znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 80/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Č., pre namietané porušenie jej základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   0029/99 z 9. júla 1999, 18. októbra 1999 a 10. januára 2000 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   0029/99 vydaním rozhodnutí   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky z 9. júla 1999, 18. októbra 1999 a 10. januára 2000   p o r u š i l   základné práva JUDr. T. P. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných   práv   a slobôd,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl. 36 ods.   1 Listiny   základných   práv a slobôd,   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   na   odpočúvanie a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   vydané   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0029/99 z 9. júla 1999, 18. októbra 1999 a 10. januára 2000 s a   z r u š u j ú.

3. JUDr. T. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 450 000 Sk (slovom štyristopäťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. T. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 394 Sk (slovom   jedenásťtisíctristodeväťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Krajský   súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť jej právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. M. S., Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti JUDr. T. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 80/08-13 z 18. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. T. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   S.,   Č.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na súkromie   podľa   čl.   22   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a podľa   čl.   13 Listiny   základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   0029/99   z 9.   júla   1999,   18.   októbra   1999 a 10. januára 2000.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo tvrdenie, že namietané rozhodnutia krajského súdu,   ktorými   bol   udelený   súhlas   na   odpočúvanie   a zaznamenávanie   telekomunikačnej prevádzky   mobilného   telefónu   vedeného   na   jej   meno,   sú   nezákonné   z dôvodu ich nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok   odôvodnenia   a taktiež   nelegálne,   pretože   podľa jej názoru   nespĺňali   podmienky   vyplývajúce   z príslušných   právnych   predpisov.   V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukázala   na   ustanovenia   §   36   a §   37   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom do 30. apríla 2000 (ďalej len „zákon o policajnom zbore“) a vyslovila názor, že aj rozhodnutia vydané podľa týchto zákonných ustanovení musia obsahovať odôvodnenie. Na podporu svojich tvrdení argumentovala aj nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 274/05, v ktorom ústavný súd v obdobnej veci iného sťažovateľa vyslovil porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v súvislosti s odpočúvaním a zaznamenávaním jeho telefonických hovorov.  

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že rozhodnutiami   krajského   súdu   z 9.   júla   1999,   18.   októbra   1999   a 10.   januára   2000 vydanými vo veci sp. zn. 0029/99 boli porušené jej základné práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 listiny, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl. 8 ods.   1   a 2   dohovoru, namietané rozhodnutia krajského súdu zrušil, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   a   to   listom   sp.   zn.   Spr.   477/08   zo   7.   apríla   2008 doručeným ústavnému súdu 11. apríla 2008. V liste predseda krajského súdu okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka   namieta,   že   sudca   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   pod č.   p.   0029/99   vydal   rozhodnutie   podľa   §   36   a   §   37   ods.   1   zák.   č.   171/93   Z.   z.   na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vedenej na jej osobu. Sudca, ktorý   vydal   rozhodnutie   na   krajskom   súde   už   nepracuje.   Pokiaľ   ide   o   samostatné rozhodnutie, ktorým bol daný súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky, vzhľadom k tomu, že mi nebolo možné nahliadnuť do spisu č. 0029/99, ktorý sa nachádza   na Ústavnom   súde   SR,   navrhujem   zvážiť,   či   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačnej činnosti je v súlade s ust. § 88 Tr. por. č. 141/60 Zb. v znení noviel účinný do 31. 12. 2005. (...)

Mám   však   za   to,   že   sumu   1 000 000,-   Sk   nepovažujem   za   primerané finančné zadosťučinenie v prípade úspešnosti sťažnosti.

