanej sťažnosti okresného prokurátora, ktorá bola obhajcovi doručená až po rozhodnutí po nej, je v rozpore s Trestným poriadkom a porušením práva na obhajobu!

Sťažovateľ je absolútne presvedčený, že je vo väzbe bez dôvodu a že predmetným rozhodnutím   boli   porušené   jeho   ľudské   práva   zaručené   Ústavou   SR.   Rozhodol   bez konkrétnej skutočnosti a bez vážneho a konkrétneho dôvodu naďalej obmedzuje slobodu občana SR....

V konkrétnom prípade, už rozhodnutím sudcu o vzatí do väzby bolo porušené právo, pretože neexistoval žiaden dôvod, žiadna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že by občan stíhaný pre ublíženie na zdraví chcel v trestnej činnosti pokračovať alebo ťažkú ujmu dokonať. Obmedzená sloboda bola bez akéhokoľvek zákonného dôvodu!

Odvolací súd opakovane bez zákonného dôvodu a bez skúmania stavu veci v čase rozhodnom úplne formálne a stereotypne dňa 2. 6. 2009 sp. zn. 3Tpo 36/2009 a dňa 3. 9. 2009 sp. n. 3Tos 53/2009 bez uvedenia konkrétnej skutočnosti tvrdil, že dôvod možného pokračovania daný je, hoci tento úplne jednoznačne neexistuje.

Odvolací súd rozhodol v ostatnom rozhodnutí bez toho, aby obhajcovi bola doručená sťažnosť prokurátora a aby sa mohol k nej vyjadriť. Došlo k porušeniu práva na obhajobu a naostatok nešlo o spravodlivý proces nestranného súdu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Krajský súd v Bratislave postupne rozhodnutiami 3 Tpo 36/2009 zo dňa 2. 6. 2009 a 3 Tos 53/2009 zo dňa 3. 9. 2009 a napadnutým uznesením 2 Tos 98/2009 zo dňa 5. 1. 2010 porušil základné právo sťažovateľa podľa Ústavy SR čl. 12, 17, 23, 46, 50 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa čl. 5, čl. 6.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 98/2009 zo dňa 5. 1. 2010 a sťažovateľa I. Š., prepúšťa z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   podľa   čl.   5   bod.   5   odškodnenie (primerané zadosťučinenie) vo výške 8.000,- EUR (8 mesiacov väzby ku dňu 18. 1. 2010, t. j. 1000,- EUR za 1 mesiac nezákonne obmedzenej slobody).

Porušovateľ Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za prevzatie zastupovania a prvú poradu a podanie na Ústavný súd SR, podľa vyhláška č. 655/2004 Z. z., § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a, c, t. j. 2 x 120,23 EUR + 2 x 7,21 EUR (režijný paušál) + 19 % DPH, celkom 303,30 €. Všetko, t. j. 8.303,30 EUR je porušovateľ povinný zaplatiť na účet JUDr. J. H., vedený v S. a. s., č. ú.:..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 36/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 3 Tos 53/2009 z 3. septembra 2009, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 25. januára 2010. Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 36/2009 z 2. júna   2009,   ktoré   sa   týmto   dňom   stalo   právoplatným,   bolo   sťažovateľovi   doručené 11. júna   2009   a   jeho   obhajcovi   15.   júna   2009.   Ústavný   súd   zároveň   zistil,   že   ďalšie namietané uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 53/2009 z 3. septembra 2009, ktoré týmto dňom   nadobudlo právoplatnosť,   bolo sťažovateľovi doručené 9. septembra 2009 a jeho obhajcovi 11. septembra 2009.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Ústavný súd vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a   s   prihliadnutím   na   dátum právoplatnosti   namietaných   uznesení   krajského   súdu   (v   prvom   prípade   2.   júna   2009 a v druhom prípade 3. septembra 2009) či dátumy ich doručenia sťažovateľovi (v prvom prípade 11. júna 2009 a v druhom prípade 9. septembra 2009), ako aj so zreteľom na deň doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (25.   januára   2010),   považoval   za   dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže   zmeškanie lehoty   na podanie   ústavnej   sťažnosti   nemožno odpustiť,   ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ústavy, základných práv podľa čl. 17, čl. 23, čl. 46 a čl. 50 ústavy a práv podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 98/2009 z 5. januára 2010.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   v   tejto   časti   sťažnosti   boli   tvrdenia   o   tom,   že rozhodnutie   krajského   súdu   je   nezákonné   a   nesprávne,   pretože   neobsahuje   konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie zotrvanie sťažovateľa vo väzbe. Sťažovateľ tvrdil, že jeho osobná sloboda je obmedzená nezákonne a že k porušeniu jeho práv došlo aj postupom krajského súdu, ktorý rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe aj napriek tomu, že sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) proti rozhodnutiu Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   147/2009   zo 17. decembra 2009, ktorým bol prepustený na slobodu, bola jeho obhajcovi doručená až po rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa.   V   tom   videl   sťažovateľ   porušenie   svojho   práva   na obhajobu.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 23 ods. 1 ústavy sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto   minimálne   práva:   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   svojej   obhajoby; obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd   rozhodujúci   o   ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05).

