znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 80/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2009 doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkami   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský súd“) sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008.

Ako   porušovateľov   označených   práv   označil   v úvode   sťažnosti   aj   Slovenskú republiku,   zastúpenú   Ministerstvom   spravodlivosti   (ďalej   len   „ministerstvo“),   Obvodný pozemkový úrad v M. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“), ako aj Krajský pozemkový úrad v B. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“).

Sťažovateľ porušenie svojich označených práv vidí v týchto skutočnostiach: «1. V prvom rade v správnom konaní o pozemkových úpravách pri začatí konania O. v M. nekonal s navrhovateľom ako s účastníkom konania z dôvodu, že návrh na pozemkové úpravy bol členmi záhradkárskej osady podaný dňa 6. 4. 2001, kedy navrhovateľ nebol evidovaný na v katastri ako známy vlastník, a zápis jeho vlastníckeho práva bol vykonaný až 8. 6. 2001.

Uvedené   závery   konajúcich   správnych   orgánov   následne   potvrdené   napadnutými rozhodnutiami súdov, sú však v rozpore s existujúcimi a preukázanými skutočnosťami, keď z prípisu komisie R. v S. zo 7. 2. 2001 je zrejmé, že obnova evidencie parciel začala už 22. 7. 1996 a navrhovateľ bol účastníkom vyššie uvedeného konania, kde jeho vlastnícke pomery aj k sporným parcelám /ktoré boli predmetom pozemkových úprav/ boli známe.

Dôkaz: konanie o námietkach zo dňa 7. 2. 2001

Z napadnutého rozhodnutia NS SR /viď 2 strana bod 1/ vyplýva, že v správnom konaní bolo súčasťou úvodných podkladov R. S. vypracované zhotoviteľom G. a. s... zo dňa 10. 12. 2001, teda v čase vypracovania úvodných podkladov podľa § 8 zákona č. 64/1997 Z. z. bol navrhovateľ jednoznačne známym vlastníkom, napriek tomuto s ním bolo konané ako s neznámym vlastníkom.

Konaním   správneho   orgánu   s   navrhovateľom   ako   s   neznámym   vlastníkom   bolo navrhovateľovi odobraté právo uzavrieť kúpnu zmluvu s užívateľom pozemkov v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z., ako aj právo podľa § 8 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z. na odkúpenie investícií užívateľa pozemku...

Z hľadiska posúdenia, či navrhovateľ bol známy pre účely konania o pozemkových úpravách poukazujeme aj na list komisie R. S. č.... zo dňa 7. 2. 2001, z ktorého jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ bol už v tom čase podľa predloženého novovypracovaného výpisu R. známym vlastníkom...

Navrhovateľ následne ako známy požiadal o doplnenie novovypracovaného výpisu R. o dedičské rozhodnutia po starých rodičoch a rodičoch, čo vyplýva z listu komisie R. S. zo dňa 6. 8. 2001 a výpisu R. zo dňa 13. 8. 2001. Z uvedených dokladov vyplýva, že vlastnícke právo navrhovateľa k parcele č.... nachádzajúcej sa v záhradkárskej oblasti, bolo známe najneskôr dňa 7. 2. 2001, teda už pred podaním návrhu na pozemkové úpravy zo dňa 6. 4. 2001...

Podotýkame,   že   navrhovateľ   nadobudol   vlastnícke   práve   k   parcele   č.  ...   už   na základe Osvedčenia o dedičstve... zo dňa 31. 1. 1997, ktoré nadobudlo právoplatnosť a účinky dňa 17. 2. 1997, teda 4 roky pred začatím konania o pozemkových úpravách. Súdy   v   napadnutých   rozhodnutiach   napriek   vzneseným   námietkam   zo   strany navrhovateľa tieto skutočnosti nevyhodnotili, čím došlo k porušeniu už uvedených práv na spravodlivý   súdny   proces   a   v   konečnom   dôsledku   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva navrhovateľa.

2.   Súdy   v   napadnutých   rozhodnutiach   napriek   vzneseným   námietkam   zo   strany navrhovateľa neskúmali kedy a kde bola založená Z. Súd len v odôvodnení konštatoval, že z. vznikla   na   15.   9.   1981,   napriek   tomu,   že   v   konaní   nebol   predložený   žiaden   dôkaz preukazujúci jej vznik.