Podľa § 30 ods. 2 zák. o Ústavnom súde netrvám na ústnom prerokovaní veci.“

K vyjadreniu predsedu krajského súdu poskytla sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu stanovisko. Z tohto podania doručeného ústavnému súdu 28. apríla 2008 okrem iného vyplýva:

„Krajský   súd   sa   v   svojom   vyjadrení   nedotkol   ani   základného   problému,   ktorý predpokladá   použitie   informačno-technického   prostriedku,   a   to   žiadosť   oprávneného subjektu na použitie týchto prostriedkov. Žiadosti, ktoré boli predložené sudcovi, neboli predložené   Policajným   zborom,   ktorý   bol   v   tej   dobe   vymedzený   zákonom   171/93   Z.   z. o policajnom   zbore   a   ktorý   mal   oprávnenie   takúto   žiadosť   podať,   ale   boli   predložené Ministerstvom   vnútra   SR,   ktorého   pôsobnosť   bola   upravená   v   tom   období   zákonom 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy a toto nebolo oprávnené takúto žiadosť podať, nakoľko takúto možnosť a oprávnenie zákon neumožňoval, ale túto mohol podať podľa § 37 ods. 5 zákona 171/1993 Z. z. o policajnom zbore len Policajný zbor SR a sudca teda rozhodoval na základe žiadosti podanej neoprávneným orgánom, čo malo za následok porušenie základného práva na súkromie podľa Ústavy SR a Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Krajským   súdom   Banská Bystrica. Odhliadnuc o toho, že tieto rozhodnutia boli neodôvodnené, nelegitímne a vydané bez akejkoľvek právomoci.

V zmysle § 30 ods. 2 zák. NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení n. n. súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Uplatňujem si trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (§ 11 ods. 2 Vyhl.   MS   SR   č.   655/2004   Z.   z.):   prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   sťažnosť,   stanovisko k vyjadreniu 2 x po 2 970,- Sk; 1 x po 3 176,- Sk, 2 x režijný paušál po 178,- Sk; 1 x režijný paušál po 190,- Sk, 19 % DPH, t. j. 1 732,- Sk, celkom v sume 11 394,- Sk.“

Keďže   účastníci   konania   súhlasili   s   upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj zo   spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   0029/99   ústavný súd   zistil   tento   skutkový   stav týkajúci sa predmetnej veci:

Dňa 9. júla 1999 sudca krajského súdu vydal podľa ustanovení § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore rozhodnutie sp. zn. 0029/99. Podstatou tohto rozhodnutia bolo udelenie súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu (...)   vedeného   na   meno   sťažovateľky.   V rozhodnutí   sudca   krajského   súdu   konštatoval: „Súhlas je daný na základe žiadosti Úradu organizovanej trestnej činnosti SKFP Prezídia PZ v Bratislave, pod č. p.: PPZ-00282/KFP-ÚOTČ-99 zo dňa 8. 7. 1999, pričom zo žiadosti vyplýva, že získané informácie podľa §-u 37 cit. zák. je iným spôsobom neúčinné, resp. podstatne sťažené.“ V rozhodnutí zároveň sudca krajského súdu určil platnosť vydaného súhlasu na obdobie 3 mesiace, teda od 19. júla 1999 do 19. októbra 1999, a žiadateľovi stanovil povinnosť v lehote do 16. septembra 1999 predložiť mu podklady odôvodňujúce trvanie používania tohto informačno-technického prostriedku.  

Ako vyplýva z ďalšieho namietaného rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 0029/99 z 18.   októbra   1999 „na   základe   žiadosti   o predĺženie   súhlasu   použitia   informačno- technického   prostriedku   Úradu   organizovanej   trestnej   činnosti   SKFP   Prezídia   PZ v Bratislave,   pod   č.   p.:   PPZ-00282-3/KFP-ÚOTČ-99   zo   dňa   14.   10.   1999“ sudca tamojšieho súdu podľa § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore udelil súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu (...) vedeného na meno sťažovateľky. Súhlas bol udelený na obdobie od 19. októbra 1999 do 19. januára 2000, pričom   žiadateľovi   bola   uložená   povinnosť   v lehote   do   19.   decembra   1999   predložiť potrebné podklady odôvodňujúce ďalšie trvanie použitia daného informačno-technického prostriedku.   Dôvody   vydania   tohto   rozhodnutia   boli   totožné   ako v predchádzajúcom prípade, ale okrem toho sudca krajského súdu argumentoval takto: „Zo žiadosti vyplýva, že vykonávaním   magnetických   záznamov   na   mobilnej   telefónnej   linke   sa   potvrdzujú podozrenia z naplňovania skutkovej podstaty trestných činov JUDr. P. P. (...), predsedu Okresného   súdu   Žilina,   ktorý   uvedený   mobilný   telefón   používa.   Na preukázanie   tohto podozrenia z trestnej činnosti je potrebné pokračovať vo vykonávaní ITP.“