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám, ktoré boli pozbavené osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí   a   opatrení,   na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej je primerane koncipovaná aj judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že v trestnom konaní a bez pochybností aj v konaní o väzobných veciach sa musia rešpektovať pravidlá spravodlivého procesu, aj keď nie tak identicky ako ich priznáva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale konkrétne procesné záruky sa musia garantovať v rozsahu zlučiteľnom so základným právom podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Je potrebné konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Medzi tieto záruky nepochybne patrí právo osoby predložiť súdu   argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy [aj podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru] zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe nezaručuje dosiahnutie   takého rozhodnutia   súdu,   o   ktoré sa   usiluje pomocou   obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, zo zápisnice o hlavnom pojednávaní okresného súdu sp. zn. 2 T 147/2009 zo 17. decembra 2009, ako aj z doručenky preukazujúcej doručenie písomnosti označenej „2 T 147/09 sť. OP“ sťažovateľovi ústavný súd zistil, že sťažovateľ, ktorého väzba začala plynúť 18. mája 2009, bol ako obžalovaný z trestného činu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 a § 155 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona na hlavnom   pojednávaní   17.   decembra   2009   na   základe   žiadosti   prepustený   z   väzby   na slobodu. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že bude pokračovať v trestnej činnosti, sú minimálne spochybnené, pretože podľa záverov znaleckého posudku boli jeho útoky proti poškodenému vedené malou silou a prudkosťou, a že k veci bude vypočutý ešte znalec, ktorý sa vyjadrí k možnosti spôsobiť uvedeným útokom ťažkú ujmu na zdraví.

Na hlavnom pojednávaní, na ktorom boli okrem iných prítomní sťažovateľ a jeho obhajca,   podal   prokurátor   okresnej   prokuratúry   po   vyhlásení   rozhodnutia   o   prepustení sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu   sťažnosť.   Jej   dôvody   uviedol   v   podaní   doručenom okresnému súdu 23. decembra 2009. V tejto sťažnosti prokurátor argumentoval tým, že dôvody preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj naďalej   trvajú   a   sú   odôvodnené   jeho   nemajetnosťou,   drogovou   kariérou,   že nezastihnuteľnosť poškodeného nie je dôvodom na záver, že sťažovateľ sa nepokúsi ho opäť napadnúť, pretože dosiaľ bolo preukázané, že k napadnutiu došlo z pomsty. Okrem toho prokurátor poukázal na násilnú povahu sťažovateľa, jeho trestný postih za rôznorodú trestnú činnosť a závislosť na alkohole, pod vplyvom ktorého sa trestnej činnosti dopúšťa. Prokurátor uzavrel, že hrozba pokračovania trestnej činnosti sťažovateľa je vzhľadom na uvedené okolnosti veľmi reálna.

Predmetná   sťažnosť   prokurátora   bola   sťažovateľovi   zaslaná   na   vyjadrenie.   Ako vyplýva z doručenky, na ktorej je ako odosielateľ uvedený okresný súd a adresátom je sťažovateľ v Ústave na výkon väzby B., túto písomnosť označenú „2 T 147/09 sť. OP“ sťažovateľ prevzal 30. decembra 2009. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že jeho obhajcovi bola táto sťažnosť prokurátora doručená 7. januára 2010.