Naopak z uznesenia v tom čase odboru výstavby M. v S., bol v roku 1983 ešte len vypracovaný a schválený územný projekt zóny záhradkárskych osád „O.“ a „Z.“, teda nie je možné aby bola zriadená záhradkárska osada pred schválením územného projektu.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1. Základné práva navrhovateľa, rade podľa čl. 46 ods. Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd boli porušené:

- rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 381/05-42 zo dňa 26. 4. 2007

- rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 139/2007 zo dňa 22. 10. 2008

2. Zrušuje sa:

- rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 381/05-42 zo dňa 26. 4. 2007

- rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Sžo 139/2007 zo dňa 22. 10. 2008 a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Odporcovia sú   povinní   zaplatiť   navrhovateľom   náhradu trov konania na účet právneho zástupcu navrhovateľov v lehote troch dní odo dňa jeho doručenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

1. Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 381/05 z   26. apríla 2007, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   pozemkového   úradu   sp.   zn. 1034/43/2005/SCS z 2. septembra 2005 (potvrdil ním rozhodnutie obvodného pozemkového úradu   sp.   zn.   432/04   zo   17.   mája   2004,   ktorým   „schválil   úvodné   podklady   projektu pozemkových   úprav   na   vyporiadanie   vlastníctva   v záhradkárskej   osade   Zlatá   hora v katastrálnom území S.“), treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. Keďže proti právoplatným rozhodnutiam krajského a obvodného pozemkového úradu bola prípustná žaloba na všeobecnom súde, právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal všeobecný súd. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

O ochrane označeného základného práva sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, vo vzťahu k rozhodnutiam označených pozemkových úradov rozhodol krajský súd a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodol v odvolacom konaní najvyšší súd.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007, ako aj predchádzajúcimi rozhodnutiami krajského pozemkového   úradu   a obvodného   pozemkového   úradu,   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.   1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v oblasti rozdelenia   právomoci,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdov vo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 247 ods.   1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 OSP (rozsudok, ktorým sa žaloba zamietla z dôvodu, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom) je prípustné odvolanie.

Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho   orgánu   v medziach   žaloby   nie   je   v súlade   so   zákonom   a súd   prvého   stupňa žalobu   zamietol,   môže   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   že   zruší   rozhodnutie správneho   orgánu   a vráti   vec   žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Podľa § 219 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vecne správne.

Podľa § 221 ods. 1 OSP súd rozhodnutie zruší, len ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,

h)   súd   prvého   stupňa   nesprávne   právne   posúdil   vec,   a   preto   nevykonal   ďalšie navrhované dôkazy,

i) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

Podľa § 221 ods. 3 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie podľa odseku 1 písm. c), f), g) a h), vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z týchto   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   a podstaty sťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v tejto časti (proti rozhodnutiu najvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by podľa názoru ústavného súdu   došlo   vtedy,   ak by komukoľvek   bola odmietnutá   možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá   povinnosť súdu   o veci   konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Sťažovateľ tvrdil najmä to, že najvyšší súd (a predtým i krajský súd) dostatočne nepreskúmali, že v správnom konaní o pozemkových úpravách obvodný pozemkový úrad „nekonal   s   navrhovateľom   ako   s   účastníkom   konania...“,   resp. „s ním   konal   ako s neznámym   vlastníkom“,   ďalej   poukázal   na   to,   že   sa   dostatočne   nezaoberali   jeho námietkami vznesenými jednak počas správneho konania, ako aj v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského pozemkového úradu a tiež neskúmali, kedy bola založená „Z.“,   pretože   len   stroho   konštatoval,   že   vznikla   15.   septembra   1981,   ale k tomu   nebol v konaní predložený žiadny dôkaz. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že to nie je pravda, pretože iba v roku 1983 bol vypracovaný a schválený územný projekt, na základe ktorého mala byť záhradkárska osada zriadená. K tomu predložil aj kópiu uznesenia M. S.

Sťažovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a jeho rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, preto žiadal, aby   ho   najvyšší   súd   zmenil   a žalobe   vyhovel. Podľa   sťažovateľa „konaním   správneho orgánu so žalobcom ako s neznámym vlastníkom bolo žalobcovi odobraté právo uzavrieť kúpnu zmluvu s užívateľom pozemkov v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z...“ a nezákonnosť postupu vidí aj v tom, že „správny orgán konal so žalobcom ako s výlučným vlastníkom a súčasne nekonal s ostatnými podielovými spoluvlastníkmi“.

V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2   Sžo   139/2007   z 22.   októbra   2008 bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v tejto časti zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel svoj rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   preskúmal   odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 381/05 z 26. apríla 2007.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 139/2007 z 22. októbra 2008 vyplýva, že «Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.... zo dňa 2. septembra 2005...

V odôvodnení rozsudku uviedol, že O. v M. rozhodnutím č. j.... zo dňa 17. mája 2004, ako príslušný orgán v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v   zriadených   záhradkových   osadách   a   vyporiadaní   vlastníctva   k   nim... a   zákona   č. 518/2003 Z. z... podľa § 9 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z. schválil úvodné podklady projektu pozemkových úprav na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v Z., v kat. území S. a M...

Krajský súd uviedol, že podľa vyjadrenia R. Z. vznikla na ustanovujúcej schôdzi 15. septembra 1981 a je zaevidovaná pod č.... Následne bola dňa 17. mája 1982 zriadená na pozemkoch v k. ú. S. M. Pozemky záhradkárskej osady boli dané do užívania   zmluvou   uzavretou   dňa   1.   októbra   1981   medzi   O.   a S.   Zmluva   bola schválená   orgánom   štátneho   hospodárskeho   riadenia   –   L.,   22.   februára   1982   a rozhodnutím O. č.... zo dňa 17. mája 1982 v zmysle zákona č. 123/1975 Zb. Žalobca bol ako vlastník zapísaný do KN na základe R. dňa 8. júna 2001. Po vypracovaní registra pôvodného stavu boli žalobcovi zaslané výpisy z úvodných podkladov, ktoré prevzal dňa 28. januára 2001. Dňa 22. mája 2002 sa konalo ústne pojednávanie za prítomnosti žalobcu. Jeho námietky boli zamietnuté rozhodnutím č.... zo dňa 18. júna 2002, právoplatné dňa 29. júla 2002. Parcela č.... v k. ú. S., ktorého vlastníkom je podľa LV č.... žalobca, s výmerou... spadá do obvodu zriadenej záhradkárskej osady a tým aj do konania podľa zákona č. 64/1997 Z. z.

V odôvodnení rozsudku krajský súd tiež uviedol, že zmluva uzavretá medzi O. a Z. o dočasnom užívaní pozemkov bola uzavretá podľa § 9 zákona č. 123/1975 Zb. dňa 1. októbra 1981 na dobu 25 rokov. V tom čase nebol žalobca vlastníkom pozemku č.... Z. bola zriadená v súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.

Ako   následne   uviedol   v   odôvodnení   rozsudku   krajský   súd,   v   čase   vypracovania registra pôvodného stavu nebol žalobca známym vlastníkom, známym sa stal až zápisom do KN dňa 8. júna 2001. Následne mu boli zaslané výpisy z úvodných podkladov, ktoré prevzal 28. januára 2002. Proti úvodným podkladom podal žalobca námietky a tie boli O. v M. zamietnuté v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. rozhodnutím č.... zo dňa 18. júna 2002. Následne O. v M. rozhodol v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 64/1997 Z. z. tak, že schválil úvodné podklady...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preskúmal   vec   podľa   §   212   ods.   1   OSP   na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 v spojení s § 246c OSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu v uvedenej veci bolo rozhodujúce, či žalovaný správny orgán dôsledne postupoval v konaní podľa ustanovení zákona č. 64/1997 Z. z.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu užívatelia pozemkov v záhradkovej osade... prostredníctvom splnomocnených zástupcov predložili dňa 6. apríla 2001 na O. v M.   v   zmysle   §   7   ods.   1   zákona   č.   64/1997   Z.   z.   návrh   na   vyporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v   uvedenej   záhradkovej   osade.   O.   v M....   zabezpečil   vyhotovenie   registra pôvodného stavu, ktorého zhotoviteľom bola firma G. a. s... a verejnou vyhláškou zo dňa 26. novembra 2001 pod č.... oznámil začatie konania na vyporiadanie vlastníctva pozemkov v uvedenej záhradkovej osade. Zároveň zverejnil na M. v S. úvodné podklady – R. a G., ktoré boli   k   nahliadnutiu   na   M.   v   S.   v   termíne   od   17.   januára   2002   do   2.   februára   2002. Vlastníkom, ktorých miesto trvalého pobytu bolo známe, bol doručený výpis z úvodných podkladov. Výpisy z úvodných podkladov známych vlastníkov s neznámym pobytom správny orgán zaslal na S. v B.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zistil,   že   žalobca   podal   odvolanie   proti rozhodnutiu O. v M. zo dňa 17. mája 2004, č. j.... z toho dôvodu, že nebol upovedomený o zverejnených   podkladoch   ani   o   samotnom   konaní,   nie   je   zrejmé   v   akom   rozsahu   a   na základe   akého   právneho   aktu   bola   zriadená   záhradková   osada,   v   rozhodnutí   nie   je zdokumentované splnenie podmienok § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z., vlastníci pozemkov nie   sú   oboznámení   s   náhradnými   pozemkami,   v   rozhodnutí   nie   sú   uvedení   užívatelia pozemkov, aby sa s nimi mohli vlastníci spojiť.

Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodným s názorom súdu prvého stupňa, správny orgán   si   pre   svoje   rozhodnutie   zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov,   vo   veci   zistil skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver.

Odvolací   súd   sa   preto   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu   ako   i   žalovaného správneho orgánu, že prvostupňový správny orgán neporušil zákon, keď schválil úvodné podklady   po   rozhodnutí   o   námietkach.   Je   nesporné,   že   odvolací   správny   orgán   sa   v napadnutom rozhodnutí dôsledne vyporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu uvedenými voči prvostupňovému rozhodnutiu.

Odvolací súd považuje tieto námietky za nedôvodné. Stotožňuje sa so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu v odôvodnení rozsudku, považuje ich za úplné, vecne správne a nepovažuje za potrebné na nich nič meniť.

Na uvedenom nemení nič ani obsah podaného odvolania, ktoré podal žalobca, keďže toto neobsahuje žiadne také tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu názoru, totožnému so záverom správnych orgánov   a   rozhodol,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   nedošlo   k   porušeniu zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   nakoľko   žalovaný   ako   i   správny   orgán   prvého stupňa sa s námietkami žalobcu zaoberali dôsledným spôsobom, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   krajský   súd   zo   zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom náležitým spôsobom svoj právny záver aj odôvodnil.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa   §   219 OSP   potvrdil.   Pritom sa stotožnil s právnym   posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 OSP).“

Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne   a jasne   objasní   skutkový   stav   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), resp. odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument   v opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam na rozhodnutie   o odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v odvolacom   konaní   (pod   napr. IV. ÚS 358/08).

Uvedený   postup najvyššieho súdu   pri   odôvodňovaní napadnutého rozsudku   preto nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (čo   platí   s poukazom   na   citovanú judikatúru   ústavného súdu   aj vo   vzťahu   k   námietke porušenia   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru). Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom   pre   rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť najmä   intenzita,   akou   malo   byť zasiahnuté   do ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07). O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu obsahuje aj veľmi podrobné, dôsledné   a vyčerpávajúce   odôvodnenie   právneho   názoru   krajského   súdu,   s ktorým   sa najvyšší súd stotožnil, a sťažovateľove citované argumenty prednesené v sťažnosti nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní   sa   mal   možnosť   k veci   vyjadriť,   čo   niekedy   ani   nevyužil   (ako   to   vyplýva z rozhodnutia   krajského   pozemkového   úradu   z 2.   septembra   2005   sp.   zn. 1034/43/2005/SCA, s. 3), preto boli jeho námietky aj právoplatne zamietnuté.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   2   Sžo   139/2007   z 22.   októbra   2008   nedošlo   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.

Preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   záver   o odmietnutí   sťažnosti   v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05 a III. ÚS   209/08)   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru.   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce z čl. 46   až čl.   48   ústavy.   V opačnom   prípade   by ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 41/02).

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009