Napokon   10.   januára   2000   sudca   krajského   súdu   vydal   pod   sp.   zn.   0029/99 rozhodnutie,   ktorým   podľa   §   36   a   §   37   zákona   o policajnom   zbore   udelil   súhlas „k predĺženiu   použitia   informačno-technických   prostriedkov   na   odpočúvanie a zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   mobilnej   telefónnej   stanice   (...)   vedenej na osobu:   JUDr.   T.   P.“.   Okrem   uvedených   skutočností   sudca   krajského   súdu   v ňom uviedol: „Súhlas je daný na základe žiadosti Úradu organizovanej trestnej činnosti SKFP Prezídia PZ v Bratislave, pod č. p.: PPZ-00282/KFP-ÚOTČ-99 zo dňa 5. 1. 2000, pričom zo žiadosti vyplýva, že získanie informácií podľa paragrafových znení citovaného zákona je iným spôsobom neúčinné, resp. podstatne sťažené. Súhlas platí na obdobie od 19. 1. 2000 do 19. 4. 2000, t. j. na tri mesiace.“  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa   čl.   13   listiny   nikto   nesmie   porušiť   listové   tajomstvo   ani   tajomstvo   iných písomností   a záznamov,   či   už   uchovávaných   v súkromí   alebo   zasielaných   poštou   alebo iným   spôsobom,   s výnimkou   prípadov   a spôsobom,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako sa zaručuje   tajomstvo   správ   podávaných   telefónom,   telegrafom   alebo   iným   podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o policajnom zbore Policajný zbor pozostáva zo služby kriminálnej polície, služby poriadkovej polície, služby dopravnej polície, služby ochrany objektov, služby cudzineckej polície, služby hraničnej polície a služby osobitného určenia.

Podľa § 4 ods. 3 zákona o policajnom zbore zvláštnymi službami Policajného zboru sú služba ochrany určených osôb, služba finančnej polície a inšpekčná služba.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o policajnom zbore pri plnení úloh v boji proti terorizmu, v boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších, najmä organizovaných foriem trestnej činnosti,   17a)   pri   odhaľovaní   trestnej   činnosti   organizovanej   v   spojení   s   cudzinou a organizovanej trestnej činnosti súvisiacej s nedovolenou výrobou, držaním a rozširovaním omamných   a   psychotropných   látok,   jedov,   prekurzorov   a   jadrových   materiálov, s falšovaním a pozmeňovaním peňazí, známok a cenných papierov, pri odhaľovaní iných obzvlášť závažných trestných činov, 18) pri poskytovaní ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi podľa osobitného predpisu, 2a) pri odhaľovaní daňových únikov a nezákonných   finančných operácií, pri   odhaľovaní úmyselných trestných   činov podľa druhého a tretieho oddielu tretej hlavy druhej časti Trestného zákona, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej dva roky, alebo iných úmyselných trestných   činov,   ktorých   stíhanie   upravuje   medzinárodná   zmluva,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná, a pri zisťovaní ich páchateľov je Policajný zbor oprávnený používať informačno-technické   prostriedky.   Ustanovenie   predchádzajúcej   vety   sa   nepoužije, ak ide o styk medzi obvineným a jeho obhajcom.

Podľa   §   37   ods.   1   zákona   o policajnom   zbore   Policajný   zbor   môže   použiť informačno-technické   prostriedky   len   v   prípadoch,   keď   odhaľovanie   trestných   činov uvedených   v § 36,   zisťovanie ich   páchateľov   a   zabezpečovanie nevyhnutných   dôkazov pre trestné konanie by bolo iným spôsobom neúčinné alebo podstatne sťažené.