O   sťažnosti   prokurátora   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   98/2009 z 5. januára   2010   tak,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   v   celom   rozsahu   zrušil a žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval: „Druhostupňový súd po preskúmaní predloženej veci konštatuje, že v predmetnej veci doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného trestného stíhania proti obžalovanému a v danom štádiu konania existuje naďalej odôvodnená obava, že v prípade prepustenia obžalovaného na slobodu by mohol pokračovať v trestnej činnosti, nakoľko podľa odpisu z registra trestov tento bol doposiaľ deväťkrát súdne trestaný pre rôznu   trestnú   činnosť   (v   piatich   prípadoch   sa   na   neho   hľadí   akoby   trestaný   nebol   a posledné odsúdenie sa týkalo trestnej činnosti súvisiacej s prechovávaním omamnej látky), naposledy bol odsúdený Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2 T 198/1996 z 26. 5. 1997 pre trestný čin podľa § 187 ods. 1 Tr. zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s odkladom na skúšobnú dobu do 26. 11. 1999 a zároveň mu bolo uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.

Podľa názoru sťažnostného súdu dôvodnosť väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je predovšetkým daná s poukazom na osobu obžalovaného a na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný....

Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy.

V   danom   konkrétnom   prípade   existuje   skutočne   odôvodnená   a   reálna   obava,   že obžalovaný v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, nakoľko obžalovaný je nezamestnaný, má sklony k páchaniu násilnej trestnej činnosti, čoho dôkazom sú predchádzajúce odsúdenia. V obžalovanom sa jedná o osobu, ktorá sa oddáva konzumácii   alkoholu,   pričom   aj   prejednávaného   skutku   sa   mal   dopustiť   pod   vplyvom alkoholu a syndróm závislosti od alkoholu u obžalovaného konštatovali aj znalci z odboru psychiatrie.“

Podstata sťažovateľových námietok spočívala v tom, že tým, že jeho obhajcovi bola sťažnosť   prokurátora   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   doručená   na   vyjadrenie   až 7. januára 2010, teda až potom, ako o nej konal a rozhodol krajský súd (5. januára 2010), došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces, pretože nemohol prezentovať svoje argumenty proti väzbe. Porušenie svojich práv videl sťažovateľ aj v tom, že neboli dané dôvody jeho ďalšieho zotrvania vo väzbe a aj napriek tomu krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.

Pokiaľ ide   o námietku   sťažovateľa   spojenú   s tým, že sťažnosť prokurátora   proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu, bola jeho obhajcovi doručená až po rozhodnutí krajského súdu, čím mu bola v podstate odňatá možnosť   predostrieť   argumenty   svedčiace   proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby,   ústavný   súd uvádza,   že   v   takýchto   prípadoch   musí   všeobecný   súd   svojím   procesným   postupom zabezpečiť   obvinenému,   respektíve   obžalovanému   (v   tomto   prípade   sťažovateľovi), rozumnú príležitosť obhajovať svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti väzby.   Ústavný   súd   pripomína,   že   v   prvom   rade   je   všeobecný   súd   povinný   poskytnúť ochranu   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane   nemožno bagatelizovať   význam,   podstatu   a   zmysel   obhajoby,   v   rámci   ktorej   sa   obvinený   alebo obžalovaný obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má, alebo   ho   musí   mať,   je   potom   úlohou   tohto   obhajcu   obhajovať   práva   tejto   osoby   čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri hájení práv, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného alebo obžalovaného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku) [obdobne III. ÚS 392/09].