Podľa   §   37   ods.   2   zákona   o policajnom   zbore   informačno-technické   prostriedky možno   použiť   len   na   základe   predchádzajúceho   písomného   súhlasu   sudcu   a   len na nevyhnutný čas, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Lehota začína plynúť dňom vydania súhlasu.

Podľa § 37 ods. 3 zákona o policajnom zbore sudca, ktorý dal súhlas na použitie informačno-technických   prostriedkov,   môže   na   základe   novej   žiadosti   dobu   použitia predĺžiť, zakaždým však najviac o ďalších šesť mesiacov.

Podľa   §   37   ods.   5   zákona   o policajnom   zbore   žiadosť   na   použitie   informačno-technických prostriedkov predkladá Policajný zbor písomne súdu; žiadosť musí obsahovať údaje   o   osobe,   ktorej   sa   použitie   informačno-technického   prostriedku   týka,   druh informačno-technického prostriedku, miesto, čas trvania a dôvody jeho použitia.

V štruktúre čl. 8 dohovoru sa odzrkadľuje tzv. negatívna povinnosť štátu spočívajúca v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života každého nositeľa toho práva. Zatiaľ čo čl. 8 ods. 1 dohovoru jednoznačne garantuje adresátovi tejto právnej normy právo na súkromie, odsek 2 citovaného článku prísne limituje a taxatívne vymedzuje povolené zásahy   štátu   do   súkromnej   sféry   jednotlivca.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   o akej   svedčí závažnosť   možných   zásahov   štátu   do   práva   na   súkromie,   čo   je   veľakrát   spojené s následkami ťažko napraviteľnými, štrasburské orgány ochrany práva vnímajú v koncepcii práva na súkromie aj pozitívnu povinnosť štátu podniknúť všetky kroky proti porušovaniu tohto práva, teda vytvoriť podmienky, ktoré by znemožňovali neoprávnené zásahy verejnej moci do práva na súkromie. Významným a prelomovým rozhodnutím v tomto smere bolo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Marckx c. Belgicko z 13. júna 1979.

Súčasťou   základného   práva   na   súkromie   podľa   čl.   22   ústavy   a čl.   13   listiny je aj právo   na   ochranu   informácií   prenášaných   prostredníctvom   sietí   rôznych telekomunikačných operátorov, pričom použitím gramatického (jazykového) výkladu týchto právnych noriem je táto skutočnosť nepochybná. Naopak čl. 8 ods. 1 dohovoru výslovne nestanovuje ochranu takémuto druhu prenášaných správ, ale vo všeobecnosti ich subsumuje pod   pojem   korešpondencia.   Avšak   aj   z rozhodnutia   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vo veci   Huvig   c.   Francúzsko   z 24.   apríla   1999   je zrejmé,   že   korešpondencia   vo   forme telefonických hovorov podlieha ochrane čl. 8 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva posudzuje zásahy štátov do práva na súkromie z troch hľadísk,   a to   z hľadiska   legality,   legitímnosti   a proporcionality.   Legalita   zásahu   štátu do toho práva je determinovaná zákonom, čo predpokladá aj čl. 8 ods. 2 dohovoru. Takýto zásah   orgánu   verejnej   moci   musí   byť   teda   vždy   súladný   so   zákonom   a predvídaný konkrétnou právnou normou. Legalita takýchto zásahov štátu úzko súvisí s ich legitimitou, to znamená, že tieto zásahy sa môžu uplatniť len prípadoch a okolnostiach, ktoré priamo vyplývajú z čl. 8 ods. 2 dohovoru, t. j. ak ide o záujem štátu, spoločnosti alebo jednotlivca. Výber prostriedkov pri týchto zásahoch štátu do práva na súkromie je ponechaný na voľnú úvahu   orgánu   verejnej   moci,   avšak   pri   dodržaní   limitov   spočívajúcich   v nevyhnutnosti daných   zásahov   a v dodržaní   princípov   a zásad   vlastných   demokratickej   spoločnosti (obdobne I. ÚS 274/05).

Keďže   sťažovateľka   nenamietala   len   porušenie   svojho   práva   na   súkromie označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ale   aj   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, úlohou ústavného súdu v danej veci   bolo   skúmať,   či   zásahy   do   súkromia   sťažovateľky   vo   forme   odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky mobilného telefónu vedeného na jej meno boli   v súlade   s príslušnými   právnymi   predpismi,   ako   aj   to,   či   tieto   rozhodnutia   spĺňali elementárne parametre zákonnosti a ústavnosti.

Obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo či už účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.

Ústavný súd zistil, že namietané rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 0029/99 z 9. júla 1999,   18.   októbra   1999   a 10.   januára   2000   boli   vydané   podľa   §   36   a   §   37   zákona o policajnom   zbore   na   základe   žiadosti   Správy   kriminálnej   a finančnej   polície   Úradu organizovanej trestnej činnosti Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „policajný zbor“), teda orgánu na to podľa § 4 zákona o policajnom zbore oprávneného. Pritom ustanovenie § 36 citovaného zákona vymedzuje pre aký druh trestnej činnosti možno využiť tento informačno-technický prostriedok a ustanovenie § 37 tohto   zákona,   ktoré   je   s účinnosťou   od   21.   mája   2003   zrušené,   ustanovovalo   ďalšie podmienky na jeho uplatnenie. Jedným z predpokladov bola skutočnosť, že odhaľovanie trestných činov uvedených v § 36 zákona o policajnom zbore, zisťovanie ich páchateľov a zabezpečovanie   dôkazov   nevyhnutných   na   trestné   konanie   by   bolo   iným   spôsobom neúčinné   alebo   podstatne   sťažené.   K tomuto   musel   pristúpiť   významný   formálny predpoklad,   a teda   predchádzajúci   písomný   súhlas   sudcu,   ktorý   mohol   byť udelený   len na nevyhnutný, v zákone presne vymedzený čas. Prípady, ak vec nezniesla odklad a súhlas sudcu   nebolo   možné   vopred   získať,   upravovalo   ustanovenie   §   37   ods.   4   zákona o policajnom zbore. Indikátorom vydania písomného súhlasu sudcu bola písomná žiadosť policajného   zboru,   ktorá   musela   obsahovať   požadované   údaje,   súčasťou   ktorých   boli aj dôvody pre udelenie súhlasu sudcu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej   prevádzky má jednoznačný zmysel a význam a jeho využitie nie je možné spreneveriť na iný účel. V prípade sťažovateľky, ktorá navyše v čase, keď bol mobilný telefón vedený na jej meno odpočúvaný,   bola   komerčnou   právničkou   a prostredníctvom   telefonických   hovorov vybavovala   záležitosti   súvisiace   s jej   povolaním,   pri   ktorých   bola   viazaná   povinnosťou mlčanlivosti,   však skutočnosti   vedúce   k odhaleniu konkrétnej   trestnej   činnosti,   prípadne k vzneseniu obvinenia zistené neboli. S prihliadnutím na túto skutočnosť sa sťažovateľka ani   nemala   možnosť   proti   takémuto   odpočúvaniu   brániť,   keďže   o obsahu   namietaných rozhodnutí vydaných v roku 1999 a 2000 sa dozvedela až 23. marca 2007. A práve toto zistenie spolu s tým, že z namietaných rozhodnutí ani po rokoch nie je zrejmé, na základe akých dôvodov boli vydané, je kľúčovým problémom pri posúdení relevantnosti zásahov do práva sťažovateľky na súkromie, ako aj jej práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na zreteľnú prezentáciu dôvodov rozhodnutia.