Ústavný súd konštatuje, že o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu sp.   zn.   2   T   147/09   zo   17.   decembra   2009   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 2 Tos 98/2009   z   5.   januára   2010.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   bola   táto   sťažnosť prokurátora doručená jeho obhajcovi až 7. januára 2010, ale podľa zistení ústavného súdu bola   sťažovateľovi   doručená   už   30.   decembra   2009.   Je   nepochybné,   že   v   čase   medzi doručením   sťažnosti   prokurátora   sťažovateľovi   a   konaním   neverejného   zasadnutia krajského   súdu   o   nej   mohol   sťažovateľ   predostrieť   svoje   argumenty   svedčiace   proti ďalšiemu ponechaniu vo väzbe. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že vzhľadom na to, že táto sťažnosť bola jeho obhajcovi doručená až dva dni potom, ako o nej rozhodol krajský súd, došlo k porušeniu práva na obhajobu, a teda aj k odňatiu jeho práva predložiť argumenty proti ďalšiemu trvaniu väzby. Dané námietky sťažovateľa totiž vyznievajú alibisticky, čím sťažovateľ v absolútnej miere preniesol ťarchu zodpovednosti za to, že sa nevyjadril k sťažnosti prokurátora, na krajský súd. Pritom stačilo, aby v tejto súvislosti kontaktoval svojho obhajcu. Tieto tvrdenia by ústavný súd neprezentoval, ak by ani sťažovateľ a ani jeho obhajca nemali žiadnu vedomosť o argumentoch prokurátora. Takáto situácia by nastala len vtedy, ak by si okresný súd vôbec nesplnil svoju povinnosť a sťažnosť prokurátora by krajskému súdu predložil bez toho, aby ju zaslal na vyjadrenie sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi.   Ako   vyplýva   z   tvrdení   sťažovateľa,   jeho   obhajca   sa o obsahu   sťažnosti   prokurátora   dozvedel   až   2   dni   po   konaní   neverejného   zasadnutia druhostupňového súdu,   na ktorom   sa   konalo o tejto sťažnosti,   ale sťažovateľ jej obsah poznal už 30. decembra 2009. To znamená, že mal dostatok času na to, aby 5. januára 2010, keď   krajský   súd   rozhodol   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z väzby, predostrel tomuto   súdu   svoje   argumenty   o   tom,   že   ďalšie   trvanie   jeho   väzby   nie   je   dôvodné. Sťažovateľ tak mohol učiniť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého pre účely podania kvalifikovaného vyjadrenia k sťažnosti prokurátora, ako už ústavný súd uviedol, mohol   kontaktovať.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   práve   aj   takýto   postup   súčasťou aktívneho hájenia práv, a tým aj uplatnenia práva na obhajobu, a to už bez ohľadu na to, kto tento aktívny prístup vyvinie, či to bude obhajca, alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak ide o osobnú slobodu dotknutej osoby.

Ústavný súd konštatuje, že okrem toho sťažovateľ namietal nezákonnosť uznesenia krajského súdu z dôvodu, že uňho netrvajú a ani nie sú dané dôvody na ďalšie trvanie väzby a aj napriek tomu krajský súd jeho žiadosť o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   však jednoznačne vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Krajský   súd   existenciu   daného   zákonného dôvodu odôvodnil aj skutkovými okolnosťami, pričom poukázal na osobu sťažovateľa a charakter spáchanej trestnej činnosti. V tejto súvislosti sa krajský súd odvolal na predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa, na skutočnosť, že je nezamestnaný, že má preukázateľné sklony k páchaniu násilnej trestnej činnosti, že sa oddáva požívaniu alkoholických nápojov a že aj skutok,   za   ktorý   bola   naňho   podaná   obžaloba,   spáchal   pod   vplyvom   alkoholu.   Podľa vyjadrenia krajského súdu   syndróm   alkoholovej   závislosti   u sťažovateľa konštatovali aj znalci z odboru psychiatrie.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa rozhodnutie krajského súdu z hľadiska sťažovateľovej námietky o nedostatočnej odôvodnenosti jeho ďalšieho ponechania vo väzbe javí ako akceptovateľné.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom označených práv.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 98/2009 z 5. januára 2010 odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy   ústavný   súd poznamenáva, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, ktorá by spájala porušenie tohto článku s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 98/2009 z 5. januára 2010. Ústavný súd ani nezistil,   aby   sťažovateľ   predniesol   relevantné   argumenty,   ktoré   by   aspoň   naznačovali možnosť porušenia tohto článku ústavy, ktorý predstavuje všeobecné ustanovenie druhej hlavy ústavy, ktorá pristupuje pri interpretácii základných práv a slobôd.

Pokiaľ   ide   o   namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl.   23   ods.   1   ústavy, ktorým sa zaručuje sloboda pohybu a pobytu, ústavný súd konštatuje, že ak mal sťažovateľ na mysli porušenie tohto základného práva z hľadiska obmedzenia jeho osobnej slobody tým, že je vo väzbe, tak tieto argumenty môže ústavný súd skúmať, ale len z perspektívy dodržania garancií, ktoré obsahuje čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré predstavujú lex specialis k základnému právu zaručenému čl. 23 ústavy.

S   prihliadnutím   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   (napr.   III.   ÚS   277/07, II. ÚS 131/08, III. ÚS 177/08) ústavný súd zastáva názor, že ak ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, treba vychádzať z toho, že čl. 17 ústavy zahŕňa hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu.

Ústavný súd rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), ktorý predstavuje prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalšie   námietky   sťažovateľ,   aj   keď   je   zastúpený   kvalifikovaným   zástupcom, nepredniesol. Právo na súdnu a inú ochranu obsahuje viacero základných práv a slobôd, ktoré sťažovateľ nekonkretizoval. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a nemá právomoc určovať, ktoré základné práva alebo slobody podľa sťažovateľa mali byť porušené.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010