V prípade   odpočúvania   a zaznamenávania   telekomunikačnej   prevádzky   ide o výrazný zásah do súkromnej sféry jednotlivca, s čím sa jednoznačne snúbi jeho právo na preskúmanie   opodstatnenosti   a zákonnosti   takéhoto   zásahu.   Voči   rozhodnutiam krajského   súdu   však   sťažovateľka   takúto   možnosť   nemala,   a to   z toho   dôvodu, že odpočúvané telefonické hovory sa nestali dôkazným prostriedkom v trestnom konaní, keďže proti nej ani nebolo vznesené obvinenie za konkrétny trestný čin. Aj s prihliadnutím na uvedené je treba konštatovať, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní (obdobne I. ÚS 274/05).

Na   rozdiel   od   písomného   príkazu   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačnej prevádzky, ktorý   mohol v relevantnom čase v súlade s § 88 ods. 1 Trestného poriadku účinného do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   vydať predseda   senátu a v prípravnom konaní prokurátor a ktorý musel byť podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku odôvodnený,   zákon   o policajnom   zbore   v prípade   rozhodnutia   podľa   §   36   a   §   37 nezakotvoval, aby ho bolo potrebné odôvodniť. Táto podmienka bola výslovne kladená len na písomnú žiadosť policajného zboru.

Podľa   názoru   ústavného súdu   nemôžu   byť nijaké pochybnosti o tom, že tak   ako príkaz na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydaný podľa § 80 Trestného poriadku, aj rozhodnutie podľa § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore musí byť riadne   odôvodnené.   Je to   tak preto,   že hoci   ide   o závažný zásah do   základného práva, dotknuté   osoby   nemajú   možnosť   podať   proti   takému   rozhodnutiu   opravný   prostriedok a o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatočne, keď už zásah do práva na súkromie bol realizovaný.   Majú   preto   možnosť   žiadať   o jeho   preskúmanie   až   dodatočne. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania rozhodnutia podľa § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore si vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli   naplnené   zákonom   ustanovené   podmienky   pre   tento   zásah   do   práva   na   súkromie. Bez takéhoto   odôvodnenia   opierajúceho   sa   o konkrétne   skutočnosti   je   dané   rozhodnutie spravidla nepreskúmateľné. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na utajený charakter   odpočúvania   by   bolo   neúnosné   a kontraproduktívne   uviesť   v odôvodnení konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vydanie rozhodnutia, lebo tieto by mohli jeho účel zmariť.   V skutočnosti   je   však   opak   pravdou.   Práve   vzhľadom   na   utajený   charakter odpočúvania nič nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd (sudcu) k vydaniu rozhodnutia, ktorým bol udelený súhlas na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky podľa zákona o policajnom zbore, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté   osoby   môžu   o vydaní   tohto   rozhodnutia   a o dôvodoch,   ktoré   k tomu   viedli, dozvedieť len dodatočne (obdobne I. ÚS 274/05).

Namietané rozhodnutia krajského súdu vydané vo veci sp. zn. 0029/99 obsahovali len   veľmi   strohé   odôvodnenie,   na   základe   ktorého   sa   sťažovateľka   mohla   dodatočne dozvedieť len to, na základe žiadosti ktorého orgánu došlo k odpočúvaniu telefonických hovorov   uskutočnených   z mobilného   telefónu   vedeného   na   jej   meno,   dobu   platnosti udeleného   súhlasu,   ako   aj   konštatáciu,   že   získanie   relevantných   informácií   je   iným spôsobom neúčinné, respektíve podstatne sťažené. Len jedno z namietaných rozhodnutí, a to   rozhodnutie   z 18.   októbra   1999,   obsahovalo   navyše   odôvodnenie,   že   odpočúvanie je potrebné pre objasnenie trestnej činnosti jej manžela. Krajským súdom zvolenú podobu odôvodnenia však ústavný súd považuje za nedostatočnú a formálnu, pretože oboznámenie sa   s obsahom   namietaných   rozhodnutí   sťažovateľke   neodkrylo   súvislosti   a okolnosti, na základe ktorých by pochopila odôvodnenosť takéhoto zásahu do jej práva na súkromie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   považuje   namietané   rozhodnutia   krajského   súdu za neodôvodnené   a nelegálne,   a to   aj   napriek   tomu,   že   zákon   o policajnom   zbore v relevantnom   čase   výslovne   nezakotvoval   povinnosť   pre   sudcu   dané   rozhodnutia odôvodniť.   Uvedené   tvrdenie   ústavný   súd   odvodzuje   od   závažnosti   takéhoto   zásahu do súkromnej sféry jednotlivca, ako aj od potreby byť informovaný o dôvodnosti takýchto zásahov. Napokon je nepochybné, že ak žiadosť príslušného orgánu na udelenie súhlasu podľa § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore musela obsahovať dôvody, o to viac muselo tieto   dôvody   obsahovať rozhodnutie sudcu,   bez ktorého   by odpočúvanie nebolo možné realizovať.   Ústavný   súd   zároveň   podotýka,   že   sudca   vydávajúci   namietané   rozhodnutia si bol   do   istej   miery   vedomý   potreby   uvedenia   dôvodov   ich   vydania,   čo   je   zrejmé z ich obsahu. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že len chabé náznaky odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných práv sťažovateľky nemožno akceptovať.

Zistené   skutočnosti   boli   podkladom   na   záver   ústavného   súdu,   že rozhodnutiami krajského   súdu   vydanými   vo   veci   sp.   zn.   0029/99   z 9.   júla   1999,   18. októbra   1999 a 10. januára 2000 boli porušené základné práva sťažovateľky na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 listiny, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj   právo   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 0029/99 z 9. júla 1999, 18. októbra 1999 a 10. januára 2000, tieto rozhodnutia zrušil (bod 2 výroku nálezu).

Keďže   odpočúvanie   telefonických   hovorov   sťažovateľky   realizovaných prostredníctvom   mobilného   telefónu   vedeného   na   jej   meno   na   základe   označených rozhodnutí krajského súdu sa už uskutočnilo, neprichádza do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, pretože o udelení súhlasu na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky podľa § 36 a § 37 zákona o policajnom zbore (s výnimkou prípadov podľa § 37 ods. 4 citovaného zákona) rozhodoval sudca predtým, ako sa s odpočúvaním začalo.

IV.

Sťažovateľka   v sťažnosti   predniesla   aj   požiadavku   na   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 000 Sk.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že   neprichádza   do   úvahy   zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, I. ÚS 87/04). Hoci v tomto prípade došlo k zrušeniu rozhodnutí, táto skutočnosť nepostačuje na nápravu stavu, ktorý vznikol porušením označených práv sťažovateľky (obdobne I. ÚS 274/05). Ústavný   súd   pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   zohľadnil   aj   počet porušení základných práv a slobôd, ktorými orgán verejnej moci zasiahol voči sťažovateľke. Je to   tak   preto,   lebo   k odpočúvaniu   jej   telefonických   rozhovorov,   a teda   aj   k zásahu do jej práv už došlo, a túto skutočnosť nemožno zvrátiť uvedením do pôvodného stavu. Na základe toho ústavný súd považoval za primerané a odôvodnené priznanie finančného zadosťučinenia   sťažovateľke   v sume   450   000   Sk   (bod   3   výroku   nálezu).   Zvyšnej   časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej právny   zástupca   vyčíslil   v celkovej   sume   11   394   Sk   (2   úkony   právnej   služby po 2 970 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x režijný paušál po 178 Sk, 1 úkon právnej služby v sume 3 176 Sk, t. j. stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, 1 x režijný paušál 190 Sk, 19 % daň z pridanej hodnoty v sume 1 732 Sk). Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2006,   ktorá bola   17   822, pričom   za   I.   polrok   2007   táto   mzda   predstavovala   sumu   19   056   Sk.   Úhradu   priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku   2008   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   v   sume 9 116   Sk a k tomu   režijný paušál v sume 546 Sk (2 x 178 Sk + 1 x 190 Sk). K tomu bola pripočítaná 19 % daň z pridanej hodnoty vyčíslená právnym zástupcom sťažovateľky v sume 1 732 Sk. S poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   úhradu   trov   právneho   zastúpenia v uplatnenej sume 11 394 Sk (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008